Kollár svoje spomienky na detstvo, rodinné prostredie, štúdiá v Kremnici, Banskej Bystrici, Bratislave a v Jene veľmi živo vyrozprával vo svojich Pamätiach z mladších rokov života, ktoré vyšli až po jeho smrti v zobraných spisoch roku 1863 v Prahe.

Ján Kollár sa narodil 29. júla 1793 v Mošovciach. Jeho otec Matej Kollár bol postupne richtárom i notárom mestečka, stredne zámožným roľníkom a kožušníkom, človekom sčítaným a sveta skúseným, príležitostným rečníkom, ale aj človekom sebeckým, panovačným a hnevlivým, ktorý chcel mať zo svojho syna v starobe pomocníka pri vedení hospodárstva, zaťaženého ešte povinnosťami voči panstvu.

Keď sa Kollár ako pätnásťročný študent vrátil z nižšej latinskej školy, dostal sa do konfliktu so svojím otcom, ktorý mu nechcel dovoliť ďalej študovať. Kollár preto odišiel z domu a uchýlil sa ku svojmu bratrancovi, učiteľovi v Slovenskom Pravne, ktorému najprv pomáhal pri vyučovaní a potom sa stal výpomocným učiteľom v Mošovciach u Adama Buriana, ktorý mu umožnil ďalej študovať v Banskej Bystrici. Zároveň súkromne vyučoval a dával aj hodiny kreslenia, ktoré ho zaujímalo už dávnejšie. Najviac sa však venoval štúdiu antickej literatúry.

„na slovenčinu som málokedy pamätal v Bystrici, taký som bol opojený a oduševnený vyšším antickým duchom klasikov. Na prechádzky, pri hrách, vždy som nosil vo vreckách nejakého klasika . . . Táto vášeň bola taká prudká, že som ešte i v chráme za spevu a kázne čítal nejakého klasika, skrytého opatrne do klobúka. Krásy, city, radosti, ktoré som vtedy po prvý raz pocítil pri čítaní Horácia, Virgilia, Cicerona, Quintiliána, nemožno opísať . . .

Roku 1812 odišiel Kollár do Bratislavy, kde najskôr žil veľmi biedne, ale neskôr sa stal dozorcom sirotinca, zoznámil sa s poprednými rodinami mesta a jeho hmotné postavenie sa tak zlepšilo, že mohol súkromne dávať hodiny francúštiny, taliančiny a angličtiny.

Jeho príchod do Bratislavy spadá do obdobia Napoleonovej výpravy do Ruska. Požiar Moskvy vzbudil všade úžas. Kollár ho neskôr zvečnil v básni Vlastenec ako príklad najväčšej národnej obetavosti, najväčšieho vlastenectva.

Obdiv k Rusku sa u Kollára zmenil v obdiv k celému Slovanstvu. Len ako Slovan mohol byť hrdý na víťazstvá ruského ľudu, len ako Slovan mohol veriť, že i jeho malý slovenský národ nájde svoje miesto medzi národmi.

Po štúdiách v Bratislave bol vychovávateľom v Banskej Bystrici. Roku 1817 odišiel na univerzitu do Jeny. V Jene a v celom Nemecku sa konali prípravy na oslavy tristoročnej pamiatky reformácie, na ktorých sa zúčastnil. Prekvapený počúval, ako všetci rečníci volali po zjednotení nemeckého národa, vtedy ešte rozdrobeného do feudálnych štátov. Pred jeho očami sa zrazu vynorila oslňujúca myšlienka – myšlienka o zjednotení slovanských národov. V Jene sa rozšíril Kollárov kultúrny obzor, a to v umení, vedách i v spoločenských otázkach. Nebol len pasívnym obdivovateľom nemeckej kultúrnej vyspelosti, ale aj kritickým pozorovateľom. Imponovalo mu nemecké vlastenectvo a pokrokové myslenie, ale zároveň ako Slovan pociťoval obavy pred rozpínavosťou nemeckého nacionalizmu.

Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického farára Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny a na nich pozoroval dôsledky dejinných udalostí. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a aby odišla s ním do Uhorska, a až do roku 1835, teda až po šestnástich rokoch ich známosti, si ju Kollár mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.

Náplňou jeho prvej básnickej zbierky, nazvanej Básně Jana Kollára (1821), sú znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje v nich vlastenecké myšlienky. Cenzúra však viaceré básne z tohto tematického okruhu zakázala publikovať. Medzi nimi bola aj báseň Vlastenec, ktorá vyšla až po jeho smrti a ktorej hlavným motívom bola myšlienka spravodlivosti a národnej slobody.

Roku 1824 vydal Kollár Slávy dcéru ve třech zpevích, ktorou zažiaril a vydobyl si uznanie a slávu. Báseň sa skladá z Předzpěvu (v elegickom distichu) a troch sonetových cyklov: I. Zála, II. Labe, III. Dunaj. Kollár, povzbudený úspechom, píše ďalšie znelky a znova mení celú kompozíciu Slávy dcéry. Nové vydanie z roku 1832 má 645 zneliek a 5 spevov.: I. Zála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Lethe, V. Acheron.

K vzniku samostatnej slovenskej literatúry prispel Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834-1835 vyšli pod názvom Zpievanky čili písně Slowáku v Uhrách.

SLÁVY DCÉRA:

PŘEDZPĚV:

Je napísaný časomerným elegickým distichom. Autor sa zaoberá otázkami vlastenectva, rozmýšľa o národe a vlasti, ktoré sú pre neho tými najvyššími hodnotami. Taktiež nám tu Kollár podáva pohľad na smutnú minulosť a prítomnosť Slovanov. Předzpěv je akýmsi príhovorom do „duše národa“, sprítomňuje časy minulé a v mene ideálov slobody a ľudskosti vyslovuje vieru v spravodlivosť a v lepšiu budúcnosť, ktorú vidí najmä v spojení sa s Ruskom.

„Ai, zde leží zam ta, před okem mým selzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvatná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.
Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časum.“

Kollár si uvedomuje, koľko príkoria si vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, avšak neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je humanistom, váži si predovšetkým človeka a jeho slobodu:

„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.
Nechť ruky, nechťby jazyk v okovy své vázal otrocké,
jedno to, neb nezná šetřiti práva jiných.“

1. SPEV: Sála

V úvode zobrazuje Matku Slávu, predstavujúcu Slovanstvo, ktorá plačúc nad minulosťou Slovanov upiera oči k nebu. Zíde sa rada bohov, ktorí sa radia, rozmýšľajú. Nakoniec stvoria Slávy dcéru ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta.

Celý prvý spev sa viaže na Kollárov pobyt v Jene, spomína na krásne časy, ktoré tu prežil po boku svojej milovanej Míny. Básnik sa vyznáva z lásky k Míne. Nevie sa rozhodnúť medzi láskou k žene a láskou k vlasti. Autor tu zobrazuje dialóg medzi dvoma duchmi. Najskôr prichádza prvý duch z Babigory, prichádza s holým mečom (meč – symbol sily, vlasti). Posiela ho vlasť a pýta sa Kollára:

„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“.

Potom prichádza druhý duch s naťaženým lukom (luk – symbol lásky), ktorý prichádza odtiaľ, kde Kollár spoznal Mínu, čiže od brehov Sály. A tiež kladie Kollárovi otázku:

„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“

Nastala polnoc. Kollár váha nad odpoveďou a potom prichádza rozhodnutie:

Mlčím, váhám: rázem rukou v ňádra sáhnu,
serdce vyrvu, na dvé rozlomím:
„Na“, řku, „jednu vlasti pulku, druhou Míně.“

V závere spevu sa básnik lúči s Mínou a sľubuje jej vernosť.

2. SPEV: Labe, Rén, Vltava

Básnik putuje nazad do vlasti. Zobrazuje tu kraje, cez ktoré prechádzal, uvažuje o súčasnosti, minulosti a budúcnosti. Prelína prítomnosť s minulosťou nedávnou i dávnejšou. Na svojej ceste spoznáva rozličné kraje a pamätné miesta národnej histórie, rozmýšľa nad ich minulosťou a o odkaze minulosti pre súčasnosť. Apeluje na spolurodákov, vyzýva ich k aktivite, k práci pre blaho národa. Uvažuje nad tým, že činy obyčajného človeka môžu byť lepšie ako veľké historické činy:

„Pravou vlast jen v v srdci nosíme,
tuto nelze býti ani krásti.“

Svoj smútok po rozchode s Mínou spája s utrpením Slovanov.

3. SPEV: Dunaj

Kollár prichádza na Slovensko – do svojho rodného kraja (rodný kraj = útočisko, prechováva k nemu najušľachtilejšie city, nadchýna sa krásami prírody). V obraze Dunaja a Tatier (symbolizujú osudy slovenského národa) vyjadruje svoj úprimný vzťah k vlasti.

Naďalej zobrazuje utrpenie Slovanov, ale utešuje ho vidina zjednoteného Slovanstva a to mu dáva silu predvídať budúcnosť Slovanov – má víziu slávnej budúcnosti.

Opäť ospevuje svoju lásku a smútok za Mínou. Mína le vzdialená – je len v jeho spomienkach, ako vidina, prelud. Láska k Míne sa mu zdá byť neperspektívna, a preto básnik túži stretnúť Mínu po smrti.

V záverečnom sonete posiela Kollár pozdravenie Slovanom (Tatrancom, Čechom) a uchádza sa o ich priazeň.

„Šťastnou tedy cestu, básně, jdouce
neste pozdravení Slavianum
všechněm vukol, zvláště Tatranum,
a pak Čechum, ...“

4. SPEV: Lethe (slovanské nebo)

Kollár prechádza s údajne mŕtvou Mínou po slovanskom nebi.

„Tuto Sláva sa ctiteli svými,
dcerami a syny trunuje,
tu ples, radost, rozkoš věkuje
s odměnami za cnost nebeskými ...“

Sú tu osobnosti i obyčajný ľudia, ktorí skutočne žili a ktorí v slovanstve zohrali pozitívnu úlohu. O niektorých sa zmieňuje, niektorým venuje aj malé portréty. Oceňuje najmä tých, ktorí boli národu a slovanstvu verní, ktorí zanechali za sebou kus záslužnej práce.

„ ...nebe Slávum věrným...“

5. SPEV: Acheron

(slovanské peklo)

Autor sa na svojej ceste dostáva do slovanského pekla, kde zatracuje neprajníkov, zradcov a škodcov Slovanov a odsudzuje otorených i skrytých nepriateľov.

„Peklo zrádcum, ...“

V poslednej znelke dáva Kollár poučenie všetkým ľuďom na zemi, aby sa vyhýbali pokúšaniu diabla a naučili sa milovať svoj národ.

O, vy bratři, o, vy sestry sladké,
co ste živi ještě na zemi,
prosím,volných uší přejte mi,
ať vám přidám naučení krátké;

varujte se onné cesty hladké,
kterou ďábel protkal síťemi,
aby na ní zrádce s dušemi
lapat mohel do své pasti vrátké:

Poďte sem, hle, příklad sobě bráti,
I k těm dobrým, i k těm šibalum,
Učte se svuj národ milovati:

Hučte, Tatry, hlas ten k Horám Černým,
Hučte, Krakonoše, k Uralum:
Peklo zrádcum, nebe Slavum věrným!

Slávy dcéra je vrcholné dielo klasicizmu s prvkami preromantizmu.

Motívy, zdroje vzniku diela:

1. láska k žene
– láska stojí na začiatku všetkých veľkých činov
– je to láska ku konkrétnej osobe

2, tristé výročie Lutherovej reformy

– tendencia zjednotenia, manifestácia na oslavu zjednoteného Nemecka
– Kollára fascinuje jednotná myšlienka, ktorá spojila celé Nemecko

3. náhrobky s menami slovanských obyvateľov
– miesto, kde študoval a pomáhal na fare – až sem siahalo územie Veľkej Moravy

IDEA VŠESLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI: má dve fázy:

1. fáza:

- zjednotenie všetkých slovanských kmeňov (národov) pod nadvládu Ruska (= najväčší štát, jediný slobodný štát) –> aby vznikol jeden veľký Slovanský štát
- Rusko bolo v Kollárových očiach bez chýb
- v 30. rokoch –> modifikácia idey

2. fáza:

- umelecká spolupráca
- Kollár za slovanské jazyky považoval: ruský jazyk, poľský jazyk a dva umelo vytvorené jazyky: československý jazyk a srbochorvátsky jazyk

idea všeslovanskej vzájomnosti nebola možná, ostala ideou, avšak ovplyvnila aj slovenských romantikov

- „dubisko“ = veľké Rusko, Kollár verí v jeho stálosť
- zrodenie Slávie (Slávy dcéry) – matky
- Mína = idealizovaná postava, je akýsi prototyp vlastenky, zahŕňa v sebe najlepšie vlastnosti všetkých slovanských žien. Je Slávy dcérou i dcérou bohyne Slávy.

Osvietenecké znaky

- racionalizmus

– keď napr. Kollár rozdelil srdce na dve polovice, najprv zmýšľal o láske
– kritizuje a poúča
– základom úspechu je usilovnosť, usilovná práca

Klasicistické znaky:

- návrat k antike – grécka a slov. mytológia. Nielen ich spomína, ale bohovia aj zasahujú do deja.
- predspev – je písaný časomierou
- nemennosť prírody
- myšlienky humanizmu
- vyšší žáner, forma: sonet

Národno-obrodenecké tendencie:

- smutná minulosť, smutná prítomnosť, lebo ľudia sú pasívny
- kritizuje pasivitu, vyzýva k aktivite
- kritizuje nejednotnosť, vyzýva k zjednoteniu
- najvyššie hodnoty sú vlasť a národ
- usiluje sa o pozdvihnutie národného povedomia
- vyzdvihuje ľudí, ktorí sa pričinili o slovanstvo
- kritizuje tých, ktorí sú proti slovanstvu zvonku i zvnútra (odrodilci, tí, ktorí opovrhujú slovanstvom)

Motívy:

- motív slobody (slobodný národ je ten, ktorý neutláča iné národy)
- kritizuje pasivitu a nejednotnosť, vyzýva k aktivite a k zjdnoteniu
- motív lásky : – láska k vlasti
– láska k Míne
– preromantické prežívanie lásky (trýzeň, radosť)

Forma:

- sonet = znelka, 14 veršový systém, u Kollára je to 4 + 4 + 3 + 3
- verše musia byť rýmované
- obkročný rým: abba + abba + cdc + ede
- v štvorveršiach zámerné, v trojveršiach voľnejšie

Prozódia:

- Predspev – časomerná prozódia – kombinácia hexameter, pentameter, elegické distichon
- zvyšok skladby – sylabotonická prozódia – päťstopový trochej a štvorstopový daktylotrochej

PEKNÉ MYŠLIENKY:

„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.“
„Láska je všech velkých skutku zárod,
a kto nemiloval, nemuže ani znáti,
co jest vlast a národ.“

( Kollár hovorí, že keď človek nevie milovať jedného človeka, tak potom ako má milovať celý národ?)

ZÁVER:

Autor sa snaží prebudiť povedomie slovanských národov, vyzýva ľudí k aktivite a k zjednoteniu, lebo iba tak môžu byť silní. Vyjadruje myšlienku slovanskej vzájomnosti, ktorú chce dosiahnuť pod ochranou najsilnejšieho národa Slovanov, Ruska. Kollár sa snaží byť aj v láske a citoch spravodlivý. Neuprednostňuje ani Mínu, ani vlasť, ale obe miluje naraz a narovnako.

MÔJ NÁZOR:

Toto dielo je veľmi náročné na čítanie, pretože je písané biblickou češtinou a aj na pochopenie, pretože autor spája lásku k Míne s láskou k vlasti. Páči sa mi Kollárove rozriešenie otázky, komu dá svoje srdce – pretože každý by mal zostať verný svojej láske a zároveň by nemal zabudnúť ani na svoju vlasť a aj tú milovať celým srdcom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Kollár - Slávy dcéra