Kollár svoje spomienky na detstvo, rodinné prostredie, štúdiá v Kremnici, Banskej Bystrici, Bratislave a v Jene veľmi živo vyrozprával vo svojich Pamätiach z mladších rokov života, ktoré vyšli až po jeho smrti v zobraných spisoch roku 1863 v Prahe.
Ján Kollár sa narodil 29. júla 1793 v Mošovciach. Jeho otec Matej Kollár bol postupne richtárom i notárom mestečka, stredne zámožným roľníkom a kožušníkom, človekom sčítaným a sveta skúseným, príležitostným rečníkom, ale aj človekom sebeckým, panovačným a hnevlivým, ktorý chcel mať zo svojho syna v starobe pomocníka pri vedení hospodárstva, zaťaženého ešte povinnosťami voči panstvu.
Keď sa Kollár ako pätnásťročný študent vrátil z nižšej latinskej školy, dostal sa do konfliktu so svojím otcom, ktorý mu nechcel dovoliť ďalej študovať. Kollár preto odišiel z domu a uchýlil sa ku svojmu bratrancovi, učiteľovi v Slovenskom Pravne, ktorému najprv pomáhal pri vyučovaní a potom sa stal výpomocným učiteľom v Mošovciach u Adama Buriana, ktorý mu umožnil ďalej študovať v Banskej Bystrici. Zároveň súkromne vyučoval a dával aj hodiny kreslenia, ktoré ho zaujímalo už dávnejšie. Najviac sa však venoval štúdiu antickej literatúry.
„na slovenčinu som málokedy pamätal v Bystrici, taký som bol opojený a oduševnený vyšším antickým duchom klasikov. Na prechádzky, pri hrách, vždy som nosil vo vreckách nejakého klasika . . . Táto vášeň bola taká prudká, že som ešte i v chráme za spevu a kázne čítal nejakého klasika, skrytého opatrne do klobúka. Krásy, city, radosti, ktoré som vtedy po prvý raz pocítil pri čítaní Horácia, Virgilia, Cicerona, Quintiliána, nemožno opísať . . .
Roku 1812 odišiel Kollár do Bratislavy, kde najskôr žil veľmi biedne, ale neskôr sa stal dozorcom sirotinca, zoznámil sa s poprednými rodinami mesta a jeho hmotné postavenie sa tak zlepšilo, že mohol súkromne dávať hodiny francúštiny, taliančiny a angličtiny.
Jeho príchod do Bratislavy spadá do obdobia Napoleonovej výpravy do Ruska. Požiar Moskvy vzbudil všade úžas. Kollár ho neskôr zvečnil v básni Vlastenec ako príklad najväčšej národnej obetavosti, najväčšieho vlastenectva.
Obdiv k Rusku sa u Kollára zmenil v obdiv k celému Slovanstvu. Len ako Slovan mohol byť hrdý na víťazstvá ruského ľudu, len ako Slovan mohol veriť, že i jeho malý slovenský národ nájde svoje miesto medzi národmi.
Po štúdiách v Bratislave bol vychovávateľom v Banskej Bystrici. Roku 1817 odišiel na univerzitu do Jeny. V Jene a v celom Nemecku sa konali prípravy na oslavy tristoročnej pamiatky reformácie, na ktorých sa zúčastnil. Prekvapený počúval, ako všetci rečníci volali po zjednotení nemeckého národa, vtedy ešte rozdrobeného do feudálnych štátov. Pred jeho očami sa zrazu vynorila oslňujúca myšlienka – myšlienka o zjednotení slovanských národov. V Jene sa rozšíril Kollárov kultúrny obzor, a to v umení, vedách i v spoločenských otázkach. Nebol len pasívnym obdivovateľom nemeckej kultúrnej vyspelosti, ale aj kritickým pozorovateľom. Imponovalo mu nemecké vlastenectvo a pokrokové myslenie, ale zároveň ako Slovan pociťoval obavy pred rozpínavosťou nemeckého nacionalizmu.
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického farára Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny a na nich pozoroval dôsledky dejinných udalostí. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a aby odišla s ním do Uhorska, a až do roku 1835, teda až po šestnástich rokoch ich známosti, si ju Kollár mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.
