Znaky postmodernistickej literatúry

Postmodernistická tvorba Dušana Mitanu je vyústením tendencií, ktoré sprevádzali jeho individuálny a aj tvorivý prerod. Môžeme teda tvrdiť, že autor sa nestal postmodernistom len kvôli móde, ale jeho príslušnosť k danému literárnemu prúdu je výsledkom dlhodobej názorovej orientácie. V diele Hľadanie strateného autora (Rozhovory s Luciferom) možno demonštrovať základne typické znaky postmodernistickej prózy.

Takýto špecifický text je komplikované posudzovať tradičnými kritériami. Navyše u nás, v bývalom východnom bloku, boli tieto kritéria ešte zaťažené o ideologickú predstavu o funkcii literatúry. Postmodernistické umenie vyrástlo "z osobitnej duchovnej atmosféry, pre ktorú je príznačná rezignácia na pôvodné ideály odvodené od konštruktívnych možností rozumu a najmä na ich dosažiteľnosť v rámci časových možností individuálneho bytia. V podstate ide o ľahostajnosť k opakujúcim sa kolektívnym snahám 'pracovať na náprave sveta'; každé takéto úsilie argumentovalo cieľmi, ktoré boli natoľko vzdialené, že z pohľadu jednotlivca nemali zmysel.

Preto sa postmodernistické umenie prispôsobilo realite, ktorá si uvedomuje neperspektívnosť a najmä neadekvátnosť jednostranných riešení, vyplývajúcich z antagonistických formulácií jestvujúcich problémov." Ako vlastne postmoderna vznikla? Základným telesom každého celistvého textu je autor, ktorý referuje o vonkajších udalostiach a aj vnútornom svete postavy. Takúto techniku rozprávača s obľubou používali aj spisovatelia socialistického realizmu, jediný problém bol v tom, že sa snažili zachytiť objektívnu skutočnosť s ohľadom na ideológiu, čiže veci prikrášľovali a vytvárali pseudoskutočnosť. Je teda pochopiteľné, že spôsob rozprávania 'epickej totality' nemohol byť viac adekvátnym naračným postupom, pretože nemohol zastihnúť realitu v jej celistvosti. V praxi sa to prejavuje tak, že v postmoderne už neexistuje žiadny siahodlhý príbeh, ale je rozložený na niekoľko malých príbehov, ktoré však nespájajú ani postavy, ani kauzálne väzby. Dielo je zamerané na nediferencovanom použití rôznych diskurzov akými sú denníky, výpisky, recepty, spomienky, novinárske články.

Prvé impulzy narúšania tradičného rozprávania sa objavujú v šesťdesiatych rokoch v prózach Jašíka, Bednára, Tatarku, Ťažkého a Mináča. Títo autori začali používať aj iný uhol pohľadu (nielen klasického rozprávača), retrospektívu, striedanie časových pasiem, vkladanie polemiky do textov. Neskôr v prózach Johanidesa, Jaroša, Hrúza a Slobodu sa udomácnilo objektívne rozprávanie, ktoré reprodukuje skutočnosť a je to prvý krok k tomu, aby sa čitateľ sám zúčastňoval na domýšľaní textu. Ich texty boli písané v odkaze na novátorskú líniu prózy, najmä na francúzsky nový román. Predstaviteľ francúzskeho nového románu, Robbe-Grillet, kritizuje vzájomný vzťah človeka a sveta a tvrdí, že čitateľ nevníma tvary vecí, ale ich významy, ktoré im prisudzuje človek. Takýmto spôsobom sa svet humanizuje, a potom platí, že "svet, to je človek" (bib.1, str.12) a vzápätí hovorí, že svet nemá ani význam, ani nie je absurdný, ale len proste je.

Túto skutočnosť si vo svojej tvorbe uvedomoval aj Dušan Mitana: svet je voči nám ľahostajný a podáva nám tajomné znaky a súvislosti, o ktorých nikto nevie, čo značia. Z pasívneho príjemcu textu sa tak stáva čitateľ- spolutvorca a spolurozprávač. Postmodernizmus vyznáva pluralitu. Ale rovnocenná spoluexistencia viacerých umeleckých postupov sa neraz čitateľovi javí ako nepochopiteľná. Text vyznieva ako samoúčelný chaos. "Zjavná vzdialenosť takéhoto produktu od tradičnej podoby literatúry, vyjadrenej čitateľným myšlienkovým posolstvom, vyplývajúcim z individuálnej realizácie systému výrazových prostriedkov, máva často nezanedbateľnú semiologickú hodnotu." Cez svoju znakovú podobu je táto literatúra schopná identifikovať sa s konkrétnymi osobnosťami či občianskymi postojmi autorov postmoderny, ktorými boli P. Vilikovský, R. Sloboda a D. Mitana. V rámci plurality spája postmodernisticka próza takzvanú vysokú literatúru s literatúrou masovou. Tato skutočnosť sa v texte prejavuje ako viacjazykovosť, ktorá zabezpečuje aspoň jeho dvojitú štruktúru. Dôsledkom viacjazykovosti je fakt, že ten istý text číta viacero čitateľov rozlične, subjektívne, v rámci svojich vzdelanostných, hodnotových, vkusových, kultúrnych a intelektuálnych dispozícií. Postmoderna súčasne spája fikciu i skutočnosť, teda aj populárnu a náučnú literatúru. Konkrétne v Hľadaní strateného autora sa jedná o kombináciu umeleckého (poviedka Ihla), administratívneho (chorobopisy) a publicistického štýlu (citovaný rozhovor). Špecifickým východiskom postmoderny je fakt, že umenie slova už vyčerpalo svoje možnosti, takže tým pádom musí opakovať (významovo aj tvarovo) to, čo už raz bolo povedané. V Hľadaní strateného autora to Mitana demonštruje citáciou z Borgesovej poviedky Utópia unaveného muža: "Okrem citátov nám už nič iné nezostavá. Jazyk je systémom citátov."

Literatúra je teda odkázaná byť už len systémom citátov, čiže autori reagujú väčšinou parodicky na literárne dedičstvo. Okrem už spomenutej paródie a citátovosti sa postmoderna, 'literatúra o literatúre', vyznačuje aj metatextovosťou, ironickosťou a persiflážou, imitáciou, alúziou, pastišom, mystifikáciou. Významným znakom je aj fabulácia, čiže chuť vymýšľať si a potešenie z nej. Mohlo by sa zdať, že modernistická a postmodernistická literatúra budú mať veľa spoločných znakov, no opak je pravdou. Koncepcie oboch prúdov sú v protiklade, čo vyjadruje vzťah koláže a palimpsestu. Kým modernistická koláž aplikovala viacero umeleckých postupov, ktoré zostávali zreteľne ohraničené, v palimpseste sú hranice jednotlivých vrstiev textu nejasné. Takisto využitie znakov vymenovaných v predchádzajúcom odseku bolo odlišné. Kým v moderne ich striedanie oživovalo klasicky realistický príbeh, v postmoderne má takýto postup snahu zdôrazniť viacstranné videnie sveta a odstrániť uzavreté, totálne obrazy a koncepcie. Po tematickej stránke sa postmodernistické texty obracajú na situácie zo súkromia, na existenciálny vzťah jedinca s druhým jedincom, na malé histórie súkromných vzťahov.