V románe Farská republika (1948) sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v slovenskom štáte. Roku 1950 sa prvýkrát dostal do sporu s oficiálnou cenzúrou. Jeho knižný výber poviedok a fejtónov Ľudia a skutky zošrotovali. V tom istom roku mu však priniesol úspech román Prvý a druhý úder, ktorého hlavný predstaviteľ Štefan Reptiš sa stal prototypom robotníckych postáv zúčastňujúcich sa na obnove vojnou zničenej krajiny. Roku 1954 vydal román Radostník s tematikou združstevňovania dediny a o rok neskôr budovateľský román Družné letá. Vo všetkých troch dielach Tatarka splatil daň dobovému schematizmu.

V knihe reportáží z Francúzska, Anglicka, Švajčiarska a Mongolska Človek na cestách (1957) vychádzal predovšetkým z úvahovej konfrontácie sveta a domova.

Radikálny obrat v jeho tvorbe znamenala kniha dvoch noviel Rozhovory bez konca (1959). Jeho pohľad na človeka sa zakladá na úvahách a osobnej retrospektíve s dôrazom na odhaľovanie zmyslu života (Kohútik v agónii) a význame mravnej obete (Ešte s vami pobudnúť). V komornej novele Prútené kreslá (1962) vychádzal z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred druhou svetovou vojnou. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. Ešte ďalej sa v tomto smere dostáva v satire–pamflete Démon súhlasu (1963), ktorej prvá časť vyšla časopisecky začiatkom roka 1956. V osobe rozprávača Bartolomeja Boleráza využil viaceré autobiografické črty.

V rokoch normalizácie, keď Tatarku doživotne vykázali z oficiálnej literatúry, vďaka kontaktom so spoločenstvom Charta 77 svoju literárnu tvorbu veľmi silno zosobnil. Písal akoby nekončiaci denník, v ktorom otvorene hovoril o tom, čo prežíval, vnímal, cítil, o čom premýšľal, s čím alebo s kým žil. Ide do značnej miery o dokumentárny záznam obohatený o sprievodné (existenčné) reflexie. Zásluhou editora Jána Mlynárika z týchto textov vznikla voľná trilógia Písačky. Prvá časť samizdatovej verzie tejto knihy vyšla v edícii Petlice, vydávanej Ludvíkom Vaculíkom v Prahe (1979), druhá časť Sám proti noci v Mníchove (1984) a tretia časť s názvom Listy do večnosti vo vydavateľstve J. Škvoreckého v Toronte (1988). Predchádzal jej zborník Písačky pro Dominika Tatarku, ktorý vyšiel v edícii Petlice na počesť 70. výročia Tatarkovho narodenia roku 1976. Základnými témami trilógie sú rozprávačov vzťah k ženám, august 1968, spoločenský vývoj v rokoch normalizácie s osobitným zreteľom na oficiálny literárny život, spomienka na domov, rodičov a detstvo atď.

Ďalšie Tatarkovo dielo sa zrodilo roku 1985 počas rozhovorov s pražskou historičkou umenia Evou Štolbovou.