Rozprával v nich o detstve, štúdiách, stretnutiach so spisovateľmi atď. Ide o poeticko–reflexívne spomínanie, ktoré dostalo názov Navrávačky a vyšlo roku 1988 vo vydavateľstve Index v Kolíne nad Rýnom. Ešte pred novembrom 1989 uverejnili Slovenské pohľady prvú časť Navrávačiek, čím sa Tatarka prvý raz po roku 1968 vrátil do verejne publikovanej slovenskej literatúry. Eva Štolbová je zostavovateľkou a autorkou aj spomienkovej knihy Lamento (1994). Súbežne s Navrávačkami vznikla próza Emanuela, ktorá dosiaľ nebola publikovaná. K jeho celoživotnému dielu patrí aj bibliofília V ne–čase, ktorá vyšla roku 1978 ako samizdat. V posledných rokoch života ukladal Dominik Tatarka svoje prozaické majstrovstvo do listov. Jednou z adresátok jeho listov bola Erika Podlipná, ktorá z nich vytvorila knihu s názvom Koláž (1993). V strhujúcej tragickej ľúbostnej dráme normalizačného temna sa v nej stretávajú dvaja rovnocenní partneri: spisovateľ Bartolomej Slzička, čiže Dominik Tatarka, a Erika Podlipná ako Terencia. Pri príležitosti piateho výročia Tatarkovej smrti sa v bratislavskom Štúdiu S zišli priatelia i znalci jeho diela. Časť tohto večera zachytáva publikácia Ešte s vami pobudnúť (1994), ktorá obsahuje príspevky priateľov a literárnych vedcov, ktorí sa osobne na stretnutí zúčastnili, aj tých, ktorí spomínali na diaľku.

Tatarka sa od 40. rokov venoval aj literárnej publicistike a neskôr napísal aj niekoľko štúdií o slovenskom výtvarnom umení. Knižný výber z jeho statí o literatúre a výtvarníctve vyšiel pod názvom Proti démonom (1968). Tatarkove dosiaľ knižne nepublikované úvahy, state a články, alebo uverejňované len fragmentárne, vyšli v knižnej podobe pod názvom Hovory o kulture a obcování (Praha 1995).

D. Tatarka sporadicky prekladal z francúzštiny (diela Vercorsa, A. de Musseta, G. de Maupassanta). Z jeho niekoľkých filmových scenárov sa realizoval film Priehrada (réžia P. Bielik) a už spomínaná Panna Zázračnica.

Tatarka je najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej disidentskej literatúry. Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma. Roku 1990 mu udelili Národnú cenu SR in memoriam a 28. októbra 1990 mu udelili Rad T. G. Masaryka I. triedy in memoriam. Zároveň v tom istom roku na návrh Václava Havla bola v Stockholme založená Cena Dominika Tatarku.