ŽIVOT DUŠANA MITANU

Dušan Mitana, slovenský scenárista, prozaik, esejista a básnik, sa narodil 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom v robotníckej rodine. Autor tvrdí, že sa narodil v krčme u svojho deda, maminho otca, ktorý bol krčmárom a zároveň starostom dediny. Mitanov otec bol vyučený krajčír, ktorý prevádzkoval vlastnú dielňu a zamestnával troch tovarišov. Bohužiaľ, v roku 1948 mu dielňu znárodnili. Má mladšieho brata.

V rodisku vychodil aj základnú školu. Ako desaťročné zázračné dieťa začína Mitana prispievať do novín. "Vymýšľal som si rôzne vtipy a perličky a oni mi to uverejňovali...," povedal. V detských rokoch sa však rovnako intenzívne venuje futbalu.

Stredoškolské štúdia absolvoval na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Na svoje oboznámenie sa so slovenskou literatúrou spomína Mitana nasledovne: "Chodil som na SVŠ-ku, býval som na dedine, jediný kontakt so súčasnou slovenskou literatúrou som mal cez literárne časopisy, ktoré som začal čítať ako 16-ročný stredoškolák." Práve v týchto časopisoch sa zoznámil s tvorbou Johanidesa, Karvaša, Tatarku, ale zaujal ho aj Lenčo, Feldek, Mihálik, Rúfus, Jaroš a mnohí ďalší. Autor priznáva, že bol maniak do čítania a čítal absolútne všetko, čo mu prišlo pod ruku. Myslí si, že práve to bola vec, ktorá ho rozhodne ovplyvnila.

Po ukončení všeobecnovzdelávacej školy rok pracoval ako robotník Závodov 29. augusta v rodnej obci. V roku 1965 sa rozhodol pre štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale po dvoch semestroch školu zanechal a prestúpil na Vysokú školu múzických umení, kde sa venoval filmovej a televíznej dramaturgii. Pritiahli ho sem najmä umelecké sklony a záujem o literatúru. Sám Mitana z vlastného hľadiska považuje vtedajšie roky za najšťastnejšie obdobie svojho života. Dôvodom jeho tvrdenia môže byť aj fakt, že akurát počas krátkeho štúdia novinárstva spoznal svoju budúcu manželku Evu Kristovú a hneď sa do nej zamiloval. Neskôr s ňou má dve dcéry.

Ešte počas vysokoškolského štúdia začal pracovať ako externý redaktor Mladej tvorby. Bolo to v roku 1967. Tu sa zoznámil so svojimi rovesníkmi a budúcimi priateľmi Dušanom Dušekom, Petrom Glockom, Jánom Štrasserom a literárnym kritikom Petrom Zajacom. Po úspešnom ukončení univerzity v roku 1972 sa Mitana zamestnal ako redaktor literárneho mesačníka Romboid. Lenže ako konfliktný a neprispôsobivý typ tu dlho nevydržal. "Bolo to obdobie najtuhšej normalizácie a vtedajšia redakčná práca ma priviedla na psychiatriu s ťažkou depresiou. No a potom ma už do žiadnej redakcie neprijali," oživuje svoje spomienky spisovateľ. Po dvoch rokoch v serióznom zamestnaní sa teda tento nádejný novinár dobrovoľne rozhodol pre kariéru umelca na 'voľnej nohe'. Takto hodnotil situáciu v roku 1989: "Stav slovenského spisovateľa na voľnej nohe je nepochybne deviáciou, pretože tento stav vytvára ustavičný tlak na existenciu celej jeho famílie, čo by normálny človek asi nevydržal. A rovnako nepochybne je deviáciou aj pocit akejsi relatívnej slobody a nezávislosti. Keďže v tomto stave zotrvávam už pätnásť rokov, asi mám dojem, že je to napriek všetkému deviácia pozitívna. Koniec- koncov, slovenský spisovateľ ako taký je možno z hľadiska spoločnosti deviant. Nemusí byť ani na voľnej nohe."

V poslednom období Mitana reprezentuje strednú prozaickú generáciu. Do roku 1989 si však autor nemohol sťažovať na prílišnú publicitu, pretože jeho meno patrilo k tým najmenej frekventovaným. Dôvodom je nonkonformnosť jeho občianskych postojov a umeleckej činnosti. Svojou tvorbou vyjadril nesúhlas s panujúcou ideológiou. Za svoje provokatívne názory musel zaplatiť publikačnými možnosťami. Hoci sa svojim vystupovaním priečil komunistickým straníkom, v očiach vtedajšej bohémskej mládeže si udržal status kultového spisovateľa dodnes.

Postupne prešiel proces hľadania svojho vlastného náboženstva a filozofie. Síce je pokrstený evanjelik, zaujímal sa o taoizmus, zenbudhizmus, neskôr o hinduizmus. "Vtedy sem začali chodiť aj rôzni evanjelisti z Ameriky – hoci mne bola tato americká show vždy dosť smiešna....Vtedy som bol veľmi šťastný, že padol komunizmus a otvorili sa mi všetky možnosti. Nemal som žiadne problémy s publikovaním, ani s písaním, ale práve vtedy som sa paradoxne ocitol v totálnej depresii.... Ja som vtedy mal za sebou ťažké životné skúšky, mal som tu všetky možnosti, ale nevidel som v ničom žiadny zmysel.... Vtedy som sa stretol s jedným človekom, ktorý nám vysvetlil, že Ježiš zomrel za nás a hľadá nás, lebo nielen človek hľadá Boha, ale aj Boh hľadá človeka, klope na naše dvere a čaká, či mu otvoríme. Nemôže nám pomôcť, keď nechceme. Vtedy som sa naňho obrátil... No a v určitej chvíli zrazu u mňa nastalo čosi, čomu sa hovorí znovuzrodenie – bol to samozrejme dlhy proces, ale zrazu sa vo mne niečo zmenilo a pokračovalo ďalej. Získal som istotu, že Boh existuje a nie je to krutý trestajúci Boh, ale niekto, kto nás ma rád."
Mitana dokonca v tomto nepriaznivom období rozmýšľal o samovražde, ktorá by ukončila fyzické utrpenie zapríčinené ťažko chorým žalúdkom. Verí, že viera v boha ho uzdravila. "Ako profesionálny hľadač viem, že Boha nikdy celého nepreskúmam a nepochopím. Stále mam čo hľadať a nachádza, aby som sa k nemu priblížil," hovorí.

Keď v roku 1996 Dušan Mitana oslávil svoje okrúhle jubileum, Milan Šútovec na adresu autora povedal: "No keď je to už tak, že tá päťdesiatka je tu, patrí sa pri nej pristaviť: veď dakedy to vypadalo s milým Dušanom tak všelijako, že človek áno neveril, že sa jej dožije. Za oných čias si totiž vedel o hodne viac vypiť a pofajčiť než zajesť, takže jeho telesná schránka nebývala priam najbezpečnejším útulkom jeho ducha. Navyše ho zlí ľudia občas stĺkli tak mocne, že to mohol aj neprežiť.- Zaplať pánboh prežil, a dožil sa."

V súčasnosti žije Dušan Mitana so svojou manželkou vo svojej rodnej obci na západe Slovenska. Posledné diela zvykol podpísať s pridaním mena Krist ku svojmu vlastnému. Toto meno prebral od svojej manželky Evy Kristovej.