Proletárske umenie

PROLETÁRSKE UMENIE

Tento nový smer umenia vznikol v českej literatúre ako odraz revolučnej vlny, ktorá sa po prvej svetovej vojne prehnala Európou. Svoju podstatu mala v Leninových, Engelsových a Marxových myšlienkach. Hovorili: "...namiesto starej buržoáznej spoločnosti s jej triedami a triednymi protikladmi nastúpi združenie, v ktorom je slobodný rozvoj každého jednotlivca podmienkou slobodného rozvoja všetkých." Celé proletárske umenie sa teda riadilo základnými princípmi socializmu a komunizmu: "...vychádza z teoreticky a prakticky zmyslového vedomia človeka i prírody ako podstaty. Je to pozitívne... sebauvedomenie človeka, tak ako skutočný život je pozitívna... komunizmom sprostredkovaná skutočnosť človeka. Komunizmus je negácia negácie, preto je skutočným, pre nasledujúcu historickú vývinovú fázu nevyhnutným momentom emancipácie a znovuzískavania človeka... komunizmus je formou ľudskej spoločnosti."

V roku 1921 vznikol spolok Proletkult. Bola to organizácia proletárskej kultúry a jej cieľom bolo vychovať robotnícku inteligenciu a ideologicky bojovať proti buržoázii. Jej hlavní českí predstavitelia neformulovali svoj program v žiadnom spoločnom manifeste, ale sami si hájili teoretické princípy v statiach. Vodcovským programovým teoretikom bol Stanislav Kostka Neumann, ktorý vysvetlil základy proletárskej literatúry v stati O proletarske poezii (1923). Tvrdil, že: "Proletársky básnik musí se již snažiti myslet a cítiť kolektivňeji než dosud, mluvit nejen za sebe, ale i za tridu, k niž tahne." Podľa neho by literatúra mala byt prostá, jasná a účinná rovnako ako politické heslá.

O uvedenie proletárskej literatúry v Československu sa postaral aj Jiri Wolker, ktorý spolu s niekoľkými ďalšími členmi Proletkultu zostavil stať a manifestačnú prednášku Proletarske umenie. V roku 1922 bola vydaná v časopise VAR. Predstavili ňou program nového umenia – triedneho, proletárskeho, komunistického, ktoré im je vierou a skutočnosťou.

Táto stať hovorí o pocite neudržateľnosti a nespravodlivosti vtedajšej spoločnosti a o viere v jej lepšiu prestavbu. Tvorcovia tvrdia, že mladí nechcú len kritizovať skutočnosť, nechcú ani rozprávkovú budúcnosť, chcú o svoju budúcnosť bojovať. "Chteji o budoucnost bojovati a boj je jejich hlavnim vztahem mezi dneškem a zitrkem, boj je to, v čem srazi se v jejich srdci pritomnost s budoucnosti." Snažia sa spôsobiť revolúciu v umení. Ich túžbou je odstrániť zotrvačnosť starého buržoázneho a nahradiť ho novým proletárskym umením.

Takisto mizne kult osobného. Individualizmus je nahradený kolektivizmom – v tomto prípade ide o skupinu ľudí rovnako bojujúcich za zmenu. Všeobecne kolektivizmus poníma život nie na základe akcie jedincov, ale na základe akcie celkov spojených myšlienkou. Nezdôrazňuje sa, čím sa jeden od druhého líšime, ale to, čím sme si navzájom podobní. Umelec proletársky "... nestojí nad hnutím mas, ale v nem; citeni kolektivni neni mu jen umeleckým experimentem, ale zivouci skutecnosti. Nechce umelecky vyjadriť jen hnutí mas, ale tez duvody a smysl techto hnutí. Prakticky kolektivism znamená vedomí tridni solidarity."

Marx písal: "Zrušenie súkromného vlastníctva je teda úplnou emancipáciou všetkých ľudských zmyslov a vlastnosti; no touto emancipáciou je práve tým, že sa tieto zmysly a vlastnosti stali ľudskými, a to ľudskými subjektívne, ako aj objektívne. Oko sa stalo ľudským okom, tak ako sa jeho predmet stal spoločenským, ľudským, t.j. predmetom pochádzajúcim od človeka, utvoreným pre človeka." Primárnym subjektom je v prvom rade pracovný kolektív, pretože predovšetkým v kolektíve sa formuje osobnosť, lebo tu sa realizuje vzťah objektu a subjektu výchovného pôsobenia.

Proletárske umenie bolo podľa Wolkera tendenčným umením – bolo si vedomé svojej úlohy. Považoval ho dokonca za najtendenčnejšie, pretože si svoj smer uvedomovalo a konkrétne vyjadrovalo. Nemalo to byť umenie dvoch strán, ale umenie buď áno - áno, alebo nie - nie. Proletárska poézia bola považovaná z jeho pohľadu za najlepšiu. A to preto, že bola poéziou, a potom ešte niečím viac. "Nebudeme hledat neco nového, nač bychom sa chteli dívat, budeme chtit nove se dívat." Vyplýva z toho, že si osvojili všetko najlepšie, čo tu už bolo - všetko bohatstvo starej kultúry.

Ďalším z typických znakov proletárskej literatúry je optimizmus. Je zbraňou, spočíva vo viere v možnosť zlepšenia sveta, slúži ako výzva k boju. Poukazuje na vieru v seba samého a vo víťazstvo nad buržoáziou. Proletári neverili v Boha, ale v človeka a svet. "Proletárska moudrost zná jen tento svet jako základnu života. Netouzi po nebeskem stesti, chce lidske stesti v rámci jeho možnosti." Wolker tvrdil, že nie náboženstvom ľudstvo dosiahne zmenu konkrétneho, ale že si túto zmenu môže svojou statočnosťou vybojovať.
Nové umenie teda malo byť realistické, malo prameniť z poznania veci a ľudí okolo nás. Takisto nebralo ohľad na ilúzie, ale zato bolo objektívne a jeho úlohou bolo podávať skutočné fakty, a nie opisovať a umelecky líčiť nepravdy. Základným prvkom bol človek zo strednej vrstvy, ktorý tvrdo pracoval a bojoval za zlepšenie spoločnosti. "Proletariát jsou delnici nového sveta. Umelci chteji byt delniky nove krasy v nem." Engels hlásal, že práca je podmienkou života a stvorila človeka samého.

Wolker si vo svojej stati uvedomoval, že rozšíriť kultúru, po akej proletári túžili, musí byť jednoduché iba v proletárskom štáte, ale umeniu dával šancu aj v akomkoľvek inom politickom systéme. "Až v proletárskom state je možná proletárska kultura, t.j. umenie rozrostle do slohové sire – proletárske umenie je však možné i dnes." Sám Lenin videl možnosť šírenia sa proletárskej kultúry a tvrdil, že spoločnosť je vlastne tvorcom umenia. "Lenin rozhodne odsudzoval nihilisticky vzťah ku kultúre a umeniu minulosti, ako aj pokusy vytvoriť nové, proletárske umenie laboratórnymi metódami; zdôrazňoval, že proletárska kultúra nie je výmyslom ľudí vydávajúcich sa za odborníkov v oblasti proletárskej kultúry. Nová kultúra, nové umenie je zákonitým dedičstvom všetkých pokladov ľudského poznania, ktoré vznikli pod útlakom antagonistickej spoločnosti."

Wolkerova stať sa prirodzene nevyhla kritike. No on sa hájil a zhrnul základné princípy proletárskeho umenia tak, aby presvedčil ľudí, že je to umenie budúcnosti. "Netvrdil jsem nikde ve svem referate, že zásady tridnosti, tendence a optimizmu jsou naše vynálezy. Naopak, poukazoval jsem, že vždy nebo veľmi často umeni prostupovaly. Zásada tendenčnosti neni nová, ale určitá tendence je nová; optimizmus neni novy, ale nove je, z čeho roste, jaký je a k čemu smeruje; tridni umení neni nič nového, nová je však trida, ktorá umení napojuje svoji krvi."