Originál „Ogniem i mieczem“, prvá časť Trilógie (ďalšie časti Potopa a Pán Wołodyjowski). Dielo bolo aj sfilmované v roku 1999.
Hlavné postavy: Jan Skrzetuski, Michał Wołodyjowski, Helena Kurcewiczówna, Longinus Podbipięta, Jeremi Wiśniowiecki, Bohdan Chmeľnickij, Jurko Bohun, Jan Zagłoba.
Obsah:
Písal sa rok 1647, veľmi čudný rok zakončený čudnou zimou, neobvykle teplou, na akú sa nikto nepamätal. Bola to „Reczpospolita“, Republika, Poľsko, ktoré v tejto dobe malo veľkú rozlohu. Tejto zimy vracal sa aj posol kniežaťa Jaremu Wiśniowieckeho, zároveň námestník jeho pluku husárov Jan Skrzetuski, ktorý bol odovzdať list od kniežaťa chánovi na Kryme. Cestou stretol zvláštneho človeka, ktorý mal na krku uviazanú slučku a Jan mu zachránil život. Až neskôr sa dozvedel jeho meno – Bohdan Chmeľnickij. Ráno prišiel Jan do Čyhyryna, kde sa stretol so svojim priateľom pánom Zaćwilichowskim a poznal pána Czaplińskeho, kedysi starostu, ktorého sa ľudia báli, no Jan s ním vyrazil dvere. Poznal aj pána Zagłobu a pána Podbipiętu. Pán Podbipięta bol litovčan, ktorý sa rozhodol s ním ísť do Lubnov, kde sa práve Jan vracal. Na ceste do Lubnov Jan spomínal na dievča z dvora, Annu, do ktorej boli na dvore všetci muži zaľúbení. Cestou stretli vyvalený koč, v ňom kňažnú a mladú pannu Helenu, do ktorej sa Jan okamžite zamiloval. Kňažná ich poprosila o pomoc, keďže každú chvíľu sa malo zotmieť a báli sa, pretože kočiša poslali po pomoc, domov to boli asi len 3 míle. Nuž neodmietli, mali to po ceste. Ako išli, naproti nim už išla pomoc, 4 synovia kňažnej a piaty bol ich priateľ Bohun, ktorý hneď videl v Janovi soka, pretože mladú pannu Helenu už sľúbili jemu, keďže ich domov patril Helene po jej otcovi, ale knieža nevedel o tom, ako si tam žijú, zabudol na nejaké Rozłogi, napriek tomu, že Helenin otec bol jeho priateľom. Kurcewiczowci ich pozvali k sebe a Jan aj prišiel na to, koho je dom a keďže sa do Heleny zaľúbil a aj ona do neho, začal s Kurcewiczowcami vyjednávať a museli mu ju prisľúbiť, ale vraj až keď odíde Bohun. Bohun bol totiž Kozák, ktorý žil v stepi a bol to zbojník a vrah. Ak by mu dali Helenu, Rozłogi by si mohli nechať, ale Helena ho nenávidela.
Jan sa vrátil do Lubnov ale po dlhej dobe, čo sa kňažná neukazovala vyslal posla Rzędziana, ktorý ho ubezpečil, že Helena je jeho. To už bol rok 1648, ktorý začal rovnako zvláštne. Skrzetuski sa vydal na cestu na Sič, pretože to vyzeralo, že sa strhne vojna a stretol sa s Helenou. Prešiel cez Čyhyryn, kde videl Bohuna. Pokračoval do Kudaku, jednej z najopevnenejších zámkov. Vedel, že sa naozaj na vojnu chystá a preto poslal svojho sluhu, aby zaniesol Helene list a odišli do Lubnov. On pokračoval na Sič cez Dneper, kde ich prepadli a Jana zranili.
V Siči sa zišla porada tých, ktorí chceli vojnu vyvolať – košový ataman, Tuhaj-bej a Chmeľnickij, ktorý hnal kozákov proti Poliakoma aby bol mocnejší, spojil sa s Tatármi a Turcami. Jana našťastie oslobodil Chmeľ, ktorý mu vďačil za život. Na druhý deň už vojsko vyrazilo a Jana viezli so sebou, aby nič nepovedal. Jan bol však ranený a v strašných horúčkach. Republika vyslala oddiel pod velením Krečovského, ktorý však prešiel na druhú stranu, keďže aj jemu sa krivda stala. Kozáci boli totiž prostý ľud a sedliaci a šľachta Poliaci, alebo ako ich Kozáci nazývali „Ľasi“, ktorých napriek tomu, že sa zaslúžili o rozmach kraja, hlavne knieža, predsa ich kozáci, tvrdý národ túžiaci po slobode neznášal.
Kozákom sa podarilo jeden kniežací pluk premôcť a kade šli, tam to pustošili a ničili, pretože ten najprostejší ľud bol predsa iba zberba, ktorá sa buď pridala, alebo umrela. Usadili sa v Korsuni, kde Tatári zapálili pol mesta. Udiala sa bitka. Nejaký hlas vykríkol, že Tuhaj-bej, Chmeľ a Krečovskij sú mŕtvi. Jan bol bez seba, no vtom sa vrátili ako víťazi. Chmeľ pustil Jana a dal mu ešte ochranku, pretože Turci a Tatári boli ukrutnými zabijakmi. A to aj Jan videl, keď odchádzal: tu bola pyramída z hláv, niekde strieľali šípy do živých, ale slabých a starých ľudí. Jan utekal do Rozłôg, no tam našiel iba spálenisko po dome...
Čo sa medzitým stalo: Janov sluha Rzędzian prechádzal cez Čyhyryn, kde sa vlády ujal Bohun. Ten mu násilím vzal listy a keď sa dozvedel, že Helenu sľúbili inému, pochytila ho zlosť. Bol pri tom aj pán Zagłoba, ktorý sa stal Bohunovým priateľom a išiel s ním. Prišli do Rozłôg, kde Bohun povraždil tých, ktorí tam boli, kňažnú a jej dvoch synov. Sám však utrpel rany a preto chcel ísť až na druhý deň. Keď však toto všetko videl pán Zagłoba, rozhodol sa pomôcť Helene; Bohunovi natáral že idú do Lubnov, no išli do Čerkasov, ale po ceste stretli priateľa, ktorý im oznámil, že Chmeľ už stihol prísť do Čerkasov. A tak sa rozhodli ísť do Zolotonoše, kde údajne mali byť Heleniny bratranci. Okradli túlavého speváka s vnukom, ktorých neskôr Jan stretol a vydávali sa za nich. Dostali sa do Demjanovky, kde nahovorili Kozákov, aby šli s nimi do Zolotonoše a pridali sa k Chmeľovi, prišli totiž o kone a pešo ísť sa im nechcelo.
Bohun ráno celý nahnevaný išiel za nimi do Lubnov, no blízko odtiaľ, vo Vasilovke pobil kniežací prápor a zistil, že tade nešli. Vrátil sa teda do Rozłôg a stretol toho Zagłobovho priateľa, pána Pleśniewského, od ktorého vytiahol čo potreboval a potom ho obesil. Vyslal priateľa Antona aby šiel Helenu hľadať. Našiel ju, no musel prejsť cez rieku a tam sa už aj so svojimi druhmi utopil.
Knieža už poslal vojsko a Chmeľ mu poslal poslov s listom, kde sa zaliečal, ale knieža ho odhalil. Poslov dal popraviť. Dozvedel sa o Vasilovke a Rozłogách, vtom si spomenul na Helenu a na to ako jeden poručík stretol Antona. Preto poslal Michała do Čerkasov a pána Bychowca do Zolotonoše. Vtedy bol knieža vo Filipovciach a do Lubnov sa vracal cez Rozłogi, kde stretli Jana. Nakoniec však Jan zistil, že Helena odišla so Zagłobom, čo mu dalo istú nádej. Vrátili sa do Lubnov a hneď aj vyrazili aj s vojskom do boja proti Chmeľovi.