Porovnanie diel Peter a Lucia s Na západe nič nového:

Úvodom chcem povedať, že pri čítaní týchto kníh sa naozaj dozviete, ako to za 1. sv. vojny fungovalo, či už priamo na fronte, alebo v „teple“ domova.

Čo majú spoločné? Obdobie 1. sv. vojny, odovzdanosť voči okolnostiam, do ktorých sa neprávom dostala väčšina ľudstva. Hrdinovia nemali chuť zmeniť túto situáciu, hoci k nej pociťovali až živelný odpor. Skrývali sa do seba, do zákopov, do činov, do lesa, do lásky, do bordelu… A únik im poskytla len smrť.

Rolland bol v tomto období už vážený pán v rokoch, ktorý mal na krku aj Nobelovu cenu, pacifista, preto emigroval do Švajčiarska, aby tomuto besneniu unikol. Mal prirodzene inteligentný nadhľad(dá sa mať nadhľad tu?). Vytvoril dielo, kde sa na pozadí vojny formuje protipól k tejto zlobe- láska. A príde vždy, keď to najmenej čakáte: „…niekoľko krokov od neho, oddelené dvoma cudzími telami, stálo dievča, ktoré práve pristúpilo do podzemnej železnice. Sprvu videl z nej iba jemný profil pod tieňom klobúka, plavú kučeru na trochu pochudnutom líci, svetlo vrhnuté na ľúbeznej lícnej kosti, jemnú líniu nosa a zošpúlenej pery a pootvorené ústa, ktoré sa ešte chveli od náhlivej chôdze. Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila. Hučanie zvonka stíchlo. Tíš. Pokoj. Bola tam.“1

Remarque odišiel na front v roku 1916, mal 18 rokov, život pred sebou. Jeho život sa skrátil na slovo vojna. Poznal, čo to znamená „o chlp“, čo vyjadruje slovo zákop, ako odistiť granát, zabiť. Poznali to aj hrdinovia jeho románu. Vedeli, že ich život sa môže skončiť v ktoromkoľvek okamihu. Strach zo smrti tak otupel, že keď boli 15 km za frontom, pripadalo im to tak bezpečné, že už o tom dokázali hovoriť, ba aj na to nemyslieť. Hranice správania a ľudských hodnôt sa tu posunuli. Veci normálne bežné sa tu zdali iba snom. Prednosť mali potreby- jedenie, alkohol, sexuálne ukojenie bolo asi to najviac, čo mohli dostať. Nijaká láska. Išlo sa cez úzky, intenzívny priestor.

Peter a Lucia mali v 1918 zhruba 16 rokov. Paul Bäumer 20. Boli mladí a aj mladí zomreli.

Peter pohŕdal svetom a predovšetkým vojnou a tými, ktorí za ňou stáli. Vojaci boli pre ňho falošní hrdinovia, chudáci. Jedným z nich bol aj jeho brat Filip- dobrovoľník. No aj ten sa rýchlo zbavil pocitu, že toto mu prinesie zadosťučinenie. Akurát obaja pochopili, ako sa vzájomne odcudzili.Aj napriek tomu Filip vycítil Petrovu lásku, zakrytú zmätkom, čo sprevádzal jeho mladú nepokojom zmietanú dušu. Lucia mu priniesla oporu, vŕbu, priateľa… Keď bol s ňou víťazila v ňom láska. Synonymum pre pokoj, vášeň. Ochranná bariéra pred svetom- to je to, čo potreboval. Lucia pôsobila navonok pokojnejšie. Finančná situácia ju donútila maľovať obrázky- kópie. Bola osobitá, tak do nich vkladala kus seba, takže sa občas ani nepodobali na originály.

Paulovi Bäumerovi sa trasoviská stali prechodným domovom. Jeho spolužiaci, teraz už spolubojovníci, rodinou. Každý mal v nej špecifické postavenie. Všetci boli priatelia, schopní sa pre seba obetovať, podeliť. Uvedomovali si, že aj keby nadviazali vzťahy s inými vojakmi, nedokázali by sa prispôsobiť. Držalo ich pokope vedomie, že sa chcú vrátiť a opäť viesť bezstarostný študentský život v mieri. Paul sa domov dostal cez dovolenku. Nepokoj sa mu do žíl dostával, keď si pripomenul, čo, koho nechal na fronte. Čo bude až sa vráti. Domov sa mu odcudzil. Starali sa o neho, dávali mu lásku. On ju zrazu nevedel prijať, nemal im čo ponúknuť, opätovať. Jeho matka je chorá- podľa môjho názoru je to najbeznádejnejšia vec na svete. Ku koncu dovolenky sa Paul vyjadruje: „Hryziem vankúš, zatínam prsty do železných tyčí na posteli. Nemal som sem nikdy chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje- už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku.“2

Remarquove dielo je autobiografiou vydanou 10 rokov po skončení 1. sv. vojny. To je dosť dlhý čas, a predsa sa autor k tomu vrátil a naturalisticky opísal boje, smrť, beznádej, ktorá v mnohých vládla až po koniec ich dní.

Peter a Lucia sa Rollandovi pravdepodobne iba prisnili (1920). Išlo o imagináciu podľa skutočnej udalosti- bombardovanie kostola na Veľký piatok 1918. Dvaja, ktorým je odobrané právo na lásku, láska nemá právo na vojnu, ľudia nemajú právo na lásku. Ľudia nesmú bojovať.

Citáty:

1 Rolland Romain, Peter a Lucia, vydal Slovenský spisovateľ a.s. Bratislava, 1998, str.6
2 Remarque Erich Maria, Nazápade nič nové, vydavateľstvo Smena Bratislava, 1977, str.108