Mária Ďuríčková: Jasietka

* 29.9.1919 Zvolenská Slatina
† 15.03.2004 Bratislava

Životopis

Motto: “Dožičme detskej duši tú radosť, to splnenie, to uistenie, že dobrota, krása a neha kráčajú neomylne k víťazstvu spravodlivosti. Dieťa to potrebuje pre svoje duševné zdravie.”

Narodila sa v roľníckej rodine. Vlastným menom Mária Masaryková, rodená Piecková. Do ľudovej a meštianskej školy chodila v rodisku. Potom študovala na Učiteľskom ústave v Lučenci, kde v roku 1938 zmaturovala. V rokoch 1949 - 1951 študovala diaľkovo na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave slovenský a ruský jazyk, kde absolvovala šesť semestrov. Po ukončení štúdia pôsobila ako učiteľka v Hornom Tisovníku, Žitnej, Sajbe (Strelníky), Omastinej a v rokoch 1945 - 1951 v Bratislave. Potom rok pracovala ako šéfredaktorka časopisu Družba, rok ako šéfredaktorka Zorničky a od roku 1954 bola redaktorkou vo vydavateľstve Mladé letá. V rokoch 1969 
V roku 1970 pôsobila ako šéfredaktorka v obnovenom literárnom mesačníku pre deti Slniečku. Ideová orientácia Slniečka však nastupujúcej normalizačnej moci nevyhovovala, preto musela z postu šéfredaktorky odísť. Zamestnanie si už nehľadala avšak stala sa profesionálnou spisovateľkou.

Publikovať začala v roku 1951 v časopisoch Zornička a Ohník, kedy terén slovenskej detskej literatúry bol v mnohom ohraničený. Ako nóvum sa považovalo vnášanie detských postáv, čudákov a rojkov do detskej literatúry. Kritici to označili za novú vlnu, tzv. detský aspekt, ktorý našiel výrazné autorské uplatnenie v rozprávke založenej na personifikácii. Jej tvorbu charakterizuje vynaliezavý humorne ladný prístup k námetom, rozprávačská a jazyková vybrúsenosť, ktorá upútala aj v prekladoch, najmä z ruštiny. Detský spôsob myslenia ako zdroj poetiky využila neskôr aj v ďalších príbehových prózach, aj keď sa sama priznala, že oblasť detskej literatúry nie je pre ňu dostatočnána úplné sebavyjadrenie. Rozprávka či povesť ako sujetový základ sa v jej tvorbe dostáva do popredia najmä v 70. rokoch 20. storočia. Citové i mravné problémy detstva a dospievania nachádzajú prostredníctvom životaschopných detských postáv plnokrvné stvárnenie práve najmä v žánroch spoločenskej prózy. Popri próze sa venovala aj televíznej a rozhlasovej tvorbe, kde sa orientovala na rozprávkové žánre. Tvorivá bola aj ako zostavovateľka výberov z ľudovej slovesnosti. O tradičné prvky výstavby ľudovej slovesnosti sa opiera najmä v beletrizovaní histórie a v záznamoch povestí, kde však i popri tradičných stavebných prvkoch vynikne je rozprávačstvo. Jej knihy boli preložené do 21 jazykov, okrem európskych aj do japončiny. Za svoju tvorbu získala okolo 30 ocenení, medzi nimi aj v roku 1963 cenu vydavateľstva Mladé letá za knihu Jasietka.

Tvorba:

Poézia pre deti: Rozprávka o dedovi Mrázovi, Zajko a líška, Čarovná píšťalka

Próza pre deti: Zajtra bude pekne, My z ôsmej A, Danka a Janka, O Guľkovi Bambuľkovi, Jasietka, Stíhač na galuskách, Majka Tárajka, Útek z gramatiky, Papierová rozprávka, Sestričky z Topánika, Danka a Janka v rozprávke, Janček Palček, O Katarínke a túlavom vrchu, Jožko Mrkvička Spáč, Biela kňažná, Nie je škola ako škola, Najkrajšie na svete, Dunajská kráľovná, Prešporský zvon, Kľúče od mesta, Domček, domček, kto v tebe býva?, Jahniatko v batohu, Čo si hračky rozprávali, Zemský kľúč, Emčo Panenská veža na Devíne, Rozprávky Čierneho Filipa, Zlatá priadka, Bratislavské povesti, Slncové dievčatko, Dunajské povesti, Vtáčik, žltý zobáčik, O dvanástich mesiačikoch, Kačička, chromá nožička, Braček z tekvice a sestričky z Topánika.

Venovala sa tiež dramatickej tvorbe, editorským prácam, scenáristike, napísala viaceré rozhlasové a televízne hry pre deti. 

Jasietka

Obsah diela Jasietka tvorí dvadsaťdva častí, z ktorých každá znamená samostatnú kapitolu (rozprávku), ktoré na seba počas celého deja priamo nadväzujú.

1. Žofka Jafurová
2. Pipapendi - Goroš
3. V Zlatej rozprávke
4. Vtáčia rozprávka
5. V Tesnej rozprávke
6. Dlhá rozprávka
7. Poučná rozprávka
8. Ničová rozprávka
9. Prevrátená rozprávka
10. Bažihuba
11. V Smrtnej rozprávke
12. V Stratenej rozprávke
13. V Strašnej rozprávke
14. Belasé bralo
15. V Kotrmelcovej rozprávke
16. Jasietkina rozprávka
17. O Ozankovi
18. O Bohatej rozprávke
19. V Hlúpej rozprávke
20. U kráľa Popolvára najväčšieho na svete
21. Rozprávka pre Jasietku
22. Návrat

Autorka napísala dielo Jasietka (vydané v roku 1963), ako 44 ročná. Išlo o jej v poradí piatu rozprávkovú knihu pre deti. V knihe Jasietka, v rozprávke o rozprávke, si Mária Ďuríčková zvolila zaujímavý kompozičný postup. Dej prebieha ako putovanie realistickej postavy (t.j. hlavnej postavy Žofky Jafurovej) po rozprávkovej krajine, v ktorej majú najvýznamnejšie rozprávky a rozprávkové motívy vlastné ohraničené územia. Hlavná postava sa pohybuje vo viacerých rozprávkových krajinách a stretáva sa s mnohými postavami zo slovenských ľudových rozprávok. Mária Ďuríčková takto v jednom celku rozvinula typické znaky slovenskej ľudovej rozprávky (rozprávka je prozaický žáner ľudovej slovesnosti, v ktorom sa obraz skutočnosti podáva formou vybájeného tvorivého výmyslu). Duríčkovej pohyb medzi folklórnou a autorskou rozprávkou sa vyznačuje pestrou škálou prechodov medzi oboma pólmi.

Hlavná postava – Žofka Jafurová, je žiačkou základnej školy a býva s rodičmi v milej dedinke, s červenými a bielymi strechami, kde každý každého pozná a každý o každom všetko vie - Dolnom Jalšovníku. Jej najlepšia kamarátka Betka ťažko ochorela a celé prázdniny je v nemocnici. Žofke je za ňou smutno a nudí sa bez nej, pretože iné dievčatá nie sú ako Betka: „Ony sú celkom inakšie...a ani rozprávky nevedia, len o kozliatkach.“ - Z toto vyplývajú charakterové znaky Žofky. Bola dobrá, kamarátska, citlivá, plná fantázie a tiež ochotná pomôcť, obetavá, z časti aj dobrodružná a statočná (čo sa ukáže až v priebehu deja).Jedného dňa, keď ide Žofka spolu s Betkinou starkou navštíviť Betku do nemocnice, starká prirovná kedysi veselú, šikovnú, večne poskakujúcu Betku k „Jasietke“. No ani starká, ani Betkini rodiča, ani súdružka učiteľka, nikto presne nevedel, kto bola Jasietka. Jediné, čo sa dozvedela, bolo, že Jasietka je rozprávková postava z nejakej dávno zabudnutej (stratenej) rozprávky.

Žofka cestuje vlakom z Dolného Jalšovníka na pár dní k rodine do Heľpy, kde sa jej cestou vlakom “prisnije”, že ju Jasietka volá, aby jej pomohla, aby jej nedala zahynúť. Žofka jej chce pomôcť a vydáva sa na dobrodužnú cestu po rozprávkovej krajine. Hlavná postava začína cítiť strach a obavy z neznámeho dobrodružstva, ale aj napriek tomu chce Jasietke pomôcť a vydáva sa na cestu. Čitateľ sa tu môže plne stotožniť s hlavnou postavou, na základe jej povahy, rozhodnutí a postojov. V tomto bode sa začína prejavovať zaujímavá kompozícia rozprávky v rozprávke, keďže hlavná postava bude hľadať objekt vo vyše desiatke rozprávok rozprávkovej krajiny. Celý dej je vyrozprávaný prostredníctvom “on” rozprávania.

Žofka vojde do rozprávkovej krajiny, kde sa pred ňou rozbiehalo niekoľko ciest, resp. alejí. Lipová, topoľová, gaštanová a čerešňová. Vyberá si čerešňovú, kde stretáva vedľajšiu postavu – pomocníka Pipapendiho Goroša. Bol to chlapec, ktorý všade so sebou nosil malý vozíček, smelý, nízky, akýsi sprievodca rozprávkovou krajinou, ktorý hlavnú postavu doprevádza a usmerňuje. Vysvetľuje jej neznáme pravdilá, ktoré v tejto neznámej a zvláštnej krajine platia, stáva sa jej priateľom. Vozíček Pipapendiho Goroša je typickým rozprávkovým prvkom – neexistujúci, vymyslený, fantastický predmet. “Bol to vozík samohyb, veľmi pekný, s hodvábnymi sedadlami a zlatými kolesami, celkom ako z rozprávky. Veď aj bol z rozprávky!” V Zlatej rozprávke sa Žofka zoznamuje s kráľom - Popolvárom najväčším na svete (postava z ľudovej rozprávky), ktorý tiež nič netuší o hľadanej Jasietke. Dovolí jej putovať po celej rozprávkovej krajine, povoľuje jej vstup do všetkých rozprávok, pričom naznačuje, že dospelí ľudia do rozprávok nepatria (autorka vyzdvihuje detského čitateľa). “Keď zavíta do Rozprávkovej krajiny nejaký váš dospelý občan, už sa len uškŕňa, hľadí na nás s ohromnou prevahou... Takých nerád púšťam do rozprávok. Ale tebe povoľujem vstup do všetkých. No buď opatrná, rozprávky sú všeliaké...” Čitateľ sa dozvedá ďalší opis, resp. vlastnosti Pipapendiho Goroša, keď kráľ hovorí Žofke: “Pipapendi Goroš nie len sprievodca, ale aj vedec. Študuje dejiny Rozprávkovej ríše a robí aj jej mapu. Veľmi vzdelaný mladý muž. Škoda, že viac nepodrástol. Ale on je taký múdry, že si z toho nič nerobí.” V diele “Jasietka” sa nachádzajú aj prvky nonsensu a absurdity, konkrétne v časti “V Tesnej rozprávke”, ktorá tiež obsahuje aj prvky humoru. “Mravček býval v domčúriku malom ani lieskovec, ale všetko v ňom bolo na svojom mieste. Slonovi sa u mravčeka tak páčilo, že každý deň k nemu zaskočil. Prišiel ráno a večer už odchádzal.” Takto teda Žofka a Pipapendi Goroš putovali po ďalšej a ďalšej rozprávke, až sa na koniec dostali k Mačke Bažihube. Bažihuba bola “čierna ako tá najsamčiernejšia atramentová machuľa”, bola veľká maškrtníčka a práve vďaka tomu raz netrafila na kameň s označením Stratená rozprávka, kde sa mala údajne nechádzať Jasietka. Povedala im, že musia ísť najskôr cez Smrtnú rozprávku, v ktorej bývali samé smrte. Tá najstaršia bola vycivená na kosť a nosila na pleci kosu. Ostatné smrte už nenosili kosu, ale všeličo iné: jedna mala v taške sedem kíl neopatrnosti, druhá štyri kilá hazardu, tretia pol kila zúfalstva, ďalšie mali všeliaké zbrane: samopaly, granáty, pištole... A najmodernejšie smrte nosili pod pazuchou bomby. Náčelníčkou bola smrť Smrtica Šumná, ktorá vynachádzala nové bacily a vírusy. No a tu v tejto rozprávke našli cestu do Stratenej rozprávky. V tejto časti bolo cítiť už aj prvky reality (bomby, granáty, samopaly)... Celý príbeh má pre rozprávku typický happyend. Pipapendi Goroš a Žofka za pomoci mačky Bažihuby, nájdu a vyslobodia Jasietku, ktorá bola po celý čas zakliata a uväznená v Belasom brale. Uväznil ju tam kráľ Železohnát (škodca). Vyslobodili ju pomocou čarodejného veršíka (rozprávkový prvok) a utiekli do Kotrmelcovej rozprávky, kde ich ukryl Vyskoč-Janko. Potom im Jasietka vyrozprávala celý príbeh, ako a prečo sa vlastne dostala do zajatia (vyjasnenie príbehu až na konci). Hovorila o svojom starom otcovi – slepom Vidovi, ktorý ľuďom rád rozprával rozprávky. Najobľúbenejšia bola o psíkovi Ozankovi, ktorá končila porážkou kráľa Železohnáta. Vysvitne, že starý Vido ju omylom rozpovedal v zámku kráľa Stracha, kde bol hosťom aj sám Železohnát. Ten sa rozhneval a za trest uväznil Jasietku do Belasého brala na 900 rokov, kým ju nevyslobodili. Nakoniec idú ku kráľovi Popolvárovi a všetko mu rozpovedia. Ten sa rozhodne, že Jasietke dá vlastnú rozprávku – Budúcu rozprávku, kde bude bývať spolu s Pipapendim Gorošom, Múčkovcami a ešte s veľa veľa obyvateľmi. Hlavná hrdinka Žofka sa šťastlivo vracia domov, kde sa dozvie, že jej kamarátka Betka sa už nd druhý deň vráti z nemocnice.