3. Prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny

Po smrti Jozefa II. sa maďarčina postupne deklarovala ako administratívny jazyk jednotlivých žúp, pričom šľachta sa začala pričiňovať o zavedenie maďarčiny ako štátneho jazyka pre celé Uhorsko. Slovenská národnosť bola v nevýhode oproti chorvátskej, srbskej i rumunskej, lebo sa nemohla opierať o vlastné historické právo, bola integrálnou časťou Uhorska. Bola tu však tradícia Veľkomoravskej ríše a tá sa stala hlavnou oporou historického vedomia tvoriaceho sa slovenského národa. Na túto tradíciu sa odvolávali už i predosvietenský obrancovia slovenskej národnosti Daniel Krman, Matej Bel, Ján Baltazár Magin, Pavel Doležal a iní a na ňu nadväzovali i prví národní buditelia, ktorí Slovákov pokladali za dedičov Veľkomoravskej ríše. Slovákov mohla viesť k národnému povedomiu predovšetkým tradícia Veľkomoravskej ríše. Zvýšenú pozornosť venoval Veľkomoravskej ríši už Ján Severini (1716-1789), rektor lýcea v Banskej Štiavnici, vo svojich latinských rozpravách a učebniciach dejepisu Uhorska, ale ešte bez národnobuditeľských cieľov. No skutočne buditeľský význam mala kniha Juraja Papánka Historia gensis Slavae (Dejiny slovenského národa). V knihe vykladá pôvod mena Sláv, uvádza hranice slovanských území, rozdelenie slovanských jazykov a kmeňov, ich mravy a zvyky, píše o rozšírení kresťanstva medzi Slovanmi a nakoniec sa rozpisuje o Svätoplukovi, oslavuje ho ako veľkého a mocného panovníka. Táto kniha oduševnila slovenských osvietencov, a to rovnako katolíkov ako evanjelikov. Úryvok z nej preložil Ondrej Plachý vo svojich Starých novinách literního umění . Papánek dokázal, že hranice Veľkej Moravy siahali od Labe až po Hron, od Dunaja až po pramene Odry a Visly.

Vystúpenie J. I. Bajzu bolo pokračovaním vývinu smerujúcemu k osamostatneniu slovenskej literatúry a k uzákoneniu spisovnej slovenčiny. V úvode svojho románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi pokladá za samozrejmé, že Slováci majú mať svoj vlastný spisovný jazyk, ako ho už dávno majú Česi. Zisťuje, že niet knihy, ktorá by mohla byť vzorom spisovnej slovenčiny. A preto sa rozhoduje pre svoj vlastný viacmenej náhodný a umelý systém, ovplyvnený jednak češtinou, jednak jeho vlastnou hovorovou slovenčinou. Papánek a Bajza svojimi dielami nastolili otázku národa a jeho spisovnej reči ako základnú otázku doby. Pritom si museli byť vedomými, že je potrebné túto reč najprv kodifikovať. O túto kodifikáciu sa najviac zaslúžil Anton Bernolák.

4. Anton Bernolák (1762-1813)

Pochádzal zo zemianskej rodiny z Oravy. Nižšie triedy ľudovej školy vychodil v Slanici, vyššie v Námestove. Gymnázium navštevoval v Ružomberku. Ako šestnásťročný prišiel do bratislavského seminára, kde študoval poetiku a rétoriku. Ďalšie dva školské roky venoval štúdiu filozofie v Trnave. Katolícku teóriu študoval na univerzite vo Viedni a v generálnom seminári v Bratislave. V júli 1791 ho povolali za tajomníka arcibiskupskej kancelárie do Trnavy. Pod jeho vedením sa zriadilo Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave (1792). V roku 1797 sa dostal do Nových Zámkov, kde pôsobil až do smrti ako dekan – farár a správca hlavnej mestskej školy.
Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Historickým medzníkom je rok 1787, v ktorom vyšlo anonymne, no pod vedením Antona Bernoláka, kolektívne dielo Jazykovedno – kritická rozprava o slovanských písmenách. Dielo je napísané na základe kultúrnej západoslovenčiny. Je v ňom nastolená myšlienka jazykovej obrody bola už prejavom nového chápania jazyka. Navrhuje aj niektoré pravopisné úpravy: namiesto písmen q, x písať kv a ks, namiesto y len i, mäkkosť vždy vyznačená (napr. „skúsenosťi“).

Po spisoch zameraných na nový pravopis spisovnej slovenčiny vydal Bernolák učebnicu prvej slovenskej gramatiky s názvom Grammatica Slavica. Systematicky, metódami vtedajšej jazykovedy v nej spracoval gramatickú stavbu spisovnej slovenčiny. Bernolákovou poslednou gramatickou prácou bola Etymológia slovanských slov, príručka o tvorení slov. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil veľkým päť jazyčným slovníkovým dielom Slovár slovenskí česko – latinsko – ňemecko – uherský , ktorý však vyšiel až po jeho smrti. Vyšiel v šiestich zväzkoch.

Bernolákovo uzákonenie spisovnej slovenčiny malo ďaleko rozsiahly význam pre rozvoj slovenskej literatúry – pôvodnej i prekladovej. Skupinu spisovateľov, ktorí písali tzv. bernolákovčinou, nazývame škola Bernolákova. Jej najvýznamnejšími predstaviteľmi sú ľudovýchovný spisovateľ Juraj Fándly a básnik Ján Hollý.
Bernolák sa svojimi jazykovednými prácami zaslúžil o kodifikáciu spisovnej slovenčiny, o jej uvedenie do literatúry a do škôl i o jej propagáciu prostredníctvom stánkov Slovenského učeného tovarišstva. Táto spisovná slovenčina uprostred 19. storočia zanikla.

5. Juraj Fándly (1750-1811)

Narodil sa v Častej pri Trnave a pochádzal z remeselnícko – roľníckej rodiny. Otec mu veľmi skoro umrel a matka sa presťahovala do blízkeho Ompitála. Mladý Fándly sa najprv pretĺkal kláštornými školami, začal študovať katolícku teológiu v széchényiovskom seminári v Budíne a pokračoval v seminári v Trnave. Po vysvätení v roku 1776 bol kaplánom v Seredi a o niekoľko mesiacov ho preložili do Lukáčoviec. V roku 1780 sa stal farárom v naháči. V roku 1807 odišiel pre chorobu na odpočinok do Ompitála, kde aj zomrel. Tam prežil štyri relatívne najpokojnejšie roky svojho života.

V roku 1787-88 sa dostal do kontaktu s A. Bernolákom, ktorý práve v tom čase kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk. Na popud Bernolákovej školy ako prvý uviedol do života Bernolákovčinu dielom Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom. Dielo je písané vo forme satirického dialógu: zhovárajú sa v ňom uštipačný diabol Titinillus s učeným, ale konzervatívnym žobráckym mníchom Atanáziom. Autor hovorí ústami diabla, podporuje reformy Jozefa II. a kritizuje, vysmieva sa žobráckym rádom, ktoré žili z poverčivosti poddaného ľudu.

Po vzniku Slovenského učeného tovarišstva sa stal Juraj Fándly jeho pokladníkom a tajomníkom. Nákladom Tovarišstva vydal štyri zväzky populárnej encyklopédie poľnohospodárskych vedomostí: Piľní domajší a poľní hospodár. Obsahuje spis Zeľinkár, O uhroch ai včelách rozmlúvaní, Slovenskí včelár a spis Ovčár.
Veľkú Moravu postavil do stredu svojho záujmu v diele Compendiata historia gentis Slavae. Juraj Fándly bol vynikajúcim rozprávačom, priekopníkom osvetovej práce, odvážnym osvietencom a najaktívnejším buditeľom z prvej generácie bernolákovcov.