6. Jozef Ignác Bajza (1755-1836)

Jeho rodičia patrili medzi zámožnejšie gazdovské rodiny v Predmieri. Študoval katolícku teóriu ako chovanec Pázmánea vo Viedni. Po vysviacke za kňaza v roku 1780 bol kaplánom v Ostrihome. V roku 1783 dostal faru v Dolnom Kubíne, kde pôsobil takmer dvadsať rokov. Tým, že sa uzavrelo búrlivé, ale aj najplodnejšie obdobie jeho života prešiel na faru v Prietrži, kde pôsobil ďalších desať rokov. Potom až do roku 1828 bol farárom v Zbehoch. V tom istom roku mu písanie náboženských kníh prinieslo nakoniec postup v kňazských hodnostiach a bol vymenovaný za kanonika kapituly v Bratislave. Ešte ako vyše osemdesiatročný sa zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a finančne ju podporil, čo potvrdzuje, že nikdy neprestal mať záujem o národnobuditeľské úsilia.Pochovaný je v kapitulnej krypte dómu sv. Martina v Bratislave.

Jeho prvým pokusom o literárne vystúpenie bol rukopis knihy Rozličných veršúv, jej vydanie však bolo prekazené. Značná časť epigramov je venovaná konvenčným úvahám o šťastí, láske, cnosti a priateľstve. Stala sa základom neskorších Slovenských dvojnásobných epigramat: jednako – konco hlasných a zvuko mírných. Touto dvojdielnou zbierkou chcel dokázať, že slovenčina je spôsobilá aj na básnenie. V úvode ďalej podrobne rozviedol prozodické zásady svojho sylabického a časomerného veršovania.

Takmer súčasne s Rozličnými veršami dokončil prvý diel románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi , ktorý však vyšiel až v roku 1784 (na titulnej strane je udaný rok 1783, no posledné úpravy sú podľa záverečnej poznámky datované 14. 6. 1784). V tejto prvej časti románu autor kritizoval islamské náboženstvo a spoločenské zriadenie vo východných krajinách. Druhý diel mal vyjsť v roku 1785, ale na zásah cirkevnej cenzúry bola jeho tlač zastavená. V tejto časti kritizuje už slovenské kultúrne pomery, cirkev, prepychový život pánov a ďalšie negatívne javy.

Dielo komponoval v osvietenskom duchu ako výchovný román: hlavná postava René, poznáva cudzie kraje v sprievode vychovávateľa Van Stiphouta. Prostredím deja sú Benátky, Tripolis a Egypt. Napínavosť autor ešte zvyšuje postupným odhaľovaním vzťahov a príčin postáv a rozvíjaním v dvoch líniách súčasne. V druhom dieli René s Van Stiphoutom najprv navštevujú kláštory, lebo v nich sa najviac mračila ľudská prirodzenosť. V ďalšej časti prichádzajú cez Viedeň na Slovensko. Autor ich necháva prežívať mnohé príhody, v ktorých sa odhaľujú chyby všetkých spoločenských vrstiev od poddaných až po zemepánov. Na zosilnenie svojej satiry použil spisovateľ 18 epigramov z Rozličných veršuv. Jeho posledním dielom boli Prikladi ze svatého Písma. Predslov, v ktorom nabáda k pestovaniu slovenčiny, je dokumentom, že zostal verný svojim náhľadom na slovenčinu až do smrti.

7. Klasicizmus v slovenskej literatúre

Po skončení napoleonských vojen sa spomalil rozvoj kapitalizmu v Uhorsku. Nastúpila vláda tuhého centralizmu a absolutizmu. Národné hnutie na Slovensku sa ocitlo vo veľmi ťažkej a nepriaznivej situácii ( hospodárske zaostávanie, národnostný útlak, nejednotnosť v otázke národného jazyka – katolícka časť národných buditeľov písala v bernolákovčine a evanjelická časť v biblickej češtine). Z jazykovej stránky pokračoval rozvoj literatúry v oboch spisovných jazykoch. V literatúre (v poézii) sa uplatňovali antické formy veršovania (eposy, selanky, ódy, epigramy ) a štylistické prostriedky klasicizmu.

Spisovatelia novej generácie sa usilovali tvoriť novú ideológiu, o ktorú by sa mohlo národné hnutie oprieť. Takúto oporu videli v slovanskej vzájomnosti a v dávnej minulosti (veľkomoravská tradícia). Myšlienku slovanskej vzájomnosti rozpracoval Ján Kollár. Zdôraznil spolupatričnosť slovanských národov, pričom dôraz kládol najmä na kultúrnu a literárnu spoluprácu. V 30 – tych rokoch 19. storočia sa začína aj rozvoj slovenského divadelníctva. V roku 1830 založil Gašpar Fejérpataky – Belopotocký v Liptovskom Mikuláši prvú slovenskú ochotnícku skupinu. Najúspešnejším autorom divadelných hier bol Ján Chalupka.

8. Záver

V literárnoumeleckých druhoch obdobia osvietenstva a klasicizmu nakoniec dominovala poézia, písaná po česky a nadväzujúca čiastočne na vývin v českej a nemeckej literatúre. Boli to všetko pokusy jednotlivcov, za ktorými ešte nestála primeraná vrstva čitateľov literatúry a národne uvedomelej spoločnosti. No celkove prvé obdobie národného obrodenia položilo základy jazykovedy, histórie, ľudovýchovnej prózy ako i základy umeleckej literatúry, postavilo na významné miesto základné idey národného života v rámci osvietenských kultúrnych snáh, v podmienkach, ktoré ešte nedovolili ich širšie rozvinutie.