Obsah
1. Úvod
2. Osvietenská literatúra
3. Prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny
4. Anton Bernolák
5. Juraj Fándly
6. Jozef Ignác Bajza
7. Klasicizmus v slovenskej literatúre
8. Záver
9. Bibliografia

1. Úvod

Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli obdobím národného obrodenia, osvietenstva a klasicizmu. V tomto období sa výrazne zmenil charakter slovenskej literatúry - svetská literatúra získala prevahu nad náboženskou, rozvíjali sa nové literárne žánre, položili sa základy slovenskej umeleckej prózy a drámy. Od tohto obdobia sa datuje aj začiatok novšej slovenskej literatúry (1780-1820).

Obdobie národného obrodenia sa zvyčajne člení na dve fázy:

1. fáza národného obrodenia – osvietenská literatúra (pribl. 1780-1820)
2. fáza národného obrodenia – klasicizmus (pribl. 1820-1840, niekedy sa táto fáza označuje i ako preromantizmus.

Do popredia sa dostávajú dve úsilia:

- snaha o uzákonenie spisovnej slovenčiny (Anton Bernolák)
- snaha o povznesenie slovenského ľudu, tvorba ľudovýchovných diel

Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenskej osvietenskej vedy a literatúry boli jazykovedec ANTON BERNOLÁK a spisovatelia JOZEF IGNÁC BAJZA a JURAJ FÁNDLY. Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly položili základy umeleckej prózy slovenskej literatúry. Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenského literárneho klasicizmu boli:
vedec PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK, básnici JÁN HOLLÝ, JÁN KOLLÁR a dramatik JÁN CHALUPKA. Ján Hollý bol prvým veľkým slovenským básnikom. Obohatil začínajúcu slovenskú literatúru o nové druhy a formy.

2. Osvietenská literatúra

Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli u nás obdobím rozkladu feudalizmu. Rýchlo dozrieval nový spoločenský poriadok – kapitalizmus. Rozklad feudalizmu urýchľovali aj revolučné postavenia ľudu.

Habsburský panovníci Mária Terézia (1740-1780) a jej syn Jozef II. (1780-1790) sa usilovali riešiť krízu feudalizmu rozličnými reformami.
Osemdesiate roky 18. storočia (roky jozefizmu) sa vyznačovali náhlim oživením literárnej činnosti národnej meštianskej inteligencie. Jozef II. Vydal tri významné patenty: patent o zrušení nevoľníctva, patent o zrušení cenzúry a tolerančný patent. Tolerančný patent zaručil slobodu vyznania, prikazoval náboženskú znášanlivosť, zrovnoprávnil protestantské cirkvy, vďaka čomu prestalo prenasledovanie nekatolíkov. Po zrušení jezuitskej rehole (1773) a po obmedzení cirkevnej cenzúry Jozefom II. nastávajú priaznivejšie podmienky pre rozvoj svetskej literatúry v národných jazykoch. Boj o vytlačenie latinčiny zo škôl a úradov sa len začínal. Svet uhorských pánov, zemanov, farárov a úradníkov bol latinčinou celkom oddelený od ľudu. Za Jozefa II. sa už vedelo, že latinčina sa ako administratívny jazyk dlho neudrží. Preto otázka spisovného jazyka, jeho uvádzania do spoločenských a kultúrnych funkcií sa stala naraz veľmi aktuálnou.

Obrany jazyka a národnosti sú typickým prejavom tohto obdobia. Vedomie ohrozenosti národnej existencie na strane Slovákov sa odrážalo v literatúre v čoraz vyššej intenzite, pričom si hľadalo protiváhu a oporu v slovanskej vzájomnosti. Jej východiskom v slovenskej literatúre bola tradícia Veľkomoravskej ríše, dielo tvorcov prvého slovanského písma, Cyrila a Metoda. Z tejto tradície zásluhou historikov Juraja Papánka a Juraja sklenára sa tvorí jadro slovenskej národnej ideológie. Z nej vychádza Jozef Ignác Bajza a celá Bernolákova škola. V jej znamení už v rokoch jozefizmu dochádza k prvému uzákoneniu spisovnej slovenčiny. Pokusy o organizovanie národnej kultúry sa prejavili v zakladaní „ učených spoločností “, novín a časopisov, ktoré nemali trvalý charakter pre neústrednosť národnej inteligencie a jej slabú oporu v nerozvinutom meštianstve. Vzťah k ľudu sa stáva jedným z hlavných kritérií rozvíjajúcej sa literatúry.3. Prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny

Po smrti Jozefa II. sa maďarčina postupne deklarovala ako administratívny jazyk jednotlivých žúp, pričom šľachta sa začala pričiňovať o zavedenie maďarčiny ako štátneho jazyka pre celé Uhorsko. Slovenská národnosť bola v nevýhode oproti chorvátskej, srbskej i rumunskej, lebo sa nemohla opierať o vlastné historické právo, bola integrálnou časťou Uhorska. Bola tu však tradícia Veľkomoravskej ríše a tá sa stala hlavnou oporou historického vedomia tvoriaceho sa slovenského národa. Na túto tradíciu sa odvolávali už i predosvietenský obrancovia slovenskej národnosti Daniel Krman, Matej Bel, Ján Baltazár Magin, Pavel Doležal a iní a na ňu nadväzovali i prví národní buditelia, ktorí Slovákov pokladali za dedičov Veľkomoravskej ríše. Slovákov mohla viesť k národnému povedomiu predovšetkým tradícia Veľkomoravskej ríše. Zvýšenú pozornosť venoval Veľkomoravskej ríši už Ján Severini (1716-1789), rektor lýcea v Banskej Štiavnici, vo svojich latinských rozpravách a učebniciach dejepisu Uhorska, ale ešte bez národnobuditeľských cieľov. No skutočne buditeľský význam mala kniha Juraja Papánka Historia gensis Slavae (Dejiny slovenského národa). V knihe vykladá pôvod mena Sláv, uvádza hranice slovanských území, rozdelenie slovanských jazykov a kmeňov, ich mravy a zvyky, píše o rozšírení kresťanstva medzi Slovanmi a nakoniec sa rozpisuje o Svätoplukovi, oslavuje ho ako veľkého a mocného panovníka. Táto kniha oduševnila slovenských osvietencov, a to rovnako katolíkov ako evanjelikov. Úryvok z nej preložil Ondrej Plachý vo svojich Starých novinách literního umění . Papánek dokázal, že hranice Veľkej Moravy siahali od Labe až po Hron, od Dunaja až po pramene Odry a Visly.

Vystúpenie J. I. Bajzu bolo pokračovaním vývinu smerujúcemu k osamostatneniu slovenskej literatúry a k uzákoneniu spisovnej slovenčiny. V úvode svojho románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi pokladá za samozrejmé, že Slováci majú mať svoj vlastný spisovný jazyk, ako ho už dávno majú Česi. Zisťuje, že niet knihy, ktorá by mohla byť vzorom spisovnej slovenčiny. A preto sa rozhoduje pre svoj vlastný viacmenej náhodný a umelý systém, ovplyvnený jednak češtinou, jednak jeho vlastnou hovorovou slovenčinou. Papánek a Bajza svojimi dielami nastolili otázku národa a jeho spisovnej reči ako základnú otázku doby. Pritom si museli byť vedomými, že je potrebné túto reč najprv kodifikovať. O túto kodifikáciu sa najviac zaslúžil Anton Bernolák.

4. Anton Bernolák (1762-1813)

Pochádzal zo zemianskej rodiny z Oravy. Nižšie triedy ľudovej školy vychodil v Slanici, vyššie v Námestove. Gymnázium navštevoval v Ružomberku. Ako šestnásťročný prišiel do bratislavského seminára, kde študoval poetiku a rétoriku. Ďalšie dva školské roky venoval štúdiu filozofie v Trnave. Katolícku teóriu študoval na univerzite vo Viedni a v generálnom seminári v Bratislave. V júli 1791 ho povolali za tajomníka arcibiskupskej kancelárie do Trnavy. Pod jeho vedením sa zriadilo Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave (1792). V roku 1797 sa dostal do Nových Zámkov, kde pôsobil až do smrti ako dekan – farár a správca hlavnej mestskej školy.
Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Historickým medzníkom je rok 1787, v ktorom vyšlo anonymne, no pod vedením Antona Bernoláka, kolektívne dielo Jazykovedno – kritická rozprava o slovanských písmenách. Dielo je napísané na základe kultúrnej západoslovenčiny. Je v ňom nastolená myšlienka jazykovej obrody bola už prejavom nového chápania jazyka. Navrhuje aj niektoré pravopisné úpravy: namiesto písmen q, x písať kv a ks, namiesto y len i, mäkkosť vždy vyznačená (napr. „skúsenosťi“).

Po spisoch zameraných na nový pravopis spisovnej slovenčiny vydal Bernolák učebnicu prvej slovenskej gramatiky s názvom Grammatica Slavica. Systematicky, metódami vtedajšej jazykovedy v nej spracoval gramatickú stavbu spisovnej slovenčiny. Bernolákovou poslednou gramatickou prácou bola Etymológia slovanských slov, príručka o tvorení slov. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil veľkým päť jazyčným slovníkovým dielom Slovár slovenskí česko – latinsko – ňemecko – uherský , ktorý však vyšiel až po jeho smrti. Vyšiel v šiestich zväzkoch.

Bernolákovo uzákonenie spisovnej slovenčiny malo ďaleko rozsiahly význam pre rozvoj slovenskej literatúry – pôvodnej i prekladovej. Skupinu spisovateľov, ktorí písali tzv. bernolákovčinou, nazývame škola Bernolákova. Jej najvýznamnejšími predstaviteľmi sú ľudovýchovný spisovateľ Juraj Fándly a básnik Ján Hollý.
Bernolák sa svojimi jazykovednými prácami zaslúžil o kodifikáciu spisovnej slovenčiny, o jej uvedenie do literatúry a do škôl i o jej propagáciu prostredníctvom stánkov Slovenského učeného tovarišstva. Táto spisovná slovenčina uprostred 19. storočia zanikla.

5. Juraj Fándly (1750-1811)

Narodil sa v Častej pri Trnave a pochádzal z remeselnícko – roľníckej rodiny. Otec mu veľmi skoro umrel a matka sa presťahovala do blízkeho Ompitála. Mladý Fándly sa najprv pretĺkal kláštornými školami, začal študovať katolícku teológiu v széchényiovskom seminári v Budíne a pokračoval v seminári v Trnave. Po vysvätení v roku 1776 bol kaplánom v Seredi a o niekoľko mesiacov ho preložili do Lukáčoviec. V roku 1780 sa stal farárom v naháči. V roku 1807 odišiel pre chorobu na odpočinok do Ompitála, kde aj zomrel. Tam prežil štyri relatívne najpokojnejšie roky svojho života.

V roku 1787-88 sa dostal do kontaktu s A. Bernolákom, ktorý práve v tom čase kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk. Na popud Bernolákovej školy ako prvý uviedol do života Bernolákovčinu dielom Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom. Dielo je písané vo forme satirického dialógu: zhovárajú sa v ňom uštipačný diabol Titinillus s učeným, ale konzervatívnym žobráckym mníchom Atanáziom. Autor hovorí ústami diabla, podporuje reformy Jozefa II. a kritizuje, vysmieva sa žobráckym rádom, ktoré žili z poverčivosti poddaného ľudu.

Po vzniku Slovenského učeného tovarišstva sa stal Juraj Fándly jeho pokladníkom a tajomníkom. Nákladom Tovarišstva vydal štyri zväzky populárnej encyklopédie poľnohospodárskych vedomostí: Piľní domajší a poľní hospodár. Obsahuje spis Zeľinkár, O uhroch ai včelách rozmlúvaní, Slovenskí včelár a spis Ovčár.
Veľkú Moravu postavil do stredu svojho záujmu v diele Compendiata historia gentis Slavae. Juraj Fándly bol vynikajúcim rozprávačom, priekopníkom osvetovej práce, odvážnym osvietencom a najaktívnejším buditeľom z prvej generácie bernolákovcov.6. Jozef Ignác Bajza (1755-1836)

Jeho rodičia patrili medzi zámožnejšie gazdovské rodiny v Predmieri. Študoval katolícku teóriu ako chovanec Pázmánea vo Viedni. Po vysviacke za kňaza v roku 1780 bol kaplánom v Ostrihome. V roku 1783 dostal faru v Dolnom Kubíne, kde pôsobil takmer dvadsať rokov. Tým, že sa uzavrelo búrlivé, ale aj najplodnejšie obdobie jeho života prešiel na faru v Prietrži, kde pôsobil ďalších desať rokov. Potom až do roku 1828 bol farárom v Zbehoch. V tom istom roku mu písanie náboženských kníh prinieslo nakoniec postup v kňazských hodnostiach a bol vymenovaný za kanonika kapituly v Bratislave. Ešte ako vyše osemdesiatročný sa zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a finančne ju podporil, čo potvrdzuje, že nikdy neprestal mať záujem o národnobuditeľské úsilia.Pochovaný je v kapitulnej krypte dómu sv. Martina v Bratislave.

Jeho prvým pokusom o literárne vystúpenie bol rukopis knihy Rozličných veršúv, jej vydanie však bolo prekazené. Značná časť epigramov je venovaná konvenčným úvahám o šťastí, láske, cnosti a priateľstve. Stala sa základom neskorších Slovenských dvojnásobných epigramat: jednako – konco hlasných a zvuko mírných. Touto dvojdielnou zbierkou chcel dokázať, že slovenčina je spôsobilá aj na básnenie. V úvode ďalej podrobne rozviedol prozodické zásady svojho sylabického a časomerného veršovania.

Takmer súčasne s Rozličnými veršami dokončil prvý diel románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi , ktorý však vyšiel až v roku 1784 (na titulnej strane je udaný rok 1783, no posledné úpravy sú podľa záverečnej poznámky datované 14. 6. 1784). V tejto prvej časti románu autor kritizoval islamské náboženstvo a spoločenské zriadenie vo východných krajinách. Druhý diel mal vyjsť v roku 1785, ale na zásah cirkevnej cenzúry bola jeho tlač zastavená. V tejto časti kritizuje už slovenské kultúrne pomery, cirkev, prepychový život pánov a ďalšie negatívne javy.

Dielo komponoval v osvietenskom duchu ako výchovný román: hlavná postava René, poznáva cudzie kraje v sprievode vychovávateľa Van Stiphouta. Prostredím deja sú Benátky, Tripolis a Egypt. Napínavosť autor ešte zvyšuje postupným odhaľovaním vzťahov a príčin postáv a rozvíjaním v dvoch líniách súčasne. V druhom dieli René s Van Stiphoutom najprv navštevujú kláštory, lebo v nich sa najviac mračila ľudská prirodzenosť. V ďalšej časti prichádzajú cez Viedeň na Slovensko. Autor ich necháva prežívať mnohé príhody, v ktorých sa odhaľujú chyby všetkých spoločenských vrstiev od poddaných až po zemepánov. Na zosilnenie svojej satiry použil spisovateľ 18 epigramov z Rozličných veršuv. Jeho posledním dielom boli Prikladi ze svatého Písma. Predslov, v ktorom nabáda k pestovaniu slovenčiny, je dokumentom, že zostal verný svojim náhľadom na slovenčinu až do smrti.

7. Klasicizmus v slovenskej literatúre

Po skončení napoleonských vojen sa spomalil rozvoj kapitalizmu v Uhorsku. Nastúpila vláda tuhého centralizmu a absolutizmu. Národné hnutie na Slovensku sa ocitlo vo veľmi ťažkej a nepriaznivej situácii ( hospodárske zaostávanie, národnostný útlak, nejednotnosť v otázke národného jazyka – katolícka časť národných buditeľov písala v bernolákovčine a evanjelická časť v biblickej češtine). Z jazykovej stránky pokračoval rozvoj literatúry v oboch spisovných jazykoch. V literatúre (v poézii) sa uplatňovali antické formy veršovania (eposy, selanky, ódy, epigramy ) a štylistické prostriedky klasicizmu.

Spisovatelia novej generácie sa usilovali tvoriť novú ideológiu, o ktorú by sa mohlo národné hnutie oprieť. Takúto oporu videli v slovanskej vzájomnosti a v dávnej minulosti (veľkomoravská tradícia). Myšlienku slovanskej vzájomnosti rozpracoval Ján Kollár. Zdôraznil spolupatričnosť slovanských národov, pričom dôraz kládol najmä na kultúrnu a literárnu spoluprácu. V 30 – tych rokoch 19. storočia sa začína aj rozvoj slovenského divadelníctva. V roku 1830 založil Gašpar Fejérpataky – Belopotocký v Liptovskom Mikuláši prvú slovenskú ochotnícku skupinu. Najúspešnejším autorom divadelných hier bol Ján Chalupka.

8. Záver

V literárnoumeleckých druhoch obdobia osvietenstva a klasicizmu nakoniec dominovala poézia, písaná po česky a nadväzujúca čiastočne na vývin v českej a nemeckej literatúre. Boli to všetko pokusy jednotlivcov, za ktorými ešte nestála primeraná vrstva čitateľov literatúry a národne uvedomelej spoločnosti. No celkove prvé obdobie národného obrodenia položilo základy jazykovedy, histórie, ľudovýchovnej prózy ako i základy umeleckej literatúry, postavilo na významné miesto základné idey národného života v rámci osvietenských kultúrnych snáh, v podmienkach, ktoré ešte nedovolili ich širšie rozvinutie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Slovenská osvietenská a klasicistická literatúra