Obsah
1. Úvod
2. Osvietenská literatúra
3. Prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny
4. Anton Bernolák
5. Juraj Fándly
6. Jozef Ignác Bajza
7. Klasicizmus v slovenskej literatúre
8. Záver
9. Bibliografia

1. Úvod

Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli obdobím národného obrodenia, osvietenstva a klasicizmu. V tomto období sa výrazne zmenil charakter slovenskej literatúry - svetská literatúra získala prevahu nad náboženskou, rozvíjali sa nové literárne žánre, položili sa základy slovenskej umeleckej prózy a drámy. Od tohto obdobia sa datuje aj začiatok novšej slovenskej literatúry (1780-1820).

Obdobie národného obrodenia sa zvyčajne člení na dve fázy:

1. fáza národného obrodenia – osvietenská literatúra (pribl. 1780-1820)
2. fáza národného obrodenia – klasicizmus (pribl. 1820-1840, niekedy sa táto fáza označuje i ako preromantizmus.

Do popredia sa dostávajú dve úsilia:

- snaha o uzákonenie spisovnej slovenčiny (Anton Bernolák)
- snaha o povznesenie slovenského ľudu, tvorba ľudovýchovných diel

Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenskej osvietenskej vedy a literatúry boli jazykovedec ANTON BERNOLÁK a spisovatelia JOZEF IGNÁC BAJZA a JURAJ FÁNDLY. Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly položili základy umeleckej prózy slovenskej literatúry. Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenského literárneho klasicizmu boli:
vedec PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK, básnici JÁN HOLLÝ, JÁN KOLLÁR a dramatik JÁN CHALUPKA. Ján Hollý bol prvým veľkým slovenským básnikom. Obohatil začínajúcu slovenskú literatúru o nové druhy a formy.

2. Osvietenská literatúra

Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli u nás obdobím rozkladu feudalizmu. Rýchlo dozrieval nový spoločenský poriadok – kapitalizmus. Rozklad feudalizmu urýchľovali aj revolučné postavenia ľudu.

Habsburský panovníci Mária Terézia (1740-1780) a jej syn Jozef II. (1780-1790) sa usilovali riešiť krízu feudalizmu rozličnými reformami.
Osemdesiate roky 18. storočia (roky jozefizmu) sa vyznačovali náhlim oživením literárnej činnosti národnej meštianskej inteligencie. Jozef II. Vydal tri významné patenty: patent o zrušení nevoľníctva, patent o zrušení cenzúry a tolerančný patent. Tolerančný patent zaručil slobodu vyznania, prikazoval náboženskú znášanlivosť, zrovnoprávnil protestantské cirkvy, vďaka čomu prestalo prenasledovanie nekatolíkov. Po zrušení jezuitskej rehole (1773) a po obmedzení cirkevnej cenzúry Jozefom II. nastávajú priaznivejšie podmienky pre rozvoj svetskej literatúry v národných jazykoch. Boj o vytlačenie latinčiny zo škôl a úradov sa len začínal. Svet uhorských pánov, zemanov, farárov a úradníkov bol latinčinou celkom oddelený od ľudu. Za Jozefa II. sa už vedelo, že latinčina sa ako administratívny jazyk dlho neudrží. Preto otázka spisovného jazyka, jeho uvádzania do spoločenských a kultúrnych funkcií sa stala naraz veľmi aktuálnou.

Obrany jazyka a národnosti sú typickým prejavom tohto obdobia. Vedomie ohrozenosti národnej existencie na strane Slovákov sa odrážalo v literatúre v čoraz vyššej intenzite, pričom si hľadalo protiváhu a oporu v slovanskej vzájomnosti. Jej východiskom v slovenskej literatúre bola tradícia Veľkomoravskej ríše, dielo tvorcov prvého slovanského písma, Cyrila a Metoda. Z tejto tradície zásluhou historikov Juraja Papánka a Juraja sklenára sa tvorí jadro slovenskej národnej ideológie. Z nej vychádza Jozef Ignác Bajza a celá Bernolákova škola. V jej znamení už v rokoch jozefizmu dochádza k prvému uzákoneniu spisovnej slovenčiny. Pokusy o organizovanie národnej kultúry sa prejavili v zakladaní „ učených spoločností “, novín a časopisov, ktoré nemali trvalý charakter pre neústrednosť národnej inteligencie a jej slabú oporu v nerozvinutom meštianstve. Vzťah k ľudu sa stáva jedným z hlavných kritérií rozvíjajúcej sa literatúry.