Stano nemohol na Adelu zabudnúť. Vydal sa za ňou, zastihol však iba jej matku, ktorá ho odprevadila na Kýčer, kam sa šla Adela prejsť. Keď vyšiel na kopec a zbadal jej postavu, našiel odvahu a vyznal sa jej: „Ja vás milujem, Adela, na tejto osamelej výšine vám hovorím bez okolkov, že vás milujem! Niet iného východiska! Vy ste moja!“ Jeho vyznanie však nebolo vyslyšané, Adela si pridobre pamätala na Stanov pohŕdavý pohľad a nechcela byť preňho ľahkým cieľom. „Nie som nováčik!“ povedala mu a tešila sa zo svojho víťazstva. Počas obeda jej Stano rozpovedal o Anne, na čo sa Adela nahnevala: A to mi až teraz hovoríte? Ajhľa – i tu egoizmus!“

Stano celé dni sedel nad Tichého rukopismi, maľoval a z domu nevychádzal. Po dočítaní poslednej stránky vzdychol: On je umelcom – nie ja“ O svoje trápenie sa podelil s Karolom Vanovským, viedol s ním dlhý rozhovor. Karol prvýkrát počul zo Stanových úst takéto reči, bolo vidno, že na národ zmenil názor. „Teda Stano cíti s nami! Nebolo pochybností, Rudopoľský je náš!“

Chystali sa voľby. Za Slovákov kandidoval Karol Vanovský, za Maďarov pod vedením Svatnaya Pelmány. Obe strany si snažili nahonobiť čo najviac prívržencov. Svatnay chcel podplatiť Žúrika, hlavného klebetníka v Rudopolí, avšak zástancu opačnej strany, ten mu však odvetil: „Keby ste mi dávali milión, áno milión, pán Svatnay, ja ho hodím k vašim nohám!“ Na základe toho sa postavil na stranu Karola Vanovského a v krčme sa ponosoval: „Pomyslite si len, Svatnay sa opovážil robiť ponuku, aby som zradil národ!“ Vanovský mal už veľa prívržencov, vyzeralo to, že voľby vskutku vyhrá, čo sa Svatnayovi nepáčilo a odložil ich, aby získal čas, ktorý využil na podplácanie, ba i vydieranie ľudí. Karol tak stratil mnoho prívržencov.

Anna medzičasom úplne oslepla. Tichý sa vrátil do Rudopolia a dozvedel sa o jej osude. Už spoza dverí spoznala jeho kroky. „Ty si ma odmietla pre svoj neduh! Oh, to ma bolí! Ty si moja, zakiaľ nevyhasne posledná iskierka z týchto drahých pŕs! Anna moja!“ Anna sa nesmierne potešila, že prišiel: „Nie Albert, som rada, že si prišiel, rada, že ti môžem z tej duše rozpovedať všetku svoju tieseň. Naše svety sa rozišli. Tvoj svet je denné svetlo – môj tma. Tie sa nezídu. Nás rozdelil sám Boh!“

Stano a Svatnay sa pochytili v krčme, čo sa rozhodli vyriešit súbojom tvárou v tvár. Stano pocítil prudký úder do hrude. Z posledných síl však namieril a vystrelil. Trafil Svatnaya priamo do lopatky a upadol do bezvedomia.

Voľby vyhral Pelmány. Vanovského voliči boli sklamaní, nahnevaní, zúrili. „ Musíme byť trpezliví, pán majster. Naša pravda zvíťazí!“ Stano bol vážne zranený, všetci si mysleli, že umrie. Lúčil sa s nimi so spomienkami na národ: „Naša krv slovenská, duchom ničomná, charakterom nízko padlá znať vyschne ako ratolesť, do ktorej preniká miazga z mohutného národného pňa!“ Prišla sa však oňho starať Adela, vďaka ktorej sa Stano postupne uzdravoval.

V dome Vanovského však prežívali ťažké chvíle „Anna upadla do horúčky, po nociach fantazírovala a cez deň ležala v omámení.“ Čoskoro umrela. Stano sa po uzdravení vybral do Hrušovníka požiadať Adelu o ruku. Behom mesiaca sa z nich stal pár a Stano vyhlasuje boj proti odrodilstvu: „Začneme, Karol, pestovať slovenskú vec od koreňa! Nech čert berie staré, práchnivé kláty! Naši otcovia niesli v starých časoch na svojich pleciach ťarchu i prelesť vývinu. Ich potomci zmeraveli, ohlúpli, odrodili sa – a hynú. Toto hynutie nik nezastaví! Ich krv je už skazená, údy zhnité. Nad každým povaleným kobylkárom sa teším nepeknou čertovskou radosťou. Z nás musia vypučať nové výhonky! A tento proces nik nezastaví.“