Ľudo Ondrejov

Životopis:
Najstarší z autorov lyrizovanej prózy je Ľudo Ondrejov ( Ľudovít Mistrík). Narodil sa 19. októbra 1901 v obci Slanje (Juhoslávia) pri Varaždíne. Detstvo prežil v Kostiviarskej pri Banskej Bystrici, kde neskôr študoval. Bol z jedenástich detí. Otec odišiel do Ameriky, mama ich vychovávala sama. Bol jediným dieťaťom, ktoré pri nej zostalo až do jej smrti. Prešiel viacerými zamestnaniami: bol úradníkom na notárstvach v Banskej Bystrici, Hrochoti, Hornej Mičinej a v Slovenskej Ľupči, šoférom, redaktorom Slovenského remeselníka a Hlásnika. Publikovať začal roku 1923 v Národných novinách. Istý čas bol referentom Matice slovenskej v Martine. Od roku 1938 žil v Bratislave, kde 18. marca 1962 zomrel.

Písal poéziu, prózu pre mládež i pre dospelých; zanechal niekoľko prekladov (Jean Arthur Rimbaud, Endre Ady, moderní juhoslovanskí básnici).

Básne:
Roku 1932 takmer súčasne vydal autor prvé dve básnické knihy. V zbierke Bez návratu vyjadril odpor k vtedajšej odľudštenej spoločnosti, ktorý sa končí v krajnej rezignácii. Štylizoval sa do úlohy tuláka. Napísal ,,romantický epos“ Martin Nociar Jakubovie je básnikovou autobiografiou, ktorá prerastá do polohy generačnej výpovede. Ďalšia zbierka Mámenie ( 1936) je nástrojom na vyslovenie dekatných nálad v protiklade k próze, ktorá mu slúžila na oslavu života a jeho kladných síl. Takáto charakteristika platí aj pre zbierku Pijanské piesne (1941), kde sa básnikov pesimizmus ešte prehĺbil.

Deťom:
Druhý okruh jeho tvorby predstavuje sedem kníh určených deťom. Rozprávky z hôr (1932) obsahujú poviedky o vzťahu človeka a prírody. Tátoš a človek (1933) podal Ondrejov ,históriu“ odprírodnenia koňa, jeho odcudzenie vlastnej podstate, ktorú má na svedomí človek. O zlatej jaskyni (1935), tu kombinoval postupy science-fiction, grotesky a paródie, čo bolo v detskej literatúre tých čias odvážnym činom. Ako ukazuje kniha Africký zápisník (1936), Ondrejov vyhľadával krajiny, kde príroda nebola ešte podstatne narušená zásahom človeka. Podobným spôsobom koncipoval Ondrejov dielo Horami Sumatry (1936), no s tým rozdielom, že svoj ideový zámer tu na škodu veci urobil priveľmi názorným. V knihe Príhody v divočine (1940) Ondrejov dosiahol najpresvedčivejší výsledok, lebo sa nedal sputnať východiskovou tézou a príbeh snoval voľne.

Na báze detstva a prírody vzniklo dielo Zbojnícka mladosť (1937). Tento prienik podmieňuje lyrizáciu románu, jednak významovú, jednak výrazovú. Jerguš Lapin, hlavná postava, má bytostný vzťah k prírode až natoľko, že to považujú za čarodejníctvo a nazývajú ho „čudným chlapcom“. Spolu sním vo všetkých poviedkach vystupujú ešte Červenák a Maťo Kliešť. Časovo je dej zhustený do oblúka jedného roku. Na Zbojnícku mladosť nadväzuje ďalší román Jerguš Lapin (1939). Jerguš sa po účastí Dramatických udalostí navracia k pôde. To symbolizuje zánik vrchárskeho sveta pod tlakom nových spoločných pomerov. Jeden z príbehov lásky Jerguša a Zuzky Košaľkule sa končí tragicky na spôsob balady. Ďalšia kniha ktorá nadväzuje na tieto romány má názov Na zemi sú Tvoje hviezdy (1950). Ide o kroniku z čias národnooslobodzovacieho zápasu v druhej svetovej vojne. Jerguš Lapin tu vystupuje v epizódnej úlohe a v bojoch zomiera. Neskôr to všetko spojil do trilógie Slnko vystúpilo nad hory (1956). Ondrejovovo dielo uzavrela zbierka krátkych próz Šibeničné pole (1958). Tvorbu Ľuda Ondrejova pre mládež uzavrela po značnom časovom odstupe posmrtne vydaná kniha Keď pôjdeš horou (1963) o lesných stromoch.