Druh – dráma,
žáner – komédia,
forma – dialogizovaná reč
Je to nadnárodná hra shakespearovského charakteru so silným protifašistickým akcentom.
Téma – kritická konfrontácia dvoch rozdielnych svetov – sveta šľachticov zo 17. storočia a sveta meštiakov modernej doby
Idea – kritika morálneho úpadku spoločnosti vtedajšej doby v kontraste so vznešenými mravmi ľudí minulosti, obžaloba neľudských čias, protest proti fašizmu.
Dej sa odohráva v starom kaštieli na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia (obdobie 1. slovenského štátu)
Postavy – minulosť predstavujú gróf Richard, jeho žena grófka Anna, jeho syn gróf Alfréd, jeho sluha Barnabáš, markíza Silvia, súčasnosť Aristid Kráľ, jeho žena Rozália, dcéra Adela a syn Peter, jeho tajomník Dr. Pysk, jeho sluha Hieronym, inšpektor Trdlík
Kompozícia – prológ, 3 dejstvá, epilóg
Dejová línia je slabá, dielo tvoria dialógy medzi postavami, ich úvahy, občas pieseň alebo báseň alebo autorove myšlienky o divadle, umení. Komika je postavená na kontrastoch minulosti a súčasnosti, vznikajú groteskné situácie, nedorozumenia, autor využíva situačnú komiku a absurdný humor.
Konflikt - medzi minulosťou a súčasnosťou, ale aj medzi mužmi a ženami, starými a mladými.
Jazyk – kontrastný, historické postavy využívajú nadnesený jazyk plný poetizmov, metafor, inverzií, jazyk súčasných postáv nie je ničím výnimočný
Dej:
Prológ: Expozícia – Z rokokového obrazu v knižnici starého kaštieľa vystúpia historické postavy. Medzi grófom Richardom a jeho synom grófom Alfrédom vzniká spor, či na svete ešte vládnu králi, či je terajší život lepší ako ten pred 300 rokmi. Markíza Silvia navrhuje ísť znova medzi živých a presvedčiť sa na vlastné oči. Dôjde k stávke : Gróf Richard: „Ja stavím sa o celý majetok, že svet je taký len, aký bol kedysi. Nič nemení sa v ňom, tam vládne zasa kráľ. Na hradoch šľachtických sa pripravujú vraždy. Svet ide cez mŕtvych. Vlády i kultúra. Svet svetom zostal. Život sa nezmenil.“ Gróf Alfréd: „Stavím i dedičstvo, že toto nepravda. Menia sa ľudia, menia sa kráľovstvá, všetko sa mení. Meravosti niet. Snáď nieto kráľov už...“ Markíza Silvia sa staví, že život je krajší ako smrť: „Ach, ja som život poznala tak málo! Ja myslím, že je krásny! Krajší ako smrť!“
1. obraz:V kaštieli sa koná maškarný ples organizovaný generálnym riaditeľom Aristidom Kráľom. Šľachtici po zhliadnutí starého klobúka na podlahe upadajú do presvedčenia, že svet sa nezmenil. Zápletka – Po predstavení sa s Petrom Kráľom, synom generálneh riaditeľa, mu preukazujú nesmiernu úctu v domnienke, že ide o skutočného kráľa. Gróf Alfréd: „Viem, kráľ môj vznešený, že šľachta vysoká vás obklopuje láskou najväčšou. Mám prosbu neskromnú, však duša moja v nej: Dovoľte slúžiť vám, vás chrániť, a za vás umierať, vám žiť.“ Peter to najskôr berie ako vtip, neskôr ich celá rodina považuje za diplomaticý zbor, ktorý bol pozvaný na maškarný ples. Postavy sa zbližujú, Peter sa snaží o zblíženie s markízou Silviou, jeho sestra Adela najskôr flirtuje s grófom Richardom, neskôr s jeho synom a kvetnatá reč grófa Richarda imponuje Rozálii Kráľovej.
2. obraz:Ples sa skončil, no správanie návštevníkov sa nemení a Kráľovci začínajú pochybovať o ich duševnom zdraví. Po zistení, že niekto v knižnici vyrezal z obrazu všetky figúry, sa Aristid Kráľ stane podozrievavým, privolá políciu, nech vyšetrí, či neušli z nejakého blázninca alebo neplánujú niečo ukradnúť. Vyvrcholenie deja nastáva, keď prichádza detektívny inšpektor Celestín Trdlík, čím sa situácia šľachticov ešte viac skomplikuje a gróf Richard len na príkaz Kráľa nepotrestá Trdlíkovu urážku svojím kordom. Šľachtici sú rozhodnutí vrátiť sa domov, lebo vidia, že svet sa zmenil: „Čo vymizla už z dvorov obyčaj, že hosťa urážka – urážkou hostiteľa? Azda má dnešný svet už iné pravidlá a česť – vidí sa - nie je hlavným z nich! Vaše veličenstvo, radno odísť nám!“
3. obraz: Peter a Adela pomáhajú šľachticom utiecť, všetci sa skryjú pred Trdlíkom v altánku. Nastáva rozuzlenie problému – šľachtici sa priznávajú, že sú mŕtvi, že vystúpili z obrazov v knižnici, Peter im vysvetlí, že nie je skutočný kráľ, že je to len meno, kaštieľ kúpili na dražbe. Po zistení, že králi už na svete nevládnu, sa šľachtici vrátia do knižnice.
Epilóg:Šľachtici sedia v knižnici a rozoberajú klady a zápory minulosti a súčasnosti. Spolu s rytierom Gejzom, ktorý prvýkrát vystúpil z výklenku, odsúdia vládu kráľov a pripijú na dnešný svet: „Tá doba kráľovská na rukách príliš často mala krv a príliš často vládla slzám len. A preto múdrejší je dnešný svet, že kráľom vládu vzal.“ Prvýkrát prehovorí i Barnabáš, spieva pieseň vyzývajúcu k ľudskosti a odsudzujúcu neľudskosť mocných: „Netrpia ľudia, netrpia pre nič, len pre ľudí, človek len pre vlastné šťastie človeka nevidí. Ach, páni, páni, ach, páni, prebuďte svedomie, keď vy môžete byť ľuďmi, prečo by ja som nie? Ach, páni, páni, ach páni, srdcia si vezmite, do rán Ukrižovaného viac klincov nebite.“ Ostatní na jeho pieseň reagujú smiechom a vracajú sa do svojich obrazov. Symbolický názov – Alfréd a Silvia tancujú pred plačúcim Barnabášom, čím autor dáva najavo nevšímavosť a ľahostajnosť mocných voči utrpeniu obyčajného človeka.
Postavy:
Gróf Richard:Šľachtic, ktorý sa drží starých zásad a zvykov, je poslušný a oddaný, jeho reč je komplikovaná a každú urážku je ochotný splatiť svojím kordom. Svoju starobu pokladá za dôkaz svojej múdrosti, so synom Alfrédom sa nezhoduje v názore na mládež: „Mladosť a mravnosť! Oheň a voda skôr! Mladosti krása veď v nemúdrosti je.“ Je oddaným kráľovým služobníkom, neverí, že králi už nejestvujú: „Kráľ večný je. To pamätaj, môj syn! Tam, kde sa kráľov zbavia, tam bude panovať len pýcha s hlúposťou.“ Svet vidí pesimisticky, nechce sa tam vrátiť: „Ísť znova na svet! Zasa vojny viesť! Vidieť len krv a plač, byť víťaz, porazený! A znova azda dať sa zavraždiť? Nie, ja na svet nepôjdem, je to tam príliš ľudské, než aby človek pokojne si žil.“ Má rád víno, lebo očisťuje myšlienky, venuje mu hodinu života. Má všeetky chyby šľachty svojej doby, kým pred domnelým kráľom sa klania až po zem, k svojmu sluhovi sa správa takmer ako k neživému predmetu, má preňho len rozkazy a nikdy ho nenechá dohovoriť. V epilógu gróf Alfréd s rytierom Gejzom odhaľujú pravé príčiny jeho zastávania sa kráľov. Tí, ktorí sú nablízku kráľovi, sa vždy mali najlepšie, rýchlo bohatli: „Veď preto iba kráľa chránite vy, že nikdy ničoho vás nezbavil, a preto videli ste v dlhej jeho vláde len dobro vlasti, bo dobre mali ste sa vy.“
Gróf Alfréd:Syn grófa Richarda, predstavuje mladú generáciu, liberálnu a prístupnú zmenám. Je zdvorilý a slušný, no nedrží sa zásad tak striktne ako jeho otec a svojimi ironickými rečami uráža konzervatívneho otca. Tvrdí, že svet sa za taký dlhý čas musel zmeniť, spochybňuje názor svojho otca, že králi sú veční. Svet vidí pesimisticky, vyslovuje skeptické názory na život: „Ľudia sa vyznačujú tým, že sú až dokonale neľudskí.“, verí, že všetko zlé, čo na svete bolo za jeho čias pretrvalo, či už sú králi alebo nie. Myslí si, že človek sa časom mení len zvonku, zvnútra zostáva taký istý: „Veď pokrok predtým vždy sa javil v tom, že oblek vzal sa iný, namiesto starých klobúkov vynašiel ktosi nové, však pod klobúkom staré hlavy boli a rovnaká v nich bola prázdnota, čo predtým bývala.“ V epilógu schvaľuje, že už nevládne kráľ.
Markíza Silvia:Predstaviteľka mladej generácie, je mladá, pekná, na svet sa pozerá optimisticky, jej názory sú v protiklade s názormi grófa Alfréda. Nie je pre ňu dôležité, či vládnu králi alebo nie, chce len znova vidieť svet živých: „Neviem, či ešte králi sú. Snáď áno, možno nie. Ktovie? Však láska musí zostať na svete, bo bez nej život nebol by životom.“ Najdôležitejšou hodnotou je pre ňu láska, myslí si, že svet by nebol taký zlý, keby je ľudia správne pochopili: „Je chybou najväčšou, ktorou ľudia trpia, že láskou im je chcem alebo slovo mám, kým láska iné nie je len slovo najtichšie, tu máš, vezmi, ber!“ Ako jediná sa nezasmeje nad Barnabášovou piesňou.
Grófka Anna:Manželka grófa Richarda, vystupuje len v prológu. Je náladová, často sa háda a uráža, často pred manželom ľutuje, že si nevzala iného. Poháda sa s manželom, vyjadrí svoj názor na mužov a ich chyby: „Žena môjho veku je múdrejšia než muž, hoc o múdrosti knihy nepíše. Bo ten, kto o múdrosti hovorí, sám myslí si, že múdry, a v tom je celá jeho nemúdrosť.“
Barnabáš: Sluha grófa Richarda, poslušný a oddaný pánovi. Všetci sa k nemu správajú povýšenecky, nenechajú ho odhovoriť. Počas celej hry nepovie ani jedno celé slovo, lebo sa zajakáva. Až v epilógu sa odváži vyjadriť svoj názor spevom. Pieseň obviňuje pánov z bezohľadnosti voči obyčajnému človeku, odsudzuje rozdelenie spoločnosti na kráľov a poddaných, chudobných a bohatých. Nestretáva sa s pochopením, všetci okrem Silvie ho vysmejú.
Rytier Gejza:Do deja zasiahne až v epilógu, porozpráva ostatným svoj príbeh, ako pre rozmar princeznej prišiel o život. Na kráľov má negatívny názor, chce sa kráľov a princezien zbaviť: „Tí naši králi mávali jednu chybu. Vedeli veľa vydobyť, však stratiť ešte viac. A preto múdrejší je svet, keď kráľom vládu vzal.“
Aristid Kráľ:Generálny riaditeľ, majiteľ kaštieľa, ktorý v minulosti patril grófovi Richardovi. Je stále nespokojný, trápi ho nevyliečiteľná choroba, starosť o vydaj dvoch detí a hlavne nedostatok peňazí. Neverí v lásku, núti svojho syna oženiť sa kvôli peniazom: „V lepších kruhoch sa ľudia vždy berú pre peniaze. Z lásky sa berú len bedári, aby bola populácia.“ Autor na ňom zobrazil morálny úpadok vtedajšej spoločnosti, nezaujímajú ho názory iných, kým šľachticov pokladá za diplomatický zbor, správa sa k nim úctivo, neskôr sa stane podozrievavým, ich zdvorilosť pokladá za pretvárku: „Keď je niekto samá poklona, samá ochota, keď niekto kurizuje starým ženám, tak je alebo zadĺžený alebo gauner. Slušný človek nerobí zo seba pajáca.“ Myslí si, že vo svojom postavení si môže dovoliť všetko, svojmu asistentovi Dr. Pyskovi povie do očí, čo si o ňom myslí: „Ja si vás držím ako príznak čias, rozumiete? Aby moje deti videli, ako vyzerá človek, ktorý na všetko prikývne. Ja môžem robiť, čo chcem, a vy za mnou budete chodiť ako pes. Chápete? Ticho! Vy ste z tých, čo boli vychovaní ako psy, a preto celý život nebudete vedieť nič iné, ako štekať a krútiť chvostom. Ticho! Viete vy, čo je to myslieť? Neviete. Ticho! Vy ste z tých, ktorým stačí klobúk, a hlava je vedľajšia!“ Peniazom pripisuje väčšiu dôležitosť ako inteligencii: „Je lepšie, keď sú peniaze, ale keď nie, musí stačiť inteligencia. A kto nemá ani to ani ono, ešte vždy to môže sprobovať v politike.“ Prednáša o umení, hoci o ňom nič nevie, tvrdí: „To sa dnes patrí, hovoriť o niečom a nerozumieť tomu.“ Kupuje obrazy, hoci by sa bez nich obišiel, „Lenže keby som to povedal hlasno, tak by o mne tí, ktorí by sa bez umenia práve tak obišli, vyhlásili, že som nekultúrny tvor.“ Stelesňuje všetky zlé vlastnosti meštiackej spoločnosti, ktorá sa svojím povýšeneckým správaním neodlišuje od spoločnosti pred 300 rokmi, no z hľadiska vzdelanosti a spoločenského správania je na omnoho nižšej úrovni.
Rozália Kráľová:Manželka Aristida Kráľa. Presviedča svoju dcéru, aby sa vydala pre peniaze: „To patrí k veci, aby sa muž žene nepáčil. To si pamätaj pre život: v manželstve, kde sa muž žene páči, je žena vždy pod papučou.“ Ospravedlňuje sa za Aristidovo správanie, je veľmi polichotená chovaním grófa Richarda, chvíľami ľutuje, že si Aristida vôbec vzala. Manželstvo Aristida a Rozálie bolo rovnako ako manželstvo Anny a Richarda uzavreté z majetkových dôvodov.
Peter a Adela Kráľoví:Predstavjú morálne skazenú meštiacku mládež, ktorá ťaží z postavenia svojich rodičov. Nemajú vzdelanie ani morálne zábrany, fajčia a obľubujú alkohol, užívajú si mladosť. Obaja sú zmierení so zásnubami, Peter si bude brať dievča, ktoré sa mu nepáči a kríva, Adela nudného právnika. V citoch sú povrchní – Peter dvorí Silvii, zneužíva, že ho pokladá za kráľa a rozkáže jej pobozkať ho, Adela flirtuje so starým grófom Richardom, neskôr aj s Alfrédom: „Monsieur? Páčim sa ti? Vezme ho pod pazuchu. Mám rada starých pánov. Mám rada biele vlasy. Šepká mu. Môžeš ma pobozkať.“
Dr. Pysk:Tajomník Aristida Kráľa, vyštudovaný doktor práv, no nedokáže samostatne myslieť, len bezducho pritakáva na všetko, čo Kráľ povie. Jeho správanie je sebaponižujúce a podlízavé.
Celestín Trdlík: Detektívny inšpektor, vo svojej funkcii sa hrá na dôležitého, no jeho myslenie je obmedzené. Tvrdí, že všetko vie, len to nevie ešte s určitosťou povedať. Aby dodal svojej osobe na dôležitosti, vyjadruje sa čo najkomplikovanejším úradným jazykom: „Na otázku službukonajúceho orgánu, detektíva Celestína Trdlíka, či sa môže preukázať legitimáciou, alebo iným osobným dokumentom, ako napríklad výťahom z matriky narodených, vyššie uvedená osoba odpovedá záporne.“
Hieronym:Sluha Aristida Kráľa, nie je ponižovaný ako Barnabáš.
Básnik:Alkoholik, má básnický talent. Jeho najlepšou básňou je Óda na súčasnosť: „Ja, dnešný človek, hrdo dvíham hlavu! Nič nechcem! Všetko sám si dám! Opité hlavy venčí vavrín slávy. Nič nie je. Iba človek sám. Mŕtva je noc! Ja svetlo zrodil som! Umri si, slnce, elektrinu mám! Umreli výšky! Máme aeroplány!!! Ó, básnici! Už píšte nekrológ! Dnes človek sám si je vyznaním viery, dnes zomrel boh! Dnes narodil sa pán! Všetko som poznal! Všetko ovládam! Ja, dnešný človek, sám. Som všetko! Všetko sám si dám.“ Je to oslava človeka a technického pokroku, no i napriek svojej veľkosti človek nedokázal zabrániť vojne.
