Rozvíjala sa v rokoch 1900 – 1918. Na Slovensku vládla nepriaznivá situácia: maďarizácia, 1907 – Appóniho zákony o pomaďarčovaní škôl, vysťahovalectvo. Hlavnými predstaviteľmi boli: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Pavol Bujnák, František Votruba. Spoločne tvoria Kraskovu školu. Najprv uverejňovali básne v časopisoch Slovenské pohľady, Prúdy, Živena a Dennica. Autori reagovali na skutočnosť, aby mohli účinnejšie poukázať na situáciu začali používať symboly. Vzorom pre slovenských modernistov bola francúzska moderna, česká (Otakar Březina) a ruská (Vladimir Majakovskij) moderna. Inšpirovali sa dielami romantikov Botta, Kráľa a Sládkoviča a nadväzovali na realistov Hviezdoslava a Vajanského. Vytvárali si nový veršový systém – prozódiu – založený na striedaní prízvuku na slabikách, využívali daktylské ( -uu) a trochejské stopy (-u-) (- prízvučná slabika a u neprízvučná slabika).


Ivan Krasko (vl. menom Ján Botto) bol symbolista, napísal len dve básnické zbierky, ale obsahom ovplyvnil vývoj ďalšej slov. poézie. Narodil sa na Gemeri a študoval na viacerých gymnáziách, štúdium dokončil v Brašove v Rumunsku. V Prahe vyštudoval chemické inžinierstvo, neskôr v odbore aj pracoval. Stále sledoval dianie v rodnej krajine a všetko vnútorne prežíval. Znaky tvorby: subjektivizmus, lyrickým hrdinom je autor, využíva symboly, dotvára prízvučnú prozódiu. Jeho tvorba je obsahom podobná Baudelairovi, plná smútku, pesimizmu a kriticizmu. Mal na to objektívne dôvody: postavenie Slovákov v Uhorsku, maďarizácia, vplyv svetovej literatúry; ale aj subjektívne: choroba, ktorá ho primela k myšlienkam, že nemá právo na lásku, nehľadal si partnerku, odlúčenie od domova.

Nox et solitudo – zbierka básní zo začiatku 20. storočia. Už samotný názov vyjadruje autorov postoj k svetu. Lyrickým hrdinom je sám autor, ktorý všetko intenzívne prežíva, je plný smútku, samoty a pesimizmu, nachádza sa v tmavej, pochmúrnej scenérií.
Šesť hodín je... báseň napísaná v Čechách, lyr. hrdinom je autor, hovorí o robotníkovi vracajúcom sa domov z práce, kde ho čaká rodina, zatiaľ čo autor zostáva sám medzi 4 stenami so zaveseným krížom, kt. symbolizuje jeho osud.

Plachý akord – hrdina sa túla tmavou nocou -básnik hľadá porozumenie u ľudí, ale nenachádza ho.

Už je pozde – lyrická báseň orámcovaná rovnakým veršom na začiatku a na konci. Témou je nenaplnená láska, je zobrazená cez prírodu. Cítiť tu vplyv impresionizmu. Zobrazená je hlboká noc plná spomienok na časy keď bol so svojou milou.

Topole – autor sa zamýšľa nad večnosťou a posmrtným životom, kam pôjde jeho duch po smrti. Prírodná lyrika, topole sú symbolmi smútku, bolesti a samoty.

Anafora – každá strofa sa začína rovnako.

Vesper dominacae – spomienka na domov, matku. Básnik opisuje nedeľný večer, kedy jeho matka sedávala v prítmí a rozjímala nad životom a smrťou. Pri zmienke o synovi sa jej derú do očí slzy. Atmosféra je pochmúrna, smutná, cítiť žiaľ zo straty milovanej osoby.

Verše – zbierka aj s optimistickejšími básňami, nerieši len osobné problémy, ale spoločenské. V národne orientovaných básňach nachádzal nádej na zlepšenie situácie.

Otrok- lyrická báseň, hrdinom je autor, štylizuje sa do postavy otroka. Otrok bol človek bez práv, autor tak vnímal postavenie Slovákov. Dá sa rozdeliť na tri časti: ako dieťa, dospievajúci muž, dospelý človek. V detstve počúval piesne pokorenej matky – otrokyne, neskôr je náznak revolty „no v sklopenom zraku posiaľ skrytá iskra horí...“. V poslednej časti je zobrazená vzbura – nemôže zomrieť pokiaľ sa nepomstí – nádej na zmenu v budúcnosti.

Otcova roľa – lyrická, symbolická báseň, hrdina (autor) sa po čase vracia domov, do vlasti. Má výčitky svedomia, že opustil svoje rodisko a nemal ho kto brániť. Rodnú krajinu zobrazuje podvečer, keď na krajinu sadá noc. Spomína na slnkom zaliatu krajinu, ktorá však vždy bola pokropená potom a krvou tých, čo na nej pracovali. V závere vyjadril nádej, že zlé časy sa skončia, využil tu motív z gréckej mytológie. Pre rodisko mal rôzne mená: otcova roľa, sivé polia. Využil daktylo – trochejské verše.