Ivan Sergejevič Turgenev: Otcovia a deti

Ivan Sergejevič Turgenev bol ruský prozaik a dramatik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, študoval filozofiu, a potom sa venoval literárnej činnosti. Veľkú časť života prežil vo Francúzsku, kde aj zomrel. Generačný román Otcovia a deti zobrazuje reálny život v poprevratovom Rusku. V tomto období sa prejavuje rozpor medzi buržoáziou, rozvíjajúcim sa priemyslom, pretrvávajúcim nevoľníctvom a nespokojnosťou medzi ľudom. To sa odrazilo aj v umeleckej tvorbe Turgeneva, ktorý bojoval proti nevoľníctvu a zobrazoval protirečenia ruskej spoločnosti.

Dej románu sa odohráva v Rusku v druhej polovici 19. storočia, presnejšie od mája 1859 do augusta 1861. Hlavnou postavou je Jevgenij Vasiľjič Bazarov, ktorý je predstaviteľom mladej generácie. Je to zarytý nihilista a cynik. Má v istom zmysle rovnaký problém ako pani Bovaryová, čiže neukazuje navonok svoje pravé ja. Zúrivo popiera romantizmus, ale sám je pritom vo svojom vnútri romantikom. Vyčíta si to ako slabosť, city sa snaží potlačiť. Študuje medicínu, ale ani tej paradoxne neverí. Popiera umenie, princípy, vedu, neuznáva žiadne autority. Je plný kontrastov a zmieta sa vo vnútornom zápase.

Bazarovov priateľ Arkadij Nikoľajič Kirsanov si ho veľmi váži a nazýva ho aj svojím učiteľom. Taktiež študuje medicínu a je predstaviteľom mladej generácie. Po troch rokoch štúdia sa mládenci vracajú domov a Bazarov ide k Arkadijovi na návštevu. Tu sa zoznámi s bratmi Kirsanovcami, čiže Arkadijovým otcom Nikolajom Petrovičom a strýkom Pavlom Petrovičom. Títo bratia sú predstaviteľmi staršej generácie, preto medzi nimi a Bazarovom vznikajú konflikty.

Raz po večeri sa Arkadij rozpráva so svojím otcom. Po chvíli príde aj Pavel Petrovič a pýta sa, čím je vlastne Bazarov. „Nihilistom.“ Arkadij sa usmial popod fúz. „Nihilistom,“ prehovoril Nikolaj Petrovič. „to je od latinského slova nihil-nič, ak dobre rozumiem, teda označuje človeka, ktorý nič neuznáva?“ „Povedz rovno, ktorý si nič neváži.“ doložil Pavel Petrovič. „Ktorý sa ku všetkému stavia kriticky.“ poznamenal Arkadij. „A či to nie je jedno?“ spýtal sa ho Pavel Petrovič. „Nie, to nie je jedno. Nihilista je človek, ktorý sa neskláňa pred nijakými autoritami, ktorý neverí slepo nijakému princípu, nech by to bol čo ako uctievaný princíp.“ „No a to má byť dobre?“ prerušil ho Pavel Petrovič.

Od začiatku návštevy je zjavné, že Bazarov a Pavel Petrovič sa nenávidia. Arkadij to chce trochu napraviť, a preto Bazarovovi vyrozpráva strýkov príbeh. Ako dvadsaťosemročný bol už kapitánom a čakala ho skvelá kariéra. Zamiloval sa však do istej kňažnej, mal s ňou milostný románik, ale keď videl, že nič viac nedosiahne, vrátil sa do Ruska a utiahol sa do seba. Bazarova však tento príbeh nerozľútostil. „Jedno je však isté, že človek, ktorý celý svoj život postavil na jednu kartu ženskej lásky, a keď mu túto kartu prebili, zmľandravel a spustil sa natoľko, že už nie je na nič súci, nie je chlap, ale samec.“
Po nejakom čase mládenci navštívia isté mesto, kde sa na bále zoznámia so ženou menom Anna Sergejevna Odincová. Anna nemala žiadne predsudky, ba ani pevnú vieru v niečo, pred ničím neustupovala a nikam nesmerovala. Zvláštne je, že len ju a Bazarova autor v románe nazýva priezviskom, ich krstné a otcovské mená používa len veľmi zriedka, aj to len v priamej reči, čo je pre Rusov veľmi nezvyčajné. Odincová sa hneď zapáči Arkadijovi, a preto sa do nej zamiluje.

Na návšteve v Nikoľskom Odincová venuje pozornosť hlavne Bazarovovi a Arkadij sa zoznámi s jej mladšou sestrou Kaťou. Kaťa bola hanblivá, milá a úprimná. Všetko bolo na nej ešte mladé a nezrelé.

Po pár týždňoch príde do Nikoľského sedliak, ktorý donesie odkaz Bazarovovi, že ho doma čakajú už niekoľko mesiacov. Arkadij sa rozhodne ísť s ním. Poslednú noc Bazarov vyzná Odincovej lásku, pobozká ju, ale ona sa odtiahne, a preto hneď na druhý deň ráno mládenci odchádzajú.

V dome Bazarovových rodičov im bolo dobre. Starkí boli rodení romantici. Prejavovali synovi veľa lásky, ktorá bola v kontraste s jeho chladom a flegmatizmom voči nim. Po troch rokoch Bazarov vydrží doma len tri dni, a už sa znova chystá ku Kirsanovcom. Po ceste sa ešte zastavia u Odincovej, ktorá ich však privíta chladne, tak sa u nej zdržia len pár hodín a pokračujú v ceste.

Doma ich privítajú milo, Bazarov začne veľa pracovať, pitve žaby, skúma črievičky a robí rôzne pokusy. Arkadij dlho doma nevydrží, so svojím priateľom sa už začína nudiť. Preto odchádza sám do Nikoľského. Tu sa hneď po príchode stretá s Kaťou a sám je prekvapený ako sa teší tomuto stretnutiu. Trávia spolu veľa času a nakoniec ju Arkadij požiada o ruku a ona prijme.

Zatiaľ u Kirsanovcov dôjde k súboju medzi Bazarovom a Pavlom Petrovičom, pri ktorom si Pavel vážne poraní nohu.  Bazarov náhle odchádza a staví sa u Odincovej, kde sa lúči s Arkadijom. „Ale pochytila ma predsa len túžba podívať sa ešte raz na to, s čím som sa rozišiel, na tú hriadku, v ktorej som nejaký čas pobudol.“ „Dúfam, že sa tieto slová nevzťahujú na mňa,“ ohradil sa vzrušený Arkadij, „dúfam, že sa nemieniš rozísť so mnou?“ „A vari by ťa to tak veľmi rozžialilo?“ Aj keď mal Bazarov Arkadija rád, ani v takejto situácii nedal najavo svoje city. „Romantik by povedal: Cítim, že naše cesty sa rozchádzajú, ale ja vravím jednoducho, že sme sa navzájom zunovali.“

Bazarovovi rodičia sa synovmu príchodu potešili tým viac, že bol nečakaný. Po krátkej dobe im však syn umrel, lebo sa nakazil týfusom. Starkí znášali túto stratu veľmi ťažko.  Keď sa Odincová dozvedela o Bazarovovej chorobe, prišla sa s ním ešte naposledy rozlúčiť. Bazarov sa stal pred smrťou ľudskejším a prirodzenejším. Už nekontroloval svoje romantické správanie chladným rozumom. Poslednú myšlienku venoval milovanej žene.
Autor v románe dal pekne najavo čo si mladí myslia o staršej generácii. Po nechtiac vypočutom rozhovore Nikolaj Petrovič vraví bratovi: Tak vidíš, my dvaja patríme už medzi vyradených ľudí a svoju pesničku sme už dospievali. Čo sa dá robiť? Bazarov má hádam aj pravdu. Ale priznám sa, jedno ma bolí, dúfal som, že sa práve teraz zblížim s Arkadijom, ale ako vidieť zaostal som, on je ďaleko predo mnou a nemôžeme sa navzájom pochopiť.“

Celý román je vystavaný na kontraste. Cez príbeh ukazuje situáciu v celom Rusku, kde je rok prelomu a menia sa politicko – spoločenské pomery. Rúca sa cársky režim a nastupuje nová éra. Bazarov a spočiatku aj Arkadij predstavujú novú silu nihilistov, mladej generácie, ktorá ešte nie je poznačená panštinou. Negujú základy, snažia sa budovať všetko úplne od začiatku. Stará generácia romantikov ma typického predstaviteľa v naškrobenom Pavlovi Petrovičovi. Dôveru k tejto novej sile podlamuje Bazarovova smrť na konci románu. Naznačuje, že ani sám autor jej veľmi neverí. Najväčší kontrast Bazarova s okolím je najmä na konci, kedy on umiera a všetci sú prakticky šťastní. Istú harmóniu tvorí jedine s Odincovou. Obaja svoje vnútorné myšlienky nedávajú navonok nadarmo, dajú sa vycítiť z ich chovania a tónu hlasu.