Písal pod pseudonymom Janko Cigáň - takto podpisoval básne, ktoré posielal do časopisov(Slovenské pohľady, Dennica): Pieseň nášho ľudu(debut), Deň spásy, Za búrnej noci a cyklus Lístok, neskôr písal pod menom Ivan Krasko. Je autorom dvoch básnických zbierok Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Napísal aj tri historické básne: Svätopluk, Pribina, História. Väčšia časť jeho tvorby vyšla v roku 1954 pod názvom Dielo Celkovo tvorba Ivana Krasku nie je rozsiahla: dve básnické zbierky, asi 30 básní ktoré ostali mimo zbierok, niekoľko krátkych próz a zopár prekladov, ale aj tak jeho tvorba znamená tvorí epochu v slovenskej literatúre.

Študoval v Rimavskej sobote, Sibiu(nem. gymn. v Rumunsku) a v Brašove, kde maturoval

V prvej básnickej zbierke nachádzame jeho základné postoje k svetu: smútok, samota, opustenosť a pesimizmus. Nie je náhodou, že umiestnil svojho lyrického hrdinu, ktorým je väčšinou samotný básnik, do tmavej noci a smutnej samoty. Má to mnoho príčin. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej vynárajú spomienky na rodný kraj a na preňho najdrahšiu bytosť – matku. Študoval v Rumunsku, v Prahe a počas 1. svetovej vojny bojoval na talianskom a ruskom fronte. V mnohých básňach sa zamýšľa nad zmyslom ľudského života. Spomína na svoju matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer), matka preňho predstavuje kladné mravné hodnoty – trpezlivosť, starostlivosť, dobrotu, lásku. V mnohých básňach vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity (Už je pozde). V básni Jehovah (boh pomsty) odhaľuje národný a sociálny útlak, privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu. Napätie v osobnom postoji k svetu vyjadruje Krasko cez vnútorné prežívanie citových a mravných sklamaní. Jeho báseň tvorí vždy celok, ktorému sa podriaďujú epické aj dramatické prvky, no najmä situácia lyrického subjektu. Druhá zbierka Verše obsahuje 27 básní s podobnou tematikou, básnik však už prekonáva pasívny postoj k životu, uvedomuje si nevyhnutnosť dostať sa zo zajatia smútku a prejavuje odhodlanie bojovať proti útlaku a biť sa so životom. Otvorene protestuje proti bezpráviu, vyjadruje vzdor a vyznáva do boja za slobodu v básňach:

Základnými motívmi Kraskovej poézie sú ľúbostné city, biblické motívy, príroda, rodný kraj, matka, úvahy nad vlastným životom, o pozemskom živote, ľudstve, sociálne a národné problémy. Ivan Krasko využíval vo vojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo…“, „Atrament ešte čerstvý, rudý…“). Symbolizmus ho inšpiroval k eufonickej výstavbe verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda“) a k využívaniu symbolov: topoľ – symbol pesimizmu, tragického životného pocitu, otcova roľa – rodný kraj…

Krasko má zásluhu na modernizácii verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. Takmer úplne sa vzdal obráteného slovosledu. Používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša. Ivan Krasko písal aj prózu.: Naši, List mŕtvemu.

Kraskovho epického hrdinu charakterizuje problematická povaha, prichádzanie o ilúzie, pocit osamelosti – pocity moderného človeka, ktorý stratil istoty starého sveta.

Naši
- autor načrtáva skutočné postavy(Bánik-autor, Trnavský-M.Schneider-Trnavský) a čerpá zo života v spolku Detvan
Tvorba: zbierky Nox et solitudo
Verše
Na kritiku Hviezdoslava, že píše pochmúrne, autor hovorí že píše z hĺbky srdca.

Nox et solitudo
Pramení v trpkostiach vyplývajúcich z vlastného životného osudu (vzdialenosť od domova), zo sklamanej lásky z pocitu osamotenia, nesplnených túžob. Smútok vyjadruje symbolmi: šero, tma, noc, dážď, mesiac, čierna farba, cintorín.

Solitudo
- básnik prosí za úbohých a ponížených, cíti sa jedným z nich, je osudovo spätý s utrpením národa, ale je bezmocný voči zlu.

Topole
- vyjadruje človeka osamelého smutného, keď čnie topoľ sám, ľahko sa zlomí, tak človek sám vzdialený od domova neodolá náporom života. Keď sú topole od náporov vetra ošarpané, v živote je to člověk skeptický, beznádejný.

Vesper dominicae (Nedeľný večer)
- spomienka na matku, v malej učupenej dedinke má otvorený spevník, spomienka na syna ju rozplače, ale knižka ju aj rozveselí

Jehovah
- je boh pomsty, básnik ho privoláva na svoj rod, aby ho potrestal, lebo „nevie, že sa pripozdieva, že na chmúrny turmi poplašný zvon hučí“ nech večne narieka, nech sa on na cudzom potí, nech prosí, nech mu voda zhorkne, nech mu chlieb ztvrdne, nech sú prekliate deti, nech sa žiadny básnik nenarodí, nech má namiesto kríža šibenicu. Zbierka je v znamení prekonávania subjektívnych citov.

Verše
V znamení prekonávania svojich citov a pesimistických nálad. Symboly: ráno, slnko, svetlo, jas = zápas so životom.
Venovaná jeho snúbenici Ilone Kňazovičovej.(Hviezdoslav bol svedkom na svadbe,1912)
V Národných novinách mala priaznivý ohlas. Písal o nej S.H.Vajanský.

Život
- chce bojovať, ráno optimizmus víťazí nad životom

Otrok
- je jeden z otrokov z národa, ktorý trpí, pieseň matky otrokyne sa široko ďaleko niesla, aj deti trpeli. Otrok pod bičom dozrieva, chystá sa na pomstu. Bič znovu otvorí staré rany, ktoré sa nikdy nezahoja. Bojí sa narovnať, ale horí v ňom iskra pomsty. Čaká na vhodný čas pre pomstu, ktorú pripravuje.

Otcova roľa
- básnik vystupuje ako obranca sociálne a národne utláčaného ľudu. Básnik píše z cudziny, ľutuje ho, nemal kto chrániť roľu. Roľa trpí, tečú po nej slzy poddaných krvou a slzami napitá pôda ho volá domov. Znepokojujúca otázka: „Či zubále dračie ešte vyklíčia ?“

Baníci
- symbolizujú celý národ, sociálny a národný utlačovateľ pôsobí ako démon, ktorý chce podvodom získať do svojich osídiel každého. Sľubmi chce dosiahnuť zradu. Básnik sa k nim stavia kriticky, čaká na slobodu, verí že sa ľud vzbúri a zvíťazí.