• je to sociálno-psychologický román, ktorý sa odohráva počas 1. svetovej vojny v dedine Ráztoky; uplatňuje sa tu expresionizmus, postavy konajú pudovo (na základe citov)
• názov Živý bič je symbolický, myslí sa tým vojna a dôsledky, ktoré dopadajú na ľudí; hlavnou postavou sú Ráztočania (kolektívny hrdina); je to unamistický román (una anima = jedna duša)
• tento román sa delí na dve časti:
  1. stratené ruky
  2. Adam Hlavaj
• hlavné postavy:
• Ondrej Koreň – muž, ktorý sa vracia z vojny ako mrzák
• Eva Hlavajová – svojho muža Adama veľmi ľúbi, je schopná urobiť všetko aby sa vrátil domov
• Adam Hlavaj – dezertuje z vojny, keď sa dozvie pravdu, chce sa pomstiť, nakoniec vedie vzburu
• Ilčíčka – je to vdova a žije len so svojim synom Štefanom, stáva sa nositeľkou vzbury dediny proti vojne
• notár Okolický – je to zeman, zaujíma sa len o zábavu, je bezcharakterný, dedinčania ho nemajú radi, nedokáže niesť následky za svoje činy
• Štefan Ilčík – syn Ilčíčky, nechce ísť na vojnu, nakoniec však ide ale neznesie neustále šikanovanie
• Kúrňava - pomocník Okolického

dej:Ľudia v Ráztokách nechápu, čo znamená slovo vojna. Zvesti o nej sa chýrili akoby precedené, bez ostria, strácali svoju silu. Až keď Ondrej Koreň prichádza z vojny, ľudia si začínajú uvedomovať, čo to slovo naozaj znamená. Všetci sú zhrození. Prvá ho stretne Ilčíčka a ani ho nespozná. Chýba mu pravá ruka, je nemý. Vojna si vyžiadala svoju obeť.

O pár dní odchádzajú mladí z dediny na odvod. Zaťažko to padne matkám, ktorým vojna manželov pohltila, odovzdať i svojich synov. No musia sa podvoliť, vlasť ich potrebuje. Tu vznikajú prvé hrozby, prvé nenávistné povzdychy. „Vlasť nikoho nenakŕmi, keď je hladný, ale vlasti sa všetko musí dať.“ Ľud vníma vlasť ako nejaký mocenský aparát, nikdy ju nevidel ale riadi ich celý život. Na vojnu musí ísť bojovať i Štefan Ilčík, ten však chystá vzburu – chce ujsť aj so svojimi dvoma kamarátmi do lesa. Matka ho varuje. Podľa nej musí poslúchnuť zákon. A tak je odvedený spolu s ostatnými dedinskými mládencami za spevu a plaču matiek. Na vojne to nevyzerá o nič lepšie. Postele plné hmyzu, zavšivavené oblečenie, stále ich dirigujú, neprávom trestajú, musia ľahnúť na zem uprostred kaluže, keď si to nadriadený rozkáže. A tak jedného dňa, posilnený nenávisťou, vzpiera sa Štefan vrchnosti. Po dlhom nezmyselnom pochode dostanú rozkaz kopať zákopy. Štefan zabíja veliteľa lopatkou. „Ilčík nepovedal ani slova. Jednou rukou chytil udretú tvár, druhou rýľ a vzápätí s rozmachom sekol. Videl, ako čatár Róna zdvihol na obranu lakeť, lež rýľ prešvihol ponadeň a Rónovi na hlave sa otvorila strašná rana. Pootočil sa, zvrtol a vystrel sa ako vrece na zemi. “

Je odsúdený, i ho popravia zastrelením. Nešťastná matka zostáva ale hrdá na svojho syna , že sa postavil na odpor trýzniteľom. Vojna nezasahovala Ráztočanov iba takto priamo, spôsobila im bolesť, trápenie i hanbu aj nepriamo : rozbila pomerne stálu mravopočestnosť ľudí, uvoľnila opraty zrade, nevere a zneužívaniu chudobných a bezbranných. Eva Hlavajová prosí notára Okolického o pomoc. Žiada, aby vyreklamoval jej manžela, chce, aby jej ho vrátili. Notár však Evu zneuctí. To nezostane bez následkov, Eva otehotnie. Celá dedina sa dozvedá o dieťati, nik však nevie, kto je jeho otcom, okrem Kúrňavu. Paradoxne Eva mlčí, hoci nastanú ťažké chvíle. Notár jej sľúbil, že ak sa jeho meno utají, že jej manžela pošlú späť. A tak sa stará o celé hospodárstvo sama. Tehotná, s malým synom Adamkom na krku, chodieva siať, orať, zbierať obilie.

V posledných mesiacoch ťarchavosti už však sama nedokáže sa o všetko postarať. Zostáva bez prostriedkov. Prosí ľudí o pomoc, no tí ju posielajú preč so slovami, že je pobehlica. Nepomohol jej ani ten, čo ju do celej situácie dostal – notár Okolický. Pán dekan Mrva sa však nad ňou zľutoval, dáva jej a Adamkovi najesť. Presviedča ju, že budúcnosť bude lepšia. Dedina ju však naďalej odsudzuje, keď sa narodí dieťa, nieto nájsť pre neho krstného otca ani mať, dokonca i pokrstiť ho kaplán Létay odmieta. Navyše jej už niekoľko týždňov neprichádza list od manžela z vojny a tak si úbohá myslí, že zomrel. Eva pod ťarchou udalostí a nešťastia zo straty milovaného muža spácha samovraždu – utopí sa v rieke. Odmietajú ju pochovať na cintorín, opäť však opäť zasiahne dekan Mrva. Pri smútočnom obrate nezvoní však už Ondrej, ich milovaný zvon, ktorého hlas doliehal k nebu. Museli ho dať roztaviť, na príkaz vrchnosti, a tak sa z neho stali delá, ktoré vraždiť budú tých, čo sa donedávna pri ňom modlili. Odobratím Ondreja akoby spadol z dedinčanov pol viery, utrpela nábožnosť. Zasiahne však dekan, keď milými slovami presvedčí ľud, že nie vo zvone, ale v srdciach je viera ukrytá.

V druhej časti, Adam Hlavaj prichádza do dediny ako zbeh. Dezertuje z vojny, pretože už viac nedokáže zabíjať pre vlasť, strasie zo seba výbuch granátov a štekanie guľometov aj nezmyselné výkriky dôstojníkov, čo podobali sa väčšmi na ryčanie zvery než na ľudské slová a teší sa na stretnutie so svojim synčekom, Adamkom, a ženou, Evkou. V dome však nenájde nikoho, a tak odchádza popýtať sa, čo sa stalo. Ilčíčka mu prezrádza, že jeho žienka je mŕtva. Nešetrí ho však, Adam sa dozvie i o nemanželskom dieťati. Vzkypí v ňom hnev a túži pomstiť zvodcu . Nikto mu nevie povedať, kto to je keďže Eva si tajomstvo vzala do hrobu. Jediný Jano Kúrňava šípi, kto zviedol jeho ženu. Notár Okolický sa dozvedá, že Adam je v dedine, a tak na neho vyhlási zatykač. Ľudia mu však pomáhajú, on sa ukrýva v horách. Občas zájde do dediny pohrať sa so svojim synom, či vziať kúsok jedla. Pri jednej takejto návšteve, zbadá ho Jano Kúrňava, prezradí ho notárovi a zatknú ho. Ľud robí Kúrňavovi napriek, označí ho za Judáša. Zrazu pochopí, že peniaze, ktoré mu notár ponúkol sú menej hodné ako spriaznenosť dedinčanov. Pomôže teda Adamovi utiecť, pričom mu prezradí meno zvodcu. Adam sa túži pomstiť. Odchádza za notárom, ktorého zo strachu pred ním trafí šľak a ochrnie. V dedine vypukne červienka. Akoby všetkého nebolo dosť, umierajú i malé deti. Vrchnosť káže zasypávať výkaly vápnom.

Ľud si však sťažuje: „...keby tak radšej jedlo miesto vápna posielali! Deti vápnom nevyliečime!“ Zomiera i nemanželské dieťa a notár Okolický si začína uvedomovať, že jeho život nemá zmysel. Smrťou dieťaťa zisťuje, že jeho skutky sú jedno veľké mínus, ktoré sa tiahne nad celým jeho životom.
V Ráztokách sa ihneď rozchýrilo, kto bol otcom dieťaťa. Vyvolalo to vlnu pohoršenia, všetci totiž vedeli, v akých úbohých podmienkach Eva žila na sklonku života i to, že notár jej nepomohol. Vinili ho za jej smrť. Vojna sa skončila, vojská sa rozutekali, do dediny sa vracajú synovia –vojaci. Všetci sú šťastní, až na Ilčíčku, ktorej syn sa domov už nikdy nevráti. Začína rozsievať myšlienku, že sa dá postaviť proti vrchnosti. A tak sa i deje . Ľud si uvedomuje v akom otroctve a neslobode žije. Začína cítiť svoju osobitosť, svoje ja, začína nachádzať samého seba. A chce sa pomstiť. Za všetky útrapy, ktoré im vrchnosť spôsobila, pričom ona z toho ťažila. “Nadžgávala“ si bruchá z ich práce a lopoty, zatiaľ čo dedina hladovala. A tak sa ľud povstal. Vedení Adamom, porážajú žandárov i notára Okolického. Toho nachádzajú na voze odvážajúcom slamu, ako sa chystá utiecť. Sú však prekvapení, keď namiesto notára nachádzajú zúboženú ľudskú trosku. Vezmú ho na miesto, kde zomrela Evička, posadia ho do rieky, podoprú a nechajú premýšľať nad tým, čo zlého v svojom živote vykonal. Ako posledný prichádza na radu krčmár. Ľud mu nevie zabudnúť, ako úžernícky ťažil z jeho utrpenia a na ich úkor si žil v prepychu, zatiaľ čo oni hladovali. Idú sa mu pomstiť. „Liali mu do gágora pokiaľ len vládal. “Potom mu roznesú celý dom. Každý si berie, čo môže, čo vidí. Na toto sa však Adam nemôže pozerať . A tak dom podpáli. Keď sa ho pýtajú prečo to urobil, len sa smeje. Dosiahol predsa to, po čom celý život túžil slobodu!

Zlomové situácie, kedy si dedinčania uvedomujú krutosť a reálnosť vojny:
1. návrat Ondreja Koreňa
2. rekvirácia dobytka a zvonov
3. odvody mužov na vojnu