Slohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.
Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky ( slová, vety ) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný ( štylizovaný ) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom ( cieľom ) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný ( odborný, vedecký ), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny ( úradný, kancelársky ), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!
Slohový útvar ( žáner ) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, ...,
4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,
5. náučný štýl – štúdia, dizertácia ( rozprava ) – vedecký spis, diplomová práca, učebnicový výklad, esej, monografia, rigorózna práca, ...,
6. administratívny štýl – zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, triedny katalóg, správa, hlásenie, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška rozvrh hodín, školské vysvedčenie, dotazník, ...,
7. hovorový štýl – telefonický rozhovor, súkromný list, pracovný dialóg, spoločenský rozhovor, rozprávanie príbehu, ...,
8. umelecký štýl – a) lyrické žánre – óda, elégia, hymna, žalm, sonet, ...,
b) epické žánre – román, novela, poviedka, rozprávka, povesť, ...,
c) dramatické žánre – tragédia, činohra, veselohra, ...,
9. publicistický štýl – správa, interview, komentár, recenzia, posudok, ...,
10. rečnícky štýl – prednáška, referát, prejav.
Verejnosť, oficiálnosť, komunikatívnosť, písomnosť, monologickosť, prítomnosť adresáta sú znakmi rečníckeho jazykového štýlu. Rečnícke prejavy odznievajú vo verejnom, ale i súkromnom prostredí. Zväčša majú písomnú podobu, ale k adresátovi sa dostávajú v ústnej podobe. Okrem komunikatívnej funkcie majú aj estetickú funkciu. Rečníckym štýlom sa zväčša sleduje pragmatický aspekt, zacielenie na adresáta v snahe získať a presvedčiť ho, ovplyvniť jeho myslenie, správanie a konanie. Základom je stavba rečníckeho prejavu a využitie verbálnych jazykových prostriedkov.
K základným textovým vlastnostiam rečníckeho štýlu patri názornosť, zreteľnosť, ozdobnosť, sugestívnosť, objektívnosť i subjektívnosť, presviedčanie a propagácia. Rečnícky štýl a texty sú založené na úvahe, opise a rozprávaní, využívajú informáciu, ako faktografické východisko na konkretizáciu všeobecných myšlienok.
Lexika (slovná zásoba) poskytuje najbohatšie výrazové prostriedky. Dynamickosť medzi slovom a kontextom zabezpečujú viacvýznamové, homonymné pomenovania, antonymá, lexikálne synonymá, ktoré sú nositeľmi sugestívnosti, ozdobnosti i subjektívnosti rečníckeho prejavu. Rečník používa opakovanie výrazov. Ich úloha je iná ako v umeleckom štýle, sú prostriedkami slávnostnej chvíle. Rečník na poslucháča pôsobí nielen silou myšlienky, ale i krásou jazyka. Výkladová oznamovacia veta je pokojná, intonačne monotónna, opytovacie a zvolacie vety sú expresívnejšie. Významné postavenie má oslovenie, ktoré je nielen na začiatku prejavu, ale sa opakuje niekoľkokrát v texte. Funkciou rečníckych otázok je zdôrazniť danú výpoveď. Expresívnu funkciu majú želacie vety. Expresívnosť a dynamickosť textu je podčiarknutá expresívnymi syntaktickými konštrukciami, ako je vytýčený vetný člen a osamostatnený vetný člen. Posilňujú emocionálnosť a estetiku výrazu.
Rečník pri príprave prejavu by mal myslieť na to, že ho bude prednášať, preto by mal voliť správne jazykovo-intonačné prostriedky. Jazykovo-intonačné prostriedky slúžia na jednoznačné presné a zrozumiteľné vysielanie informácie a na vyjadrenie jedinečnosti výpovede. Na emocionálno-estetické odtienenie prednesu sa využíva melódia, tempo, rytmus, pauza a intenzita hlasu. Rečnícky prejav je kompozične členený na úvod, jadro, záver. Rečnícky prejav môže byť odstupňovaný, pretože rečník do svojho monologického textu vkladá citácie z umeleckých diel. Môžu to byť ucelené úryvky umeleckých diel, príslovia, porekadlá s významným obsahom a životnou múdrosťou.
Žánre rečníckeho jazykového štýlu
Žánre rečníckeho jazykového štýlu členíme na monologické a dialogické.
1. Monologické žánre:
Monologické žánre sa využívajú vo verejnom prostredí. Vopred sú napísané, preto sú po obsahovej , kompozičnej a jazykovej stránke starostlivo pripravené.
Referát je rozsiahla správa, v ktorej je informácia o výsledkoch vedeckého výskumu, o spoločensko-politických, ekonomických a kultúrnych alebo športových udalostiach, o činnosti inštitúcie. Odborný referát, založený na výklade, využíva náučné výrazové jazykové prostriedky, referát o činnosti organizácie je faktografický a enumeratívny (vypočítava určité vlastnosti). Základom referátu je logický sled udalostí s dôrazom na závažnosť situácie. Vnútorné členenie prejavu je vyznačené pauzou.
Prejav sa prednáša pri významnejších spoločenských príležitostiach. Je to úvaha o aktuálnych udalostiach. Dôraz sa kladie na aktuálnosť a novosť myšlienky. Formulácia smeruje k vyzdvihnutiu významnej udalosti a navodeniu slávnostnej atmosféry, v ktorej sa zjednocuje postoj poslucháčov a rečníka. Prednes, i vopred písomne pripravený, sa prednáša spamäti, preto je potrebná primeraná štylizácia za pomoci jazykovo-intonačných a kinetických prostriedkov.
Verejná reč môže byť slávnostná, politická a súdna. Slávnostná reč sa prednáša pri slávnostných príležitostiach. Prednáša ju známy kultúrny alebo politický činiteľ, ktorý vyzdvihuje zásluhy významnej osobnosti, osobitne oceňuje kladné stránky slávnostnej udalosti. Slávnostná reč má náročnejšiu jazykovo-kompozičnú stavbu, uplatňuje sa v nej istý stupeň subjektívnosti a expresívnosti. Tón ústnej realizácie je vážny, prítomná je mierna patetika výrazu.
Politická reč má štruktúru úvahy. Prvky polemiky v texte vplývajú na poslucháča, nakoľko majú za úlohu pôsobiť naň citovo, získať ho na svoju stranu, hoci účinnosť a presvedčivosť politickej reči je na faktoch, argumentoch a dôkazoch. Stretáva sa tu nocionálny výraz s emocionálno-expresívnym. Rečník využíva typické rétorické prostriedky, napr. oslovenie poslucháča, opakovanie figúry, zvolania, rečnícke otázky a obrazné pomenovania. Niekedy ju dialogizuje polemickým citovaním názorov politického oponenta. Istá apelatívnosť sa prejavuje v spôsobe prednesu, najmä prednesu spamäti.
Prednáška je ústne podaný výklad, ktorý má za cieľ poslucháča poučiť, sprostredkovať mu poznatky a informácie. Prednáška by mala byť obsahovo a myšlienkovo nasýtená, ale nie preťažená zložitým odborným výkladom alebo opisom. Musí mať premyslenú obsahovo-kompozičnú skladbu. V úvode prednášajúci naznačí cieľ, vyznačí oporné body. V priebehu prednášky jazykovo a intonačne vyznačí hranice medzi čiastkovými obsahovo-myšlienkovými zložkami témy. V závere zhrnie a v podobe tém zopakuje základné myšlienky a vysloví všeobecnejšie závery. V prednáške ide o logické spracovanie myšlienok o ich premyslenú lexikálno-syntaktickú formuláciu. Dobre pripravený rečník môže prezentovať aj svoj subjektívny postoj k téme, čo sa prejaví vo využívaní kontaktových prostriedkov, ako napr. oslovením poslucháčov, rečníckymi otázkami a pod. Prednes prednášky je živší, variabilnejší, dynamickejší, subjektívnejší ako prednes referátu.
Cirkevný prejav- kázeň je hybridným útvarom. Kazateľ vykladá náboženský text, ale zároveň chce poslucháča presvedčiť o pravdivosti svojho učenia, získava ho pre istý životný štýl.
2. Dialogické žánre:
Diskusia je súhrn prejavov na tú istú tému. Tvorí tri časti. V úvode v rámci prednášky alebo referátu sa vysloví námet do diskusie. Jadrom sú diskusné príspevky a v závere moderátor zhrnie výsledky. Diskusné príspevky sú samostatné monologické prejavy. Majú replikový ráz.
Debata je súhrn prejavov na danú tému. Má výrazne dialogický ráz, nemá úvod a záver. Priebeh debaty je spontánnejší, účastníci si ozrejmujú pohľad na istú problematiku, na ktorú majú rovnaký názor.
Polemika je ostrá výmena názorov medzi nositeľmi protichodných náhľadov na istý problém. Pri kritickom hodnotení a vyvracaní názorov oponenta ide o snahu získať poslucháča na svoju stranu. V polemike sa môžu vyskytnúť aj silnejšie expresívne prostriedky. Text môže byť nekompromisne jednostranný, ironický až satirický. Polemika prebieha na stranách odborných časopisov, prípadne v tlači.
Rečnícky štýl nie je len jazykovým štýlom, už od staroveku sa považuje za umenie. Grécky filozof Aristoteles ako prvý klasifikoval rečnícke útvary v 4. stor. pred n. l (Rétorika, Poetika).
Rimania prebrali rečníctvo od Grékov, a práve Rimania sa považujú za majstrov rétoriky. Za najlepšieho rečníka všetkých čias sa považuje Marcus Tullius Cicero (106-43 pred n. 1.) Rečnícku prax získal na súdnych rečiach. Už roku 55 pred n. I. píše najslávnejšie dielo O rečníkovi. Zachovalo sa 57 jeho rečí. Všetky reči predniesol, samozrejme, naspamäť. Dnes by málokto vydržal počúvať jeho kvetnaté, básnické, logicky i štylisticky dokonalé vety.
V antike vznikol aj prvý návod na postup pri príprave rečníckeho prejavu:
1. vyhľadávanie látky a dôkazov,
2. usporiadanie tém,
3. štylizácia,
4. zapamätávanie,
5. prednes.
Za prvého slovenského veľkého rečníka možno považovať Ľ. Štúra (Reči a state). Predniesol šesť slávnych rečí na uhorskom sneme. Najslávnejšia je tá, v ktorej vyzýval za zrušenie poddanstva.
