referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Leopold
Piatok, 15. novembra 2019
Pavol Országh Hviezdoslav, rečnícke žánre, dedina a jej ľud, syntax
Dátum pridania: 31.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emiceha
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 11 861
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 32.8
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 54m 40s
Pomalé čítanie: 82m 0s
 
Dedina a jej ľud v dielach slovenských realistov
Poviedka a novela sa stala najfrekventovanejším žánrom v prvých dvoch vlnách slovenského realizmu. V realistickej poviedkovej tvorbe postava z ľudu je väčšinou postava dedinčana - roľníka, zriedkavejšie remeselníka.

Kukučínova dedina nie je vždy sociálne rozvrstvená - všetci sú rovnako bohatí (či rovnako chudobní). Autor to zvýrazňuje hlavne v poviedke Rysavá jalovica, kde sa všetky ženy volajú Eva a muži Adam. Niekedy sociálny rozdiel alebo majetkové spory medzi postavami nie sú v popredí záujmu autora, konflikt je v mravnej oblasti (Pred skúškou, Dies irae).

V poviedke M. Kukučína Keď báčik z Chochoľova umrie nastane stret postavy z ľudu a zemianskeho sveta. Ondrej Tráva bol pôvodne sedliak, neskôr odovzdal gazdovstvo synovi a stal sa kupcom. Napriek jeho postaveniu sa k nemu Aduš Domanický správa velikášsky, pre neho zostáva len sedliakom. Okrem Ondreja Trávu je tam bystrý sluha Adam, ktorý sa ocitol v nezávideniahodnej pozícii. Jeho pán rozhajdákal majetok, neplatí ho, býva v dome pre sluhov, lebo kaštieľ sa mu rozpadol. Pre Adama by bolo najlepšie riešenie, keby ho pán vyhodil.

M. Kukučín sa na postavy z dediny díva zmierlivo, každý konflikt sa snaží ukončiť uzmierením, okrem poviedky Neprebudený a osudu Ondráša Machuľu (ale aj tu poprosí Zuzka Ondráša o prepáčenie, že sa s jeho citmi pohrávala).

J. Gregor Tajovský naplno rozvinul kritickorealistickú metódu spracovania postavy a prináša do slovenskej literatúry prvýkrát ľudí biednych nie z vlastnej viny - obete alkoholikov (Apoliena), obete osudu - vdova a siroty (Horký chlieb), ľudí s istým zdravotným poškodením (Maco Mlieč). Aj keď sa človek akokoľvek snaží, poctivou prácou si nezlepší svoje postavenie, nezíska adekvátne finančné ohodnotenie (Mamka Pôstková), nezachráni deti atď.

V diele B. Slančíkovej Timravy nachádzame veľmi dobre spracované ženské postavy z prostredia slovenskej inteligencie a zo sedliackeho prostredia. Veľmi kriticky pristupuje k svojim sedliackym postavám, nevyhýba sa negatívnym typom (Ťapákovci), dokonca v jej tvorbe prevažujú. Sústreďuje sa na vzťahové otázky medzi ľuďmi - členmi rodiny, susedmi, manželmi (Skon Paľa Ročku). Nazrie svojej postave do duše, komentuje, čo postava hovorí a robí, ale aj to, čo si naozaj myslí. Autorku na dedine zaujíma predovšetkým uzatváranie manželstiev - takmer všetky manželstvá (okrem napr. poviedky Skon Paľa Ročku, Pomocník - poviedka z prostredia dediny, ale s postavou z inteligencie) sa uzavreli z rozumu. Ďalej kritizuje zadubenosť, nepracovitosť, nečistotnosť, susedské zvady, zlé vzťahy medzi členmi rodín (Ťapákovci). Timrava sa psychologickými poviedkami zaradila medzi najlepších slovenských spisovateľov. Vyniká v charakteristike postáv (napr. charakteristika jedným slovom: Iľa- kráľovná, Anča- zmija, alebo „charakteristika v charakteristike" - postava charakterizuje nejakého človeka a podľa toho, ako o ňom hovorí alebo rozmýšľa, robíme si obraz o jej vlastnostiach my čitatelia. K svojim postavám je autorka ironická, nekompromisná, okomentuje ich výzor, správanie, úmysly atď.

Poviedková tvorba M. Kukučina (1860-1928):

1.diela s postavou dedinčana (remeselník, sedliak, kraviar, husiar): Rysavá jalovica, Pán majster Obšíval, O Michale, Neprebudený,
2.diela s postavou, študenta, žiaka alebo so spomienkou na štúdiá (sú často autobiografické - napr. autorov otec bol richtárom v Jaseňovej ako postava z poviedky Pred skúškou): Pred skúškou, Vianočné oblátky, Úvod k vakáciám,
3.diela s postavou zemana, úžerníka, richtára atď. - Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae (užerník Sýkora, jeho syn, richtár Zima).

Poviedka Rysavá jalovica
Najznámejšími postavami z ľudu v Kukučínovej tvorbe sú dvaja susedia z dediny Adamovce Adam Krt a Adam Trnka. Pohádali sa pre hlúposť a zmieria sa až na jarmoku, keď jeden predáva a druhý kupuje jalovicu. Po kúpe zapíjajú oldomáš a Eva Krtová odviaže jalovičku spred krčmy, aby sa doma o ňu postarala. Keď vyšli z krčmy, jalovicu hľadali, zašli aj za richtárom. Zdá sa im, že ich straší, Adam nevie trafiť domov a musí sa vypytovať, či majú gazdu doma. Jeho žena povie, že má muža doma. Nič zlé sa neudeje, Adam napraví to, čo spáchal, prácou na píle. Sedliaci popíjajú, ale autor ich za to ešte nekritizuje. Oldomášom neškodia nikomu, len sebe (na rozdiel od postáv alkoholikov v Tajovského diele).

Poviedka Neprebudený
Ondráš Machuľa je mladý chlapec sedliackeho rodu, je mentálne postihnutý, rozumom zostane navždy na úrovni chlapca. Na živobytie si však musí zarobiť, lebo je sirota. Pasie husi - svoju prácu má rád a o húsky sa stará s láskou. Mladé dievča podcení jeho chorobu (ľudia sa slabomyseľným ľuďom vysmievali alebo sa zabávali na ich účet) a prisvedčí mu, že sa za neho vydá. Ondráš pod vplyvom rozprávok, ktoré mu hovorila totka (tetka), žil v tom, že Zuzka je jeho nevesta. Zuzka si uvedomí chybu, až keď ju napomenie jej matka - Ondráš uplietol košíky a podaroval ich rodine svojej nastávajúcej. Svadba bude, ale je to svadba Zuzky a švárneho Janka. Ondráša doma zavreli, ale aj tak utiekol a nerozumel, prečo jeho nevesta tancuje s iným. Priviažu ho ku kolíku, aby neobťažoval. Zuzka sa nad ním zmiluje, pustí ho, Ondráš je smutný, že svadbu nestihol. Práve v svadobnom dome vypukne požiar, spočiatku si všetci myslia, že podpaľačom je Ondráš. Zachraňujú všetko, čo má vyššiu hodnotu, ale na starú hus s mladými si nikto nezmyslí. Ondráš oslobodí mladé, ale stará hus zahynie s husiarom - padne na neho horiace brvno.

Poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie
V poviedke je nový typ postavy z ľudu. Ondrej Tráva zavesil gazdovanie na klinec a pustil sa do obchodovania. Je šikovný, vie svoj tovar ponúkať a vie, kedy a čo budú ľudia potrebovať. Každého víta s úsmevom, nazve ho nejakým bežným krstným menom, akoby ho poznal alebo si ho pomýlil s niekým z jeho rodiny. Sníva sa mu, že sa ľudia menia na ovce a vlny pribúda. Je vdovec, ale rád by mal nejakú „krtkuľu“, rád sa pozrie na peknú ženu, napr. na gazdinú v dome, kde prespal pred návštevou Aduša Domanického. Dal sa oklamať ešte väčším vybíjancom, ako bol sám - Adušom Domanickým. Myslel si, že opitého bohatého pána (Aduš pôsobil dojmom majetného človeka) lepšie spracuje a dosiahne lepšiu cenu. Dal preddavok, a keď prišiel po ovos, zistil, že ovos nebol ani zasiaty. Nechcel prísť o svoje peniaze - poslúchol radu Adušovho sluhu Adama a vypýtal si drevo zo stromov, ktoré boli vysadené nad hrobmi Adušových predkov. Je sympatické, že netrval na ich vyrúbaní, počkal do ďalšieho jarmoku a zemanovi dal šancu. aby sa polepšil a vrátil preddavok. M. Kukučínovi asi typ Ondreja Trávu nebol veľmi sympatický, ale pochopil, že vývoj na slovenskej dedine ide týmto smerom.

Novela Dies irae (Dni hnevu)
V novele Dies irae (dni hnevu preto, lebo novela zachytáva šírenie sa cholery na slovenských dedinách, vzťahy medzi ľuďmi v tejto ťažkej dobe). V postave úžerníka starého Sýkoru môžeme dokonca nájsť rozvitejší typ Ondreja Trávu. Kukučín tu nastolil závažný problém: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v podstatnej miere ľudské myslenie i konanie. Cez túto postavu odsudzoval spisovateľ tie javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu.

Poviedková tvorba Jozefa Gregora Tajovského (1874-1940)

1. zdieranie ľudí, ktorí sa nemôžu brániť (Maco Mlieč, Mamka Pôstková),
2. alkoholizmus a dôsledky alkoholizmu (Apoliena, Mamka Pôstková),
3. neriešiteľná sociálna situácia (Horký chlieb, Mamka Pôstková),
4. spomienky na detstvo a hlavne na starého otca, u ktorého spolu s bratom vyrastal (Do konca, Žliebky).

Poviedka Maco Mlieč
Maco Mlieč bol človek, ktorý mal od detstva poškodený sluch, nemohol teda napredovať tak ako jeho rovesníci. Pokiaľ žil jeho otec, rodina sa o neho postarala, pomáhal otcovi na košiari pri ovciach. Po otcovej smrti ho matka doviedla k richtárovi do služby. Gazda matke vyplácal Macovu mzdu, keď však umrela, Maco nedostával pravidelný plat. Maco nepoznal hodnotu peňazí, jemu samému sa zdá, že nič nepotrebuje - všetko mu dá jeho gazda. Dostával stravu, raz začas kusy oblečenia, spávať mohol v maštali pri dobytku - a ešte sa tešil, že to všetko má zadarmo. Najprv robil kočiša - keď mu nový záprah prevrátil koč a zlomilo sa mu koleno, pán ho poslal aj k lekárovi. To Maca len utvrdilo v tom, že jeho gazda je veľmi dobrý človek. So zle zrastenou nohou v kolene chodil kilometre za kravami ako pastier. Keď nevládal, dal mu gazda robotu pri voloch, potom sa príkladne staral o teliatka. Nemal možnosť sa umyť, nikto sa o neho nepostaral, ľudia sa mu vysmievali- napr. richtár si strúhal žartíky, kedy sa ožení. Sluhovia ho ostrihali podľa rajnice tak, aby bol všetkým na posmech, dievky pri ňom - takom špinavom - nechceli jesť, preto mu dávali misku na prah čeľadínca. Maco si to uvedomuje, ale je veľmi dobrý, ústupčivý, vo všetkom hľadá tú lepšiu stránku. Keď viac ako šesťdesiatročný prechladne, cíti, že umrie, a ide sa porátať s gazdom. Prvýkrát ho vpustia do izby. Gazda sa zahanbí, keď počuje, že Maco sa obáva, že mu je dlžný za tie roky, počas ktorých u neho býval. Aj tak prešibaný gazda vypočíta sumu len za posledný rok- nie za celé roky služby. Maco ho poprosí, aby ho za tie peniaze dal pochovať ako slušného človeka s obradom, s krížom, kde konečne bude napísané jeho meno Mlieč a nie Mliečnik, ako ho pre hluchotu prezývali. Ráno ho nájdu mŕtveho. Gazda mu vystrojí pohreb.

Poviedka Mamka Pôstková
S postavou sa autor stretol v banke, kam chodila splácať tri korunky dlžoby. Mamka Pôstková bola poctivý, pracovitý človek, celý život ťažko pracovala, ale nedokázala ani tak vyžiť. Jej muž - opilec - nechcel sa chytiť žiadnej roboty a neskôr aj jej syn šiel v tých istých šľapajach. Musela odísť z domu a bývala v prenajatej komôrke. Aby uživila seba (ale aj deti, svojho syna a nevestu), požičala si v banke peniaze a začala piecť chlieb. Nikdy nemá žiaden zisk. Je príliš dobrá na to, aby nedala chlieb deťom susedy alebo svojim vnúčencom. Jej tri koruny úradník (autor) dávno poprepisoval k iným vyšším sumám, ale neodváži sa to povedať ženičke, ktorá považuje za veľký hriech nesplatiť dlh. Nosí po šestáčikoch splátky aj naďalej. Dá sa zjednať na sezónne práce na Dolniaky, peniaze uloží u gazdu, aby ich nestratila- a on ich prehajdáka. V zime spadla z pôjda a zlomila si ruku, liečili ju len ženy z dediny, v komôrke skoro zmrzla, musela ju obec dať do búdy pre nakazených cholerou. Synovi sa pohlo svedomie a vzal si ju k sebe. Mala svojho syna rada, aj keď pil, všetko mu odpustila. Predáva postupne všetky šaty, aby mali čo jesť. Poslednú perinku predá na jar, keď je už teplejšie - prišla zaplatiť úrok z troch koruniek. Mamka sa chystá najať do repy, aby si zarobila na pohreb. V poviedke autor zachytil sociálnu situáciu na dedine, keď už ani pracovitý a poctivý človek ako mamka Pôstková nemohol vyžiť.

Poviedka Apoliena
Obeťou alkoholizmu je aj Apoliena z rovnomennej poviedky. Matka ju vychudnutú a vystrašenú priviedla do služby do mesta, kde mala pracovať len za stravu. Dvaja učni u remeselníka majú objekt výsmechu, volajú ju Poleno, pretože nepočuje, sťažujú jej prácu a smejú sa na tom. Dozvedia sa však, že nešťastná matka ju dala do mesta, aby dieťa viac netrpelo. Otec alkoholik a tyran ju bil tak silno, že dievčatko ohluchlo. Bola zosušená, vráskavá ako starý človek. Učni sa zahanbia a budú Apolienke pomáhať.

Poviedka Horký chlieb
V tejto poviedke zobrazil zúfalú postavu matky - vdovy, ktorá sa nedokáže sama postarať o siroty. Otec a manžel umrel a ona na dedine nemôže dostať prácu. Hoci pil a bol k nim krutý, predsa sa im ľahšie žilo, kým bol s nimi. Turjanka si príležitostne zarobí praním a výpomocou v panských domoch. Ale v zime je robotníčok veľa a roboty málo. Raz sa jej pritrafia dva zárobky za deň - má večer postrážiť deti bohatého krajčíra, lebo sú fašiangy a plesy. Jej deti majú doma takú malú piecku, že drevo v nej raz-dva prehorí. Milujúca matka je nešťastná, že siroty musí nechať bez dozoru. V panskom dome je okrem nej aj slúžka a učeň, ale páni chcú mať istotu, že deti postráži zodpovedná osoba. Matka trikrát za noc uteká tajne hore dedinou, aby svoje deti prikryla a potom naspäť k bohatým deťom, ktoré spokojne spia. Páni prídu až o piatej ráno. Vyplatia jej mzdu a ona už po ceste domov má zimnicu. Prechladla, nemôže sa zahriať, ani keď si ľahne k svojim trom deťom do postele, lebo majú len jednu perinu a jednu posteľ. Môžeme si domyslieť, čo deti čaká, keď im matka nevyzdravie.

Poviedka Do konca
V tejto poviedke vyjadril svoju lásku k starému otcovi Greškovi. Bol to veselý človek, láskavý, ktorý celý život aj so svojou ženou pracoval, aby vypomohli svojej dcére a jej desiatim deťom. Rozprávača (autora) a štvrtého brata vzali k sebe, aby pomohli ich rodičom. Milovali svoje vnúčence. Starý otec prikupoval polia, aby bolo vnučkám na veno. On rozhodol, že chlapci pôjdu do škôl. Nikdy nesedel bez práce, ešte aj v nedeľu vyšiel do chotára, poobzeral role, priniesol nejaké lesné plody alebo hríby. Budil sa o tretej a často klamal ostatným, že je už päť hodín a oni vylihujú. Spomínal, že ho chceli oženiť s boháčkou, ale on sa radšej oženil s chudobným dievčaťom, slúžkou, ktorá mu prvá padla do oka. Bol váženým občanom, vedel čítať a písať a istý čas bol aj richtárom. Sedemdesiatšesťročný zomrel a stará matka o necelé dva roky po ňom.

Veselohra Ženský zákon
V tejto veselohre ukázal Tajovský divákovi, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. Humor preniká všetky zložky diela, no za týmto humorným životným postojom je v hre vážna otázka o hodnote človeka v skapitalizovanej spoločnosti, ktorá vytvára vyostrené dramatické napätie.

Poviedková a novelová tvorba Boženy Slančíkovej Timravy (1867-1951)

1. dedinské prostredie s panskými postavami- dedinská inteligencia, (napr. Za koho ísť, Bez hrdosti),
2. dedinské prostredie so sedliackymi postavami (napr. Ťapákovci, Skon Paľa Ročku),
3. panské prostredie (napr. Skúsenosť).

Črta Za koho ísť
Mestská slečna (podľa vtedajších kritérií už stará dievka) si nenašla vhodného ženícha, preto sa rozhodne ísť na vidiek k svojmu strýkovi farárovi a skúsiť šťastie tam. Veľmi racionálne si vytipuje dvoch možných kandidátov - učiteľov, rozhodne sa pre jedného Z nich a začína rozhadzovať siete. Nevydať sa v minulosti znamenalo byť neúspešná ako žena, byť na posmech okoliu a na obtiaž rodine, ktorá musela dcéru živiť celé roky. Vyberie si Miša, nakoniec ho má rada a žijú spokojne. Sama autorka sa nechcela vydať a za každú cenu, možno práve preto je táto téma v jej tvorbe taká častá.

Poviedka Ťapákovci
Ťapákovci „zľudoveli", stali sa symbolom ľudí lenivých, zaostalých, nedvižných, bez chuti čokoľvek v rodine a v živote zmeniť. Timrava zachytila rozpad patriarchálnych feudálnych rodín, ktoré žili v jednom dome a hospodárili na malom políčku, len aby sa majetok nedrobil na vyplatenie súrodencov alebo veno dcéram. Rodičia Ťapákovcov pomreli a odvtedy nemali gazdu, ktorý by hospodárstvo riadil. Napriek tomu, že priam lpia na tradíciách a zvykoch predchádzajúcich generácií (napr. keď majú ísť orať, nevšímajú si počasie, ale to, či je to piatok, lebo ich rodina oračku vždy v piatok začínala). Neprijali za gazdinú Iľu - kráľovnú, ženu najstaršieho brata Paľa. lľa je v tejto rodine „osvietený“ člen, prišla z iného prostredia, všetci ľudia nežili tak zaostalo ako Ťapákovci. Má kurz pôrodnej asistentky, vie o potrebe hygieny, ale jej reči sú Ťapákovcom na smiech. Nevesty sú urazené, že o ich deťoch vyhlasuje, že sú choré. Celé dni ich nevezmú na slnko, žijú v hlinenom, vlhkom dome šestnásti. Muži sú leniví do roboty, odmietli opraviť zrub na studni, hoci tam už raz padlo teľa. Rodičom to stačilo, musí to stačiť aj im. Iľu nazvali kráľovnou. lľa odíde na istý čas od svojho muža, bude slúžiť u učiteľovcov, aby mala kde bývať. Nakoniec docieli, aby Paľo pre ňu a ich budúcu rodinu postavil nový dom. V dome žije invalidná sestra Anča-zmija. Vyslúžila si pomenovanie nielen pre choré nohy, ale pre jazyk, ktorým do každého zabŕdala. Ona jediná vie, že Iline pripomienky sú správne, ale zo žiarlivosti ju nepodporí. Je krásnej tváre, má šikovné ruky, ale pre chorobu sa nikdy nevydá. Timrava jej situáciu sťažila tým, že vyšíva svadobné čepce nevestám, aby sa uživila.

Poviedka Skon Paľa Ročku
Táto psychologická poviedka hovorí o vine, utrpení a odpúšťaní. Zvláštnosťou je to, že tieto vysoké témy, objavujúce sa v literatúre od antiky, zasadila do slovenskej dediny. Paľo bol synom sedliackych rodičov, vyšli na mizinu kvôli otcovmu opilstvu. Matka nedokázala otca uchrániť pred alkoholizmom a rezignovala, Paľo musel od detstva pracovať, aby si zarobil na jedlo a odev. Z majetku rodičov zostal len kúsok pôdy, na ktorom si Paľo so Zuzou postavili dom. Po otcovej smrti Paľo matke nepomáhal, žila u cudzích, robotou splácala stravu a bývanie. V službe sa naučil robiť tak, aby si neublížil. Pretože nič nemal, nevytvorila sa u neho túžba po majetku. Chcel iba spokojne žiť a práve to sa mu nedarilo. Už dlhšie ho od ťažkej roboty pobolieva v pravom boku, ale Zuza si myslí, že je príliš precitlivený a že sa mu nechce robiť. Nakoniec ho chlapi prinesú v plachte. Žena ho ošetrí, ale po niekoľkých dňoch je opäť nervózna, že jej muž polihuje a robota stojí. Paľo sa nechce dať operovať, neskôr by bola operácia zbytočná. Má čas rozmýšľať o ich spoločnom živote. Pred piatimi rokmi sa oženil so Zuzou, bohatou dievkou, ktorú mu nechceli dať. Zmrzačil si kvôli nej ruku, len aby nemusel ísť na vojnu. Ju vydedili a nikto okrem matky sa s ňou ani nerozprával. Láska však v biede dlho nevydrží, Paľo pochybuje, či ho jeho žena, verne ho poháňajúca do roboty, vôbec má rada. Veľmi často proti sebe stoja s nenávisťou v srdci. Zuze sa zdá, že nerobí naplno, akoby stále bol len v službe. Zuza nie je lenivá alebo vypočítavá, robí za dvoch, aj keď bola z domu zvyknutá na blahobyt. Chce svetu ukázať, že prídu k majetku iba z práce rúk. Podpichuje Paľa proti matke, od ktorej nič nedostal a ktorá nechcela bohatú nevestu, lebo vedela, že bohatstvo nedostane a ešte aj rodina sa od nej odvráti. Keď dokončia dom, Paľo svoju matku neprijme do novopostaveného domu. Navyše pred očami susedov ju tak vysotí z domu, že starká spadne a ublíži si. Matka prekľaje vlastného syna. Paľo nedodrží dohodu ani s pánom farárom, u ktorého slúžili. Opustili službu na Zuzino naliehanie hneď, ako si na farárovom záprahu navozili materiál na dom. Keď prišli do dediny huckať proti farárom prišelci (stúpenci republiky rád), ktorí tvrdili, že ich netreba, lebo Boha niet, Paľo po dedine vykrikoval, že je zbytočné toľké peniaze farárovi platiť, ba dokonca, že ho treba zabiť. Paľo si uvedomuje, že nekonal čestne. Má výčitky svedomia. V halucináciách sa mu vracia všetko zlé, čo urobil, ako čierne kavky. V smrteľnej chorobe sa ocitá v ťaživej situácii, keď si cestu k farárovi, ktorý by mohol pomôcť, zahatal klamstvom, cestu k matke neúctou a navyše nie je ubezpečený o oddanosti a láske svojej ženy. Riešenie je iba v jednom - dosiahnuť mravnú očistu svojej duše, prosiť o odpustenie tých, ktorým ublížil. Matka sa dá nakoniec uprosiť, aby prišla za synom, odpustí mu, a Paľo o tri dni ticho skoná.

Pavol Országh Hviezdoslav- Hájnikova žena (lyricko- epická skladba)

V tomto zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miška Čajku a jeho ženy Hanky. Básnik tu zobrazil základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou (Artuš Villáni) a ľudom. Autor stojí na stanovisku ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka.

Vysvetlivky:

1. Opisný realizmus. Jeho pohľad na skutočnosť je v porovnaní s kritickým realizmom vonkajší, bez preniknutia do hĺbky. V slovenskej realistickej literatúre takto nazývame aj prvú vlnu realizmu (1880-1900), teda tvorbu Vajanského, Hviezdoslava,Vansovej, Šoltésovej, Kukučína.
2. Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patrí k najvýraznejšej odrode realizmu. Je v ňom zosilnený rys kritickosti. V slovenskej realistickej literatúre takto nazývame aj druhú vlnu realizmu (1900-1918), teda tvorbu Timravy, Tajovského, Podjavorinskej, Čajaka.

 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.