Pavol Országh Hviezdoslav (1849-1921)
Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil vo Vyšnom Kubíne. Na strednej škole sa naučil po maďarsky a prejavil sa ako talentovaný mladý básnik. Zoznámenie sa s poéziou Andreja Sládkoviča malo vplyv na jeho návrat k slovenčine. V roku 1868 vydal knižku veršov Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po zoznámení sa s Kolomanom Banšellom vydávajú obaja roku 1871 almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej realistickej generácie, v ktorej vyjadrili svoju túžbu po literatúre slobody a lásky.
Je nepochybné, že veľkosťou svojho talentu a dokonalosťou formy svojich diel je najvýznamnejším básnikom celej slovenskej poézie, nie iba realistickej. Mnohých teoretikov prekvapuje bohatstvo tém (napr. básnik a jeho poslanie, postavenie slovenského, národa, odnárodňovanie, život dedinského ľudu, vzťah pánov a sedliakov, otázka zemanov, vzťah k matke a otcovi, vojna atď.), žánrová pestrosť jeho tvorby (óda, žalm, hymnus, sonet, lyrické cykly, balada, epické skladby, lyrickoepická skladba, krátka epika), rozmanitosť stôp (veľmi častý jamb, čisto daktylská stopa), akoby tým chcel dokazovať, že v slovenskom jazyku sa dajú napísať i tie najvznešenejšie literárne žánre.
Rozdelenie tvorby:
A.Lyrika
1.reflexívna poézia o národe, vesmíre, o svete (napr. Sonety, časti z Letorostov, Žalmy a hymny),
2.prírodná lyrika (Prechádzky jarom, Prechádzky letom),
3.osobná lyrika (Cyklus Čierny rok z Letorostov II. Hviezdoslav bol inšpirovaný početnými úmrtiami v rodine - otec, matka, svokra, brat),
4.protivojnová lyrika (Krvavé sonety),
5.sociálna lyrika (Letorosty III a Prechádzky letom, kde chváli vyvrcholenie roľníkovej práce a jeho odplatu - žatvu).
B.Epika
1. dlhšia epika - Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský (spracovanie postavy zemana),
2. kratšia epika:
a) ľudová téma - napr. Poludienok, Zuzanka Hraškovie (realistický básnik si zvolil baladický príbeh o dievčatku, sirôtke, ktorú druhá otcova manželka trestá zato, že sa pri práci a pri varovaní mladšieho brata ušpiní. Nemá sa komu požalovať, len mŕtvej matke na cintoríne. Tam si sukienku zašpiní od blata ešte viac, snaží sa oprať okraj šiat v rozvodnenom potoku a utopí sa),
a)biblická téma - napr. Ráchel, Vianoce,
b)historická téma - napr. Ľútosť Svätoplukova,
C. Lyrickoepická skladba: Hájnikova žena,
D. Dráma: Herodes a Herodias.
Letorosty I, II, III tvoria lyrický cyklus, ktorý vznikal v rokoch 1885-1895, teda v dobe národnej a jazykovej neslobody.
- Letorosty I
Básnik sa častejšie ako inokedy zamýšľa nad zmyslom svojej umeleckej tvorby: „Čo dávam, dávam z úprimnosti duše: raz myšlienky kvet a zas teplý cit, /jak zvnútra vzpláli samy“.
Vkladá svoju nádej do mládeže, pretože tuší, že jeho generácia zmenu nedosiahne: „Ó, mládež naša, ó, mládež, dri sa verne ideálu! / Bo keď sa spustíš vidiny, /zapadneš v nížiny, / i v svojej hrudi nájdeš skalu“. - Letorosty II
V súkromnom živote postihne básnika ťažké obdobie. O tragických udalostiach hovorí v cykle Čierny rok, ktorý pozostáva zo štyroch častí. Najpresvedčivejšia je časť, v ktorej sa lúči so svojou mŕtvou matkou: „Ešte raz ti ďakujem, čiernom na postlaní spiaca mati, za množstvo tvojich dobrodení, dobrodení tak veľkých, že im neviem ceny, a jak neviem ceny im, neviem počtu ani.“ - Letorosty III
Autor rozmýšľa o svojej ceste životom, každého 2. februára pribudne rôčik („Kráti sa to moje žitie, rok za rokom tečie preč“).
Spomína, ako ho cudzí svet naprával proti vlastnej reči a vlastnému národu - a nebyť milovanej matky, bol by medzi tými, ktorí svoj ľud opustili. „Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá! Jak biedny nástroj ona pre snem prác, čo žitím srdca sú a ducha pýcha... Ta pohoď handru, odev vetchú.
Vyčíta „pánom urodzeným", že nepozdvihli svoj ľud a obrátili sa mu chrbtom, hoci z jeho rúk žijú a bohatnú: „K vám urodzeným veľkomožným: ...čím zaslúžil si ľud ten môj i váš / to položenie zrovno otrokovo.
Téma 1. svetovej vojny je v slovenskej literatúre veľmi frekventovaná. Svoj pohľad na obdobie vojny spracovali ako prví spisovatelia realistickej generácie a teda aj Pavol Országh Hviezdoslav. Lyrickú skladbu zloženú zo sonetov napísal pod názvom Krvavé sonety už v roku 1914. Autor v čase vypuknutia vojny mal šesťdesiatpäť rokov, nemohol byť teda vojakom 1. svetovej vojny. Napriek tomu vojnu a dosiaľ nevídané zabíjanie ľudí a ničenie kultúrnych pamiatok a fabrík nemohol prežiť mlčky. Neostal ľahostajný, protestuje, burcuje, aj keď žije v zastrčenom kúsku Európy. Protivojnové básnické dielo odsudzuje nezmyselné zabíjanie a ničenie hodnôt civilizácie. Sugestívnym lyrickým opisom zachytil ukrutnosti vojny, aby ukázal jej ničivú silu. Presvedčivo vyjadruje právo každého človeka a národa na slobodnú existenciu. Pokúša sa hľadať vinníka, pokúša sa zachytiť pocity súčasníkov, apeluje na kresťanstvo a zdravý rozum ľudí. Bol zbožným človekom, napriek tomu povie kritické slová kresťanom i kresťanstvu, ktorí ako prví mali dodržiavať Božie prikázanie: „Nezabiješ." Cez rumoviská pozerá do budúcnosti, rozmýšľa, ako sa zmení svet po takejto strašnej skúsenosti. Básnická zbierka vyšla roku 1919. Skladá sa z 32 sonetov (sonet je strofická úprava veršov 4 + 4 + 3+3, v autorovej skladbe 4 + 4 + 6). V básnickej skladbe nájdeme tieto výrazné motívy:
1.spev o krvi,
2.obraz vojny,
3.obžaloba ľudstva a kresťanstva,
4.hľadanie vinníka,
5.úvaha o mieri,
6.Slovanstvo a Slováci,
7.privolávanie mieru.
- 1. Básnik spieva o krvi, žiaľ, nie o tej, ktorá žiari sťa ruže kvet, pýr studu v dievčenskej tvári, ale o krvi, čo vybúšila hnev, i zúri- búri, ohňom páli, vlečie povodňou, rozmetá svet hŕbou pliev. Kde má nájsť človek útočisko pred utrpením, „keď všade ľudská jatka?“
- 2. Obraz vojny
„A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Hviezdoslav prirovnáva padanie ľudských tiel k padaniu zrelých klasov obilia v žatve.
Plastický obraz vojny dosahuje využitím zvukomaľby. Výberom spoluhlások vytvára zvukový dojem praskajúceho zvuku pušky. Účinne využíva metaforu, napr. v genitívovej metafore - víchrica ukrutenstva - charakterizoval dvoma slovami všetko zlé, čo vojna prináša:
Vo vojne umierajú najzdravší, najmladší ľudia - výkvet, nie vzlek človečenstva.
Borí sa všetko, čo človek v histórii vytvoril - zapadá v sutiny jasný palác kultúry. Pošliapava sa ľudská dôstojnosť a práva - v prach purpur všeľudského dôstojenstva (purpur je farbou kráľovského alebo kardinálskeho šatu). Ťažko je toto všetko pozorovať staršej generácii, ktorá si svoj život už odžila. Za všetkých básnik vypovie, že by im bolo ľahšie v hrobe - 3. Obžaloba ľudstva a kresťanstva
Básnik obžalúva človeka a kresťanstvo, že sa nedrží Kristových naučení: „Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené nebolo nikdy od príkazu Krista: Blížneho miluj ako seba! sčista a bez výhrady splna, iskrenne“. Človek - pán prírody nedokáže vládnuť sám nad sebou, po tisícročnej histórii sa navrátil k barbarstvu. - 4. Hľadanie vinníka
Za hlavnú príčinu vojny považuje autor sebectvo a panovačnosť ľudí: „To oná panovačnosť nadutá, čo pancier odela a číha v zbrojí, čo na obzore ako mračno stojí, žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia“. - 5. Úvaha o mieri
V reflexii o mieri formou opakovaných otázok sa básnik pýta, čo bude po vojne. Bude pokoj? Zvíťazí pravda? Bude pre všetkých dosť chleba? – „A keď sa toto peklo vyvzteká, či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?“ - 6. Slovanstvo a Slováci
Prosí Boha, aby mu dovolil nazrieť, ako z toho strašného vĺn príboja vyjde Slovanstvo. Nestane sa i v budúcností zúrodňovateľom cudzích lánov?
Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že ňou končí čas bezprávia, keď ich reč nemala dôstojné miesto v spoločenskom živote. Budú konečne o sebe rozhodovať sami, aby nemusela byť slovenská zem macochou vlastným deťom? „Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí, nepoletela tobôž pod zástavy? - 7. Privolávame mieru
Básnik privoláva mier, oslavuje ho, akoby písal hymnus na jeho oslavu. Citoslovce „Ó!" zvyšuje hodnotu mieru, ktorý ľudstvo tak ľahko zmenilo na vojnový konflikt. Mier v jeho mysli je kráľovstvom ľudského bratstva lásky - a to je iste dobrý návod na udržanie mieru v každej dobe.
- Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Sceľ jazvy, úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý...
Pod svoje nás zajm, húfy, vodcovstvo,
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!
Básnik sa lúči s „piesňami krvavými", posiela ich k ľuďom, aby ich čítali s očami „slzavými". Aj keď nebol na fronte, bolestne trpel s nimi.
Hájnikova žena, lyrickoepická skladba - Na začiatku skladby je lyrická báseň Pozdrav ( „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!“), ktorou sa prihovára horám a lesom, na konci je lyrická báseň na rozlúčku Zbohom. Dejová línia sa rozvíja dynamicky ako v dráme, bez odbočení. Kapitoly VI., XII. a XIV. sú piesňové. Najznámejšie sú piesne maliniarok a poľovnícke piesne, ktoré spoluvytvárajú atmosféru prostredia. Hlavným kompozičným prostriedkom je kontrast medzi mravnou úrovňou ľudu a zhýralosťou šľachty (Artuš Villáni). Postavy z ľudu - mladí Čajkovci - sú ideálne postavy, majú dobré vlastnosti. Miško je hrdý, úctivý, pracovitý, poctivý. Aby nebol úplne „bielou" (romantickou) postavou, je prchký, pobije sa s chlapmi, udrie robotníka v lese, keď sa s ním kvôli robote pohádal. (Týmto sa líši od Sládkovičovho Martina z Detvana!!!). Hanka je pekná, je dobrou dcérou, je pracovitá, hoci vyrastala v blahobyte a nemusela ťažko pracovať. Je verná Miškovi a svoju lásku ubráni pred zhýralým pánom. Aby nebola úplne dokonalou postavou, autor z nej urobil trochu parádnicu (cesta do kostola). (Týmto sa líši od Sládkovičovej Eleny z Detvana!!!). Ale napriek tomu Hanka je svojou čestnosťou, láskou k Miškovi, citom k rodičom a hrôzou z toho, čo spáchala - veľkou ženskou postavou.
Dejová línia:
- I. kapitola: Opis chalupy a kaštieľa, ktorý je zároveň porovnaním sveta ľudu a šľachty.
- II. kapitola: Starý hájnik Čajka zomrel v lese pri práci v osemdesiatich rokoch. Jeho syn Michal sa rozhodne požiadať majiteľa lesov a horárne, aby mohol pokračovať v otcovej práci. Je smelý, slušný, na vojne bol, s puškou vie narábať. Starému grófovi Villánimu sa pozdáva, prácu dostane.
- III. kapitola: Michal má konečno miesto, nemusí robiť paholka u gazdov a má aj horáreň, kam môže priviesť svoju lásku Hanku. Bola dcérou bohatých rodičov a do neistých podmienok by ju z domu nepustili. Na jar bola svadba a začali žiť v horárni.
- IV. kapitola: Autor uvažuje o šťastí a opisuje šťastie mladých Čajkovcov.
- V. kapitola: Mladý pár ide do kostola. Hanke sa sníval nepekný sen, je nepokojná. V kostole si ju všimne mladý záletný gróf Artuš Villáni. Nebol dobrým pánom, mal rád pekné ženy, poľovačky, pitky, o majetok sa nestaral.
- VI. kapitola: Pieseň o láske.
- VII. kapitola: Michal si poctivo vykonáva svoju prácu, akoby robil na svojom. Artuš príde k horárni, keď Hanka perie na potoku. Do krčiažka, z ktorého sa napil vody, hodí peniaz. Miško je veľmi prudký, Hanka sa mu bojí povedať o zvláštnej návšteve. Peniaze zahodí.
- VIII. kapitola: Piesne maliniarok, ktoré oberajú maliny blízko horárne. Po ich odchode prišiel opäť Artuš. Hanka stihne zavrieť dvere.
- XI. kapitola: Poľovnícke piesne. Mladý pán počas poľovačky naschvál pošle Miška na druhú stranu, no Miškovi sa to akosi nepozdávalo. Artuš príde do horárne tretíkrát, je dotieravý, potom násilnícky a Hanka si bráni česť a manželskú vernosť. Nechtiac ho zabije záražcom. Miško ju nájde takmer bez života. Zaprisaháva ju, aby neprezradila, že pána zabila ona, a udá sa.
- X. kapitola: Hankini rodičia vinia Miška z nešťastia dcéry a ona nesmie nič prezradiť. Matka jej zomrie a Hanka sa načisto pomätie. Chodí bez rozumu po kraji.
- XI. kapitola: Je súd. Miška neodsúdia, lebo do súdnej siene príde Hanka a všetko prezradí. Pomätenú nemôžu odsúdiť.
- XII. kapitola: Piesne.
- XIII. kapitola: Je búrka. Miško kontroluje, či vietor nepoškodil horu, hoci už nie je hájnik. Zachráni koč so splašenými koňmi, ktorý smeruje k potoku so strhnutým mostom. V koči je starý gróf Villáni s dcérou. Gróf Čajkovcom za odmenu odpustí a dovolí im bývať v horárni.
- XIV. kapitola: Pieseň hviezd.
- XV.kapitola: Hanke sa po narodení dieťaťa vráti zdravý rozum. Opäť sú šťastní.
Herodes a Herodias, tragédia - Päťdejstvová veršovaná tragédia (obsahuje aj prozaické časti) je jedinečným dramatickým dielom v slovenskej literatúre. Autor čerpal z biblických dejín, z čias Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje nové náboženstvo, ale je aj zástancom práv ľudu a kritikom morálky kráľovského dvora.
- 1. expozícia:
Židovský ľud je nespokojný s vládou kráľa Heroda Antipasa, ktorý vo všetkom ustupuje okupantom z Ríma a ktorý vyrubuje vysoké dane. Ľud s napätím očakáva svojho kráľa z cesty do Ríma. Ten namiesto zmiernenia okupačných zákonov si privádza novú ženu Herodiadu aj s jej krásnou dcérou Salome. Svoju zákonitú manželku Tamaru vyháňa. - 2. kolízia:
Nespokojný ľud podporuje Jochanan (Ján Krstiteľ), za čo padne do nemilosti kráľa. Podporí ho však Filip - manžel Herodiady a otec Salome. Žiadal kráľa, aby mu vydal jeho dcéru Salome, ale neuspel. Jána Krstiteľa pozvú na kráľovský dvor, kde ho zatknú kráľovi vojaci. - 3. kríza:
Národ je čoraz nespokojnejší, ale kráľ sa zabáva, dopraje si poľovačku. Pred kráľa predvedú Jána Krstiteľa, ktorý je voči panovníkovi veľmi kritický. Kráľ cíti, že v mnohom má Ján Krstiteľ pravdu, ale dá ho uväzniť ako buriča. Herodias si svoj konflikt s bývalým manželom vyrieši - Filipa zavraždia. - 4. peripetia:
Kráľ sa zbavil nepriateľov a kritikov, je na výslní a v povznesenej nálade prisľúbi svojmu vernému služobníkovi Manahenovi, že v deň narodenín prepustí Jána Krstiteľa. Na kráľovskom dvore sa hoduje. Prešibaná Herodias vidí, že kráľovi sa páči tanec Salome, núti ju tancovať pre kráľa a našepká jej, aby si ako odmenu žiadala hlavu Jána Krstiteľa. Kráľ svoj pôvodný sľub poruší a prikáže sťať Jánovi Krstiteľovi hlavu. Donesú ju na striebornom podnose.
Pohár trpezlivosti pretiekol, kráľ po tomto krutom čine stráca podporu poddaných, ale i svojich hostí - mocných mužov krajiny. Prekvapí ho nepríjemná správa, že proti nemu tiahne arabský kráľ Aresta, otec jeho zákonitej ženy Tamary. Zachraňuje sa potupným útekom. - 5. katastrofa:
Nastáva koniec slávy veľkého panovníka. Jeho vojsko je porazené, Herodias sa ukáže v pravom svetle, neváha stratiť ženskú česť, len aby si získala priazeň Ríma. Na dvor sa vracia Salome, ktorú matka vydala za starého muža. Herodes sa uchádza o jej lásku a nebezpečná Herodias si to všetko vypočuje. Nakoniec sa manželia musia zmieriť, porážka je absolútna. Herodes stratí trón a s nemravnou a zlou Herodiadou ho vyženú z krajiny. Rím dosadí na trón nového panovníka.
Pavol Országh Hviezdoslav venuje vo svojej tvorbe pozornosť aj zemanom, a to v dielach Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Prvé dielo zachytáva aj kladné typy zemanov (Ežo, Estera), druhé dielo zachytáva morálny a ekonomický úpadok zemianskej rodiny. Hviezdoslav sám pochádzal zo schudobneného zemianskeho rodu, ale jeho otec sa už živil ako roľník. Vie, že tade vedie cesta pre slovenských zemanov, a preto jeho postavy uzatvárajú sobáš so sedliačkami.
Ežo Vlkolinský
Zemania sa od sedliakov neodlišujú majetkom (napr. sedliaci Bockovci sú bohatí) ani spôsobom obživy (aj Estera a Eliáš obrábajú polia, sami vykonávajú všetky roľnícke práce - napr. Estera chystá povriesla na žatvu, Ežo orie, kosí najprv svoje polia a potom strýkove atď.), ale len zvykmi, oblečením (napr. zeman nosil čiernu súkennú mentieku a sedliak slovenský kožuch) a hlavne udržiavaním odstupu od sedliakov v dedine aj tým, že deti krstili biblickými menami: napr. Ezechiel, Eliáš, Efraim, Jakub, Peter, Šimon, Benjamín, Judita, Estera. Sedliaci sa menia - tí chudobnejší sú paholkami, pracujú na cudzích gazdovstvách a tí bohatší sú rovnocennými partnermi zemanov. Často sa im majetkovo darí lepšie. Sú hrdí, dodržia svoje zvyky, aj keď sa im zemania vysmievajú. Eža považujú za dobrú partiu nielen preto, že je zeman, ale predovšetkým, že je rozumný gazda, bohatý a pracovitý. Už aj bohatší sedliaci majú nižšie latinské triedy, napr. sedliak Blažko konverzuje (aj keď s chybami) so zemanmi na Ežovej svadbe po latinsky.
Dejová línia:
- Vdova Estera Vlkolinská poctivou prácou uchovala majetok pre svojho syna, ktorého dobre vychovala. Má veľkú autoritu v dedine, každý si ju váži. Vzťahy so synom sa narušia, keď sa Ežo, syn zo zemianskeho rodu, rozhodne oženiť so Žofkou Bockovie z bohatej sedliackej rodiny. Žofkina matka bola zemianka, ale rodičia ju po sobáši so sedliakom vydedili. Matka nepovolí a syna vyhodí z domu. Chystala mu za ženu zemianske dievča Marku Tomášovie a urazilo ju predovšetkým to, že syn nepotreboval jej radu, vybral si sám.
- Ežo ide bývať k svojmu strýkovi Eliášovi, ktorý len čaká, aby urobil niečo naprotiveň Estere. Nie je nezištný, usiloval sa brata obrať o majetok, lebo Ežov otec študoval, a teda z majetku míňal. Bratia sa súdili a potom sa hnevali (až do smrti Ežovho otca Beňa). Ežo predtým strýka vždy pozdravil, ale nenavštevoval ho.
- Pre Eliáša, ktorý nemal deti, a teda musel si na pomoc zjednávať veľa služobníctva, bol robotný synovec požehnaním. Ežo bude u neho zadarmo pracovať viac než paholok. Eliášovej žene Judke sa to nepáči, nie je rada, že si ešte viac pohnevali Esteru.
- Strýko Eliáš výstrojí synovcovi svadbu. Prvýkrát hostí ľudí, hoci mal povesť veľkého skupáňa. Je veľmi pyšný na svoj pôvod, dáva to sedliakom patrične pociťovať. Urazí sa, keď ho už v deň svadby v dome Bockovcov privítajú sedliackymi svadobnými zvykmi. Estera sa vykloní z okna, keď svadobný sprievod prechádza dedinou, a vynadá synovi a hlavne švagrovi. Prvým družbom je Gábor Vlkolinský, syn Šimona Vlkolinského. Je tradíciou, že budúca svokra posiela neveste vyšitý čepiec. Estera Žofke nepošle zemiansky, ale sedliacky ženský čepiec, aby ju pokorila.
- Na svadbe sedliak Jurák vyvolá hádku o existencii zemianstva. Ežo pred všetkými povie, že už niet výsad zemanov, ľudia sú si rovní pred Bohom i svetom a musia vedľa seba žiť.
- Eliáš by bol by rád, keby Ežo prišiel so ženou bývať k nemu, robili by na jeho majetku obaja. Ežo si však od svokrovcov prenajme zemiansku kúriu, ktorú kúpili, a bude tam pár rokov úspešne hospodáriť. Matka sa so synom zmieri až po piatich- šiestich rokoch, keď ju na ceste domov osloví malý vnuk Benko a pýta si jabĺčko z jej sadu. Dieťa jej povie, že ju má rado a vojde s ňou do dvora - kŕmia spolu sliepky, prezerá si izbu a obrazy na stenách a veľmi dobre sa cíti u starej mamky. Estera sa nedokáže ubrániť citu k vnukovi, prijme naspäť svojho syna a s láskou prijme aj svoju sedliacku nevestu.
Gábor Vlkolinský
Situácia zemianskej rodiny je úplne odlišná než v diele Ežo Vlkolinský. Gáborova matka začne piť, zo zúfalstva sa k nej pridá i otec a synovi prepijú majetok. Majetkový a morálny úpadok rodičov sprevádza strata dobrého mena a Gábor prestane byť vhodným ženíchom pre zemianske dievča Uľku Gažkovie, ktoré miloval. Zaujíma sa o Marku Tomášovie, ale tá ho nechce a neskôr zomrie. Keď mu nevyjde ani tretí pokus, nevie, čo so svojím životom. Chce dobrovoľne odísť z tohto sveta, ale v tom mu zabráni jeho bratranec Ežo Vlkolinský, ktorému bol družbom na svadbe. Ežo mu poradí, aby si nevestu hľadal medzi sedliačkami. Tak aj urobí. Prižení sa k Blažkovcom.
Vysvetlivky:
sonet- strofická úprava veršov 4 + 4 + 3+3, v autorovej skladbe Krvavé sonety 4 + 4 + 6,
epos- rozsiahly epický útvar, ktorý existuje v literatúre od staroveku. V 19. stor. prešiel vývojom k básnickej poviedke. V úvodnej časti obsahuje propozíciu (niekoľkými veršami autor naznačí dej) a potom invokáciu (autor žiada múzy umenia, aby mu pomohli v tvorbe).
Dejová línia eposu začína in medias res, čo je typ rozprávania bez úvodu,
uprostred veci.
hviezdoslavovský verš- jambický verš (jamb : u -), v ktorom prvá slabika je neprízvučná, druhá prízvučná). V slovenčine musí byť na začiatku prvého verša zvyčajne jednoslabičné slovo (jednoslabičná spojka, častica, krátky tvar zámena atď.), aby sme dosiahli jamb. Slovenský jamb je nestopový, pretože hranica stopy a slova nie je rovnaká. Stopový jamb môžu mať len jazyky, ktoré nemajú prízvuk zásadne na prvej slabike slova (napr. angličtina).
Ukážka:
P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena:
Keď teda starý hájnik Čajka
u -/u -/u - / u - / u.
Hviezdoslav teda preferoval stopu (najmenšia stavebná jednotka verša) jamb a sylabotonický veršový systém. Jamb sa na začiatku verša uplatňuje v jedno a trojslabičných slovách, čím sa dosiahne, že slovní prízvuky vychádzajú na párne slabiky.
Rečnícky štýl a jeho žánre
Slohový postup je spôsob, ako sa skladajú, členia alebo spájajú jednotlivé zložky textu. Rozlišujeme štyri základné postupy:
1. rozprávací,
2. opisný,
3. informačný,
4. výkladový a úvahový.
Štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky ( slová, vety ) v jazykových prejavoch. Jazykový prejav je utváraný ( štylizovaný ) podľa toho o čom, komu, kde, s akým zámerom ( cieľom ) vypovedá. Rozlišujeme týchto šesť štýlov:
1. náučný ( odborný, vedecký ), napr.: Po opelení čiaška zdužnatie a očervenie ...,
2. administratívny ( úradný, kancelársky ), napr.: 6. júla 2007 o 16,30 hod. sa bude konať ...,
3. hovorový, napr.: Bude nám tam fajn ...,
4. umelecký, napr.: Stojí vysoká divá Poľana ...,
5. publicistický, napr.: V pražskej Sazka Aréne sa dnes odohral ...,
6. rečnícky, napr.: Milí hostia!
Slohový útvar ( žáner ) je konkrétny, uzavretý a ukončený jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe určitého slohového postupu. Napríklad:
1. rozprávací slohový postup – rozprávanie príbehov, reprodukcie, ...,
2. opisný slohový postup – opis umeleckého diela, opis pracovného postupu, opis osoby – charakteristika, odborný opis, citovozafarbený opis prírody, ...,
3. informačný slohový postup – správa, oznámenie, žiadosť, objednávka, pozvánka, ...,
4. výkladový a úvahový slohový postup – výklad, úvaha, výťah, ...,
5. náučný štýl – štúdia, dizertácia ( rozprava ) – vedecký spis, diplomová práca, učebnicový výklad, esej, monografia, rigorózna práca, ...,
6. administratívny štýl – zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, triedny katalóg, správa, hlásenie, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška rozvrh hodín, školské vysvedčenie, dotazník, ...,
7. hovorový štýl – telefonický rozhovor, súkromný list, pracovný dialóg, spoločenský rozhovor, rozprávanie príbehu, ...,
8. umelecký štýl – a) lyrické žánre – óda, elégia, hymna, žalm, sonet, ...,
b) epické žánre – román, novela, poviedka, rozprávka, povesť, ...,
c) dramatické žánre – tragédia, činohra, veselohra, ...,
9. publicistický štýl – správa, interview, komentár, recenzia, posudok, ...,
10. rečnícky štýl – prednáška, referát, prejav.
Verejnosť, oficiálnosť, komunikatívnosť, písomnosť, monologickosť, prítomnosť adresáta sú znakmi rečníckeho jazykového štýlu. Rečnícke prejavy odznievajú vo verejnom, ale i súkromnom prostredí. Zväčša majú písomnú podobu, ale k adresátovi sa dostávajú v ústnej podobe. Okrem komunikatívnej funkcie majú aj estetickú funkciu. Rečníckym štýlom sa zväčša sleduje pragmatický aspekt, zacielenie na adresáta v snahe získať a presvedčiť ho, ovplyvniť jeho myslenie, správanie a konanie. Základom je stavba rečníckeho prejavu a využitie verbálnych jazykových prostriedkov.
K základným textovým vlastnostiam rečníckeho štýlu patri názornosť, zreteľnosť, ozdobnosť, sugestívnosť, objektívnosť i subjektívnosť, presviedčanie a propagácia. Rečnícky štýl a texty sú založené na úvahe, opise a rozprávaní, využívajú informáciu, ako faktografické východisko na konkretizáciu všeobecných myšlienok.
Lexika (slovná zásoba) poskytuje najbohatšie výrazové prostriedky. Dynamickosť medzi slovom a kontextom zabezpečujú viacvýznamové, homonymné pomenovania, antonymá, lexikálne synonymá, ktoré sú nositeľmi sugestívnosti, ozdobnosti i subjektívnosti rečníckeho prejavu. Rečník používa opakovanie výrazov. Ich úloha je iná ako v umeleckom štýle, sú prostriedkami slávnostnej chvíle. Rečník na poslucháča pôsobí nielen silou myšlienky, ale i krásou jazyka. Výkladová oznamovacia veta je pokojná, intonačne monotónna, opytovacie a zvolacie vety sú expresívnejšie. Významné postavenie má oslovenie, ktoré je nielen na začiatku prejavu, ale sa opakuje niekoľkokrát v texte. Funkciou rečníckych otázok je zdôrazniť danú výpoveď. Expresívnu funkciu majú želacie vety. Expresívnosť a dynamickosť textu je podčiarknutá expresívnymi syntaktickými konštrukciami, ako je vytýčený vetný člen a osamostatnený vetný člen. Posilňujú emocionálnosť a estetiku výrazu.
Rečník pri príprave prejavu by mal myslieť na to, že ho bude prednášať, preto by mal voliť správne jazykovo-intonačné prostriedky. Jazykovo-intonačné prostriedky slúžia na jednoznačné presné a zrozumiteľné vysielanie informácie a na vyjadrenie jedinečnosti výpovede. Na emocionálno-estetické odtienenie prednesu sa využíva melódia, tempo, rytmus, pauza a intenzita hlasu. Rečnícky prejav je kompozične členený na úvod, jadro, záver. Rečnícky prejav môže byť odstupňovaný, pretože rečník do svojho monologického textu vkladá citácie z umeleckých diel. Môžu to byť ucelené úryvky umeleckých diel, príslovia, porekadlá s významným obsahom a životnou múdrosťou.
Žánre rečníckeho jazykového štýluŽánre rečníckeho jazykového štýlu členíme na monologické a dialogické.
1. Monologické žánre:
Monologické žánre sa využívajú vo verejnom prostredí. Vopred sú napísané, preto sú po obsahovej , kompozičnej a jazykovej stránke starostlivo pripravené.
Referát je rozsiahla správa, v ktorej je informácia o výsledkoch vedeckého výskumu, o spoločensko-politických, ekonomických a kultúrnych alebo športových udalostiach, o činnosti inštitúcie. Odborný referát, založený na výklade, využíva náučné výrazové jazykové prostriedky, referát o činnosti organizácie je faktografický a enumeratívny (vypočítava určité vlastnosti). Základom referátu je logický sled udalostí s dôrazom na závažnosť situácie. Vnútorné členenie prejavu je vyznačené pauzou.
Prejav sa prednáša pri významnejších spoločenských príležitostiach. Je to úvaha o aktuálnych udalostiach. Dôraz sa kladie na aktuálnosť a novosť myšlienky. Formulácia smeruje k vyzdvihnutiu významnej udalosti a navodeniu slávnostnej atmosféry, v ktorej sa zjednocuje postoj poslucháčov a rečníka. Prednes, i vopred písomne pripravený, sa prednáša spamäti, preto je potrebná primeraná štylizácia za pomoci jazykovo-intonačných a kinetických prostriedkov.
Verejná reč môže byť slávnostná, politická a súdna. Slávnostná reč sa prednáša pri slávnostných príležitostiach. Prednáša ju známy kultúrny alebo politický činiteľ, ktorý vyzdvihuje zásluhy významnej osobnosti, osobitne oceňuje kladné stránky slávnostnej udalosti. Slávnostná reč má náročnejšiu jazykovo-kompozičnú stavbu, uplatňuje sa v nej istý stupeň subjektívnosti a expresívnosti. Tón ústnej realizácie je vážny, prítomná je mierna patetika výrazu.
Politická reč má štruktúru úvahy. Prvky polemiky v texte vplývajú na poslucháča, nakoľko majú za úlohu pôsobiť naň citovo, získať ho na svoju stranu, hoci účinnosť a presvedčivosť politickej reči je na faktoch, argumentoch a dôkazoch. Stretáva sa tu nocionálny výraz s emocionálno-expresívnym. Rečník využíva typické rétorické prostriedky, napr. oslovenie poslucháča, opakovanie figúry, zvolania, rečnícke otázky a obrazné pomenovania. Niekedy ju dialogizuje polemickým citovaním názorov politického oponenta. Istá apelatívnosť sa prejavuje v spôsobe prednesu, najmä prednesu spamäti.
Prednáška je ústne podaný výklad, ktorý má za cieľ poslucháča poučiť, sprostredkovať mu poznatky a informácie. Prednáška by mala byť obsahovo a myšlienkovo nasýtená, ale nie preťažená zložitým odborným výkladom alebo opisom. Musí mať premyslenú obsahovo-kompozičnú skladbu. V úvode prednášajúci naznačí cieľ, vyznačí oporné body. V priebehu prednášky jazykovo a intonačne vyznačí hranice medzi čiastkovými obsahovo-myšlienkovými zložkami témy. V závere zhrnie a v podobe tém zopakuje základné myšlienky a vysloví všeobecnejšie závery. V prednáške ide o logické spracovanie myšlienok o ich premyslenú lexikálno-syntaktickú formuláciu. Dobre pripravený rečník môže prezentovať aj svoj subjektívny postoj k téme, čo sa prejaví vo využívaní kontaktových prostriedkov, ako napr. oslovením poslucháčov, rečníckymi otázkami a pod. Prednes prednášky je živší, variabilnejší, dynamickejší, subjektívnejší ako prednes referátu.
Cirkevný prejav- kázeň je hybridným útvarom. Kazateľ vykladá náboženský text, ale zároveň chce poslucháča presvedčiť o pravdivosti svojho učenia, získava ho pre istý životný štýl.
2. Dialogické žánre:
Diskusia je súhrn prejavov na tú istú tému. Tvorí tri časti. V úvode v rámci prednášky alebo referátu sa vysloví námet do diskusie. Jadrom sú diskusné príspevky a v závere moderátor zhrnie výsledky. Diskusné príspevky sú samostatné monologické prejavy. Majú replikový ráz.
Debata je súhrn prejavov na danú tému. Má výrazne dialogický ráz, nemá úvod a záver. Priebeh debaty je spontánnejší, účastníci si ozrejmujú pohľad na istú problematiku, na ktorú majú rovnaký názor.
Polemika je ostrá výmena názorov medzi nositeľmi protichodných náhľadov na istý problém. Pri kritickom hodnotení a vyvracaní názorov oponenta ide o snahu získať poslucháča na svoju stranu. V polemike sa môžu vyskytnúť aj silnejšie expresívne prostriedky. Text môže byť nekompromisne jednostranný, ironický až satirický. Polemika prebieha na stranách odborných časopisov, prípadne v tlači.
Rečnícky štýl nie je len jazykovým štýlom, už od staroveku sa považuje za umenie. Grécky filozof Aristoteles ako prvý klasifikoval rečnícke útvary v 4. stor. pred n. l (Rétorika, Poetika).
Rimania prebrali rečníctvo od Grékov, a práve Rimania sa považujú za majstrov rétoriky. Za najlepšieho rečníka všetkých čias sa považuje Marcus Tullius Cicero (106-43 pred n. 1.) Rečnícku prax získal na súdnych rečiach. Už roku 55 pred n. I. píše najslávnejšie dielo O rečníkovi. Zachovalo sa 57 jeho rečí. Všetky reči predniesol, samozrejme, naspamäť. Dnes by málokto vydržal počúvať jeho kvetnaté, básnické, logicky i štylisticky dokonalé vety.
V antike vznikol aj prvý návod na postup pri príprave rečníckeho prejavu:
1. vyhľadávanie látky a dôkazov,
2. usporiadanie tém,
3. štylizácia,
4. zapamätávanie,
5. prednes.
Za prvého slovenského veľkého rečníka možno považovať Ľ. Štúra (Reči a state). Predniesol šesť slávnych rečí na uhorskom sneme. Najslávnejšia je tá, v ktorej vyzýval za zrušenie poddanstva.
Dedina a jej ľud v dielach slovenských realistov Poviedka a novela sa stala najfrekventovanejším žánrom v prvých dvoch vlnách slovenského realizmu. V realistickej poviedkovej tvorbe postava z ľudu je väčšinou postava dedinčana - roľníka, zriedkavejšie remeselníka.
Kukučínova dedina nie je vždy sociálne rozvrstvená - všetci sú rovnako bohatí (či rovnako chudobní). Autor to zvýrazňuje hlavne v poviedke Rysavá jalovica, kde sa všetky ženy volajú Eva a muži Adam. Niekedy sociálny rozdiel alebo majetkové spory medzi postavami nie sú v popredí záujmu autora, konflikt je v mravnej oblasti (Pred skúškou, Dies irae).
V poviedke M. Kukučína Keď báčik z Chochoľova umrie nastane stret postavy z ľudu a zemianskeho sveta. Ondrej Tráva bol pôvodne sedliak, neskôr odovzdal gazdovstvo synovi a stal sa kupcom. Napriek jeho postaveniu sa k nemu Aduš Domanický správa velikášsky, pre neho zostáva len sedliakom. Okrem Ondreja Trávu je tam bystrý sluha Adam, ktorý sa ocitol v nezávideniahodnej pozícii. Jeho pán rozhajdákal majetok, neplatí ho, býva v dome pre sluhov, lebo kaštieľ sa mu rozpadol. Pre Adama by bolo najlepšie riešenie, keby ho pán vyhodil.
M. Kukučín sa na postavy z dediny díva zmierlivo, každý konflikt sa snaží ukončiť uzmierením, okrem poviedky Neprebudený a osudu Ondráša Machuľu (ale aj tu poprosí Zuzka Ondráša o prepáčenie, že sa s jeho citmi pohrávala).
J. Gregor Tajovský naplno rozvinul kritickorealistickú metódu spracovania postavy a prináša do slovenskej literatúry prvýkrát ľudí biednych nie z vlastnej viny - obete alkoholikov (Apoliena), obete osudu - vdova a siroty (Horký chlieb), ľudí s istým zdravotným poškodením (Maco Mlieč). Aj keď sa človek akokoľvek snaží, poctivou prácou si nezlepší svoje postavenie, nezíska adekvátne finančné ohodnotenie (Mamka Pôstková), nezachráni deti atď.
V diele B. Slančíkovej Timravy nachádzame veľmi dobre spracované ženské postavy z prostredia slovenskej inteligencie a zo sedliackeho prostredia. Veľmi kriticky pristupuje k svojim sedliackym postavám, nevyhýba sa negatívnym typom (Ťapákovci), dokonca v jej tvorbe prevažujú. Sústreďuje sa na vzťahové otázky medzi ľuďmi - členmi rodiny, susedmi, manželmi (Skon Paľa Ročku). Nazrie svojej postave do duše, komentuje, čo postava hovorí a robí, ale aj to, čo si naozaj myslí. Autorku na dedine zaujíma predovšetkým uzatváranie manželstiev - takmer všetky manželstvá (okrem napr. poviedky Skon Paľa Ročku, Pomocník - poviedka z prostredia dediny, ale s postavou z inteligencie) sa uzavreli z rozumu. Ďalej kritizuje zadubenosť, nepracovitosť, nečistotnosť, susedské zvady, zlé vzťahy medzi členmi rodín (Ťapákovci). Timrava sa psychologickými poviedkami zaradila medzi najlepších slovenských spisovateľov. Vyniká v charakteristike postáv (napr. charakteristika jedným slovom: Iľa- kráľovná, Anča- zmija, alebo „charakteristika v charakteristike" - postava charakterizuje nejakého človeka a podľa toho, ako o ňom hovorí alebo rozmýšľa, robíme si obraz o jej vlastnostiach my čitatelia. K svojim postavám je autorka ironická, nekompromisná, okomentuje ich výzor, správanie, úmysly atď.
Poviedková tvorba M. Kukučina (1860-1928):1.diela s postavou dedinčana (remeselník, sedliak, kraviar, husiar): Rysavá jalovica, Pán majster Obšíval, O Michale, Neprebudený,
2.diela s postavou, študenta, žiaka alebo so spomienkou na štúdiá (sú často autobiografické - napr. autorov otec bol richtárom v Jaseňovej ako postava z poviedky Pred skúškou): Pred skúškou, Vianočné oblátky, Úvod k vakáciám,
3.diela s postavou zemana, úžerníka, richtára atď. - Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae (užerník Sýkora, jeho syn, richtár Zima).
Poviedka Rysavá jalovica
Najznámejšími postavami z ľudu v Kukučínovej tvorbe sú dvaja susedia z dediny Adamovce Adam Krt a Adam Trnka. Pohádali sa pre hlúposť a zmieria sa až na jarmoku, keď jeden predáva a druhý kupuje jalovicu. Po kúpe zapíjajú oldomáš a Eva Krtová odviaže jalovičku spred krčmy, aby sa doma o ňu postarala. Keď vyšli z krčmy, jalovicu hľadali, zašli aj za richtárom. Zdá sa im, že ich straší, Adam nevie trafiť domov a musí sa vypytovať, či majú gazdu doma. Jeho žena povie, že má muža doma. Nič zlé sa neudeje, Adam napraví to, čo spáchal, prácou na píle. Sedliaci popíjajú, ale autor ich za to ešte nekritizuje. Oldomášom neškodia nikomu, len sebe (na rozdiel od postáv alkoholikov v Tajovského diele).
Poviedka Neprebudený
Ondráš Machuľa je mladý chlapec sedliackeho rodu, je mentálne postihnutý, rozumom zostane navždy na úrovni chlapca. Na živobytie si však musí zarobiť, lebo je sirota. Pasie husi - svoju prácu má rád a o húsky sa stará s láskou. Mladé dievča podcení jeho chorobu (ľudia sa slabomyseľným ľuďom vysmievali alebo sa zabávali na ich účet) a prisvedčí mu, že sa za neho vydá. Ondráš pod vplyvom rozprávok, ktoré mu hovorila totka (tetka), žil v tom, že Zuzka je jeho nevesta. Zuzka si uvedomí chybu, až keď ju napomenie jej matka - Ondráš uplietol košíky a podaroval ich rodine svojej nastávajúcej. Svadba bude, ale je to svadba Zuzky a švárneho Janka. Ondráša doma zavreli, ale aj tak utiekol a nerozumel, prečo jeho nevesta tancuje s iným. Priviažu ho ku kolíku, aby neobťažoval. Zuzka sa nad ním zmiluje, pustí ho, Ondráš je smutný, že svadbu nestihol. Práve v svadobnom dome vypukne požiar, spočiatku si všetci myslia, že podpaľačom je Ondráš. Zachraňujú všetko, čo má vyššiu hodnotu, ale na starú hus s mladými si nikto nezmyslí. Ondráš oslobodí mladé, ale stará hus zahynie s husiarom - padne na neho horiace brvno.
Poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie
V poviedke je nový typ postavy z ľudu. Ondrej Tráva zavesil gazdovanie na klinec a pustil sa do obchodovania. Je šikovný, vie svoj tovar ponúkať a vie, kedy a čo budú ľudia potrebovať. Každého víta s úsmevom, nazve ho nejakým bežným krstným menom, akoby ho poznal alebo si ho pomýlil s niekým z jeho rodiny. Sníva sa mu, že sa ľudia menia na ovce a vlny pribúda. Je vdovec, ale rád by mal nejakú „krtkuľu“, rád sa pozrie na peknú ženu, napr. na gazdinú v dome, kde prespal pred návštevou Aduša Domanického. Dal sa oklamať ešte väčším vybíjancom, ako bol sám - Adušom Domanickým. Myslel si, že opitého bohatého pána (Aduš pôsobil dojmom majetného človeka) lepšie spracuje a dosiahne lepšiu cenu. Dal preddavok, a keď prišiel po ovos, zistil, že ovos nebol ani zasiaty. Nechcel prísť o svoje peniaze - poslúchol radu Adušovho sluhu Adama a vypýtal si drevo zo stromov, ktoré boli vysadené nad hrobmi Adušových predkov. Je sympatické, že netrval na ich vyrúbaní, počkal do ďalšieho jarmoku a zemanovi dal šancu. aby sa polepšil a vrátil preddavok. M. Kukučínovi asi typ Ondreja Trávu nebol veľmi sympatický, ale pochopil, že vývoj na slovenskej dedine ide týmto smerom.
Novela Dies irae (Dni hnevu)
V novele Dies irae (dni hnevu preto, lebo novela zachytáva šírenie sa cholery na slovenských dedinách, vzťahy medzi ľuďmi v tejto ťažkej dobe). V postave úžerníka starého Sýkoru môžeme dokonca nájsť rozvitejší typ Ondreja Trávu. Kukučín tu nastolil závažný problém: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v podstatnej miere ľudské myslenie i konanie. Cez túto postavu odsudzoval spisovateľ tie javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu.
Poviedková tvorba Jozefa Gregora Tajovského (1874-1940)
1. zdieranie ľudí, ktorí sa nemôžu brániť (Maco Mlieč, Mamka Pôstková),
2. alkoholizmus a dôsledky alkoholizmu (Apoliena, Mamka Pôstková),
3. neriešiteľná sociálna situácia (Horký chlieb, Mamka Pôstková),
4. spomienky na detstvo a hlavne na starého otca, u ktorého spolu s bratom vyrastal (Do konca, Žliebky).
Poviedka Maco Mlieč
Maco Mlieč bol človek, ktorý mal od detstva poškodený sluch, nemohol teda napredovať tak ako jeho rovesníci. Pokiaľ žil jeho otec, rodina sa o neho postarala, pomáhal otcovi na košiari pri ovciach. Po otcovej smrti ho matka doviedla k richtárovi do služby. Gazda matke vyplácal Macovu mzdu, keď však umrela, Maco nedostával pravidelný plat. Maco nepoznal hodnotu peňazí, jemu samému sa zdá, že nič nepotrebuje - všetko mu dá jeho gazda. Dostával stravu, raz začas kusy oblečenia, spávať mohol v maštali pri dobytku - a ešte sa tešil, že to všetko má zadarmo. Najprv robil kočiša - keď mu nový záprah prevrátil koč a zlomilo sa mu koleno, pán ho poslal aj k lekárovi. To Maca len utvrdilo v tom, že jeho gazda je veľmi dobrý človek. So zle zrastenou nohou v kolene chodil kilometre za kravami ako pastier. Keď nevládal, dal mu gazda robotu pri voloch, potom sa príkladne staral o teliatka. Nemal možnosť sa umyť, nikto sa o neho nepostaral, ľudia sa mu vysmievali- napr. richtár si strúhal žartíky, kedy sa ožení. Sluhovia ho ostrihali podľa rajnice tak, aby bol všetkým na posmech, dievky pri ňom - takom špinavom - nechceli jesť, preto mu dávali misku na prah čeľadínca. Maco si to uvedomuje, ale je veľmi dobrý, ústupčivý, vo všetkom hľadá tú lepšiu stránku. Keď viac ako šesťdesiatročný prechladne, cíti, že umrie, a ide sa porátať s gazdom. Prvýkrát ho vpustia do izby. Gazda sa zahanbí, keď počuje, že Maco sa obáva, že mu je dlžný za tie roky, počas ktorých u neho býval. Aj tak prešibaný gazda vypočíta sumu len za posledný rok- nie za celé roky služby. Maco ho poprosí, aby ho za tie peniaze dal pochovať ako slušného človeka s obradom, s krížom, kde konečne bude napísané jeho meno Mlieč a nie Mliečnik, ako ho pre hluchotu prezývali. Ráno ho nájdu mŕtveho. Gazda mu vystrojí pohreb.
Poviedka Mamka Pôstková
S postavou sa autor stretol v banke, kam chodila splácať tri korunky dlžoby. Mamka Pôstková bola poctivý, pracovitý človek, celý život ťažko pracovala, ale nedokázala ani tak vyžiť. Jej muž - opilec - nechcel sa chytiť žiadnej roboty a neskôr aj jej syn šiel v tých istých šľapajach. Musela odísť z domu a bývala v prenajatej komôrke. Aby uživila seba (ale aj deti, svojho syna a nevestu), požičala si v banke peniaze a začala piecť chlieb. Nikdy nemá žiaden zisk. Je príliš dobrá na to, aby nedala chlieb deťom susedy alebo svojim vnúčencom. Jej tri koruny úradník (autor) dávno poprepisoval k iným vyšším sumám, ale neodváži sa to povedať ženičke, ktorá považuje za veľký hriech nesplatiť dlh. Nosí po šestáčikoch splátky aj naďalej. Dá sa zjednať na sezónne práce na Dolniaky, peniaze uloží u gazdu, aby ich nestratila- a on ich prehajdáka. V zime spadla z pôjda a zlomila si ruku, liečili ju len ženy z dediny, v komôrke skoro zmrzla, musela ju obec dať do búdy pre nakazených cholerou. Synovi sa pohlo svedomie a vzal si ju k sebe. Mala svojho syna rada, aj keď pil, všetko mu odpustila. Predáva postupne všetky šaty, aby mali čo jesť. Poslednú perinku predá na jar, keď je už teplejšie - prišla zaplatiť úrok z troch koruniek. Mamka sa chystá najať do repy, aby si zarobila na pohreb. V poviedke autor zachytil sociálnu situáciu na dedine, keď už ani pracovitý a poctivý človek ako mamka Pôstková nemohol vyžiť.
Poviedka Apoliena
Obeťou alkoholizmu je aj Apoliena z rovnomennej poviedky. Matka ju vychudnutú a vystrašenú priviedla do služby do mesta, kde mala pracovať len za stravu. Dvaja učni u remeselníka majú objekt výsmechu, volajú ju Poleno, pretože nepočuje, sťažujú jej prácu a smejú sa na tom. Dozvedia sa však, že nešťastná matka ju dala do mesta, aby dieťa viac netrpelo. Otec alkoholik a tyran ju bil tak silno, že dievčatko ohluchlo. Bola zosušená, vráskavá ako starý človek. Učni sa zahanbia a budú Apolienke pomáhať.
Poviedka Horký chlieb
V tejto poviedke zobrazil zúfalú postavu matky - vdovy, ktorá sa nedokáže sama postarať o siroty. Otec a manžel umrel a ona na dedine nemôže dostať prácu. Hoci pil a bol k nim krutý, predsa sa im ľahšie žilo, kým bol s nimi. Turjanka si príležitostne zarobí praním a výpomocou v panských domoch. Ale v zime je robotníčok veľa a roboty málo. Raz sa jej pritrafia dva zárobky za deň - má večer postrážiť deti bohatého krajčíra, lebo sú fašiangy a plesy. Jej deti majú doma takú malú piecku, že drevo v nej raz-dva prehorí. Milujúca matka je nešťastná, že siroty musí nechať bez dozoru. V panskom dome je okrem nej aj slúžka a učeň, ale páni chcú mať istotu, že deti postráži zodpovedná osoba. Matka trikrát za noc uteká tajne hore dedinou, aby svoje deti prikryla a potom naspäť k bohatým deťom, ktoré spokojne spia. Páni prídu až o piatej ráno. Vyplatia jej mzdu a ona už po ceste domov má zimnicu. Prechladla, nemôže sa zahriať, ani keď si ľahne k svojim trom deťom do postele, lebo majú len jednu perinu a jednu posteľ. Môžeme si domyslieť, čo deti čaká, keď im matka nevyzdravie.
Poviedka Do konca
V tejto poviedke vyjadril svoju lásku k starému otcovi Greškovi. Bol to veselý človek, láskavý, ktorý celý život aj so svojou ženou pracoval, aby vypomohli svojej dcére a jej desiatim deťom. Rozprávača (autora) a štvrtého brata vzali k sebe, aby pomohli ich rodičom. Milovali svoje vnúčence. Starý otec prikupoval polia, aby bolo vnučkám na veno. On rozhodol, že chlapci pôjdu do škôl. Nikdy nesedel bez práce, ešte aj v nedeľu vyšiel do chotára, poobzeral role, priniesol nejaké lesné plody alebo hríby. Budil sa o tretej a často klamal ostatným, že je už päť hodín a oni vylihujú. Spomínal, že ho chceli oženiť s boháčkou, ale on sa radšej oženil s chudobným dievčaťom, slúžkou, ktorá mu prvá padla do oka. Bol váženým občanom, vedel čítať a písať a istý čas bol aj richtárom. Sedemdesiatšesťročný zomrel a stará matka o necelé dva roky po ňom.
Veselohra Ženský zákon
V tejto veselohre ukázal Tajovský divákovi, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. Humor preniká všetky zložky diela, no za týmto humorným životným postojom je v hre vážna otázka o hodnote človeka v skapitalizovanej spoločnosti, ktorá vytvára vyostrené dramatické napätie.
Poviedková a novelová tvorba Boženy Slančíkovej Timravy (1867-1951)
1. dedinské prostredie s panskými postavami- dedinská inteligencia, (napr. Za koho ísť, Bez hrdosti),
2. dedinské prostredie so sedliackymi postavami (napr. Ťapákovci, Skon Paľa Ročku),
3. panské prostredie (napr. Skúsenosť).
Črta Za koho ísť
Mestská slečna (podľa vtedajších kritérií už stará dievka) si nenašla vhodného ženícha, preto sa rozhodne ísť na vidiek k svojmu strýkovi farárovi a skúsiť šťastie tam. Veľmi racionálne si vytipuje dvoch možných kandidátov - učiteľov, rozhodne sa pre jedného Z nich a začína rozhadzovať siete. Nevydať sa v minulosti znamenalo byť neúspešná ako žena, byť na posmech okoliu a na obtiaž rodine, ktorá musela dcéru živiť celé roky. Vyberie si Miša, nakoniec ho má rada a žijú spokojne. Sama autorka sa nechcela vydať a za každú cenu, možno práve preto je táto téma v jej tvorbe taká častá.
Poviedka Ťapákovci
Ťapákovci „zľudoveli", stali sa symbolom ľudí lenivých, zaostalých, nedvižných, bez chuti čokoľvek v rodine a v živote zmeniť. Timrava zachytila rozpad patriarchálnych feudálnych rodín, ktoré žili v jednom dome a hospodárili na malom políčku, len aby sa majetok nedrobil na vyplatenie súrodencov alebo veno dcéram. Rodičia Ťapákovcov pomreli a odvtedy nemali gazdu, ktorý by hospodárstvo riadil. Napriek tomu, že priam lpia na tradíciách a zvykoch predchádzajúcich generácií (napr. keď majú ísť orať, nevšímajú si počasie, ale to, či je to piatok, lebo ich rodina oračku vždy v piatok začínala). Neprijali za gazdinú Iľu - kráľovnú, ženu najstaršieho brata Paľa. lľa je v tejto rodine „osvietený“ člen, prišla z iného prostredia, všetci ľudia nežili tak zaostalo ako Ťapákovci. Má kurz pôrodnej asistentky, vie o potrebe hygieny, ale jej reči sú Ťapákovcom na smiech. Nevesty sú urazené, že o ich deťoch vyhlasuje, že sú choré. Celé dni ich nevezmú na slnko, žijú v hlinenom, vlhkom dome šestnásti. Muži sú leniví do roboty, odmietli opraviť zrub na studni, hoci tam už raz padlo teľa. Rodičom to stačilo, musí to stačiť aj im. Iľu nazvali kráľovnou. lľa odíde na istý čas od svojho muža, bude slúžiť u učiteľovcov, aby mala kde bývať. Nakoniec docieli, aby Paľo pre ňu a ich budúcu rodinu postavil nový dom. V dome žije invalidná sestra Anča-zmija. Vyslúžila si pomenovanie nielen pre choré nohy, ale pre jazyk, ktorým do každého zabŕdala. Ona jediná vie, že Iline pripomienky sú správne, ale zo žiarlivosti ju nepodporí. Je krásnej tváre, má šikovné ruky, ale pre chorobu sa nikdy nevydá. Timrava jej situáciu sťažila tým, že vyšíva svadobné čepce nevestám, aby sa uživila.
Poviedka Skon Paľa Ročku
Táto psychologická poviedka hovorí o vine, utrpení a odpúšťaní. Zvláštnosťou je to, že tieto vysoké témy, objavujúce sa v literatúre od antiky, zasadila do slovenskej dediny. Paľo bol synom sedliackych rodičov, vyšli na mizinu kvôli otcovmu opilstvu. Matka nedokázala otca uchrániť pred alkoholizmom a rezignovala, Paľo musel od detstva pracovať, aby si zarobil na jedlo a odev. Z majetku rodičov zostal len kúsok pôdy, na ktorom si Paľo so Zuzou postavili dom. Po otcovej smrti Paľo matke nepomáhal, žila u cudzích, robotou splácala stravu a bývanie. V službe sa naučil robiť tak, aby si neublížil. Pretože nič nemal, nevytvorila sa u neho túžba po majetku. Chcel iba spokojne žiť a práve to sa mu nedarilo. Už dlhšie ho od ťažkej roboty pobolieva v pravom boku, ale Zuza si myslí, že je príliš precitlivený a že sa mu nechce robiť. Nakoniec ho chlapi prinesú v plachte. Žena ho ošetrí, ale po niekoľkých dňoch je opäť nervózna, že jej muž polihuje a robota stojí. Paľo sa nechce dať operovať, neskôr by bola operácia zbytočná. Má čas rozmýšľať o ich spoločnom živote. Pred piatimi rokmi sa oženil so Zuzou, bohatou dievkou, ktorú mu nechceli dať. Zmrzačil si kvôli nej ruku, len aby nemusel ísť na vojnu. Ju vydedili a nikto okrem matky sa s ňou ani nerozprával. Láska však v biede dlho nevydrží, Paľo pochybuje, či ho jeho žena, verne ho poháňajúca do roboty, vôbec má rada. Veľmi často proti sebe stoja s nenávisťou v srdci. Zuze sa zdá, že nerobí naplno, akoby stále bol len v službe. Zuza nie je lenivá alebo vypočítavá, robí za dvoch, aj keď bola z domu zvyknutá na blahobyt. Chce svetu ukázať, že prídu k majetku iba z práce rúk. Podpichuje Paľa proti matke, od ktorej nič nedostal a ktorá nechcela bohatú nevestu, lebo vedela, že bohatstvo nedostane a ešte aj rodina sa od nej odvráti. Keď dokončia dom, Paľo svoju matku neprijme do novopostaveného domu. Navyše pred očami susedov ju tak vysotí z domu, že starká spadne a ublíži si. Matka prekľaje vlastného syna. Paľo nedodrží dohodu ani s pánom farárom, u ktorého slúžili. Opustili službu na Zuzino naliehanie hneď, ako si na farárovom záprahu navozili materiál na dom. Keď prišli do dediny huckať proti farárom prišelci (stúpenci republiky rád), ktorí tvrdili, že ich netreba, lebo Boha niet, Paľo po dedine vykrikoval, že je zbytočné toľké peniaze farárovi platiť, ba dokonca, že ho treba zabiť. Paľo si uvedomuje, že nekonal čestne. Má výčitky svedomia. V halucináciách sa mu vracia všetko zlé, čo urobil, ako čierne kavky. V smrteľnej chorobe sa ocitá v ťaživej situácii, keď si cestu k farárovi, ktorý by mohol pomôcť, zahatal klamstvom, cestu k matke neúctou a navyše nie je ubezpečený o oddanosti a láske svojej ženy. Riešenie je iba v jednom - dosiahnuť mravnú očistu svojej duše, prosiť o odpustenie tých, ktorým ublížil. Matka sa dá nakoniec uprosiť, aby prišla za synom, odpustí mu, a Paľo o tri dni ticho skoná.
Pavol Országh Hviezdoslav- Hájnikova žena (lyricko- epická skladba)
V tomto zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miška Čajku a jeho ženy Hanky. Básnik tu zobrazil základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou (Artuš Villáni) a ľudom. Autor stojí na stanovisku ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka.
Vysvetlivky:
1. Opisný realizmus. Jeho pohľad na skutočnosť je v porovnaní s kritickým realizmom vonkajší, bez preniknutia do hĺbky. V slovenskej realistickej literatúre takto nazývame aj prvú vlnu realizmu (1880-1900), teda tvorbu Vajanského, Hviezdoslava,Vansovej, Šoltésovej, Kukučína.
2. Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patrí k najvýraznejšej odrode realizmu. Je v ňom zosilnený rys kritickosti. V slovenskej realistickej literatúre takto nazývame aj druhú vlnu realizmu (1900-1918), teda tvorbu Timravy, Tajovského, Podjavorinskej, Čajaka.
Veta, súvetie- syntax
Veta
Veta je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačné uzavretá. (Naša mama varí. Prší? Áno.)
Druhy viet:
I. Vety podľa obsahu
a)oznamovacie vety
Obsahom oznamovacích viet je oznámenie, končia sa bodkou a majú klesavú melódiu. Príklad: Dedko vyzdravel.
b)opytovacie vety
Obsahom opytovacích viet sa na niečo pýtame alebo niečo zisťujeme. Na konci vety je vždy otáznik. Opytovacie vety, ktoré začínajú opytovacím zámenom alebo príslovkou majú klesajúcu melódiu - doplňovacie otázky (Kam ideš? Kto prišiel?) - zisťovacie otázky majú stúpajúcu melódiu.
c) rozkazovacie vety
Obsahom rozkazovacích viet je rozkaz (Poď sem!) alebo zákaz (Nerob!), končia sa výkričníkom, melódia vety je klesavá.
Pri zvolacích vetách melódia vety na konci vety prudko klesá (Ratujte!). Pri zadávaní školských úloh veta nemá výkričník. (Urči vetné členy.)
d)želacie vety
Obsahom želacích viet je želanie, aby sa niečo stalo (Bodaj by to tak bolo.) alebo nestalo (Nech len nespadne!). Melódia je klesavá, na konci vety je výkričník alebo bodka.
II. Vety podľa členitosti
a) jednočlenná veta
Jednočlenná veta sa nedá rozdeliť na podmetovú a prísudkovú časť, nemá prisudzovací sklad, ale iba vetný základ, podľa ktorého rozlišujeme:
1. slovesnú vetu
Vetným základom sú slovesá, ktoré vyjadrujú atmosferické javy (Hrmí. Včera zas snežilo), nevysvetliteľné deje (Straší tam.), telesné a duševné pocity (Haraší mu. Bolo mi smutno. Je mi zle.) Spoznáme ich aj podľa slovesa v 3. os. sg.
2. neslovesnú vetu (napr. mennú, citoslovnú)
Vetný základ nie je vyjadrený slovesom. (Ahoj! Hej! Dobré. Deti kapitána Granta. Národná rada Slovenskej republiky.)
Neslovesné jednočlenné vety sú často názvami, výkrikmi, odpoveďami na otázky, príkazmi atď.
b) dvojčlenná veta
Dvojčlenná veta sa dá rozdeliť na podmetovú časť a na prísudkovú časť. Má oba hlavné vetné členy, a to podmet (vyjadrený alebo nevyjadrený) a prísudok.
Podľa vyjadrenosti podmetu rozlišujeme dvojčlennú vetu:
1. úplnú (má vyjadrený podmet a prísudok, napr. Dieťa spí.)
2. neúplnú (má nevyjadrený podmet, ktorý identifikujeme podľa gramatickej prípony slovesa, napr. Spí. On.)
III. Vety podľa zloženia
a) jednoduchá veta
Jednoduchá veta je taká veta, ktorá má iba jeden prisudzovací sklad, teda jedno spojenie podmetu a prísudku. Podľa toho, či má iba základné alebo aj rozvíjacie vetné členy, poznáme:
1. holú vetu
Holá veta má len jeden podmet a prísudok (Žiak píše.) alebo nevyjadrený podmet a prísudok. (Píše.)
2. rozvitú vetu
Jeden alebo oba základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacím vetným členom: Náš otec prichádza. Neskoro prichádza. Náš otec neskoro prichádza.
b) zložená veta - súvetie
1.jednoduché súvetie (obsahuje dva prisudzovacie sklady): Jano sadol do auta a odišiel. Mama vie, že príde.
2.zložené súvetie (obsahuje viac ako dva prisudzovacie sklady): Mama vedela, že príde, lebo mu verila.
Podľa rovnocenného alebo nerovnocenného vzťahu viet v súvetí poznáme:
A. Priraďovacie súvetie - dve rovnocenné, hlavné vety.
B. Podraďovacie súvetie - jedna hlavná a jedna vedľajšia veta.
A. Priraďovacie súvetie
Priraďovacie súvetie je spojenie dvoch rovnocenných viet, ktoré by mohli stáť aj samostatne. Sú spojené priraďovacou spojkou alebo čiarkou. V priraďovacom súvetí sa nemôžeme pýtať obsahom jednej vety na obsah druhej vety, sú rovnocenné.
Typy priraďovacieho súvetia
a) zlučovacie
Zlučovacie súvetie je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne (Chodil po záhrade a veselo si pískal.) alebo následne (Zašepkal jej meno a rozplakal sa.) Obsah viet je rovnocenný, mohli by stať osobitne: Zašepkal jej meno. Rozplakal sa. Vety v zlučovacom súvetí sa pripájajú k sebe bez spojky (Všetko zjedli, zaplatili.) alebo spojkami a spojovacími výrazmi, napr. a, aj, ani, tiež, až, ani - ani, aj - aj, vše - vše, najprv - potom, jednak - jednak (Chodil dookola, až nakoniec zazvonil. Odišiel ani nenaplatil. Ani neplakal, ani sa nežaloval. Jednak nemohol, jednak nechcel.)
b) stupňovacie súvetie
Stupňovacie súvetie je spojením dvoch rovnocenných viet, z ktorých obsah druhej vety je svojou závažnosťou významnejší než obsah prvej vety. Vety v stupňovacom súvetí sa spájajú spojkami a spájacími výrazmi, napr.. ba, ba ani, ba aj, ba i, ba priam, ba dokonca, nielenže - ale aj (Treba cvičiť, ba denne trénovať. Nedala si povedať, ba dokonca odišla. Nielenže vyzdravel, ale aj futbal hrá.)
c) odporovacie súvetie
Odporovacie súvetie je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy si významovo odporujú. Napr.: Pozerá cez okno, ale nič nevidí. (Ak niekto pozerá cez okno, všeobecne sa očakáva, že niečo vidí, ale on nevidí nič - odporuje to skúsenosti.) Vety v odporovacom súvetí sa spájajú spojkami a spájacími výrazmi, napr. a predsa, a jednako, a napriek tomu, a vo význame ale, ale, no, lež, ibaže, avšak atď. (Pozrel na neho, a nič nepovedal. Pozrel na neho a nič nepovedal. Sľúbil, no neprišiel. Neučí sa, a predsa má dobré známky. Celý deň vylihuje, a napriek tomu je ospalý.) Poznámka: Pred spojkou a v odporovacom súvetí môžeme, ale nemusíme písať čiarku.
d) vylučovacie súvetie
Vylučovacie súvetie je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy sa navzájom vylučujú. Ak sa realizuje dej prvej vety, nemôže sa uskutočniť dej druhej vety. Alebo pôjdem do kina, alebo budem doma čítať knihu. (Podmet nemôže naraz byť v kine a čítať knihu. Uskutoční sa dej len jednej vety.) Najčastejšie spojky a dvojice spojok: alebo, buď, či, buď- alebo, alebo - alebo, či - či, buď - buď (Chceš jesť alebo nechceš? Byť či nebyť? Alebo odídeme, alebo nás tu nájdu. Či to sám spravil, či mu kamaráti tak poradili?) Poznámka: Ak sa spojky alebo, či neopakujú, nepíšeme pred nimi čiarku.
B. Podraďovacie súvetie
Podraďovacie súvetie je spojením dvoch nerovnocenných viet – hlavnej a vedľajšej vety. Vedľajšia veta bližšie určuje, dopĺňa význam hlavnej vety. Obsahom hlavnej vety sa pýtame, obsahom vedľajšej vety odpovedáme. Vedľajšia veta funguje ako chýbajúci vetný člen hlavnej vety. Obyčajne začína podraďovacou spojkou.
Typy vedľajších viet
Máme toľko typov vedľajších viet, koľko máme vetných členov.
a)vedľajšia veta podmetová
Príklad: Čo sa vlečie, neutečie. Otázka: Kto, čo neutečie? V hlavnej vete je nevyjadrený podmet (neutečie) alebo vetný základ jednočlennej vety (napr. zdá sa), odkazovacie výrazy ten, tá, to, tí atď., ktoré pomáhajú identifikovať vedľajšiu vetu. Veľmi časté spojky sú čo, že. Transformáciou na jednoduchú vetu sa utvrdíme, že vedľajšia veta vyjadruje podmet: Kto mlčí, len svedčí. Svedčí mlčiaci. Dobre obstáli tí, čo vyhrali. Dobre obstáli víťazi.
b)prísudková
Príklad: Anka je taká, že jej veriť nemožno. Otázka: Aká je Anka? V hlavnej vete chýba menná časť prísudku, hlavná veta sa končí odkazovacími výrazmi taký, taká, také atď. Časté spojky: že, aký. Pri transformácii súvetia na jednoduchú vetu, musíme odkazovací výraz taký, taká, také vymeniť napr. za podstatné meno alebo prídavné meno: Anka je taká, že tej veriť nemožno. Anka je falošná. Už nie som taký, aký som býval. Už nie som včerajší. Jano je taký, že ho traja nepremôžu. Jano je nepremožiteľný.
c)vedľajšia veta predmetová
Príklad: Žena navymýšľa, čo treba robiť. Otázka: Koho, čo žena navymýšľa? V hlavnej vete chýba predmet. Pozor: v hlavnej vete môže byť nepriamy predmet a môže chýbať priamy predmet, napr.: Žena oznámila mužovi, že dostal list. Hlavná veta končí (ak tam nie je nepriamy predmet) slovesom, ktoré označuje rozprávanie, zachytenie správy, myslenie: napr. povedať, zaznačiť, myslieť. Označuje cit: napr. plakať, zastonať. Zachytáva vnem: zočiť, začuť. Najčastejšie spojky: aby, kedy, že, čo atď. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Oznám mu, kedy prídeš. Oznám mu príchod. Začul, že čosi šuchoce. Začul šuchotanie.
d)vedľajšia veta prívlastková
Príklad: Dobre bolo u strýka, ktorý býva na dedine. Otázka: U ktorého strýka bolo dobre? Vedľajšia veta prívlastková rozvíja nadradené podstatné meno v hlavnej vete, ktoré je na konci hlavnej vety: Dostal rozkaz, aby prišiel. Ak nadradené podstatné meno nestojí na konci hlavnej vety, vedľajšia veta prívlastková sa vkladá do hlavnej vety: Cestu, ktorou prišiel, stratil. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Stratil cestu, ktorú dobre poznal. Stratil známu cestu. Dostal rozkaz, aby prišiel. Dostal rozkaz prísť. Má správu, že syn je zdravý. Má správu o synovom zdraví. Najčastejšie spojky: aký, ktorý, že. e) vedľajšia veta príslovková
1. miestna (miesta)
Príklad: Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. Otázka: Kam ide každý? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie miesta. Hlavná veta končí slovesom a máva odkazovací výraz tam, odkiaľ, stade atď. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. Každý ide domov. Vrátil sa stade, skade nebolo návratu. Vrátil sa z nenávratna.
2.časová
Príklad: Stalo sa to vtedy, keď bol doma. Otázka: Kedy sa to stalo? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie času, hlavná veta často končí na odkazovacie výrazy, napr. vtedy, odvtedy. Najčastejšie spojky: keď, odkedy, dokým atď. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Stalo sa to vtedy, keď bol z práce doma. Stalo sa to v čase voľna.
Nevidel ho odvtedy, odkedy , stretli na moste. Nevidel ho od stretnutia na moste.
3 spôsobová (spôsobu)
Príklad: Ako si ustelie, tak bude spať. (Obrátený vetosled: Bude spať tak, ako si ustelie.) Otázka: Ako bude spať? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie spôsobu, hlavná veta sa často končí odkazovacím výrazom tak. Najčastejšie spojky: ako, toľko, aby atď. Transformácia súvetia na vedľajšiu vetu: Spať bude tak, ako si ustelie. Bude zle spať. / Bude pohodlne spať.
4. príčinná (príčiny)
Príklad: Odišla, pretože ju nečakali. Otázka: Prečo odišla? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie času. Hlavná veta sa zvyčajne končí slovesom a máva odkazovací výraz preto. Najčastejšie spojky sú napr. lebo, pretože. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Odišla, pretože ju nečakali. Odišla kvôli nim. Nesľúbil im to preto, lebo im nedôveroval. Nesľúbil im to pre nedôveru.
f) vedľajšia veta doplnková
Príklad: Počul som ho, ako spieva. Otázka: Ako som ho počul? V hlavnej vete je vždy sloveso, ktoré označuje zmyslové vnímanie- vidieť, zazrieť, zbadať, začuť. Dôležitým signálom je spojka ako. V hlavnej vete musí byť vyjadrený predmet. (Bez vyjadreného predmetu by nasledovala vedľajšia veta predmetová: Počul som, ako spieva.) Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Zbadal som ho, ako uteká. Zbadal som ho utekať.
