referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Koloman
Nedeľa, 13. októbra 2019
Pavol Országh Hviezdoslav, rečnícke žánre, dedina a jej ľud, syntax
Dátum pridania: 31.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emiceha
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 11 861
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 32.8
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 54m 40s
Pomalé čítanie: 82m 0s
 

Pavol Országh Hviezdoslav (1849-1921)
Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil vo Vyšnom Kubíne. Na strednej škole sa naučil po maďarsky a prejavil sa ako talentovaný mladý básnik. Zoznámenie sa s poéziou Andreja Sládkoviča malo vplyv na jeho návrat k slovenčine. V roku 1868 vydal knižku veršov Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po zoznámení sa s Kolomanom Banšellom vydávajú obaja roku 1871 almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej realistickej generácie, v ktorej vyjadrili svoju túžbu po literatúre slobody a lásky.

Je nepochybné, že veľkosťou svojho talentu a dokonalosťou formy svojich diel je najvýznamnejším básnikom celej slovenskej poézie, nie iba realistickej. Mnohých teoretikov prekvapuje bohatstvo tém (napr. básnik a jeho poslanie, postavenie slovenského, národa, odnárodňovanie, život dedinského ľudu, vzťah pánov a sedliakov, otázka zemanov, vzťah k matke a otcovi, vojna atď.), žánrová pestrosť jeho tvorby (óda, žalm, hymnus, sonet, lyrické cykly, balada, epické skladby, lyrickoepická skladba, krátka epika), rozmanitosť stôp (veľmi častý jamb, čisto daktylská stopa), akoby tým chcel dokazovať, že v slovenskom jazyku sa dajú napísať i tie najvznešenejšie literárne žánre.

Rozdelenie tvorby:

A.Lyrika
1.reflexívna poézia o národe, vesmíre, o svete (napr. Sonety, časti z Letorostov, Žalmy a hymny),
2.prírodná lyrika (Prechádzky jarom, Prechádzky letom),
3.osobná lyrika (Cyklus Čierny rok z Letorostov II. Hviezdoslav bol inšpirovaný početnými úmrtiami v rodine - otec, matka, svokra, brat),
4.protivojnová lyrika (Krvavé sonety),
5.sociálna lyrika (Letorosty III a Prechádzky letom, kde chváli vyvrcholenie roľníkovej práce a jeho odplatu - žatvu).

B.Epika

1. dlhšia epika - Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský (spracovanie postavy zemana),
2. kratšia epika:
a) ľudová téma - napr. Poludienok, Zuzanka Hraškovie (realistický básnik si zvolil baladický príbeh o dievčatku, sirôtke, ktorú druhá otcova manželka trestá zato, že sa pri práci a pri varovaní mladšieho brata ušpiní. Nemá sa komu požalovať, len mŕtvej matke na cintoríne. Tam si sukienku zašpiní od blata ešte viac, snaží sa oprať okraj šiat v rozvodnenom potoku a utopí sa),
a)biblická téma - napr. Ráchel, Vianoce,
b)historická téma - napr. Ľútosť Svätoplukova,

C. Lyrickoepická skladba: Hájnikova žena,
D. Dráma: Herodes a Herodias.


Letorosty I, II, III tvoria lyrický cyklus, ktorý vznikal v rokoch 1885-1895, teda v dobe národnej a jazykovej neslobody.

  • Letorosty I
    Básnik sa častejšie ako inokedy zamýšľa nad zmyslom svojej umeleckej tvorby: „Čo dávam, dávam z úprimnosti duše: raz myšlienky kvet a zas teplý cit, /jak zvnútra vzpláli samy“.
    Vkladá svoju nádej do mládeže, pretože tuší, že jeho generácia zmenu nedosiahne: „Ó, mládež naša, ó, mládež, dri sa verne ideálu! / Bo keď sa spustíš vidiny, /zapadneš v nížiny, / i v svojej hrudi nájdeš skalu“.
  • Letorosty II
    V súkromnom živote postihne básnika ťažké obdobie. O tragických udalostiach hovorí v cykle Čierny rok, ktorý pozostáva zo štyroch častí. Najpresvedčivejšia je časť, v ktorej sa lúči so svojou mŕtvou matkou: „Ešte raz ti ďakujem, čiernom na postlaní spiaca mati, za množstvo tvojich dobrodení, dobrodení tak veľkých, že im neviem ceny, a jak neviem ceny im, neviem počtu ani.“
  • Letorosty III
    Autor rozmýšľa o svojej ceste životom, každého 2. februára pribudne rôčik („Kráti sa to moje žitie, rok za rokom tečie preč“).
    Spomína, ako ho cudzí svet naprával proti vlastnej reči a vlastnému národu - a nebyť milovanej matky, bol by medzi tými, ktorí svoj ľud opustili. „Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá! Jak biedny nástroj ona pre snem prác, čo žitím srdca sú a ducha pýcha... Ta pohoď handru, odev vetchú.
    Vyčíta „pánom urodzeným", že nepozdvihli svoj ľud a obrátili sa mu chrbtom, hoci z jeho rúk žijú a bohatnú: „K vám urodzeným veľkomožným: ...čím zaslúžil si ľud ten môj i váš / to položenie zrovno otrokovo.

Téma 1. svetovej vojny je v slovenskej literatúre veľmi frekventovaná. Svoj pohľad na obdobie vojny spracovali ako prví spisovatelia realistickej generácie a teda aj Pavol Országh Hviezdoslav. Lyrickú skladbu zloženú zo sonetov napísal pod názvom Krvavé sonety už v roku 1914. Autor v čase vypuknutia vojny mal šesťdesiatpäť rokov, nemohol byť teda vojakom 1. svetovej vojny. Napriek tomu vojnu a dosiaľ nevídané zabíjanie ľudí a ničenie kultúrnych pamiatok a fabrík nemohol prežiť mlčky. Neostal ľahostajný, protestuje, burcuje, aj keď žije v zastrčenom kúsku Európy. Protivojnové básnické dielo odsudzuje nezmyselné zabíjanie a ničenie hodnôt civilizácie. Sugestívnym lyrickým opisom zachytil ukrutnosti vojny, aby ukázal jej ničivú silu. Presvedčivo vyjadruje právo každého človeka a národa na slobodnú existenciu. Pokúša sa hľadať vinníka, pokúša sa zachytiť pocity súčasníkov, apeluje na kresťanstvo a zdravý rozum ľudí. Bol zbožným človekom, napriek tomu povie kritické slová kresťanom i kresťanstvu, ktorí ako prví mali dodržiavať Božie prikázanie: „Nezabiješ." Cez rumoviská pozerá do budúcnosti, rozmýšľa, ako sa zmení svet po takejto strašnej skúsenosti. Básnická zbierka vyšla roku 1919. Skladá sa z 32 sonetov (sonet je strofická úprava veršov 4 + 4 + 3+3, v autorovej skladbe 4 + 4 + 6). V básnickej skladbe nájdeme tieto výrazné motívy:

1.spev o krvi,
2.obraz vojny,
3.obžaloba ľudstva a kresťanstva,
4.hľadanie vinníka,
5.úvaha o mieri,
6.Slovanstvo a Slováci,
7.privolávanie mieru.

  • 1. Básnik spieva o krvi, žiaľ, nie o tej, ktorá žiari sťa ruže kvet, pýr studu v dievčenskej tvári, ale o krvi, čo vybúšila hnev, i zúri- búri, ohňom páli, vlečie povodňou, rozmetá svet hŕbou pliev. Kde má nájsť človek útočisko pred utrpením, „keď všade ľudská jatka?“
  • 2. Obraz vojny
    „A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Hviezdoslav prirovnáva padanie ľudských tiel k padaniu zrelých klasov obilia v žatve.
    Plastický obraz vojny dosahuje využitím zvukomaľby. Výberom spoluhlások vytvára zvukový dojem praskajúceho zvuku pušky. Účinne využíva metaforu, napr. v genitívovej metafore - víchrica ukrutenstva - charakterizoval dvoma slovami všetko zlé, čo vojna prináša:
    Vo vojne umierajú najzdravší, najmladší ľudia - výkvet, nie vzlek človečenstva.
    Borí sa všetko, čo človek v histórii vytvoril - zapadá v sutiny jasný palác kultúry. Pošliapava sa ľudská dôstojnosť a práva - v prach purpur všeľudského dôstojenstva (purpur je farbou kráľovského alebo kardinálskeho šatu). Ťažko je toto všetko pozorovať staršej generácii, ktorá si svoj život už odžila. Za všetkých básnik vypovie, že by im bolo ľahšie v hrobe
  • 3. Obžaloba ľudstva a kresťanstva
    Básnik obžalúva človeka a kresťanstvo, že sa nedrží Kristových naučení: „Ó, ľudstvo! ľudstvo! tak si vzdialené nebolo nikdy od príkazu Krista: Blížneho miluj ako seba! sčista a bez výhrady splna, iskrenne“. Človek - pán prírody nedokáže vládnuť sám nad sebou, po tisícročnej histórii sa navrátil k barbarstvu.
  • 4. Hľadanie vinníka
    Za hlavnú príčinu vojny považuje autor sebectvo a panovačnosť ľudí: „To oná panovačnosť nadutá, čo pancier odela a číha v zbrojí, čo na obzore ako mračno stojí, žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia“.
  • 5. Úvaha o mieri
    V reflexii o mieri formou opakovaných otázok sa básnik pýta, čo bude po vojne. Bude pokoj? Zvíťazí pravda? Bude pre všetkých dosť chleba? – „A keď sa toto peklo vyvzteká, či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?“
  • 6. Slovanstvo a Slováci
    Prosí Boha, aby mu dovolil nazrieť, ako z toho strašného vĺn príboja vyjde Slovanstvo. Nestane sa i v budúcností zúrodňovateľom cudzích lánov?
    Slováci dúfajú, že po vojne príde iná doba, že ňou končí čas bezprávia, keď ich reč nemala dôstojné miesto v spoločenskom živote. Budú konečne o sebe rozhodovať sami, aby nemusela byť slovenská zem macochou vlastným deťom? „Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí, nepoletela tobôž pod zástavy?
  • 7. Privolávame mieru
    Básnik privoláva mier, oslavuje ho, akoby písal hymnus na jeho oslavu. Citoslovce „Ó!" zvyšuje hodnotu mieru, ktorý ľudstvo tak ľahko zmenilo na vojnový konflikt. Mier v jeho mysli je kráľovstvom ľudského bratstva lásky - a to je iste dobrý návod na udržanie mieru v každej dobe.
    - Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
    zavítaj s ratolesťou olivovou
    a buď nám zdravím, veselím i chovou,
    v snažení ostňom, kovom v rameni!
    Sceľ jazvy, úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý...
    Pod svoje nás zajm, húfy, vodcovstvo,
    Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!
    Básnik sa lúči s „piesňami krvavými", posiela ich k ľuďom, aby ich čítali s očami „slzavými". Aj keď nebol na fronte, bolestne trpel s nimi.

Hájnikova žena, lyrickoepická skladba - Na začiatku skladby je lyrická báseň Pozdrav ( „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!“), ktorou sa prihovára horám a lesom, na konci je lyrická báseň na rozlúčku Zbohom. Dejová línia sa rozvíja dynamicky ako v dráme, bez odbočení. Kapitoly VI., XII. a XIV. sú piesňové. Najznámejšie sú piesne maliniarok a poľovnícke piesne, ktoré spoluvytvárajú atmosféru prostredia. Hlavným kompozičným prostriedkom je kontrast medzi mravnou úrovňou ľudu a zhýralosťou šľachty (Artuš Villáni). Postavy z ľudu - mladí Čajkovci - sú ideálne postavy, majú dobré vlastnosti. Miško je hrdý, úctivý, pracovitý, poctivý. Aby nebol úplne „bielou" (romantickou) postavou, je prchký, pobije sa s chlapmi, udrie robotníka v lese, keď sa s ním kvôli robote pohádal. (Týmto sa líši od Sládkovičovho Martina z Detvana!!!). Hanka je pekná, je dobrou dcérou, je pracovitá, hoci vyrastala v blahobyte a nemusela ťažko pracovať. Je verná Miškovi a svoju lásku ubráni pred zhýralým pánom. Aby nebola úplne dokonalou postavou, autor z nej urobil trochu parádnicu (cesta do kostola). (Týmto sa líši od Sládkovičovej Eleny z Detvana!!!). Ale napriek tomu Hanka je svojou čestnosťou, láskou k Miškovi, citom k rodičom a hrôzou z toho, čo spáchala - veľkou ženskou postavou.

Dejová línia:

  • I. kapitola: Opis chalupy a kaštieľa, ktorý je zároveň porovnaním sveta ľudu a šľachty.
  • II. kapitola: Starý hájnik Čajka zomrel v lese pri práci v osemdesiatich rokoch. Jeho syn Michal sa rozhodne požiadať majiteľa lesov a horárne, aby mohol pokračovať v otcovej práci. Je smelý, slušný, na vojne bol, s puškou vie narábať. Starému grófovi Villánimu sa pozdáva, prácu dostane.
  • III. kapitola: Michal má konečno miesto, nemusí robiť paholka u gazdov a má aj horáreň, kam môže priviesť svoju lásku Hanku. Bola dcérou bohatých rodičov a do neistých podmienok by ju z domu nepustili. Na jar bola svadba a začali žiť v horárni.
  • IV. kapitola: Autor uvažuje o šťastí a opisuje šťastie mladých Čajkovcov.
  • V. kapitola: Mladý pár ide do kostola. Hanke sa sníval nepekný sen, je nepokojná. V kostole si ju všimne mladý záletný gróf Artuš Villáni. Nebol dobrým pánom, mal rád pekné ženy, poľovačky, pitky, o majetok sa nestaral.
  • VI. kapitola: Pieseň o láske.
  • VII. kapitola: Michal si poctivo vykonáva svoju prácu, akoby robil na svojom. Artuš príde k horárni, keď Hanka perie na potoku. Do krčiažka, z ktorého sa napil vody, hodí peniaz. Miško je veľmi prudký, Hanka sa mu bojí povedať o zvláštnej návšteve. Peniaze zahodí.
  • VIII. kapitola: Piesne maliniarok, ktoré oberajú maliny blízko horárne. Po ich odchode prišiel opäť Artuš. Hanka stihne zavrieť dvere.
  • XI. kapitola: Poľovnícke piesne. Mladý pán počas poľovačky naschvál pošle Miška na druhú stranu, no Miškovi sa to akosi nepozdávalo. Artuš príde do horárne tretíkrát, je dotieravý, potom násilnícky a Hanka si bráni česť a manželskú vernosť. Nechtiac ho zabije záražcom. Miško ju nájde takmer bez života. Zaprisaháva ju, aby neprezradila, že pána zabila ona, a udá sa.
  • X. kapitola: Hankini rodičia vinia Miška z nešťastia dcéry a ona nesmie nič prezradiť. Matka jej zomrie a Hanka sa načisto pomätie. Chodí bez rozumu po kraji.
  • XI. kapitola: Je súd. Miška neodsúdia, lebo do súdnej siene príde Hanka a všetko prezradí. Pomätenú nemôžu odsúdiť.
  • XII. kapitola: Piesne.
  • XIII. kapitola: Je búrka. Miško kontroluje, či vietor nepoškodil horu, hoci už nie je hájnik. Zachráni koč so splašenými koňmi, ktorý smeruje k potoku so strhnutým mostom. V koči je starý gróf Villáni s dcérou. Gróf Čajkovcom za odmenu odpustí a dovolí im bývať v horárni.
  • XIV. kapitola: Pieseň hviezd.
  • XV.kapitola: Hanke sa po narodení dieťaťa vráti zdravý rozum. Opäť sú šťastní.

Herodes a Herodias, tragédia - Päťdejstvová veršovaná tragédia (obsahuje aj prozaické časti) je jedinečným dramatickým dielom v slovenskej literatúre. Autor čerpal z biblických dejín, z čias Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje nové náboženstvo, ale je aj zástancom práv ľudu a kritikom morálky kráľovského dvora.

  • 1. expozícia:
    Židovský ľud je nespokojný s vládou kráľa Heroda Antipasa, ktorý vo všetkom ustupuje okupantom z Ríma a ktorý vyrubuje vysoké dane. Ľud s napätím očakáva svojho kráľa z cesty do Ríma. Ten namiesto zmiernenia okupačných zákonov si privádza novú ženu Herodiadu aj s jej krásnou dcérou Salome. Svoju zákonitú manželku Tamaru vyháňa.
  • 2. kolízia:
    Nespokojný ľud podporuje Jochanan (Ján Krstiteľ), za čo padne do nemilosti kráľa. Podporí ho však Filip - manžel Herodiady a otec Salome. Žiadal kráľa, aby mu vydal jeho dcéru Salome, ale neuspel. Jána Krstiteľa pozvú na kráľovský dvor, kde ho zatknú kráľovi vojaci.
  • 3. kríza:
    Národ je čoraz nespokojnejší, ale kráľ sa zabáva, dopraje si poľovačku. Pred kráľa predvedú Jána Krstiteľa, ktorý je voči panovníkovi veľmi kritický. Kráľ cíti, že v mnohom má Ján Krstiteľ pravdu, ale dá ho uväzniť ako buriča. Herodias si svoj konflikt s bývalým manželom vyrieši - Filipa zavraždia.
  • 4. peripetia:
    Kráľ sa zbavil nepriateľov a kritikov, je na výslní a v povznesenej nálade prisľúbi svojmu vernému služobníkovi Manahenovi, že v deň narodenín prepustí Jána Krstiteľa. Na kráľovskom dvore sa hoduje. Prešibaná Herodias vidí, že kráľovi sa páči tanec Salome, núti ju tancovať pre kráľa a našepká jej, aby si ako odmenu žiadala hlavu Jána Krstiteľa. Kráľ svoj pôvodný sľub poruší a prikáže sťať Jánovi Krstiteľovi hlavu. Donesú ju na striebornom podnose.
    Pohár trpezlivosti pretiekol, kráľ po tomto krutom čine stráca podporu poddaných, ale i svojich hostí - mocných mužov krajiny. Prekvapí ho nepríjemná správa, že proti nemu tiahne arabský kráľ Aresta, otec jeho zákonitej ženy Tamary. Zachraňuje sa potupným útekom.
  • 5. katastrofa:
    Nastáva koniec slávy veľkého panovníka. Jeho vojsko je porazené, Herodias sa ukáže v pravom svetle, neváha stratiť ženskú česť, len aby si získala priazeň Ríma. Na dvor sa vracia Salome, ktorú matka vydala za starého muža. Herodes sa uchádza o jej lásku a nebezpečná Herodias si to všetko vypočuje. Nakoniec sa manželia musia zmieriť, porážka je absolútna. Herodes stratí trón a s nemravnou a zlou Herodiadou ho vyženú z krajiny. Rím dosadí na trón nového panovníka.

Pavol Országh Hviezdoslav venuje vo svojej tvorbe pozornosť aj zemanom, a to v dielach Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Prvé dielo zachytáva aj kladné typy zemanov (Ežo, Estera), druhé dielo zachytáva morálny a ekonomický úpadok zemianskej rodiny. Hviezdoslav sám pochádzal zo schudobneného zemianskeho rodu, ale jeho otec sa už živil ako roľník. Vie, že tade vedie cesta pre slovenských zemanov, a preto jeho postavy uzatvárajú sobáš so sedliačkami.

Ežo Vlkolinský
Zemania sa od sedliakov neodlišujú majetkom (napr. sedliaci Bockovci sú bohatí) ani spôsobom obživy (aj Estera a Eliáš obrábajú polia, sami vykonávajú všetky roľnícke práce - napr. Estera chystá povriesla na žatvu, Ežo orie, kosí najprv svoje polia a potom strýkove atď.), ale len zvykmi, oblečením (napr. zeman nosil čiernu súkennú mentieku a sedliak slovenský kožuch) a hlavne udržiavaním odstupu od sedliakov v dedine aj tým, že deti krstili biblickými menami: napr. Ezechiel, Eliáš, Efraim, Jakub, Peter, Šimon, Benjamín, Judita, Estera. Sedliaci sa menia - tí chudobnejší sú paholkami, pracujú na cudzích gazdovstvách a tí bohatší sú rovnocennými partnermi zemanov. Často sa im majetkovo darí lepšie. Sú hrdí, dodržia svoje zvyky, aj keď sa im zemania vysmievajú. Eža považujú za dobrú partiu nielen preto, že je zeman, ale predovšetkým, že je rozumný gazda, bohatý a pracovitý. Už aj bohatší sedliaci majú nižšie latinské triedy, napr. sedliak Blažko konverzuje (aj keď s chybami) so zemanmi na Ežovej svadbe po latinsky.

Dejová línia:

  • Vdova Estera Vlkolinská poctivou prácou uchovala majetok pre svojho syna, ktorého dobre vychovala. Má veľkú autoritu v dedine, každý si ju váži. Vzťahy so synom sa narušia, keď sa Ežo, syn zo zemianskeho rodu, rozhodne oženiť so Žofkou Bockovie z bohatej sedliackej rodiny. Žofkina matka bola zemianka, ale rodičia ju po sobáši so sedliakom vydedili. Matka nepovolí a syna vyhodí z domu. Chystala mu za ženu zemianske dievča Marku Tomášovie a urazilo ju predovšetkým to, že syn nepotreboval jej radu, vybral si sám.
  • Ežo ide bývať k svojmu strýkovi Eliášovi, ktorý len čaká, aby urobil niečo naprotiveň Estere. Nie je nezištný, usiloval sa brata obrať o majetok, lebo Ežov otec študoval, a teda z majetku míňal. Bratia sa súdili a potom sa hnevali (až do smrti Ežovho otca Beňa). Ežo predtým strýka vždy pozdravil, ale nenavštevoval ho.
  • Pre Eliáša, ktorý nemal deti, a teda musel si na pomoc zjednávať veľa služobníctva, bol robotný synovec požehnaním. Ežo bude u neho zadarmo pracovať viac než paholok. Eliášovej žene Judke sa to nepáči, nie je rada, že si ešte viac pohnevali Esteru.
  • Strýko Eliáš výstrojí synovcovi svadbu. Prvýkrát hostí ľudí, hoci mal povesť veľkého skupáňa. Je veľmi pyšný na svoj pôvod, dáva to sedliakom patrične pociťovať. Urazí sa, keď ho už v deň svadby v dome Bockovcov privítajú sedliackymi svadobnými zvykmi. Estera sa vykloní z okna, keď svadobný sprievod prechádza dedinou, a vynadá synovi a hlavne švagrovi. Prvým družbom je Gábor Vlkolinský, syn Šimona Vlkolinského. Je tradíciou, že budúca svokra posiela neveste vyšitý čepiec. Estera Žofke nepošle zemiansky, ale sedliacky ženský čepiec, aby ju pokorila.
  • Na svadbe sedliak Jurák vyvolá hádku o existencii zemianstva. Ežo pred všetkými povie, že už niet výsad zemanov, ľudia sú si rovní pred Bohom i svetom a musia vedľa seba žiť.
  • Eliáš by bol by rád, keby Ežo prišiel so ženou bývať k nemu, robili by na jeho majetku obaja. Ežo si však od svokrovcov prenajme zemiansku kúriu, ktorú kúpili, a bude tam pár rokov úspešne hospodáriť. Matka sa so synom zmieri až po piatich- šiestich rokoch, keď ju na ceste domov osloví malý vnuk Benko a pýta si jabĺčko z jej sadu. Dieťa jej povie, že ju má rado a vojde s ňou do dvora - kŕmia spolu sliepky, prezerá si izbu a obrazy na stenách a veľmi dobre sa cíti u starej mamky. Estera sa nedokáže ubrániť citu k vnukovi, prijme naspäť svojho syna a s láskou prijme aj svoju sedliacku nevestu.

Gábor Vlkolinský
Situácia zemianskej rodiny je úplne odlišná než v diele Ežo Vlkolinský. Gáborova matka začne piť, zo zúfalstva sa k nej pridá i otec a synovi prepijú majetok. Majetkový a morálny úpadok rodičov sprevádza strata dobrého mena a Gábor prestane byť vhodným ženíchom pre zemianske dievča Uľku Gažkovie, ktoré miloval. Zaujíma sa o Marku Tomášovie, ale tá ho nechce a neskôr zomrie. Keď mu nevyjde ani tretí pokus, nevie, čo so svojím životom. Chce dobrovoľne odísť z tohto sveta, ale v tom mu zabráni jeho bratranec Ežo Vlkolinský, ktorému bol družbom na svadbe. Ežo mu poradí, aby si nevestu hľadal medzi sedliačkami. Tak aj urobí. Prižení sa k Blažkovcom.

Vysvetlivky:

sonet- strofická úprava veršov 4 + 4 + 3+3, v autorovej skladbe Krvavé sonety 4 + 4 + 6,

epos- rozsiahly epický útvar, ktorý existuje v literatúre od staroveku. V 19. stor. prešiel vývojom k básnickej poviedke. V úvodnej časti obsahuje propozíciu (niekoľkými veršami autor naznačí dej) a potom invokáciu (autor žiada múzy umenia, aby mu pomohli v tvorbe).
Dejová línia eposu začína in medias res, čo je typ rozprávania bez úvodu,
uprostred veci.

hviezdoslavovský verš- jambický verš (jamb : u -), v ktorom prvá slabika je neprízvučná, druhá prízvučná). V slovenčine musí byť na začiatku prvého verša zvyčajne jednoslabičné slovo (jednoslabičná spojka, častica, krátky tvar zámena atď.), aby sme dosiahli jamb. Slovenský jamb je nestopový, pretože hranica stopy a slova nie je rovnaká. Stopový jamb môžu mať len jazyky, ktoré nemajú prízvuk zásadne na prvej slabike slova (napr. angličtina).
Ukážka:
P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena:
Keď teda starý hájnik Čajka
u -/u -/u - / u - / u.
Hviezdoslav teda preferoval stopu (najmenšia stavebná jednotka verša) jamb a sylabotonický veršový systém. Jamb sa na začiatku verša uplatňuje v jedno a trojslabičných slovách, čím sa dosiahne, že slovní prízvuky vychádzajú na párne slabiky. 

 
   1  |  2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.