V diele Detvan nájdeme kladnú romantickú postavu bez jedinej zlej vlastnosti. Postava kráľa Mateja Korvína je idealizovaná. Martin Hudcovie je romantická postava bez konfliktov a protikladov, jediným romantickým prvkom je to, že pociťuje v duši nedefinovanú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý od prvej chvíle je s prírodou úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. Zabije kráľovského sokola, lebo útočil na malého zajačika. Vybojoval Elenu z rúk zbojníkov a zranil zbojníckeho kapitána, ktorý sužoval celý kraj. Vyhľadá kráľa a prizná sa k zabitému sokolovi. Kráľ ho získa do svojho Čierneho pluku. V citoch je priamy, verný svojej Elene i kráľovi. Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície (nosí kroj) a predovšetkým svojho kráľa Mateja. Požiada kráľa, aby si ako vojak mohol nechať kroj. Elena, jeho milá, je ideálna predstaviteľka slovenského ľudu. Krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi, rázne odmieta nadbiehanie neznámeho muža (kráľa). Kráľ Matej je zidealizovaná historická postava, zaujíma sa o to, ako ľud žije. Má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory. Kráľ ocení statočnosť a čestnosť Martina. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania (1471), keď arcibiskup dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra. O to vrúcnejší vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu.
Skladba sa skladá z piatich spevov: 1. Martin, 2. Družina, 3. Slatinský jarmok, 4. Vohľady, 5. Lapačka.
1. Martin
Čitateľ sa zoznamuje s hrdinom a prostredím pod Poľanou:
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov,
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?..
Jedinou dejovou zložkou tohto spevu je boj zajaca so sokolom, ktorý symbolizuje boj dobra so zlom.
2. Družina
Martin je zobrazený s kamarátmi, valachmi pri vatre, pri speve, zvukoch fujary a gájd, tu sa dozvedá, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Kontrastne pôsobí scéna so zbojníkmi unášajúcimi Elenu, ktorá sa vybrala hľadať do lesa Martina, svojho milého. Martin pri návrate zo salaša vyslobodí Elenu z rúk zbojníkov a jedného z nich zabije. S Elenou sa dohodne, že sa stretnú na Slatinskom jarmoku. V tomto speve Sládkovič ukazuje svojim vrstovníkom jasnú perspektívu národnej budúcnosti, ktorá vyrastá z koreňov ľudového života:
Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
Pred budúcnosťou svojou sa trasie-
Moc zrodí čas, čas moc zmorí,
Boh barlu cenou berly ocení,
Boh ovce v obce ľahko premení,
Boh zo stád štáty utvorí!-
3. Slatinský jarmok
Najepickejší spev. Jeho osou je stretnutie s kráľom Matiášom, ktorému sa ospravedlňuje za zabitie jeho sokola. Kráľ sa vyzvedá, prečo to urobil, páči sa mu smelosť a statočnosť mládenca. Martin sa priznáva, že v bitke zabil obávaného zbojníka, neznámy starček dosvedčí, že zbojník sužoval celý kraj, preto kráľ obdaruje mládenca koňom a kantárom.
4. Vohľady
Dejový rámec tohto spevu tvorí noc, ktorá symbolizuje vyrovnanosť a pokoj. Elena odmieta kráľa, ktorý sa jej zalieča, lebo ľúbi Martina. Záver je romantický, ukazuje nám bohatý citový život zaľúbencov, zdôrazňuje ich vernosť. Sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia.
5. Lapačka
Ide o obraz dramatickej verbovačky na dedine. Užialenú matku utešujú, že bude mať zo syna švárneho vojaka. Martin vstupuje do elitného Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si ponechá Elenu, kroj, fujaru, valašku, vrkoče.
Naopak realizmus (z gréc. realis - skutočný), ktorého predstaviteľom bol aj Pavol Országh Hviezdoslav, vznikol v podmienkach priemyselnej revolúcie, v čase zániku feudálneho spoločenského poriadku. Jeho zrod má súvis s rozvojom prírodných (exaktných) vied. Ideové základy prebral z pozitivizmu (filozofický smer 19. stor., zakladateľ Auguste Comte- považoval za existujúce to, čo sa dalo overiť ľudskými zmyslami, exaktne dokázať skúsenosťou alebo experimentom). Realizmus vyvolal ústup fantazijných, nereálnych tém a postáv, neskutočného alebo vylepšeného prostredia, orientoval pozornosť na každodenný reálny život skutočných ľudí z rôznych spoločenských vrstiev.
Realizmus prináša novú literárnu postavu - typický charakter (typ). Typ je taká literárna postava, ktorá je nositeľom vlastností väčšej skupiny ľudí, žije v typickom prostredí, hovorí typickým jazykom svojej spoločenskej vrstvy. Kritická analýza nedostatkov v spoločnosti sa nevyhýba tabuizovaným témam, skôr naopak- vyhľadáva ich (prostitúcia, karierizmus, problémové manželstvá, nevery).
Realizmus je umelecký smer uplatňujúci sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia, založený na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite. Realizmus sa neobracia do minulosti, zaujíma ho predovšetkým súčasnosť.
Pavol Országh Hviezdoslav (1849-1921): Hájnikova žena, lyrickoepická skladba.
Na začiatku skladby je lyrická báseň Pozdrav:
„Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on, čo hľadá,
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka...
Touto básňou sa prihovára horám a lesom, na konci je lyrická báseň na rozlúčku Zbohom.
Dejová línia sa rozvíja dynamicky ako v dráme, bez odbočení. Kapitoly VI., XII. a XIV. sú piesňové. Najznámejšie sú piesne maliniarok a poľovnícke piesne, ktoré spoluvytvárajú atmosféru prostredia. Hlavným kompozičným prostriedkom je kontrast medzi mravnou úrovňou ľudu a zhýralosťou šľachty (Artuš Villáni). Postavy z ľudu - mladí Čajkovci - sú ideálne postavy, majú dobré vlastnosti. Miško je hrdý, úctivý, pracovitý, poctivý. Aby nebol úplne „bielou" (romantickou) postavou, je prchký, pobije sa s chlapmi, udrie robotníka v lese, keď sa s ním kvôli robote pohádal. (Týmto sa líši od Sládkovičovho Martina z Detvana!!!). Hanka je pekná, je dobrou dcérou, je pracovitá, hoci vyrastala v blahobyte a nemusela ťažko pracovať. Je verná Miškovi a svoju lásku ubráni pred zhýralým pánom. Aby nebola úplne dokonalou postavou, autor z nej urobil trochu parádnicu (cesta do kostola). (Týmto sa líši od Sládkovičovej Eleny z Detvana!!!). Ale napriek tomu Hanka je svojou čestnosťou, láskou k Miškovi, citom k rodičom a hrôzou z toho, čo spáchala - veľkou ženskou postavou.
Dejová línia:
I. kapitola: Opis chalupy a kaštieľa, ktorý je zároveň porovnaním sveta ľudu a šľachty.
II. kapitola: Starý hájnik Čajka zomrel v lese pri práci v osemdesiatich rokoch. Jeho syn Michal sa rozhodne požiadať majiteľa lesov a horárne, aby mohol pokračovať v otcovej práci. Je smelý, slušný, na vojne bol, s puškou vie narábať. Starému grófovi Villánimu sa pozdáva, prácu dostane.
III. kapitola: Michal má konečno miesto, nemusí robiť paholka u gazdov a má aj horáreň, kam môže priviesť svoju lásku Hanku. Bola dcérou bohatých rodičov a do neistých podmienok by ju z domu nepustili. Na jar bola svadba a začali žiť v horárni.
IV. kapitola: Autor uvažuje o šťastí a opisuje šťastie mladých Čajkovcov.
V. kapitola: Mladý pár ide do kostola. Hanke sa sníval nepekný sen, je nepokojná. V kostole si ju všimne mladý záletný gróf Artuš Villáni. Nebol dobrým pánom, mal rád pekné ženy, poľovačky, pitky, o majetok sa nestaral.
VI. kapitola: Pieseň o láske.
VII. kapitola: Michal si poctivo vykonáva svoju prácu, akoby robil na svojom. Artuš príde k horárni, keď Hanka perie na potoku. Do krčiažka, z ktorého sa napil vody, hodí peniaz. Miško je veľmi prudký, Hanka sa mu bojí povedať o zvláštnej návšteve. Peniaze zahodí.
VIII. kapitola: Piesne maliniarok, ktoré oberajú maliny blízko horárne. Po ich odchode prišiel opäť Artuš. Hanka stihne zavrieť dvere.
XI. kapitola: Poľovnícke piesne. Mladý pán počas poľovačky naschvál pošle Miška na druhú stranu, no Miškovi sa to akosi nepozdávalo. Artuš príde do horárne tretíkrát, je dotieravý, potom násilnícky a Hanka si bráni česť a manželskú vernosť. Nechtiac ho zabije záražcom. Miško ju nájde takmer bez života. Zaprisaháva ju, aby neprezradila, že pána zabila ona, a udá sa.
X. kapitola: Hankini rodičia vinia Miška z nešťastia dcéry a ona nesmie nič prezradiť. Matka jej zomrie a Hanka sa načisto pomätie. Chodí bez rozumu po kraji.
XI. kapitola: Je súd. Miška neodsúdia, lebo do súdnej siene príde Hanka a všetko prezradí. Pomätenú nemôžu odsúdiť.
XII. kapitola: Piesne.
XIII. kapitola: Je búrka. Miško kontroluje, či vietor nepoškodil horu, hoci už nie je hájnik. Zachráni koč so splašenými koňmi, ktorý smeruje k potoku so strhnutým mostom. V koči je starý gróf Villáni s dcérou. Gróf Čajkovcom za odmenu odpustí a dovolí im bývať v horárni.
XIV. kapitola: Pieseň hviezd.
XV.kapitola: Hanke sa po narodení dieťaťa vráti zdravý rozum. Opäť sú šťastní.
Dalo by sa teda povedať, že v tomto diele zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miška Čajku a jeho ženy Hanky. Básnik tu zobrazil základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou (Artuš Villáni) a ľudom. Autor stojí na stanovisku ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka.
Tiež by sa dalo o tomto diele povedať to , že autor sa venuje problematike zemianstva ktorá je postavená na kontraste ľud- šľachta, svet kaštieľov- svet chalúp. Hviezdoslav tu zobrazuje zásadné rozdiely v ponímaní základných životných otázok, rozdiely v postoji k práci i v morálke. Nižšiu šľachtu (zemanov) zobrazil v postave Artuša Villániho. Zobrazil tak egoizmus, zhýralosť a neschopnosť tejto spoločenskej vrstvy prijať odmietnutie. Naopak na príbehu lásky Miška Čajku a jeho ženy Hanky autor zobrazil morálnu silu, čestnosť, priamosť a statočnosť obyčajného ľudu.
Vysvetlivky:
Sylabický prozodický systém (slabičný) sa nachádza v ľudovej poézii a v slovenskej romantickej poézii (štúrovci). Verš a veta má tie isté hranice. Verš má rovnaký počet slabík s prerývkou (intonačnou pauzou) - dierézou uprostred.
Ukážka: J. Botto: Smrť Jánošíkova
Horí ohník horí, //na Kráľovej holi./- dvanásťslabičný verš, prerývka po šiestej slabike, l.,2.,3.,4.,5.,6.,//7.,8.,9., 10., 11., 12.
Sylabotonický (slabično-prízvučný) prozodický (veršový) systém je taký systém, v ktorom rytmus básne vytvára striedanie prízvučných a neprízvučných slabík vo verši. Dodržiava rovnaký počet slabík vo verši. Poznámka: Prízvuk a dĺžka sú dva rôzne javy. Generácia realistov (Hviezdoslav, Vajanský) presadila sylabotonický verš v slovenskej literatúre a rozvinula ho slovenská literárna moderna (napr. Krasko, Roy, Jesenský), ktorej členovia začali programovo používať daktylskú stopu. Poznáme nasledovné stopy:
a) daktyl: -UU (prvá slabika prízvučná + dve neprízvučné)
Ukážka: I. Krasko: Baníci
Noc bola hlboká, svetlá už nepláli -uu /-uu/- uu / - uu /
b) trochej: -U (prvá slabika prízvučná + druhá neprízvučná, v štvorslabičnom slove sú dva trocheje)
I. Krasko: Chladný dáždik
Chladný dáždik prší, prší/ - u/ - u/ -u/ -u/
Daktylo-trochejský verš kombinuje dve stopy - daktyl a trochej (-uu/-u/)
I. Krasko: Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky padal / -UU/ - u/ - u u/ - u/
c)jamb: u - (prvá slabika neprízvučná + druhá prízvučná)
V slovenčine musí byť na začiatku prvého verša zvyčajne jednoslabičné slovo (jednoslabičná spojka, častica, krátky tvar zámena atď.), aby sme dosiahli jamb. Slovenský jamb je nestopový, pretože hranica stopy a slova nie je rovnaká. Stopový jamb môžu mať len jazyky, ktoré nemajú prízvuk zásadne na prvej slabike slova (napr. angličtina).
Ukážka: P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena
Keď teda starý hájnik Čajka u -/u -/u - / u - / u
Dalo by sa teda povedať, že kým P. Országh Hviezdoslav a jeho básnická škola preferovala stopu jamb a sylabotonický veršový systém, štúrovci a teda aj Andrej Sládkovič sa opierali o ľudovú slovesnosť a vtedy v slovenskej poézii prevládol sylabický veršový systém.
