Do 8. stor.
Spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľko sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Porovnávaním tvarov slov jednotlivých slovanských jazykov sa môžeme takmer s určitosťou dopracovať k podobe praslovanského slova (napr. svieca - světja, ležať - legeti, medza - medja). Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. tvrdý jer a mäkký jer. Chýbali spoluhlásky h, f, ale mal navyše polomäkké spoluhlásky c, z atď. V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky. V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov, napr. z oblasti prírody: hora, zem, blato, slnko, buk, lipa atď., z oblasti príbuzenských vzťahov: otec, syn, ujo, dedo, muž, žena, z oblasti ľudského tela: koleno, hlava, ruka, noha, črevo, krv, kosť atď., pomenovania činností: orať, žať, siať. Tieto slová alebo ich základy sa nachádzajú v obmenách aj v iných slovanských jazykoch. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie.
9. stor. – rok 863
Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení na Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali sa dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícki a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín prvé slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy.
V. Turčáni objavil systém , na základe ktorého bolo písmo vytvorené - všetky písmená sú kombináciou týchto znakov: + (kríža - spása) ako symbolu Krista, O (kruhu) ako symbolu Boha a trojuholníka ako symbolu Trojice. Nový liturgický jazyk prijali s nevôľou hlavne franskí kňazi a tzv. trojjazyčníci (zástancovia trilingvizmu), ktorí presadzovali tri tradičné liturgické jazyky: grécky, latinský, hebrejský.
Po obhajobe staroslovienskeho jazyka v Ríme (spoločná obhajoba v roku 867 u pápeža Hadriána II. a druhýkrát Metodova obhajoba v roku 880 u pápeža Jána VIII.) sa stal štvrtým liturgickým jazykom. Po Metodovej smrti (885) Svätopluk dá prednosť politickému spojeniu so Západom, zakáže starosloviensku liturgiu a slovanských kňazov vyženie. Slovanská vzdelanosť pokračuje hlavne v kláštoroch Bulharska a práve tam vzniklo druhé slovanské písmo cyrilika na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky.
Literárne pamiatky v staroslovienčine
Pôvodné: Proglas - prvá slovanská báseň, Moravsko-panónske legendy,
Prekladové: preklad Biblie, žaltár - kniha žalmov, breviár, modlitby atď., Zákon sudnyj ljudem.
Používaním staroslovienskeho jazyka (pôvodne južnoslovanského) na Veľkej Morave pribúdajú do jeho lexiky západoslovanské prvky. Veľkomoravské slová v staroslovienčine boli napr. godina, prositi, pastyr, grnčari, štitari atď. Náš jazyk bol odlišný od súčasnej slovenčiny, mali sme nosovky (ako napr. teraz francúzština), tvrdé a mäkké jery (polosamohlásky, napr. dt>ni> = deň), zanikli v 10. stor.
10. stor.
Rozpad Veľkej Moravy, postupné začleňovanie Slovenska do uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk. Literárne pamiatky - po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika (zač. 13. stor.), Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11. stor.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.).
Staroslovienčina obohacuje slovnú zásobu maďarského jazyka hlavne z oblasti rodiny, domu, cirkvi, štátnej správy atď. (ablak - oblok, azstal - stôl, szalma - slama, király - kráľ, kerest - krst atď.).
14. až 16. stor.
Kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo bibličtina, t.j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia). Začína sa presadzovať v administratívnych zápisoch v mestách. Pod vplyvom založenia pražskej univerzity (1348), pobytu husitských a bratríckych vojsk a v 16. stor. pod vplyvom reformácie, ktorá uprednostňovala materinský jazyk ako jazyk liturgický pred latinčinou, sa začína na Slovensku používať slovakizovaná čeština ako spisovný jazyk Slovákov.
Literárne pamiatky: napr. Žilinská mestská kniha - 14. stor., hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu - pol. 14. stor.
18. stor.
Uzákonenie prvého spisovného slovenského jazyka (bernolákovčiny) na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis (píš, ako počuješ) - všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom (dedina, swaďba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich). Namiesto j používa g, napr. gim = jim, im, mal dvojité w. Do západoslovenčiny (spíwať= spievať, kóň = kôň) pridal mäkké slabiky de, te, ne, le.
Kodifikačné diela: Slovenská gramatika, Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách.
1843
Uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický. Jazyk prijali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci.
Kodifikačné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej.
Ľ. Štúr za základ spisovného jazyka vzal stredoslovenské nárečie, lebo (ako to v Náuke reči slovenskej tvrdí): najčistejšje a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa v samích Tatrách, v strjedku ích najzavreňejšom: Liptove, Orave, Turci, hornom Trenčíne, v hornej Nitre, Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade a aj vo veľkej čjastke Gemera... Štúr nepoznal spoluhlásku ľ, samohlásku y, ä, dvojhlásky, napr. božú = božiu, kvjetím = kvietím.
1852
M. Hattala a M. M. Hodža upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i atď. M. Hattala vtedy vydal Krátku mluvnicu slovenskú.
1862 až 1875
Slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej. Obohacuje sa hlavne o odborné názvy.
1875 až 1918
Maďarizácia. Cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov - úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 (Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl.
1918
Vznik 1. ČSR. Dovtedy najlepšie podmienky pre používanie a rozvoj spisovného slovenského jazyka. Slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20- tych rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážneho, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť atď.
1940
Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov). Uchovali osobitosť slovenského jazyka, ale urobili aj chyby: vyhodili slovo barva - nahradili ho slovom s cudzím základom - farba, topánka namiesto bota, korčule namiesto brusle).
1953
Zásadnejšia zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd= schôdza, zjazd = na lyžiach.
1991
Nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen (Ulica osloboditeľov a nie ulica Osloboditeľov, Most mieru, slovenský jazyk - názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení, katedra slovenského jazyka Univerzity Komenského - názvy menších častí inštitúcií sa píšu malým písmenom, Boh, Matka Božia - kresťanské náboženské pomenovania sa píšu veľkým písmenom).
Mení sa písanie čiarky. Pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či nepíšeme čiarku. Ak spojka a má iný význam ako zlučovací, čiarku môžeme písať, ale nemusíme. (Odišiel a nezaplatil. Odišiel, a nezaplatil. Asi odišiel alebo tu vôbec nebol. Byť či nebyť?) Ak sa spojka opakuje, čiarku píšeme. (Alebo odídeš, alebo zaplatíš.)
Zmeny v rytmickom krátení (tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia - píšuci, skrátila sa slovotvorná -ár, -áreň, ak je pred ňou dlhá samohláska. Úprava bola nedôsledná, prípona -ár, -áreň zostala dlhá, ak pred ňou bola dvojhláska, napr., mliekár, ale prevádzkar).
Zjednodušilo sa písanie prísloviek. Dovedna sa píšu všetky príslovky okrem niekoľkých, napr. príslovky vyjadrujúce farbu majú dva tvary - načerveno, na červeno.
Medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka (Bratislava 3. 9. 2001), za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď.
1996
Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny.
1998
Zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu. Zjednocuje sa písanie slovotvornej prípony -ár, -áreň. Prípona sa skracuje, aj keď je v predchádzajúcej slabike dvojhláska: mliekareň. (V roku 1991 ešte mliekáreň, ale prevádzkareň.)
Opäť sa píše veľké písmeno v názve katedry vysokej školy, ostatné menšie oddelenie inštitúcií sa píšu s malým písmenom - Pracuje na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK. Je členkou predmetovej komisie slovenského jazyka.
Zvieracie privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru páví majú dva tvary, napr. vtáčí / vtáči, kohútí / kohúti. Táto zmena je zachytená v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale nie v Pravidlách slovenského pravopisu.
V ďalších často používaných cudzích slovách nerešpektujeme pôvodný pravopis (napr. díler - pôvodne dealer, dizajn - pôvodne design, atď).
Vysvetlivky:
fonetický pravopis- pravopis založený na zásade zaznamenávať hláskovú stavbu slov,
etymologický pravopis- pravopis založený na zásade zaznačovať podobu slova podľa pôvodného znenia.
