Koniec storočia svojimi podmienkami a očakávaniami ovplyvnil svetonázor i životný štýl ľudí. Prudký priemyselný rozvoj vedie k vzniku veľkých mestských konglomerácií. Človek po tisícročiach opúšťa pole, vidiek a žije anonymne vo veľkých domoch v meste. Vytvára sa pocit samoty uprostred ľudí, absencia rodinných kontaktov vedie k frustrácii, čo sa v lyrike prejavuje napr. častým motívom matky, domova, potreby lásky, šťastia.

Napr. Paul Verlaine: Túžba
Tak sivo a divo je v tom údolí, / hmly nad ním kľačia, / obzory ako čelá starcov, mrholí. / Speváčik, vtáča, /požičaj mi krídla, posvieť, do výšok ma nes, / kde slnko žiari, /len rýchlo do rajských záhrad, ó, do nebies, /do večnej jari).

Mesto je v ostrom protiklade k vidieku a prírode, je stokou ľudských osudov a ľudských trosiek.

Napr. Charles Baudelaire: Brieždenie
Z domov sa tu a tam počína dymiť už. / S ústami dokorán, na viečkach siné smútky, / v stupídnom, tvrdom sne strnuli prostitútky. / Žobrácky, vláčiace splienené prsníky, / dýchajú v skrehlú dlaň, dúchajú uhlíky.

Od Francúzskej revolúcie a Parížskej komúny sa zosilňuje kritika malomeštiactva a kritika moci.

Jean Arthur Rimbaud: Paríž sa zaľudňuje
Ó, srdcia špinavé, ústa, čo páchnu vajcom, / vymeťte lakotným jazykom všetky kúty! / Nože, len mok na stôl sem týmto ochltancom! / Víťazi, váš pupok je hanbou napuchnutý!

Silnie odmietanie symbolov štátnej moci, ktorá riadi život človeka, ale aj spoločenského systému, ktorý zvýrazňuje nerovnosť medzi ľuďmi.

Napr. Jean Arthur Rimbaud: Kováč
Za náš groš je strecha Louvre pozlátená, /z nás si sa vypásol, vystrájaš hostiny, / len sa smej, zrátané sú tvoje hodiny!

Vytvára sa bohéma - nový životný štýl umelcov a intelektuálov, a s ňou aj motív tuláctva. Mnohí z nich menili často miesto svojho pobytu, zamestnania, hľadali dobrodružstvo.

Napr. Jean Arthur Rimbaud: Moja bohéma (Fantázia)
Šiel som si, s rukami vo vreckách, v každom diera, / môj kabát kabátom bol možno predvlani, / pod nebom, múza, šiel som tvoj verný poddaný / a lásky v mojich snoch - och, jedna prenádhera!

V pozícii odbojníkov a provokatérov sa im nedostávalo uznania za tvorbu, pociťovali nespokojnosť so svojím súkromným životom a zatrpknutosť. Prestali rešpektovať meštiacke normy v styku s ľuďmi, v obliekaní, v spôsobe života. Provokujú aj stvárnením tradičných „vysokých" tém, napr. témy lásky.

Jean Arthur Rimbaud: Moje malé milenky
-Ó, moje malé milenky - veď /strácam k vám cit! / Škaredé prsia sú váš kýpeť. / Treba ho skryť! /;
Zdochnite, hostiteľky hladné - / a spas vás Boh.

Často provokujú svojím vzťahom k cirkvi (Charles Baudclaire: Litánie k satanovi).
Vyslúžili si pomenovanie prekliati básnici (Paul Verlaine: Prekliati básnici).

Literárna moderna mala tri dominantné prúdy: a) symbolizmus, b) dekadencia, c) impresionizmus.
a) symbolizmus
Symbolizmus vznikol ako popretie parnasizmu a naturalistického realizmu v literatúre. (Parnasizmus - francúzsky literárny smer z konca 19. stor., ktorý sa snažil o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spätosti básne so spoločenskou realitou. Umenie si musí postačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Lyrika sa mohla písať len neosobná. Za ideál krásy pokladali antickú literatúru. P. Országh Hviezdoslav sympatizoval s parnasizmom, ČO sa týka žánrovej rozmanitosti a formálnej dokonalosti básne. Netvoril však umenie pre umenie. Poznámka: Parnas - v antickej mytológii hora - sídlo Apolóna a múz.)

Symbolizmus je literárny smer z konca 19. stor. a začiatku 20. stor.. v ktorom sa básnik nevyjadruje priamo, ale pomocou symbolu (z gréc. symbolón - znak). Symboly sa nachádzajú v bežnej reči ľudí, napr. sova = múdrosť, čierna farba = smútok, ale existujú aj básnické symboly. Napr. topoľ z Kraskovej básne Topole je symbolom osamelého, smutného človeka. Topole stoja osamotené, ošarpané, bez lístia uprostred šíreho poľa tak ako smutný, nešťastný človek, okolo ktorého nie je nikto, kto by mu pomohol. Hrdo prijíma rany osudu - tak ako rad topoľov musí odolávať náporu vetra a mrazu: Hej, topole, tie topole, vysoké!/ Okolo nich šíre pole - /Čnejú k nebu veľké, čierne/- zrovna jako čiesi bôle - /topole.

Albatros z rovnomennej básne Ch. Baudelaira je symbolom básnika, lebo majú rovnaký osud - letia v ústrety človeku, aby mu priniesli posolstvo o blízkosti pevniny a ľudí, a námorníci (svet) ich dokážu zraziť k zemi: Tento kráľ azúru, chytený do osídla, / na doskách paluby v hanbe a v rozpakoch / žalostne rozprestiera krídla, / vláčiac ich ťarbavo sťa vesla zbok nabok. / Básnik sa podobá princovi oblačnému, / čo šípom smeje sa a vnára do hĺbok, / no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému / a krídla mohutné hatia mu každý krok.

Havran (v jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon) z rovnomennej romantickej básne E. A. Poa inšpiroval básnikov svetovej a našej moderny, stal sa symbolom smrti, beznádeje, zániku, zatrateného alebo odvrhnutého človeka.

Vladimír Roy využil symbol havrana v básni Havrany: - Zleťte z výše rýchlo, / tuláci vy vraní, / uniesť moje žiale - / havrany, havrany! / Zomrela mi radosť, /tuláci vy vraní, /poďte na kar, poďte, /havrany, havrany!

Znaky symbolistickej básne
Symbolistická báseň je postavená:
1. na obraznosti, predstavivosti (J. A. Rimbaud: Samohlásky - A čerň, E beľ, O modravosť, U zeleň: /ja, samohlásky, raz chcem odhaliť váš zrod.).
2.na hudobnosti verša, symbolisti chápu slovo ako hudobný element (P. Verlaine: Básnické umenie - Najmä hudbu! Ta ti neprekáža / vziať slovo, čo neumelé je, / čo každý vánok ľahko rozveje/.
3. na zmyslovom vnímam skutočnosti (J. A. Rimbaud: Pocit - Za modrých večerov ma leto zvábi von, / šteklený obilím zacítim spopod piat / tú
štíhlu sviežosť tráv).

Básnici často využívajú synestéziu (básnický prostriedok, pri ktorom sa spájajú dva rôzne zmyslové vnemy, napr. štíhla sviežosť tráv, metaforu a personifikáciu: J. A. Rimbaud: Májové zástavy - Na lipách, ktoré svietia z šera, / umiera choré halali. / Zato však z ríbezlí sa šíria / radostné spirituály. / Krv smeje sa nám v každej vene, /hľa, vinič k viniču sa vinie.

b) dekadencia
Dekadencia (z franc. decadence - úpadok). Francúzsky literárny smer z konca 19. stor., presadzoval krajný individualizmus, jeho tvorcov považovali za skazených a zvrátených hlavne kvôli témam smrti, rozkladu, pesimizmu, hazardu so životom. Neexistovalo nič, v čom by nachádzali zdroj nádeje (nihilizmus) a zmysel existencie človeka.

Charles Baudelaire v básni Mrcina naturalisticky opisuje krásnej žene rozkladajúcu sa mrcinu, pripomína jej, že po smrti bude presne tak vyzerať aj ona. Provokuje témou, vytvára pocit hnusu obrazmi, nedovolí človeku, aby si postavil veľmi vysoko svoj vlastný obraz. A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha. / Batalióny čiernych lárv / dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka... / Ach, takou budete i vy raz celkom iste /jak puchu mrcina, / hviezdička mojich snov, slniečka moje čisté, /anjel môj, jediná.

c) impresionizmus
Impresionizmus (z franc. impression - dojem) sa vyprofiloval ako výtvarný a hudobný smer, ale ovplyvnil aj tvorbu básnikov literárnej moderny, predovšetkým symbolistov. Impresionizmu nešlo o reálne zachytenie objektívneho sveta, ale o zachytenie dojmu, ktorý objekt vyvoláva, o zachytenie atmosféry. Vznikol ako výtvarný smer, mal až 8 výstav v Paríži. Impresionisti ba snažili o zachytenie svetla, dojmu až natoľko, že odmietli ateliérovú tvorbu a pracovali v plenéri (v krajine). Išlo im o zachytenie chvíle, okamihu, čo od nich preberú aj lyrici. Maliari neskôr prešli k pointilizimu - bodkovacia technika, k výraznej alebo pastelovej farebnosti obrazov, napr. E. Manet: Raňajky v tráve, R. Degas: Modré tanečnice.

V hudbe sa impresionisti snažili vyjadriť subjektívne vnímanie zvukových farieb a rytmov. Vo vedomí poslucháča vytvárajú dojmy skutočného zvuku, presadzujú voľnosť formy, napr. C. Debussy: More.

V lyrike zachytáva básnik svoje dojmy, pocity, „prchavosť chvíle“, zobrazuje sluchové a zrakové dojmy napríklad z krajiny. Pod vplyvom impresionizmu chápe slovo ako hudobný element a zdôrazňuje hudobnosť verša. Pri zobrazovaní reality nie je potrebné mať dokorán otvorené oči, cenia sa „oči za závojom skryté", „... odtieň. Nie farba!"

Paul Verlaine: Básnické umenie (úryvok)
Ani si neváž príliš slov.
Prejav im svoje pohŕdanie:
pieseň sa vtedy dobrou stane,
keď sa to presné pospája v nej s hmlou.
Verš sa skrýva v náhode jak v skrýši,
veršom vonia vánok v jednom z mnohých rán,
ako keby kvitli mäta, tymian.
Literatúra je to, čo zvýši.
Ivan Krasko: Plachý akord (úryvok)
Len pocit ostal temný,
kýs' bôľu odtienok,
akordom plachým hučí
z hasnúcich spomienok.

Pod vplyvom impresionizmu symbolisti v úvode básne veľmi lyricky zachytávajú atmosféru krajiny (I. Krasko: Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli...), preberajú vplyvy senzualizmu (filozofický smer. ktorý tvrdí, že svet sa dá poznať pomocou zmyslov a zachytiť pomocou výrazov označujúcich farbu, zvuk, tvar atď.).

Báseň Súvislosti od Ch. Baudelaira na nás pôsobí ako svet symbolov, zvukov, (šumenie nejasnej reči, zmätok slov, doznievanie ozvien, dopĺňanie sa zvukov, spev ducha, hymna zmyslov), vôní (ambra, živica, tymian, pižmo). Autor pracuje so synestéziou (z gréc. syn - spolu, aistbesis - vnem) -spája nezlučiteľné zmyslové vnemy - napr. chuť a čuch: sladké vône. Vytvára nezvyčajné prirovnania: široká ako noc, široká ako jas, svieže vône jak bývajú tielka detí, svieže vône sladké jak hoboje.

Báseň Súvislosti je vskutku hymna zmyslov:

Súvislosti
Príroda chrámom je, kde z, živých stĺpov šumí
reč zavše nejasná, hotový zmätok slov;
človek tu prechádza cez háje symbolov,
ktoré sa dôverne dívajú v jeho dumy.
Jak dlhé ozveny, čo z diaľky doliehajú
a splynú v jednotu temnú a hlbokú,
širokú ako noc, ako jas širokú,
tak vône, farby, zvuk spolu sa dopĺňajú.
Sú vône svieže, jak bývajú tielka detí,
sladké jak hoboje, jak jarná zeleň lúk
- a iné, skazené, triumfujúce v spleti,
rozpínajúce sa na nekonečný kruh,
jak ambra, živica, pižmo a tymian dymný,
ktorými spieva duch a zmysly svoje hymny.

Strofická forma je sonet - 4 + 4 + 3 + 3.

Prehľad svetových autorov a významných diel (básnických zbierok)

• Charles Baudelaire (1821-1867): Kvety zla, Litánie k Satanovi,
• Jean Arthur Rimbaud (1854-1891): Moja bohéma, Pobyt v pekle, Iluminácie,
• Paul Verlaine (1844-1896): Saturnské básne, Prekliati básnici., Básnické umenie,
• Guillaume Apollinaire (1880-1918): Alkoholy, Kaligramy,
• Vladimír Majakovskij: Básne,
• Velemir Chlebnikov: Vojna v myšej pasci,
• Sergej Jesenin: Pieseň o veľkom pochode,
• Filippo Tommaso Marinetti: Oslobodené slová.

Kvety zla je názov básnickej zbierky, ktorej autorom je jeden z „prekliatych básnikov“, Charles Baudelaire. Zbierka má 6 častí (Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť). Baudelaire tu zachytáva kolobeh života, jeho najčastejším námetom je láska a smrť, bytie a nebytie, pominuteľnosť a nestálosť. Hľadá krásu vo veciach a miestach, ktoré boli dosiaľ považované za ošklivé (krásu nachádza v ošklivosti, šťastie v úsmeve a poézii). Zaoberá sa otázkami povahy a podstaty človeka, viny a trestu, inšpiruje sa pritom posmrtným životom. Baudelaire je hovorcom človeka a jeho večných túžob a trýzní. Výsledkom jeho práce sú obrazy smútku, bolesti, nudy a beznádeje. Veľká časť básní je postavená na protikladoch: na vzťahu lásky a nenávisti, ošklivosti a krásy, slasti a bolesti, tela a ducha, večnosti a dôvernosti, vôli a harmónii, radosti a zúfalstva, bolesti a rozkoše.

Kaligramy je zasa názov básnickej zbierky autora menom Guillaume Apollinaire. Hlavnou témou je jednoduchá oslava života a človeka. Niektoré básne sú reakciou na vojnu a smrť. Vytvára básne- rozhovory a básne- obrazy, takzvané kaligramy. Básne- rozhovory sú akoby útržky rozhovorov zachytených náhodne niekde na ulici, v kaviarni, vytrhnuté z kontextu, tematicky izolované, podávajúce atmosféru okamihu. Kaligramom nazýva Apollinaire záznam textu, ktorý je upravený do určitého tvaru, napr. Eiffelovej veže, holubice, vodostreku, srdca, kvetiny, okuliarov, domčeka, kravaty. Texty sú hrou fantázie, voľným tokom asociácií, spojením poézie s maliarstvom.

Základným dielom svetovej avantgardy je dielo G. Apollinaira Alkoholy s úvodnou básňou Pásmo. Podľa tohto diela sa pásmom nazýva typ básne s mnohými témami. Sled základných tém v básni Pásmo:
-obraz nového sveta, kde cenníky sú novodobé denníky,
-obraz nemenovanej ulice v priemyselnej štvrti Paríža, ktorú autor miluje pre jej atmosféru,
-nasleduje spomienka na detstvo a pocity v kostole pred obrazom Panny Márie a jej Syna:

To je Boh čo v piatok umiera, a v nedeľu vstáva
To je Kristus ktorý lepšie ako letec k nebu vzlieta
A drží trvalo výškový rekord sveta.

-ďalej nasleduje predstava nového sveta dvadsiateho storočia, ktorý vyletí do vzduchu ako Ježiš po zmŕtvychvstaní. Má anjelov - aviatikov, napr. Ikara, zlet vtákov z celého sveta,
-cestopis po miestach, ktoré navštívil: Taliansko, Holandsko, Čechy, nakoniec je opäť v Paríži, z ktorého železničnej stanice odchádzajú davy ľudí do Argentíny,
-večer ho zvábila lacná putika, pozoruje ľudí v nej, noc končí a začína nový deň:

A ty piješ ako svoj život ostrý alkohol
Svoj život piješ akoby pálenkou bol.

Autor v Pásme strieda slohové postupy, napr. opis ulice, úvaha o ženách v putike, o sebe a o svojom živote:

Svetom si cestoval a poznal radosť žiaľ
Prv než si ostarel a svoj žiaľ rozoznal
Trpel si láskou dvadsať a tridsaťročný
Žil si sťa streštenec čas ti bol neskutočný
Bojíš sa svojich rúk chcel by si zaplakať
Nad všetkým čo ťa desilo nad tebou ktorú mám vždy rád

Autor v Pásme strieda lexiku z rôznych štýlov, napr. fetiš, modla, božstvo /krám, putika, šesták atď. Kombinuje lyrické časti s obrazmi z reality (napr. ulica), strieda prostredia, krajiny. Používa prirodzený jazyk bez porušovania slovosledu kvôli rýmu, verše nemajú rovnaký počet slabík, interpunkcia sa nepíše - nový verš ohlasuje veľké písmeno na začiatku.