V poézii slovenskej literárnej moderny (SLM) sa presadil symbolizmus a vplyvy impresionizmu. Spomedzi básnikov SLM bol najvýraznejšou osobnosťou Ivan Krasko, k ďalším členom patrili napr. Vladimír Roy, Ivan Gall, časťou svojej básnickej tvorby Janko Jesenský. Slovenskí symbolisti okrem symbolov využívajú biblizmy a slová z náboženskej oblasti (koráb, eremita, spása, blahoslavení atď.), slová z latinčiny (Nox et solitudo - noc a samota, Vesper dominicae - nedeľný večer atď.), alegorické bytosti, nadprirodzené veci, božstvá (démon, Jehovah, zubále dračie atď.).
Charakteristika lyrického hrdinu slovenskej literárnej moderny
Z hľadiska tém lyriky SLM nachádzanie spoločné i rozdielne znaky so svetovou modernou symbolistickou literatúrou. Lyricky hrdina sa cíti osamotený v cudzom svete alebo v príliš materiálnom svete, ktorý ho obklopuje.
Spriemyselňovanie v rámci Rakúska- Uhorska prináša tejto generácii väčšie možnosti štúdia alebo pôsobenia ďaleko od rodiny (napr. I. Krasko študoval na gymnáziu v dnešnom Rumunsku a na vysokej škole v Prahe, istý čas pôsobil v Čechách), čo sa aj u nás prejaví témou samoty.
Ivan Krasko: Šesť hodín je (úryvok)
Len ja som sám, opustený,
na mňa nikto nečaká,
iba smutné štyri steny
-na jednej z nich zavesený
kríž je syna človeka...
- túži po šťastnej láske a nenachádza ju.
Túžba po šťastnej láske a zároveň neschopnosť dosiahnuť ju, je rovnaká ako vo svetovej literatúre. V básňach I. Krasku zo zbierky Nox et solitudo zvyčajne autor na milovanú ženu spomína, až keď láska skončila (napr. Už je pozde). Symbol „chladnej ruky“ naznačuje, že láska ostala nenaplnená alebo neopätovaná.
Ivan Krasko: Plachý akord (úryvok)
Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie slz
tým čiernym nebesám.
Ach, niekde vedľa cesty,
u starých Božích múk
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk...
Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen:
zabudli ruky na mňa,
keď svitnul biely deň...
Janko Jesenský má zriedkavo smutnejší tón v ľúbostnej poézii (napr. v básni Fujaru ja lacnú mám: padla rosa na trávu, / tvár si slzou oplakujem, / o tých rukách ďalekých / fujarujem, fujarujem), častejšie k láske pristupuje so svojou príznačnou iróniou.
Janko Jesenský: Ako ťažko
Ako ťažko nemilovať,
keď sťa kvietok k čiernej zemi,
na prsia sa tvoje kloní
dievča - kvietok utešený.
Verí tebe ako Bohu,
všetky skvosty, čo má z neba,
tebe dáva. Ako ťažko
nemilovať vtedy - seba.
-je nešťastný z nemožnosti naplniť svoje ambície, pociťuje sklamanie zo svojho spôsobu života, má pocit, že jeho šanca unikla.
I. Krasko: Zmráka sa
Vyplniť nádeje nebolo sily...
-je deprimovaný všednosťou a malosťou pomerov, v ktorých žije.
(V. Roy, Loď moja: Loď moja, v diaľku, mlhavú diaľku / rýchlo ma nes, /príšerné Dnes / nechže uháša nádejné Zajtra, / mohutné Zajtra!)
-veľmi citlivo spomína na detstvo, matku, rodný kraj, pretože túži po
harmónii a pokoji.
Janko Jesenský: Nespievajte... (úryvok)
Nespievajte moju pieseň,
Nie je viacej pre mňa sladká,
už tie tóny nevýskajú,
z každučkého slza kvapká.
Nezdŕžajte, domov pusťte,
široká je moja tieseň,
už len doma v rozpomienkach
nájdem svoju starú pieseň.
Ivan Krasko v básni Vesper dominicae (z lat., nedeľný večer) si v cudzom svete v spomienkach privoláva obraz matky, ktorá si v nedeľu pri starom stole prespevuje duchovnú pieseň z Tranoscia (evanjelický spevník zo 17. stor.). Básnik si obraz matky predstavuje a ako impresionistický maliar ho v úvode svojej básne vykreslí:
Ivan Krasko: Vesper dominicae (úryvok)
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera celo
vráskami zryté
- starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho -
- často je smutný, zamyslený, melancholický, počasie a krajina v ňom vyvolávajú asociácie a spomienky.
V básni I. Krasko: Zmráka sa... symbolizuje zmrákaním sa, chýlením sa k noci plynúci čas svojho života, do ktorého vstupoval s ideálmi a nádejami. Zhon života pochoval ušľachtilé očakávania alebo plány, ostalo len čakanie a viera, že sa to raz zmení. Až teraz s ľútosťou zisťuje, že čakal márne, až zostarol. Báseň má zovretú kompozíciu, autor ju dosiahol vyčlenením prvého a posledného verša, ktorých obsah vytvára napätie - medzi nimi je zhodnotenie autorovho života. Presvedčivo zachytí atmosféru v prírode a paralelu s básnikovým vnútrom, zachytí stmievanie sa, kvílivý zvuk ozývajúci sa od lesa, ťažobu nízko letiacich oblakov nielen v prírode, ale aj v duši básnika. Graduje dôležitosť slov: nielenže sa zmráka, ale aj sa stmieva a chýli k noci, nielen plače, ale aj kvíli (klimax - stupňovanie dôležitosti významov slov). Využíva opakovacie figúry: epifora (že starne, starne, zapadli, zapadli vo zhone žitia), pleonazmus (že veril, že čakal, že starne). Nachádzajú sa tu typické symboly - noc, havran. Melodiku daktylských stôp ukončí razantne trochejskou koncovkou:
-UÍ
Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli
-uu / -uu / -uu /-u/, teda daktyl / daktyl / daktyl / trochej
-cíti smútok a beznádej z postavenia slovenského národa.
Napriek tomu, že svetoví symbolisti už neuvažujú o pojmoch ako národ, jazyk, naša symbolistická generácia nadviaže na tradičnú slovenskú lyrickú tému, pretože podmienky národného slovenského života v Uhorsku boli ešte stále nerovnoprávne.
Vladimír Roy: Temné ľalie (úryvok)
Žiaľ, zbledli mladi pestré dúhy,
sen a spev môj v plači rodu tonie.
-je netrpezlivý v očakávaní zmeny postavenia slovenského národa.
Zmení sa prístup k národnej téme - sú menej bolestínski, sú burcujúci a kritizujúci. Vedia, že slobodu nemožno získať darovaním či pasivitou.
Veľmi výrazná je báseň Vladimíra Roya: Temno je..., v ktorej sa vyznáva, že sa hanbí za „jesenný pokoj" - pasivitu vôkol neho i v ňom. Dosahuje silný dojem u čitateľa skutočne symbolistickými prostriedkami. Na malom priestore máme slová: temno, noc, chladno, surovo, jesenný.
Úryvok:
Temno je hore i dolu i vo mne,
temno je po nociach, temno je vo dne,
chladno je, surovo akosi v duši,
v nej všetko jesenným pokojom čuší,
pokojom nesvojským, pokojom chabým,
och, jak sa za tento pokoj ja hanbím.
Ivan Krasko sa v básni Jehovah (Jahve starý židovský Boh, prvýkrát spomenutý v Biblii v Genezis) posiela najhroznejšie kliatby na svoj vlastný národ, ak sa nepreberie z pasivity, nechceli vedieť, že sa pripozdieva.
Úryvok:
... nech prosí o chlieb z vlastnej práce,
nech vodstvo riek mu zhorkne na blen žravý
a skyva stuhne na žulový kameň,
nech starcovia mu nepoznajú úcty
a kliatbou nech sú zaťažené deti.
Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,
ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!
- lyrický hrdina sa chce na rozdiel od svetovej moderny (bohémi, tuláci) zapojiť do práce pre národ.
V básni Ivana Kraska Otcova roľa tulák symbolizuje človeka, ktorý sa po rokoch vracia domov - na otcovu roľu. Ktosi blízky - symbolicky vyjadrený láskavým okom, vráskou na čele - mu vyčíta, že starootcovskú pôdu nechal bez obrancu. Poddaných pôda napitá potom a slzami tých, ktorí na nej robili, nezostane bez ochrancu:
Úryvok:
Z cudziny tulák pud hruškou stál som
zotlelou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
(Symbol dračie zubále pochádza z antických bájí. Ľudia verili, že zem, v ktorej sa objavia „dračie zuby“, bude šťastná a prosperujúca.) Symbol rodnej zeme - Slovenska prechádza istým posunom od národného k sociálnemu - najprv je to otcova roľa, starootcovská roľa, potom poddaných roľa, poddaných krvou napitá pôda. - všíma si sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi. V poézii symbolistov rezonuje sociálna téma podobne ako v svetovej moderne, raz je viac zameraná na sociálnu nerovnosť, inokedy sa „poddanstvo, otroctvo“ spája s postavením národa.
Ivan Krasko v básni Otrok sa hlási k svojej matke - otrokyni, pretože nevyrastal slobodne na svojom, žil pod bičom otrokára, ktorý vládol nad ich úhorovým poľom.
Úryvky:
Môj chrbát skrivený až narovnať sa bojí,
no vo sklopenom zraku posiaľ skrytá iskra horí...
Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,
bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.
Až potom vystriem chrbát, rumeň zbarví líce.
Dovtedy budem sadiť stromy, z ktorých rastú šibenice...
Ó, smutno znela pieseň matky otrokyne!
Janko Jesenský v básni Pieseň poddaných si všíma sociálnu nerovnosť bohatých a chudobných, v závere básne city na márach, púšť v srdciach, myšlienky skryté v kúte mozgu, slovo vytrhnuté z úst symbolizujú celkovú porobu národa:
Pieseň poddaných (úryvok)
Čo stemnel zlobou pohľad tvoj?
Že v chalupe ja vlastnej sedím,
že svoje riedke mlieko cedím
pri vlastnom stole v hrniec svoj?
Ty v krásnych sálach robíš hody,
ty paláce zo žuly máš,
ty víno leješ v zlatú čas,
skvost tvojich nív zrak neprebrodí.
Hoj, nevidíš naše city
na márach, v našich prsiach púšť,
svet myšlienok v kút mozgu skrytý
a vytrhnuté slovo z úst!
Prehľad významných autorov slovenskej literárnej moderny a ich diel
- Ivan Krasko, vlastným menom Ing. Dr. Ján Botto (1876-1958): Nox et solitudo (najznámejšie básne: Solitudo, Plachý akord, Tichý dáždik, Už je pozde, Prší, prší, Hľa, luna bledá, Stará romanca, Šesť hodín je, Topole, Vesper dominicae, Jehovah, Zmráka sa - prevládajú témy osobného smútku, nenaplnenej lásky, domova, matky). Verše (najznámejšie básne: Balada o jednej panej, ktorá umrela, Askéti, Noc, Ja, Otrok, Otcova roľa, Baníci - prevládajú filozofické, národné, sociálne témy).
- Janko Jesenský (1874-1945): Do poézie SLM patrí len jeho prvá zbierka Verše (1905), jeho početné neskoršie básnické zbierky sú tematicky pestré (napr. Zo zajatia - z 1. sv. vojny), Verše II., Jesenný kvet (téma 2. svetovej vojny a protifašistická poézia).
- Vladimír Roy (1885-1936): napr. Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Peruťou sudba máva,
- Ivan Gall: Odkaz,
- František Votruba: literárny kritik.
Vysvetlivky:
- futurizmus- smer oslavujúci techniku a civilizáciu, jeho zakladateľom bol Marinetti,
- kubizmus- smer odhaľujúci skutočnosť z iného zorného uhla než bolo zvykom, využíva napríklad úpravy veršov a ich vizuálnu hodnotu (Apollinaire- Kaligramy),
- kubofuturizmus- smer, ktorý do poézie vniesol grafiku verša, stupňovitý verš, jazyk obohatil o svojské novotvary, o hovorovú reč a netradičné metafory, jeho predstaviteľmi sú Majakovskij a Chlebnikov,
- imaginizmus- literárny smer zdôrazňujúci prirodzený výraz a obrazný jazyk, jeho predstaviteľom je Jesenin,
- dadaizmus- prejav vzbury proti tradicionalizmu v literatúre napodobňujúci nespútanú literárnu fantáziu, jeho predstaviteľom je Tristan Tzara,
- surrealizmus- smer opierajúci sa o podvedomie a sen, jeho predstaviteľom je André Breton,
- poetizmus- smer vyžadujúci dokonalosť pri používaní umeleckých básnických prostriedkov, jeho predstaviteľom je Vítězslav Nezval a Jaroslav Seifert,
- kaligram- báseň, ktorej písmená sú usporiadané do určitého obrazca,
- psychický automatizmus- vnútorná samočinnosť uvádzaná do činnosti snom, halucináciou, jeho predstaviteľom je André Breton,
- symbol- niečo konkrétne, čo sa všeobecne uznáva za znak istej abstraktnej hodnoty,
- pásmo- polytematická báseň charakteristická asociatívnym priraďovaním voľne spätých tematických úsekov,
- oxymoron- spojenie dvoch pomenovaní (obyčajne prídavného mena a podstatného mena), ktoré sa významovo navzájom vylučujú či podopierajú, napr.: pri dobročinnej krádeži, chudobný boháč, mnohovravné ticho,
- nihilizmus- smer, ktorý úplne popiera všetky ustálené hodnoty a zásady,
- pansláv- označenie, ktoré v bývalom Uhorsku označovalo každého uvedomelého Slováka.
