Romantizmus, ktorého predstaviteľom bol aj štúrovec Andrej Sládkovič, je literárny smer 18. – 19. stor., myšlienkové umelecké hnutie, ktoré kladie do protikladu neuspokojenú skutočnosť a rôzne predstavy o činoch, ktoré sa zrodili v predstavách a fantázii hrdinu. K hlavným znakom romantizmu patria: individualizmus, subjektivizmus, titanizmus, modernizmus, obdiv k prírode, obdiv k minulosti, hlásenie slobody tvorby, synkretizmus, hudobnosť v lyrike, základnou témou bola slávna minulosť alebo sen o krásnej budúcnosti, najrozšírenejšími literárnym druhom bola lyrika, najrozšírenejšími žánrami balada a veršovaná poviedka. Romantizmus čerpal prvky z ľudovej slovesnosti a preto sú tam prvky hovorovej reči. Romantizmus objavil nový typ hrdinu – romantický hrdina – výnimočná osoba, často spoločenský vydedenec (zlodej, vrah, kat, žobrák, tulák). Romantický hrdina je väčšinou idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde. Často sa ocitá v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom.
Romantizmus je literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré vyhlasovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu (predchádzajúceho literárneho obdobia), ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie" zákony. V porovnaní s realizmom (nasledujúcim literárnym obdobím), ktorý opisoval a kritizoval realitu, romantizmus často prostredníctvom ľudovej slovesnosti uniká do minulosti, resp. uplatňuje idealizáciu.
Romantizmus slobodu a voľnosť poskytol aj pre umelca, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet.
Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu.
Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa. (Ján Botto: Smrť Jánošíkova - postava Jánošíka. Je prikovaný ku skale, ale sníva sa mu sen o voľnosti).
Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, napr. Jánošík zo Smrti Jánošíkovej od J. Bottu. Romantická postava je schopná silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus, napr. divný Janko z diela J. Kráľa Zakliata panna vo Váhu a divný Janko).
V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti (napr. Martin z diela Andreja Sládkoviča Detvan). Dokonca sa idealizujú i historické postavy (napr. Matúš Čák, ktorý so zbraňou v ruke zabral majetky cirkvi a feudálov, vystupuje v diele Jozefa Miloslava Hurbana Olejkár ako ušľachtilý muž, ktorý chce obnoviť spoločný štát Čechov a Slovákov- Veľkú Moravu) a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne (napr. cár z diela Sama Chalupku Mor ho!, zlatník z diela J. M. Hurbana Olejkár).
Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Matúš Čák, Jánošík, Margita a Besná). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Jánošík je zbojník, kradne, a lup potom rozdeľuje biednemu ľudu.
Spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považujú ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa píše poézia, próza i dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragičnosť a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešajú žánre (synkretizmus) a vzniká tak lyrickoepická poézia.
Andrej Sládkovič (1820-1875): Detvan, lyrickoepická skladba.V diele Detvan nájdeme kladnú romantickú postavu bez jedinej zlej vlastnosti. Postava kráľa Mateja Korvína je idealizovaná. Martin Hudcovie je romantická postava bez konfliktov a protikladov, jediným romantickým prvkom je to, že pociťuje v duši nedefinovanú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý od prvej chvíle je s prírodou úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. Zabije kráľovského sokola, lebo útočil na malého zajačika. Vybojoval Elenu z rúk zbojníkov a zranil zbojníckeho kapitána, ktorý sužoval celý kraj. Vyhľadá kráľa a prizná sa k zabitému sokolovi. Kráľ ho získa do svojho Čierneho pluku. V citoch je priamy, verný svojej Elene i kráľovi. Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície (nosí kroj) a predovšetkým svojho kráľa Mateja. Požiada kráľa, aby si ako vojak mohol nechať kroj. Elena, jeho milá, je ideálna predstaviteľka slovenského ľudu. Krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi, rázne odmieta nadbiehanie neznámeho muža (kráľa). Kráľ Matej je zidealizovaná historická postava, zaujíma sa o to, ako ľud žije. Má blízko k ľudu, vypočuje si jeho názory. Kráľ ocení statočnosť a čestnosť Martina. Vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania (1471), keď arcibiskup dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra. O to vrúcnejší vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu.
Skladba sa skladá z piatich spevov: 1. Martin, 2. Družina, 3. Slatinský jarmok, 4. Vohľady, 5. Lapačka.
1. Martin
Čitateľ sa zoznamuje s hrdinom a prostredím pod Poľanou:
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov,
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?..
Jedinou dejovou zložkou tohto spevu je boj zajaca so sokolom, ktorý symbolizuje boj dobra so zlom.
2. Družina
Martin je zobrazený s kamarátmi, valachmi pri vatre, pri speve, zvukoch fujary a gájd, tu sa dozvedá, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Kontrastne pôsobí scéna so zbojníkmi unášajúcimi Elenu, ktorá sa vybrala hľadať do lesa Martina, svojho milého. Martin pri návrate zo salaša vyslobodí Elenu z rúk zbojníkov a jedného z nich zabije. S Elenou sa dohodne, že sa stretnú na Slatinskom jarmoku. V tomto speve Sládkovič ukazuje svojim vrstovníkom jasnú perspektívu národnej budúcnosti, ktorá vyrastá z koreňov ľudového života:
Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
Pred budúcnosťou svojou sa trasie-
Moc zrodí čas, čas moc zmorí,
Boh barlu cenou berly ocení,
Boh ovce v obce ľahko premení,
Boh zo stád štáty utvorí!-
3. Slatinský jarmok
Najepickejší spev. Jeho osou je stretnutie s kráľom Matiášom, ktorému sa ospravedlňuje za zabitie jeho sokola. Kráľ sa vyzvedá, prečo to urobil, páči sa mu smelosť a statočnosť mládenca. Martin sa priznáva, že v bitke zabil obávaného zbojníka, neznámy starček dosvedčí, že zbojník sužoval celý kraj, preto kráľ obdaruje mládenca koňom a kantárom.
4. Vohľady
Dejový rámec tohto spevu tvorí noc, ktorá symbolizuje vyrovnanosť a pokoj. Elena odmieta kráľa, ktorý sa jej zalieča, lebo ľúbi Martina. Záver je romantický, ukazuje nám bohatý citový život zaľúbencov, zdôrazňuje ich vernosť. Sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia.
5. Lapačka
Ide o obraz dramatickej verbovačky na dedine. Užialenú matku utešujú, že bude mať zo syna švárneho vojaka. Martin vstupuje do elitného Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si ponechá Elenu, kroj, fujaru, valašku, vrkoče.
Naopak realizmus (z gréc. realis - skutočný), ktorého predstaviteľom bol aj Pavol Országh Hviezdoslav, vznikol v podmienkach priemyselnej revolúcie, v čase zániku feudálneho spoločenského poriadku. Jeho zrod má súvis s rozvojom prírodných (exaktných) vied. Ideové základy prebral z pozitivizmu (filozofický smer 19. stor., zakladateľ Auguste Comte- považoval za existujúce to, čo sa dalo overiť ľudskými zmyslami, exaktne dokázať skúsenosťou alebo experimentom). Realizmus vyvolal ústup fantazijných, nereálnych tém a postáv, neskutočného alebo vylepšeného prostredia, orientoval pozornosť na každodenný reálny život skutočných ľudí z rôznych spoločenských vrstiev.
Realizmus prináša novú literárnu postavu - typický charakter (typ). Typ je taká literárna postava, ktorá je nositeľom vlastností väčšej skupiny ľudí, žije v typickom prostredí, hovorí typickým jazykom svojej spoločenskej vrstvy. Kritická analýza nedostatkov v spoločnosti sa nevyhýba tabuizovaným témam, skôr naopak- vyhľadáva ich (prostitúcia, karierizmus, problémové manželstvá, nevery).
Realizmus je umelecký smer uplatňujúci sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia, založený na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite. Realizmus sa neobracia do minulosti, zaujíma ho predovšetkým súčasnosť.
Pavol Országh Hviezdoslav (1849-1921): Hájnikova žena, lyrickoepická skladba.
Na začiatku skladby je lyrická báseň Pozdrav:
„Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on, čo hľadá,
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka...
Touto básňou sa prihovára horám a lesom, na konci je lyrická báseň na rozlúčku Zbohom.
Dejová línia sa rozvíja dynamicky ako v dráme, bez odbočení. Kapitoly VI., XII. a XIV. sú piesňové. Najznámejšie sú piesne maliniarok a poľovnícke piesne, ktoré spoluvytvárajú atmosféru prostredia. Hlavným kompozičným prostriedkom je kontrast medzi mravnou úrovňou ľudu a zhýralosťou šľachty (Artuš Villáni). Postavy z ľudu - mladí Čajkovci - sú ideálne postavy, majú dobré vlastnosti. Miško je hrdý, úctivý, pracovitý, poctivý. Aby nebol úplne „bielou" (romantickou) postavou, je prchký, pobije sa s chlapmi, udrie robotníka v lese, keď sa s ním kvôli robote pohádal. (Týmto sa líši od Sládkovičovho Martina z Detvana!!!). Hanka je pekná, je dobrou dcérou, je pracovitá, hoci vyrastala v blahobyte a nemusela ťažko pracovať. Je verná Miškovi a svoju lásku ubráni pred zhýralým pánom. Aby nebola úplne dokonalou postavou, autor z nej urobil trochu parádnicu (cesta do kostola). (Týmto sa líši od Sládkovičovej Eleny z Detvana!!!). Ale napriek tomu Hanka je svojou čestnosťou, láskou k Miškovi, citom k rodičom a hrôzou z toho, čo spáchala - veľkou ženskou postavou.
Dejová línia:
I. kapitola: Opis chalupy a kaštieľa, ktorý je zároveň porovnaním sveta ľudu a šľachty.
II. kapitola: Starý hájnik Čajka zomrel v lese pri práci v osemdesiatich rokoch. Jeho syn Michal sa rozhodne požiadať majiteľa lesov a horárne, aby mohol pokračovať v otcovej práci. Je smelý, slušný, na vojne bol, s puškou vie narábať. Starému grófovi Villánimu sa pozdáva, prácu dostane.
III. kapitola: Michal má konečno miesto, nemusí robiť paholka u gazdov a má aj horáreň, kam môže priviesť svoju lásku Hanku. Bola dcérou bohatých rodičov a do neistých podmienok by ju z domu nepustili. Na jar bola svadba a začali žiť v horárni.
IV. kapitola: Autor uvažuje o šťastí a opisuje šťastie mladých Čajkovcov.
V. kapitola: Mladý pár ide do kostola. Hanke sa sníval nepekný sen, je nepokojná. V kostole si ju všimne mladý záletný gróf Artuš Villáni. Nebol dobrým pánom, mal rád pekné ženy, poľovačky, pitky, o majetok sa nestaral.
VI. kapitola: Pieseň o láske.
VII. kapitola: Michal si poctivo vykonáva svoju prácu, akoby robil na svojom. Artuš príde k horárni, keď Hanka perie na potoku. Do krčiažka, z ktorého sa napil vody, hodí peniaz. Miško je veľmi prudký, Hanka sa mu bojí povedať o zvláštnej návšteve. Peniaze zahodí.
VIII. kapitola: Piesne maliniarok, ktoré oberajú maliny blízko horárne. Po ich odchode prišiel opäť Artuš. Hanka stihne zavrieť dvere.
XI. kapitola: Poľovnícke piesne. Mladý pán počas poľovačky naschvál pošle Miška na druhú stranu, no Miškovi sa to akosi nepozdávalo. Artuš príde do horárne tretíkrát, je dotieravý, potom násilnícky a Hanka si bráni česť a manželskú vernosť. Nechtiac ho zabije záražcom. Miško ju nájde takmer bez života. Zaprisaháva ju, aby neprezradila, že pána zabila ona, a udá sa.
X. kapitola: Hankini rodičia vinia Miška z nešťastia dcéry a ona nesmie nič prezradiť. Matka jej zomrie a Hanka sa načisto pomätie. Chodí bez rozumu po kraji.
XI. kapitola: Je súd. Miška neodsúdia, lebo do súdnej siene príde Hanka a všetko prezradí. Pomätenú nemôžu odsúdiť.
XII. kapitola: Piesne.
XIII. kapitola: Je búrka. Miško kontroluje, či vietor nepoškodil horu, hoci už nie je hájnik. Zachráni koč so splašenými koňmi, ktorý smeruje k potoku so strhnutým mostom. V koči je starý gróf Villáni s dcérou. Gróf Čajkovcom za odmenu odpustí a dovolí im bývať v horárni.
XIV. kapitola: Pieseň hviezd.
XV.kapitola: Hanke sa po narodení dieťaťa vráti zdravý rozum. Opäť sú šťastní.
Dalo by sa teda povedať, že v tomto diele zasadil básnik do prekrásnej hornooravskej prírody tragický príbeh mladého hájnika Miška Čajku a jeho ženy Hanky. Básnik tu zobrazil základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou (Artuš Villáni) a ľudom. Autor stojí na stanovisku ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka.
Tiež by sa dalo o tomto diele povedať to , že autor sa venuje problematike zemianstva ktorá je postavená na kontraste ľud- šľachta, svet kaštieľov- svet chalúp. Hviezdoslav tu zobrazuje zásadné rozdiely v ponímaní základných životných otázok, rozdiely v postoji k práci i v morálke. Nižšiu šľachtu (zemanov) zobrazil v postave Artuša Villániho. Zobrazil tak egoizmus, zhýralosť a neschopnosť tejto spoločenskej vrstvy prijať odmietnutie. Naopak na príbehu lásky Miška Čajku a jeho ženy Hanky autor zobrazil morálnu silu, čestnosť, priamosť a statočnosť obyčajného ľudu.
Vysvetlivky:
Sylabický prozodický systém (slabičný) sa nachádza v ľudovej poézii a v slovenskej romantickej poézii (štúrovci). Verš a veta má tie isté hranice. Verš má rovnaký počet slabík s prerývkou (intonačnou pauzou) - dierézou uprostred.
Ukážka: J. Botto: Smrť Jánošíkova
Horí ohník horí, //na Kráľovej holi./- dvanásťslabičný verš, prerývka po šiestej slabike, l.,2.,3.,4.,5.,6.,//7.,8.,9., 10., 11., 12.
Sylabotonický (slabično-prízvučný) prozodický (veršový) systém je taký systém, v ktorom rytmus básne vytvára striedanie prízvučných a neprízvučných slabík vo verši. Dodržiava rovnaký počet slabík vo verši. Poznámka: Prízvuk a dĺžka sú dva rôzne javy. Generácia realistov (Hviezdoslav, Vajanský) presadila sylabotonický verš v slovenskej literatúre a rozvinula ho slovenská literárna moderna (napr. Krasko, Roy, Jesenský), ktorej členovia začali programovo používať daktylskú stopu. Poznáme nasledovné stopy:
a) daktyl: -UU (prvá slabika prízvučná + dve neprízvučné)
Ukážka: I. Krasko: Baníci
Noc bola hlboká, svetlá už nepláli -uu /-uu/- uu / - uu /
b) trochej: -U (prvá slabika prízvučná + druhá neprízvučná, v štvorslabičnom slove sú dva trocheje)
I. Krasko: Chladný dáždik
Chladný dáždik prší, prší/ - u/ - u/ -u/ -u/
Daktylo-trochejský verš kombinuje dve stopy - daktyl a trochej (-uu/-u/)
I. Krasko: Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky padal / -UU/ - u/ - u u/ - u/
c)jamb: u - (prvá slabika neprízvučná + druhá prízvučná)
V slovenčine musí byť na začiatku prvého verša zvyčajne jednoslabičné slovo (jednoslabičná spojka, častica, krátky tvar zámena atď.), aby sme dosiahli jamb. Slovenský jamb je nestopový, pretože hranica stopy a slova nie je rovnaká. Stopový jamb môžu mať len jazyky, ktoré nemajú prízvuk zásadne na prvej slabike slova (napr. angličtina).
Ukážka: P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena
Keď teda starý hájnik Čajka u -/u -/u - / u - / u
Dalo by sa teda povedať, že kým P. Országh Hviezdoslav a jeho básnická škola preferovala stopu jamb a sylabotonický veršový systém, štúrovci a teda aj Andrej Sládkovič sa opierali o ľudovú slovesnosť a vtedy v slovenskej poézii prevládol sylabický veršový systém.
Vývin slovenského jazyka od 9. storočia po súčasnosťDo 8. stor. Spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľko sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Porovnávaním tvarov slov jednotlivých slovanských jazykov sa môžeme takmer s určitosťou dopracovať k podobe praslovanského slova (napr. svieca - světja, ležať - legeti, medza - medja). Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. tvrdý jer a mäkký jer. Chýbali spoluhlásky h, f, ale mal navyše polomäkké spoluhlásky c, z atď. V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky. V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov, napr. z oblasti prírody: hora, zem, blato, slnko, buk, lipa atď., z oblasti príbuzenských vzťahov: otec, syn, ujo, dedo, muž, žena, z oblasti ľudského tela: koleno, hlava, ruka, noha, črevo, krv, kosť atď., pomenovania činností: orať, žať, siať. Tieto slová alebo ich základy sa nachádzajú v obmenách aj v iných slovanských jazykoch. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie.
9. stor. – rok 863Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení na Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali sa dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícki a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín prvé slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy.
V. Turčáni objavil systém , na základe ktorého bolo písmo vytvorené - všetky písmená sú kombináciou týchto znakov: + (kríža - spása) ako symbolu Krista, O (kruhu) ako symbolu Boha a trojuholníka ako symbolu Trojice. Nový liturgický jazyk prijali s nevôľou hlavne franskí kňazi a tzv. trojjazyčníci (zástancovia trilingvizmu), ktorí presadzovali tri tradičné liturgické jazyky: grécky, latinský, hebrejský.
Po obhajobe staroslovienskeho jazyka v Ríme (spoločná obhajoba v roku 867 u pápeža Hadriána II. a druhýkrát Metodova obhajoba v roku 880 u pápeža Jána VIII.) sa stal štvrtým liturgickým jazykom. Po Metodovej smrti (885) Svätopluk dá prednosť politickému spojeniu so Západom, zakáže starosloviensku liturgiu a slovanských kňazov vyženie. Slovanská vzdelanosť pokračuje hlavne v kláštoroch Bulharska a práve tam vzniklo druhé slovanské písmo cyrilika na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky.
Literárne pamiatky v staroslovienčine
Pôvodné: Proglas - prvá slovanská báseň, Moravsko-panónske legendy,
Prekladové: preklad Biblie, žaltár - kniha žalmov, breviár, modlitby atď., Zákon sudnyj ljudem.
Používaním staroslovienskeho jazyka (pôvodne južnoslovanského) na Veľkej Morave pribúdajú do jeho lexiky západoslovanské prvky. Veľkomoravské slová v staroslovienčine boli napr. godina, prositi, pastyr, grnčari, štitari atď. Náš jazyk bol odlišný od súčasnej slovenčiny, mali sme nosovky (ako napr. teraz francúzština), tvrdé a mäkké jery (polosamohlásky, napr. dt>ni> = deň), zanikli v 10. stor.
10. stor.
Rozpad Veľkej Moravy, postupné začleňovanie Slovenska do uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk. Literárne pamiatky - po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika (zač. 13. stor.), Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11. stor.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.).
Staroslovienčina obohacuje slovnú zásobu maďarského jazyka hlavne z oblasti rodiny, domu, cirkvi, štátnej správy atď. (ablak - oblok, azstal - stôl, szalma - slama, király - kráľ, kerest - krst atď.).
14. až 16. stor.
Kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo bibličtina, t.j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia). Začína sa presadzovať v administratívnych zápisoch v mestách. Pod vplyvom založenia pražskej univerzity (1348), pobytu husitských a bratríckych vojsk a v 16. stor. pod vplyvom reformácie, ktorá uprednostňovala materinský jazyk ako jazyk liturgický pred latinčinou, sa začína na Slovensku používať slovakizovaná čeština ako spisovný jazyk Slovákov.
Literárne pamiatky: napr. Žilinská mestská kniha - 14. stor., hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu - pol. 14. stor.
18. stor.
Uzákonenie prvého spisovného slovenského jazyka (bernolákovčiny) na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis (píš, ako počuješ) - všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom (dedina, swaďba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich). Namiesto j používa g, napr. gim = jim, im, mal dvojité w. Do západoslovenčiny (spíwať= spievať, kóň = kôň) pridal mäkké slabiky de, te, ne, le.
Kodifikačné diela: Slovenská gramatika, Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách.
1843
Uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický. Jazyk prijali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci.
Kodifikačné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej.
Ľ. Štúr za základ spisovného jazyka vzal stredoslovenské nárečie, lebo (ako to v Náuke reči slovenskej tvrdí): najčistejšje a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa v samích Tatrách, v strjedku ích najzavreňejšom: Liptove, Orave, Turci, hornom Trenčíne, v hornej Nitre, Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade a aj vo veľkej čjastke Gemera... Štúr nepoznal spoluhlásku ľ, samohlásku y, ä, dvojhlásky, napr. božú = božiu, kvjetím = kvietím.
1852
M. Hattala a M. M. Hodža upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i atď. M. Hattala vtedy vydal Krátku mluvnicu slovenskú.
1862 až 1875
Slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej. Obohacuje sa hlavne o odborné názvy.
1875 až 1918
Maďarizácia. Cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov - úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 (Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl.
1918
Vznik 1. ČSR. Dovtedy najlepšie podmienky pre používanie a rozvoj spisovného slovenského jazyka. Slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20- tych rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážneho, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť atď.
1940
Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov). Uchovali osobitosť slovenského jazyka, ale urobili aj chyby: vyhodili slovo barva - nahradili ho slovom s cudzím základom - farba, topánka namiesto bota, korčule namiesto brusle).
1953
Zásadnejšia zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd= schôdza, zjazd = na lyžiach.
1991
Nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen (Ulica osloboditeľov a nie ulica Osloboditeľov, Most mieru, slovenský jazyk - názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení, katedra slovenského jazyka Univerzity Komenského - názvy menších častí inštitúcií sa píšu malým písmenom, Boh, Matka Božia - kresťanské náboženské pomenovania sa píšu veľkým písmenom).
Mení sa písanie čiarky. Pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či nepíšeme čiarku. Ak spojka a má iný význam ako zlučovací, čiarku môžeme písať, ale nemusíme. (Odišiel a nezaplatil. Odišiel, a nezaplatil. Asi odišiel alebo tu vôbec nebol. Byť či nebyť?) Ak sa spojka opakuje, čiarku píšeme. (Alebo odídeš, alebo zaplatíš.)
Zmeny v rytmickom krátení (tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia - píšuci, skrátila sa slovotvorná -ár, -áreň, ak je pred ňou dlhá samohláska. Úprava bola nedôsledná, prípona -ár, -áreň zostala dlhá, ak pred ňou bola dvojhláska, napr., mliekár, ale prevádzkar).
Zjednodušilo sa písanie prísloviek. Dovedna sa píšu všetky príslovky okrem niekoľkých, napr. príslovky vyjadrujúce farbu majú dva tvary - načerveno, na červeno.
Medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka (Bratislava 3. 9. 2001), za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď.
1996
Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny.
1998
Zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu. Zjednocuje sa písanie slovotvornej prípony -ár, -áreň. Prípona sa skracuje, aj keď je v predchádzajúcej slabike dvojhláska: mliekareň. (V roku 1991 ešte mliekáreň, ale prevádzkareň.)
Opäť sa píše veľké písmeno v názve katedry vysokej školy, ostatné menšie oddelenie inštitúcií sa píšu s malým písmenom - Pracuje na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK. Je členkou predmetovej komisie slovenského jazyka.
Zvieracie privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru páví majú dva tvary, napr. vtáčí / vtáči, kohútí / kohúti. Táto zmena je zachytená v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale nie v Pravidlách slovenského pravopisu.
V ďalších často používaných cudzích slovách nerešpektujeme pôvodný pravopis (napr. díler - pôvodne dealer, dizajn - pôvodne design, atď).
Vysvetlivky:
fonetický pravopis- pravopis založený na zásade zaznamenávať hláskovú stavbu slov,
etymologický pravopis- pravopis založený na zásade zaznačovať podobu slova podľa pôvodného znenia.
Svetová a slovenská literatúra obdobia moderny
Koniec storočia svojimi podmienkami a očakávaniami ovplyvnil svetonázor i životný štýl ľudí. Prudký priemyselný rozvoj vedie k vzniku veľkých mestských konglomerácií. Človek po tisícročiach opúšťa pole, vidiek a žije anonymne vo veľkých domoch v meste. Vytvára sa pocit samoty uprostred ľudí, absencia rodinných kontaktov vedie k frustrácii, čo sa v lyrike prejavuje napr. častým motívom matky, domova, potreby lásky, šťastia.
Napr. Paul Verlaine: Túžba
Tak sivo a divo je v tom údolí, / hmly nad ním kľačia, / obzory ako čelá starcov, mrholí. / Speváčik, vtáča, /požičaj mi krídla, posvieť, do výšok ma nes, / kde slnko žiari, /len rýchlo do rajských záhrad, ó, do nebies, /do večnej jari).
Mesto je v ostrom protiklade k vidieku a prírode, je stokou ľudských osudov a ľudských trosiek.
Napr. Charles Baudelaire: Brieždenie
Z domov sa tu a tam počína dymiť už. / S ústami dokorán, na viečkach siné smútky, / v stupídnom, tvrdom sne strnuli prostitútky. / Žobrácky, vláčiace splienené prsníky, / dýchajú v skrehlú dlaň, dúchajú uhlíky.
Od Francúzskej revolúcie a Parížskej komúny sa zosilňuje kritika malomeštiactva a kritika moci.
Jean Arthur Rimbaud: Paríž sa zaľudňuje
Ó, srdcia špinavé, ústa, čo páchnu vajcom, / vymeťte lakotným jazykom všetky kúty! / Nože, len mok na stôl sem týmto ochltancom! / Víťazi, váš pupok je hanbou napuchnutý!
Silnie odmietanie symbolov štátnej moci, ktorá riadi život človeka, ale aj spoločenského systému, ktorý zvýrazňuje nerovnosť medzi ľuďmi.
Napr. Jean Arthur Rimbaud: Kováč
Za náš groš je strecha Louvre pozlátená, /z nás si sa vypásol, vystrájaš hostiny, / len sa smej, zrátané sú tvoje hodiny!
Vytvára sa bohéma - nový životný štýl umelcov a intelektuálov, a s ňou aj motív tuláctva. Mnohí z nich menili často miesto svojho pobytu, zamestnania, hľadali dobrodružstvo.
Napr. Jean Arthur Rimbaud: Moja bohéma (Fantázia)
Šiel som si, s rukami vo vreckách, v každom diera, / môj kabát kabátom bol možno predvlani, / pod nebom, múza, šiel som tvoj verný poddaný / a lásky v mojich snoch - och, jedna prenádhera!
V pozícii odbojníkov a provokatérov sa im nedostávalo uznania za tvorbu, pociťovali nespokojnosť so svojím súkromným životom a zatrpknutosť. Prestali rešpektovať meštiacke normy v styku s ľuďmi, v obliekaní, v spôsobe života. Provokujú aj stvárnením tradičných „vysokých" tém, napr. témy lásky.
Jean Arthur Rimbaud: Moje malé milenky
-Ó, moje malé milenky - veď /strácam k vám cit! / Škaredé prsia sú váš kýpeť. / Treba ho skryť! /;
Zdochnite, hostiteľky hladné - / a spas vás Boh.
Často provokujú svojím vzťahom k cirkvi (Charles Baudclaire: Litánie k satanovi).
Vyslúžili si pomenovanie prekliati básnici (Paul Verlaine: Prekliati básnici).
Literárna moderna mala tri dominantné prúdy: a) symbolizmus, b) dekadencia, c) impresionizmus.
a) symbolizmus
Symbolizmus vznikol ako popretie parnasizmu a naturalistického realizmu v literatúre. (Parnasizmus - francúzsky literárny smer z konca 19. stor., ktorý sa snažil o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spätosti básne so spoločenskou realitou. Umenie si musí postačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Lyrika sa mohla písať len neosobná. Za ideál krásy pokladali antickú literatúru. P. Országh Hviezdoslav sympatizoval s parnasizmom, ČO sa týka žánrovej rozmanitosti a formálnej dokonalosti básne. Netvoril však umenie pre umenie. Poznámka: Parnas - v antickej mytológii hora - sídlo Apolóna a múz.)
Symbolizmus je literárny smer z konca 19. stor. a začiatku 20. stor.. v ktorom sa básnik nevyjadruje priamo, ale pomocou symbolu (z gréc. symbolón - znak). Symboly sa nachádzajú v bežnej reči ľudí, napr. sova = múdrosť, čierna farba = smútok, ale existujú aj básnické symboly. Napr. topoľ z Kraskovej básne Topole je symbolom osamelého, smutného človeka. Topole stoja osamotené, ošarpané, bez lístia uprostred šíreho poľa tak ako smutný, nešťastný človek, okolo ktorého nie je nikto, kto by mu pomohol. Hrdo prijíma rany osudu - tak ako rad topoľov musí odolávať náporu vetra a mrazu: Hej, topole, tie topole, vysoké!/ Okolo nich šíre pole - /Čnejú k nebu veľké, čierne/- zrovna jako čiesi bôle - /topole.
Albatros z rovnomennej básne Ch. Baudelaira je symbolom básnika, lebo majú rovnaký osud - letia v ústrety človeku, aby mu priniesli posolstvo o blízkosti pevniny a ľudí, a námorníci (svet) ich dokážu zraziť k zemi: Tento kráľ azúru, chytený do osídla, / na doskách paluby v hanbe a v rozpakoch / žalostne rozprestiera krídla, / vláčiac ich ťarbavo sťa vesla zbok nabok. / Básnik sa podobá princovi oblačnému, / čo šípom smeje sa a vnára do hĺbok, / no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému / a krídla mohutné hatia mu každý krok.
Havran (v jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon) z rovnomennej romantickej básne E. A. Poa inšpiroval básnikov svetovej a našej moderny, stal sa symbolom smrti, beznádeje, zániku, zatrateného alebo odvrhnutého človeka.
Vladimír Roy využil symbol havrana v básni Havrany: - Zleťte z výše rýchlo, / tuláci vy vraní, / uniesť moje žiale - / havrany, havrany! / Zomrela mi radosť, /tuláci vy vraní, /poďte na kar, poďte, /havrany, havrany!
Znaky symbolistickej básne
Symbolistická báseň je postavená:
1. na obraznosti, predstavivosti (J. A. Rimbaud: Samohlásky - A čerň, E beľ, O modravosť, U zeleň: /ja, samohlásky, raz chcem odhaliť váš zrod.).
2.na hudobnosti verša, symbolisti chápu slovo ako hudobný element (P. Verlaine: Básnické umenie - Najmä hudbu! Ta ti neprekáža / vziať slovo, čo neumelé je, / čo každý vánok ľahko rozveje/.
3. na zmyslovom vnímam skutočnosti (J. A. Rimbaud: Pocit - Za modrých večerov ma leto zvábi von, / šteklený obilím zacítim spopod piat / tú
štíhlu sviežosť tráv).
Básnici často využívajú synestéziu (básnický prostriedok, pri ktorom sa spájajú dva rôzne zmyslové vnemy, napr. štíhla sviežosť tráv, metaforu a personifikáciu: J. A. Rimbaud: Májové zástavy - Na lipách, ktoré svietia z šera, / umiera choré halali. / Zato však z ríbezlí sa šíria / radostné spirituály. / Krv smeje sa nám v každej vene, /hľa, vinič k viniču sa vinie.
b) dekadencia
Dekadencia (z franc. decadence - úpadok). Francúzsky literárny smer z konca 19. stor., presadzoval krajný individualizmus, jeho tvorcov považovali za skazených a zvrátených hlavne kvôli témam smrti, rozkladu, pesimizmu, hazardu so životom. Neexistovalo nič, v čom by nachádzali zdroj nádeje (nihilizmus) a zmysel existencie človeka.
Charles Baudelaire v básni Mrcina naturalisticky opisuje krásnej žene rozkladajúcu sa mrcinu, pripomína jej, že po smrti bude presne tak vyzerať aj ona. Provokuje témou, vytvára pocit hnusu obrazmi, nedovolí človeku, aby si postavil veľmi vysoko svoj vlastný obraz. A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha. / Batalióny čiernych lárv / dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka... / Ach, takou budete i vy raz celkom iste /jak puchu mrcina, / hviezdička mojich snov, slniečka moje čisté, /anjel môj, jediná.
c) impresionizmus
Impresionizmus (z franc. impression - dojem) sa vyprofiloval ako výtvarný a hudobný smer, ale ovplyvnil aj tvorbu básnikov literárnej moderny, predovšetkým symbolistov. Impresionizmu nešlo o reálne zachytenie objektívneho sveta, ale o zachytenie dojmu, ktorý objekt vyvoláva, o zachytenie atmosféry. Vznikol ako výtvarný smer, mal až 8 výstav v Paríži. Impresionisti ba snažili o zachytenie svetla, dojmu až natoľko, že odmietli ateliérovú tvorbu a pracovali v plenéri (v krajine). Išlo im o zachytenie chvíle, okamihu, čo od nich preberú aj lyrici. Maliari neskôr prešli k pointilizimu - bodkovacia technika, k výraznej alebo pastelovej farebnosti obrazov, napr. E. Manet: Raňajky v tráve, R. Degas: Modré tanečnice.
V hudbe sa impresionisti snažili vyjadriť subjektívne vnímanie zvukových farieb a rytmov. Vo vedomí poslucháča vytvárajú dojmy skutočného zvuku, presadzujú voľnosť formy, napr. C. Debussy: More.
V lyrike zachytáva básnik svoje dojmy, pocity, „prchavosť chvíle“, zobrazuje sluchové a zrakové dojmy napríklad z krajiny. Pod vplyvom impresionizmu chápe slovo ako hudobný element a zdôrazňuje hudobnosť verša. Pri zobrazovaní reality nie je potrebné mať dokorán otvorené oči, cenia sa „oči za závojom skryté", „... odtieň. Nie farba!"
Paul Verlaine: Básnické umenie (úryvok)
Ani si neváž príliš slov.
Prejav im svoje pohŕdanie:
pieseň sa vtedy dobrou stane,
keď sa to presné pospája v nej s hmlou.
Verš sa skrýva v náhode jak v skrýši,
veršom vonia vánok v jednom z mnohých rán,
ako keby kvitli mäta, tymian.
Literatúra je to, čo zvýši.
Ivan Krasko: Plachý akord (úryvok)
Len pocit ostal temný,
kýs' bôľu odtienok,
akordom plachým hučí
z hasnúcich spomienok.
Pod vplyvom impresionizmu symbolisti v úvode básne veľmi lyricky zachytávajú atmosféru krajiny (I. Krasko: Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli...), preberajú vplyvy senzualizmu (filozofický smer. ktorý tvrdí, že svet sa dá poznať pomocou zmyslov a zachytiť pomocou výrazov označujúcich farbu, zvuk, tvar atď.).
Báseň Súvislosti od Ch. Baudelaira na nás pôsobí ako svet symbolov, zvukov, (šumenie nejasnej reči, zmätok slov, doznievanie ozvien, dopĺňanie sa zvukov, spev ducha, hymna zmyslov), vôní (ambra, živica, tymian, pižmo). Autor pracuje so synestéziou (z gréc. syn - spolu, aistbesis - vnem) -spája nezlučiteľné zmyslové vnemy - napr. chuť a čuch: sladké vône. Vytvára nezvyčajné prirovnania: široká ako noc, široká ako jas, svieže vône jak bývajú tielka detí, svieže vône sladké jak hoboje.
Báseň Súvislosti je vskutku hymna zmyslov:
Súvislosti
Príroda chrámom je, kde z, živých stĺpov šumí
reč zavše nejasná, hotový zmätok slov;
človek tu prechádza cez háje symbolov,
ktoré sa dôverne dívajú v jeho dumy.
Jak dlhé ozveny, čo z diaľky doliehajú
a splynú v jednotu temnú a hlbokú,
širokú ako noc, ako jas širokú,
tak vône, farby, zvuk spolu sa dopĺňajú.
Sú vône svieže, jak bývajú tielka detí,
sladké jak hoboje, jak jarná zeleň lúk
- a iné, skazené, triumfujúce v spleti,
rozpínajúce sa na nekonečný kruh,
jak ambra, živica, pižmo a tymian dymný,
ktorými spieva duch a zmysly svoje hymny.
Strofická forma je sonet - 4 + 4 + 3 + 3.
Prehľad svetových autorov a významných diel (básnických zbierok)
- Charles Baudelaire (1821-1867): Kvety zla, Litánie k Satanovi,
- Jean Arthur Rimbaud (1854-1891): Moja bohéma, Pobyt v pekle, Iluminácie,
- Paul Verlaine (1844-1896): Saturnské básne, Prekliati básnici., Básnické umenie,
- Guillaume Apollinaire (1880-1918): Alkoholy, Kaligramy,
- Vladimír Majakovskij: Básne,
- Velemir Chlebnikov: Vojna v myšej pasci,
- Sergej Jesenin: Pieseň o veľkom pochode,
- Filippo Tommaso Marinetti: Oslobodené slová.
Kvety zla je názov básnickej zbierky, ktorej autorom je jeden z „prekliatych básnikov“, Charles Baudelaire. Zbierka má 6 častí (Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť). Baudelaire tu zachytáva kolobeh života, jeho najčastejším námetom je láska a smrť, bytie a nebytie, pominuteľnosť a nestálosť. Hľadá krásu vo veciach a miestach, ktoré boli dosiaľ považované za ošklivé (krásu nachádza v ošklivosti, šťastie v úsmeve a poézii). Zaoberá sa otázkami povahy a podstaty človeka, viny a trestu, inšpiruje sa pritom posmrtným životom. Baudelaire je hovorcom človeka a jeho večných túžob a trýzní. Výsledkom jeho práce sú obrazy smútku, bolesti, nudy a beznádeje. Veľká časť básní je postavená na protikladoch: na vzťahu lásky a nenávisti, ošklivosti a krásy, slasti a bolesti, tela a ducha, večnosti a dôvernosti, vôli a harmónii, radosti a zúfalstva, bolesti a rozkoše.
Kaligramy je zasa názov básnickej zbierky autora menom Guillaume Apollinaire. Hlavnou témou je jednoduchá oslava života a človeka. Niektoré básne sú reakciou na vojnu a smrť. Vytvára básne- rozhovory a básne- obrazy, takzvané kaligramy. Básne- rozhovory sú akoby útržky rozhovorov zachytených náhodne niekde na ulici, v kaviarni, vytrhnuté z kontextu, tematicky izolované, podávajúce atmosféru okamihu. Kaligramom nazýva Apollinaire záznam textu, ktorý je upravený do určitého tvaru, napr. Eiffelovej veže, holubice, vodostreku, srdca, kvetiny, okuliarov, domčeka, kravaty. Texty sú hrou fantázie, voľným tokom asociácií, spojením poézie s maliarstvom.
Základným dielom svetovej avantgardy je dielo G. Apollinaira Alkoholy s úvodnou básňou Pásmo. Podľa tohto diela sa pásmom nazýva typ básne s mnohými témami. Sled základných tém v básni Pásmo:
-obraz nového sveta, kde cenníky sú novodobé denníky,
-obraz nemenovanej ulice v priemyselnej štvrti Paríža, ktorú autor miluje pre jej atmosféru,
-nasleduje spomienka na detstvo a pocity v kostole pred obrazom Panny Márie a jej Syna:
To je Boh čo v piatok umiera, a v nedeľu vstáva
To je Kristus ktorý lepšie ako letec k nebu vzlieta
A drží trvalo výškový rekord sveta.
-ďalej nasleduje predstava nového sveta dvadsiateho storočia, ktorý vyletí do vzduchu ako Ježiš po zmŕtvychvstaní. Má anjelov - aviatikov, napr. Ikara, zlet vtákov z celého sveta,
-cestopis po miestach, ktoré navštívil: Taliansko, Holandsko, Čechy, nakoniec je opäť v Paríži, z ktorého železničnej stanice odchádzajú davy ľudí do Argentíny,
-večer ho zvábila lacná putika, pozoruje ľudí v nej, noc končí a začína nový deň:
A ty piješ ako svoj život ostrý alkohol
Svoj život piješ akoby pálenkou bol.
Autor v Pásme strieda slohové postupy, napr. opis ulice, úvaha o ženách v putike, o sebe a o svojom živote:
Svetom si cestoval a poznal radosť žiaľ
Prv než si ostarel a svoj žiaľ rozoznal
Trpel si láskou dvadsať a tridsaťročný
Žil si sťa streštenec čas ti bol neskutočný
Bojíš sa svojich rúk chcel by si zaplakať
Nad všetkým čo ťa desilo nad tebou ktorú mám vždy rád
Autor v Pásme strieda lexiku z rôznych štýlov, napr. fetiš, modla, božstvo /krám, putika, šesták atď. Kombinuje lyrické časti s obrazmi z reality (napr. ulica), strieda prostredia, krajiny. Používa prirodzený jazyk bez porušovania slovosledu kvôli rýmu, verše nemajú rovnaký počet slabík, interpunkcia sa nepíše - nový verš ohlasuje veľké písmeno na začiatku.
Slovenská literárna moderna (1900-1918)
V poézii slovenskej literárnej moderny (SLM) sa presadil symbolizmus a vplyvy impresionizmu. Spomedzi básnikov SLM bol najvýraznejšou osobnosťou Ivan Krasko, k ďalším členom patrili napr. Vladimír Roy, Ivan Gall, časťou svojej básnickej tvorby Janko Jesenský. Slovenskí symbolisti okrem symbolov využívajú biblizmy a slová z náboženskej oblasti (koráb, eremita, spása, blahoslavení atď.), slová z latinčiny (Nox et solitudo - noc a samota, Vesper dominicae - nedeľný večer atď.), alegorické bytosti, nadprirodzené veci, božstvá (démon, Jehovah, zubále dračie atď.).
Charakteristika lyrického hrdinu slovenskej literárnej moderny
Z hľadiska tém lyriky SLM nachádzanie spoločné i rozdielne znaky so svetovou modernou symbolistickou literatúrou. Lyricky hrdina sa cíti osamotený v cudzom svete alebo v príliš materiálnom svete, ktorý ho obklopuje.
Spriemyselňovanie v rámci Rakúska- Uhorska prináša tejto generácii väčšie možnosti štúdia alebo pôsobenia ďaleko od rodiny (napr. I. Krasko študoval na gymnáziu v dnešnom Rumunsku a na vysokej škole v Prahe, istý čas pôsobil v Čechách), čo sa aj u nás prejaví témou samoty.
Ivan Krasko: Šesť hodín je (úryvok)
Len ja som sám, opustený,
na mňa nikto nečaká,
iba smutné štyri steny
-na jednej z nich zavesený
kríž je syna človeka...
- túži po šťastnej láske a nenachádza ju.
Túžba po šťastnej láske a zároveň neschopnosť dosiahnuť ju, je rovnaká ako vo svetovej literatúre. V básňach I. Krasku zo zbierky Nox et solitudo zvyčajne autor na milovanú ženu spomína, až keď láska skončila (napr. Už je pozde). Symbol „chladnej ruky“ naznačuje, že láska ostala nenaplnená alebo neopätovaná.
Ivan Krasko: Plachý akord (úryvok)
Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie slz
tým čiernym nebesám.
Ach, niekde vedľa cesty,
u starých Božích múk
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk...
Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen:
zabudli ruky na mňa,
keď svitnul biely deň...
Janko Jesenský má zriedkavo smutnejší tón v ľúbostnej poézii (napr. v básni Fujaru ja lacnú mám: padla rosa na trávu, / tvár si slzou oplakujem, / o tých rukách ďalekých / fujarujem, fujarujem), častejšie k láske pristupuje so svojou príznačnou iróniou.
Janko Jesenský: Ako ťažko
Ako ťažko nemilovať,
keď sťa kvietok k čiernej zemi,
na prsia sa tvoje kloní
dievča - kvietok utešený.
Verí tebe ako Bohu,
všetky skvosty, čo má z neba,
tebe dáva. Ako ťažko
nemilovať vtedy - seba.
-je nešťastný z nemožnosti naplniť svoje ambície, pociťuje sklamanie zo svojho spôsobu života, má pocit, že jeho šanca unikla.
I. Krasko: Zmráka sa
Vyplniť nádeje nebolo sily...
-je deprimovaný všednosťou a malosťou pomerov, v ktorých žije.
(V. Roy, Loď moja: Loď moja, v diaľku, mlhavú diaľku / rýchlo ma nes, /príšerné Dnes / nechže uháša nádejné Zajtra, / mohutné Zajtra!)
-veľmi citlivo spomína na detstvo, matku, rodný kraj, pretože túži po
harmónii a pokoji.
Janko Jesenský: Nespievajte... (úryvok)
Nespievajte moju pieseň,
Nie je viacej pre mňa sladká,
už tie tóny nevýskajú,
z každučkého slza kvapká.
Nezdŕžajte, domov pusťte,
široká je moja tieseň,
už len doma v rozpomienkach
nájdem svoju starú pieseň.
Ivan Krasko v básni Vesper dominicae (z lat., nedeľný večer) si v cudzom svete v spomienkach privoláva obraz matky, ktorá si v nedeľu pri starom stole prespevuje duchovnú pieseň z Tranoscia (evanjelický spevník zo 17. stor.). Básnik si obraz matky predstavuje a ako impresionistický maliar ho v úvode svojej básne vykreslí:
Ivan Krasko: Vesper dominicae (úryvok)
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera celo
vráskami zryté
- starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho -
- často je smutný, zamyslený, melancholický, počasie a krajina v ňom vyvolávajú asociácie a spomienky.
V básni I. Krasko: Zmráka sa... symbolizuje zmrákaním sa, chýlením sa k noci plynúci čas svojho života, do ktorého vstupoval s ideálmi a nádejami. Zhon života pochoval ušľachtilé očakávania alebo plány, ostalo len čakanie a viera, že sa to raz zmení. Až teraz s ľútosťou zisťuje, že čakal márne, až zostarol. Báseň má zovretú kompozíciu, autor ju dosiahol vyčlenením prvého a posledného verša, ktorých obsah vytvára napätie - medzi nimi je zhodnotenie autorovho života. Presvedčivo zachytí atmosféru v prírode a paralelu s básnikovým vnútrom, zachytí stmievanie sa, kvílivý zvuk ozývajúci sa od lesa, ťažobu nízko letiacich oblakov nielen v prírode, ale aj v duši básnika. Graduje dôležitosť slov: nielenže sa zmráka, ale aj sa stmieva a chýli k noci, nielen plače, ale aj kvíli (klimax - stupňovanie dôležitosti významov slov). Využíva opakovacie figúry: epifora (že starne, starne, zapadli, zapadli vo zhone žitia), pleonazmus (že veril, že čakal, že starne). Nachádzajú sa tu typické symboly - noc, havran. Melodiku daktylských stôp ukončí razantne trochejskou koncovkou:
-UÍ
Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli
-uu / -uu / -uu /-u/, teda daktyl / daktyl / daktyl / trochej
-cíti smútok a beznádej z postavenia slovenského národa.
Napriek tomu, že svetoví symbolisti už neuvažujú o pojmoch ako národ, jazyk, naša symbolistická generácia nadviaže na tradičnú slovenskú lyrickú tému, pretože podmienky národného slovenského života v Uhorsku boli ešte stále nerovnoprávne.
Vladimír Roy: Temné ľalie (úryvok)
Žiaľ, zbledli mladi pestré dúhy,
sen a spev môj v plači rodu tonie.
-je netrpezlivý v očakávaní zmeny postavenia slovenského národa.
Zmení sa prístup k národnej téme - sú menej bolestínski, sú burcujúci a kritizujúci. Vedia, že slobodu nemožno získať darovaním či pasivitou.
Veľmi výrazná je báseň Vladimíra Roya: Temno je..., v ktorej sa vyznáva, že sa hanbí za „jesenný pokoj" - pasivitu vôkol neho i v ňom. Dosahuje silný dojem u čitateľa skutočne symbolistickými prostriedkami. Na malom priestore máme slová: temno, noc, chladno, surovo, jesenný.
Úryvok:
Temno je hore i dolu i vo mne,
temno je po nociach, temno je vo dne,
chladno je, surovo akosi v duši,
v nej všetko jesenným pokojom čuší,
pokojom nesvojským, pokojom chabým,
och, jak sa za tento pokoj ja hanbím.
Ivan Krasko sa v básni Jehovah (Jahve starý židovský Boh, prvýkrát spomenutý v Biblii v Genezis) posiela najhroznejšie kliatby na svoj vlastný národ, ak sa nepreberie z pasivity, nechceli vedieť, že sa pripozdieva.
Úryvok:
... nech prosí o chlieb z vlastnej práce,
nech vodstvo riek mu zhorkne na blen žravý
a skyva stuhne na žulový kameň,
nech starcovia mu nepoznajú úcty
a kliatbou nech sú zaťažené deti.
Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,
ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,
na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!
- lyrický hrdina sa chce na rozdiel od svetovej moderny (bohémi, tuláci) zapojiť do práce pre národ.
V básni Ivana Kraska Otcova roľa tulák symbolizuje človeka, ktorý sa po rokoch vracia domov - na otcovu roľu. Ktosi blízky - symbolicky vyjadrený láskavým okom, vráskou na čele - mu vyčíta, že starootcovskú pôdu nechal bez obrancu. Poddaných pôda napitá potom a slzami tých, ktorí na nej robili, nezostane bez ochrancu:
Úryvok:
Z cudziny tulák pud hruškou stál som
zotlelou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
(Symbol dračie zubále pochádza z antických bájí. Ľudia verili, že zem, v ktorej sa objavia „dračie zuby“, bude šťastná a prosperujúca.) Symbol rodnej zeme - Slovenska prechádza istým posunom od národného k sociálnemu - najprv je to otcova roľa, starootcovská roľa, potom poddaných roľa, poddaných krvou napitá pôda. - všíma si sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi. V poézii symbolistov rezonuje sociálna téma podobne ako v svetovej moderne, raz je viac zameraná na sociálnu nerovnosť, inokedy sa „poddanstvo, otroctvo“ spája s postavením národa.
Ivan Krasko v básni Otrok sa hlási k svojej matke - otrokyni, pretože nevyrastal slobodne na svojom, žil pod bičom otrokára, ktorý vládol nad ich úhorovým poľom.
Úryvky:
Môj chrbát skrivený až narovnať sa bojí,
no vo sklopenom zraku posiaľ skrytá iskra horí...
Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,
bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.
Až potom vystriem chrbát, rumeň zbarví líce.
Dovtedy budem sadiť stromy, z ktorých rastú šibenice...
Ó, smutno znela pieseň matky otrokyne!
Janko Jesenský v básni Pieseň poddaných si všíma sociálnu nerovnosť bohatých a chudobných, v závere básne city na márach, púšť v srdciach, myšlienky skryté v kúte mozgu, slovo vytrhnuté z úst symbolizujú celkovú porobu národa:
Pieseň poddaných (úryvok)
Čo stemnel zlobou pohľad tvoj?
Že v chalupe ja vlastnej sedím,
že svoje riedke mlieko cedím
pri vlastnom stole v hrniec svoj?
Ty v krásnych sálach robíš hody,
ty paláce zo žuly máš,
ty víno leješ v zlatú čas,
skvost tvojich nív zrak neprebrodí.
Hoj, nevidíš naše city
na márach, v našich prsiach púšť,
svet myšlienok v kút mozgu skrytý
a vytrhnuté slovo z úst!
Prehľad významných autorov slovenskej literárnej moderny a ich diel
- Ivan Krasko, vlastným menom Ing. Dr. Ján Botto (1876-1958): Nox et solitudo (najznámejšie básne: Solitudo, Plachý akord, Tichý dáždik, Už je pozde, Prší, prší, Hľa, luna bledá, Stará romanca, Šesť hodín je, Topole, Vesper dominicae, Jehovah, Zmráka sa - prevládajú témy osobného smútku, nenaplnenej lásky, domova, matky). Verše (najznámejšie básne: Balada o jednej panej, ktorá umrela, Askéti, Noc, Ja, Otrok, Otcova roľa, Baníci - prevládajú filozofické, národné, sociálne témy).
- Janko Jesenský (1874-1945): Do poézie SLM patrí len jeho prvá zbierka Verše (1905), jeho početné neskoršie básnické zbierky sú tematicky pestré (napr. Zo zajatia - z 1. sv. vojny), Verše II., Jesenný kvet (téma 2. svetovej vojny a protifašistická poézia).
- Vladimír Roy (1885-1936): napr. Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Peruťou sudba máva,
- Ivan Gall: Odkaz,
- František Votruba: literárny kritik.
Vysvetlivky:
- futurizmus- smer oslavujúci techniku a civilizáciu, jeho zakladateľom bol Marinetti,
- kubizmus- smer odhaľujúci skutočnosť z iného zorného uhla než bolo zvykom, využíva napríklad úpravy veršov a ich vizuálnu hodnotu (Apollinaire- Kaligramy),
- kubofuturizmus- smer, ktorý do poézie vniesol grafiku verša, stupňovitý verš, jazyk obohatil o svojské novotvary, o hovorovú reč a netradičné metafory, jeho predstaviteľmi sú Majakovskij a Chlebnikov,
- imaginizmus- literárny smer zdôrazňujúci prirodzený výraz a obrazný jazyk, jeho predstaviteľom je Jesenin,
- dadaizmus- prejav vzbury proti tradicionalizmu v literatúre napodobňujúci nespútanú literárnu fantáziu, jeho predstaviteľom je Tristan Tzara,
- surrealizmus- smer opierajúci sa o podvedomie a sen, jeho predstaviteľom je André Breton,
- poetizmus- smer vyžadujúci dokonalosť pri používaní umeleckých básnických prostriedkov, jeho predstaviteľom je Vítězslav Nezval a Jaroslav Seifert,
- kaligram- báseň, ktorej písmená sú usporiadané do určitého obrazca,
- psychický automatizmus- vnútorná samočinnosť uvádzaná do činnosti snom, halucináciou, jeho predstaviteľom je André Breton,
- symbol- niečo konkrétne, čo sa všeobecne uznáva za znak istej abstraktnej hodnoty,
- pásmo- polytematická báseň charakteristická asociatívnym priraďovaním voľne spätých tematických úsekov,
- oxymoron- spojenie dvoch pomenovaní (obyčajne prídavného mena a podstatného mena), ktoré sa významovo navzájom vylučujú či podopierajú, napr.: pri dobročinnej krádeži, chudobný boháč, mnohovravné ticho,
- nihilizmus- smer, ktorý úplne popiera všetky ustálené hodnoty a zásady,
- pansláv- označenie, ktoré v bývalom Uhorsku označovalo každého uvedomelého Slováka.
Tvorenie slov
V slovenčine tvoríme slová týmito spôsobmi:
A.odvodzovanímOdvodzovaním tvoríme slová
1. bezpríponovým tvorením (základové slovo nepriberá žiadnu slovotvornú predponu alebo príponu, stráca slovotvornú príponu typickú pre pôvodný slovný druh, zaradí sa do nového slovného druhu. Napr. letieť - sloveso stráca neurčitkovú príponu -ť, tzv. kmeňotvornú príponu -ie- a zostáva nový tvar let, ktorý sa zaradí medzi podstatné mená mužského rodu.
2. spájaním slovotvorného základu (slovotvorný základ je tá časť odvodeného slova, na ktorú sa pripája slovotvorná predpona alebo prípona) a
a) slovotvornej prípony (sufix): vrát -nik (vrát - slovotvorný základ, nik - slovotvorná prípona),
b) slovotvornej predpony (prefix): pre- krásny (pre- slovotvorná predpona, - krásny - slovotvorný základ),
c) oboch zároveň: pred - škol - ský (pred- slovotvorná predpona, škol- slovotvorný základ, -ský - slovotvorná prípona).
B.skladanímSkladaním dvoch (a viacerých) základov slov vzniká jedno nové - zložené slovo. Napr. more + plavba = moreplavba, bledomodrý, bielo-modro-červený, dvesto. Valibuk, žiaľbohu atď. Niekedy na rozhraní dvoch slov vkladáme spájaciu samohlásku (spájaciu morfému), ktorá uľahčí výslovnosť zloženého slova, napr. stromoradie, veľkosklad.
C. skracovanímSkracovaním slov vytvárame skratky a značky, ktoré urýchľujú komunikáciu hlavne v odbornom, publicistickom a administratívnom štýle.
1. Skratky vznikajú tak, že použijeme jednu alebo niekoľko začiatočných hlások slova, obyčajne končia spoluhláskou a píšeme za nimi bodku, napr. tituly: Dr. Mráček, textové skratky: atď., a pod., napr.
2. Značky vznikajú tak, že z viacslovného pomenovania použijeme začiatočné hlásky: píšu sa veľkými písmenami a v rukou písanom texte ich píšeme tlačeným písmom, napr. SND (Slovenské národné divadlo). Neskloňujú sa. Za značkami chemických prvkov, mier, fyzikálnych veličín (píšu sa aj malým, aj veľkým písmenom) sa nepíše bodka, napr. W, s, v.
3. Značkové slová vznikajú zo začiatočných písmen alebo slabík slov, komponentov združeného pomenovania, ale vytvárajú takú podobu, že sa dajú skloňovať Kerametal - keramické a kovové komodity, Slovnaft - Slovenská nafta, Sľuk - Slovenský ľudový umelecký kolektív).
D. spájaním slov do združených pomenovaníSpájaním netvoríme slovo, ale vytvárame združené pomenovanie (triedna kniha, Slovenská národná rada), preto niektorí jazykovedci nezaraďujú tento spôsob medzi slovotvorné spôsoby.
Univerbizácia a multiverbizáciaS obohacovaním slovnej zásoby, so spestrovaním štýlu súvisia javy, ktoré majú blízko k tvoreniu slov, nazývame ich univerbizácia a multiverbizácia.
Univerbizácia sa nachádza v hovorom štýle, všade tam, kde je snaha ekonomizovať text, zhutniť ho. Využíva sa v hovorovom (hlavne v slangu) a v publicistickom štýle. Je to skracovanie viacslovných pomenovaní do jedného slova, napr. zasadacia sieň- zasadačka, panelový dom- panelák, maturitná skúška- maturita, minerálna voda- minerálka, vodová ondulácia- vodová, stužková slávnosť- stužková, parkovacie svetlá- parkovačky.
Multiverbizácia je opačný jav, namiesto jedného slova sa vyjadríme viacerými (často sa tvoria aj nespisovné výrazy), napr. prevádzať opravu obuvi namiesto opravovať obuv, vykonať postrek sadu namiesto postriekať, uskutočniť obhliadku motorového vozidla namiesto prezrieť auto, uskutočniť prieskum namiesto preskúmalť, spotrebiteľská verejnosť namiesto spotrebitelia, trestný čin namiesto zločin. Nachádza sa v administratívnom a odbornom štýle.
