Romantizmus, ktorého predstaviteľom bol aj štúrovec Andrej Sládkovič, je literárny smer 18. – 19. stor., myšlienkové umelecké hnutie, ktoré kladie do protikladu neuspokojenú skutočnosť a rôzne predstavy o činoch, ktoré sa zrodili v predstavách a fantázii hrdinu. K hlavným znakom romantizmu patria: individualizmus, subjektivizmus, titanizmus, modernizmus, obdiv k prírode, obdiv k minulosti, hlásenie slobody tvorby, synkretizmus, hudobnosť v lyrike, základnou témou bola slávna minulosť alebo sen o krásnej budúcnosti, najrozšírenejšími literárnym druhom bola lyrika, najrozšírenejšími žánrami balada a veršovaná poviedka. Romantizmus čerpal prvky z ľudovej slovesnosti a preto sú tam prvky hovorovej reči. Romantizmus objavil nový typ hrdinu – romantický hrdina – výnimočná osoba, často spoločenský vydedenec (zlodej, vrah, kat, žobrák, tulák). Romantický hrdina je väčšinou idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde. Často sa ocitá v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom.
Romantizmus je literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré vyhlasovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu (predchádzajúceho literárneho obdobia), ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie" zákony. V porovnaní s realizmom (nasledujúcim literárnym obdobím), ktorý opisoval a kritizoval realitu, romantizmus často prostredníctvom ľudovej slovesnosti uniká do minulosti, resp. uplatňuje idealizáciu.
Romantizmus slobodu a voľnosť poskytol aj pre umelca, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet.
Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu.
Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa. (Ján Botto: Smrť Jánošíkova - postava Jánošíka. Je prikovaný ku skale, ale sníva sa mu sen o voľnosti).
Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, napr. Jánošík zo Smrti Jánošíkovej od J. Bottu. Romantická postava je schopná silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus, napr. divný Janko z diela J. Kráľa Zakliata panna vo Váhu a divný Janko).
V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti (napr. Martin z diela Andreja Sládkoviča Detvan). Dokonca sa idealizujú i historické postavy (napr. Matúš Čák, ktorý so zbraňou v ruke zabral majetky cirkvi a feudálov, vystupuje v diele Jozefa Miloslava Hurbana Olejkár ako ušľachtilý muž, ktorý chce obnoviť spoločný štát Čechov a Slovákov- Veľkú Moravu) a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne (napr. cár z diela Sama Chalupku Mor ho!, zlatník z diela J. M. Hurbana Olejkár).
Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Matúš Čák, Jánošík, Margita a Besná). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Jánošík je zbojník, kradne, a lup potom rozdeľuje biednemu ľudu.
Spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považujú ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa píše poézia, próza i dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragičnosť a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešajú žánre (synkretizmus) a vzniká tak lyrickoepická poézia.
