Počas jednej noci zobudí dedinčanov búchanie na bubon. "Dedina šumí vzbudená zo sna. V niektorých domoch pozažíhali svetlo. Dvere sa otvárajú, vŕzgajú, buchocú. Zo všetkých strán zaznieva vrava a krik. Každý sa náhli k bubeníkovi, ktorý uprostred dediny stojí rozkročený na krivých nohách. Trepe na bubon celou silou, akoby v tú chvíľu buchotom i mŕtvych, nielen živých chcel vzbudiť zo sna." Všetci, chudobní i bohatí, povychádzali von z domov a netrpezlivo čakajú na smutnú novinu.

Bachter vyhlásil: "Dáva sa na známosť, že prišiel telegram od najvyššej vojenskej vrchnosti, že sme Srbskej krajine vypovedali vojnu. Preto nech sa každý odobratý chlap od dvadsiateho do štyridsiateho roku hlási v kancelárii u pána notára a hneď sa berie do bitky!" Ľudia sú, prirodzene, nešťastní, že ich opustia ich blízki a už sa možno nikdy nevrátia domov a len málokto dokáže tej noci ešte zaspať.

Na druhý deň sa idú odobratí chlapci prihlásiť do kancelárie notára Baláňa. "V kancelárii, kam poberajú sa chlapi, je viac pánov pospolu. Sú tiež vzrušení, no oni inak ponímajú veci ako ľud." Páni, najmä Baláň, Moller a Štepka, sú oduševnení pre vojnu a je vidno, že ani jeden z nich povolaný nebol. Mladému notárovi Širickému sa ich správanie hnusí. Baláň mužov posmeľuje do vojny, dodáva im odvahu, no nikto z nich nereaguje na jeho výzvy. Jeden po druhom napokon znechutený odchádza bez slova preč.

Po nejakom čase sa páni stretnú v kancelárii. "Vojna ich celkom preinačila; k východu ešte nič neukazuje, ba noví a noví nepriatelia povstávajú. Nielen chlapov – vojakov stiahli, ale idú vyberať i z tých, čo boli nesúci. Baláň každý deň čaká vyzvanie i tých, kde patrí i on."

Notár Širický sa konečne rozhodne, že vyjadrí svoju lásku slečne Líze, no počuje ju rozprávať nemilo o slovenskom ľude a uvedomí si, že takú krutú ženu sa neoplatí milovať a zronený sa vracia do kancelárie, kde ho prekvapí nová poslova správa. Všetci tí, čo ich predtým neodobrali a majú od dvadsaťpäť do štyridsaťpäť, mali ísť na asentírku.

V meste je hluk, plno pánov i sedliakov a všetci čakajú na príchod odvodovej komisie. Baláň, celý vystrašený, zbadá okresného doktora a svitne v ňom myšlienka na podplatenie. Ten však reaguje len posmešným úsmevom a notár si vôbec nie je istý tým, na čom je. "Tu začali vyvolávať mená. V sieni nastal šum. Všetci hľadia k dverám v napnutosti a v očakávaní. Baláň zachvel sa." Keď komisia zbadá jeho pevnú postavu, hneď by ho vzala, nebyť doktorovej pripomienky o jeho chorom srdci. Napokon bol Baláň nesúci ísť bojovať. No mladého notárovho pomocníka Širického povolali. Naposledy sa stretne so svojou milovanou Lízou a uvedomí si, že je predsa len lepšie, že odchádza preč.

Cudzie vojská vtrhnú do krajiny a ľudia nevedia, čo robiť. "Či utekať – a kde? Majú všetko tu nechať a či nakladať na vozy manie, alebo aspoň ženy a dievky – o ich osude idú hrozné zvesti – mali by niekam poukrývať...?" Ako reakciu na spôsobený chaos, v dedine vyhlásia, že je zakázané postávať na ceste a zhovárať sa pri tom. Pokutovať budú aj toho, kto robí a roznáša klebety, klame a straší ľudí.

O tri roky neskôr je situácia v dedine nelichotivá. "Dvadsiati padli, sedemnásť je ranených a o tridsiatich nevieme, kde sa podeli.", oznamuje miestny pán farár. Denne prichádzajú správy o úmrtiach najbližších. Raz príde do kancelárie posol a povie pánom, že bývalý notár Širický v boji zahynul. Aj niektorí páni, nielen ženy, zaplakali za tým dobrým človekom.