Emil Boleslav Lukáč

* november 1900, Hodruša - Hámre – † 14. september 1979, Bratislava
Bol slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ; výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu.

Životopis
Študoval v Strhároch, v rokoch 1906 - 1910 v Hodruši, v rokoch 1910 - 1918 na lýceu v Banskej Štiavnici, neskôr pokračoval v rokoch 1918 - 1922 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 1922 - 1924 študoval protestantské bohoslovie a filozofickú fakultu v Paríži. V roku 1928 sa venoval štúdiu evanjelickej teológie na fakulte v Lipsku, až napokon v roku 1934 získal doktorát z filozofie.
Ako kňaz pôsobil len krátko, keď bol v rokoch 1922 - 1924 kaplánom vo viacerých slovenských mestách (Martin, Modra, Brezno). V roku 1924 pôsobil ako generálny tajomník evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku pre odbor mládeže, v rokoch 1926 - 1933 bol učiteľom slovenského jazyka na Hudobnej a dramatickej akadémii, v rokoch 1933 - 1947 bol profesorom na Dievčenskom reformovanom gymnáziu. V predvojnovom období začal byť tiež politicky činný. V rokoch 1936 - 1939 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v období Slovenského štátu bol poslancom Slovenského snemu, v rokoch 1947 - 1950 pracoval na Povereníctve školstva a osvety. V rokoch 1950 - 1955 pôsobil v Literárnom múzeu Janka Jesenského a v rokoch 1955 - 1966 bol korektorom v Západoslovenských tlačiarňach. Potom sa venoval výhradne literárnej činnosti.

Okrem bežných povolaní bol celý život činný tiež v oblasti literatúry. V roku 1924 sa stal zakladateľom Spolku slovenských spisovateľov, kde bol neskôr v rokoch 1933 - 1938 tiež tajomníkom. V roku 1940 založil časopis Tvorba, ktorý aj do roku 1944 viedol. K časopisu sa vrátil v rokoch 1948 - 1950, kedy preň pracoval ako redaktor, no nebolo to jeho jediné pôsobenie v literárnej redakcii. Ako redaktor pracoval vo viacerých časopisoch: v roku 1920 to boli Národné noviny, v rokoch 1924 - 1934 redigoval časopis Nový rod, v roku 1928 redigoval časopis Mladé Slovensko, neskôr to boli časopisy LUK, Slovenské smery a iné.

Tvorba
Prvé verše začal písať už počas štúdií v Bratislave. V tomto období napísal prvé verše, ale tiež prekladal z modernej francúzskej (Charles Baudelaire) a maďarskej (Endre Ady) poézie, neskôr sa venoval tiež prekladom z nemeckej, orientálnej, ruskej a anglickej literatúry. Okrem prekladom a vlastnej tvorby sa tiež venoval posudzovaniu, opravovaniu a korigovaniu tvorby mladších slovenských spisovateľov, pričom často krát publikoval mnohé ich prvotiny.

Okrem písania poézie sa venoval i publicistike, kde uverejňoval svoje drobné články, komentáre, recenzie, ale i rozsiahlejšie state a štúdie z oblasti literatúry, sociálnej sféry, či k filozoficko-náboženskej a politickej problematike. Ako nemanželské dieťa sa vedel vciťovať do bôľov a smútkov iných ľudí, preto mu ostal najbližší symbolizmus a najbezpečnejšou istotou mu bol domov. Svojou tvorbou sa stal vedúcim predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Bol ovplyvnený hlbokým kresťanským presvedčením, ale tiež priateľstvom so slovenským spisovateľom Vladimírom Royom; zo starších autorov ho ovplyvnila najmä tvorba Pavla O. Hviezdoslava či Martina Rázusa.

V roku 1936 sa stal organizátorom I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Po roku 1948 padol do nemilosti a do poézie sa vrátil až v polovici 60. rokov. Napriek tomu mu bol v roku 1976 udelený titul zaslúžilý umelec.

V jeho tvorbe prevládajú temné, hlboké tóny, tragika a pesimizmus. Popri symbolizme využíval aj meditatívnosť ( hlboké uvažovanie).

Ako máloktorý zo slov. básnikov dokázal načúvať hlasom zúfalstva a úpeniu duší nad pokrivenosťou doby. Tieto črty odráža aj jeho prvá zbierka Spoveď.
Ďalšou významnou zbierkou bola Dunaj a Seina, v ktorej spomína na študentské časy na Sorbonne v Paríži. Cudzina tu na neho pôsobila nepríjemne až nepriateľsky.

V tretej zbierke Hymny k sláve Hosudarovej (1926) sú okrem básní, ktoré zdôrazňujú autorov kresťanský svetonázor a prihlásenie sa k tvorivému odkazu P. O. Hviezdoslava, básne odrážajúce osobné a spoločenské problémy. Zároveň básnik prehlbuje a komplikuje meditatívny a reflexívny charakter svojej tvorby. Zbierka potvrdzuje Lukáčov trend používať zložitý autorský slovník, preplnený poetizmami, biblizmami, archaizmami, neologizmami i cudzími slovami.

Zmyslové, erotické motívy, ktoré boli v úzadí, sa dostali do popredia v zbierke O láske neláskavej (1928). Už v názve naznačil svojské chápanie ľúbostného citu. Emocionálny a myšlienkový dualizmus tu má silnú účinnosť a presvedčivosť, hoci odráža neustálu rozkolísanosť a pochybovačnosť lyrického subjektu.

Slovensko alebo situáciu, v ktorej sa ocitla európska civilizácii v medzivojnovom období, prešiel básnik v zbierke Križovatky. V nej posilňuje symbolistickú zložku básnického výrazu a zložitú problematiku vtedajšieho sveta. Už v tejto zbierke i ďalších Lukáč vycítil nebezpečenstvo, ktoré ľudstvu hrozilo najmä zo strany silnejúceho fašizmu.

V zbierke Spev vlkov (1929) básnik čiastočne ustupuje od trýznivej meditatívnosti a posilňuje národnú a sociálnu zložku svojej poézie. Pôsobivá je slovenská príroda, keď sa vracia k básnic kému obrazu rodnej Hodruše a okolia. V tejto tematickej línii využíva aj senzualizmus spojený s vysokou mierou citovej vrúcnosti:

V zbierke Elixír (1934) pokračuje v úsilí básnicky postihnúť predovšetkým nadosobnú, spoločenskú problematiku. V prvej časti využíva už známy spôsob „spovede", zameraný viac na vonkajší svet ako na svoje neustále zraňované vnútro. V druhej časti sa snaží spájať do celistvej výpovede predovšetkým etické a estetické stránky básnickej tvorby. Týmto spôsobom vyjadril aj obhajobu svojho umeleckého sveta, svojej poetiky.

Veľmi vážnym motívom je aj predtucha vojny, ktorú chápal ako zavŕšenie krízy humanizmu a demokracie, odrážajúcu sa v ústupe od trad. hodnôt eur. kultúry, vzdelanosti a filozofie.

Zbierka Moloch v šiestich tematických cykloch zachytáva nielen autorovo odmietanie trag. udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho svojskú filozofie dejín.

Odmietanie nacizmu, stanoviská k priebehu vojny obsahuje zbierka Bábel.

K medzivojnovému obdobiu a vojne sa vyjadril aj v cykl. básni Stĺp hanby, ktorá ako celok vyšla vo výbere z jeho poézie Hudba domova.

V povojnových zbierkach, ktoré vyšli po dlhšej nútenej tvorivej odmlke, Óda na poslednú a prvú, Parížske romance a Srdce pod Kaukazom pokračoval v úsilí zobraziť zápas ľudstva o naplnenie myšlienok o slobode, rovnosti a bratstve.

Veľa prekladal aj z cudzojazyčných literatúr, z franc. Claudela, Baudelaira, Huga, Ronsarda, z maď. Adyho a Petofiho, orientálneho básnika Omara Chajjáma – zbierku Múdrosť vína .n Vybrané spisy E.B. L. vyšli v dvoch zväzkoch – Živly a dielo a Európsky hodokvas.