Barok

Barok je umelecký štýl, ktorý oficiálne vznikol po roku 1563. Ale mnohé jeho znaky poznáme už v skoršom období. Svoje vrcholné obdobie prežívalo barokové umenie v 17. storočí. Barok je po gotike druhým univerzálnym umeleckým štýlom, to znamená, že v tomto štýle tvorili umelci v celej oblasti našej kultúry - teda v západnej Európe. Vďaka objavu Ameriky sa barokový štýl dostal aj na tento vzdialený kontinent.  Barokový štýl sa prejavil vo všetkých odvetviach života - vo výtvarnom umení, v hudbe, v móde, spoločenských zvyklostiachasprávaní.... Cieľom barokového umeleckého štýlu bolo vyvolať silné city a spoluúčasť diváka (návštevníka).

Význam: perla nepravidelnej krásy •

Znaky literárneho baroka :
1. vznik: 16.- 17. stor. v Španielsku
2. hl. heslo: „VANITAS VANITATUM („Márnosť nad márnosť všetkého pominuteľného“)
3. dekoratívnosť- ozdobnosť
4. pompéznosť- nádhera
5. patetickosť- nadnesenosť
6. zložité metafory, symbolika, senzualizmus, expresivita, mystika
7. v popredí je cit- snaží sa zapôsobiť na zmysly človeka
8. vyznačuje sa veľkými protikladmi (dobro- zlo, radosť- smútok, život- smrť)
9. štýl- je veľmi ozdobný; množstvo básnických ozdôb a trópov
10. písanie memoárov a denníkov
11.Predstavitelia: T. Tasso (Talianska lit.), J. Milton (Anglická lit.), H.Ch. von Grimmelshausen (Nemecká lit.), J. A. Komenský (Česká lit.), H. Gavlovič, J. Simonides, M. Bel (Slovenská lit.).

Charakteristické znaky: isté vypätie a pátos, snaha o umocnenie dojmu a výrazu, dynamičnosť vyjadrenia, napätie v priestorových a pohybových vzťahoch, nepokoj, vírenie foriem, prelínanie línií a tvarov, disharmónia detailov a celku, prejavy sily a okázalého prepychu, vzájomné prerastanie a ovplyvňovanie jednotlivých druhov umenia..

Hlavnými črtami boli dekoratívnosť (ozdobnosť), pompéznosť (veľkolepá nádhera) a patetičnosť (nadnesenosť). Spoločenská situácia v tejto dobe je sprevádzaná náboženskými rozpormi, tureckými vpádmi, 30-ročnou vojnou a hlavne zväčšeným sociálnym útlakom. Preto sa baroko úmyselne presunulo k stredovekej literatúre. Zobrazuje pozemský život ako obraz nadpozemského života, samotný nadpozemský život, v popredí je náboženstvo a viera: viera v nadpozemský život, strach zo smrti, roztopašnosť, túžba po živote, pominu- teľnosť, dychtivosť po svetskej nádhere, zmyslové vnímanie, neprirodzený pohľad na svet. Ako vidíme, baroko je charakteristické predovšetkým veľkými protikladmi.

Cieľom umenia je útok na ľudské zmysky, city a zložité metafory a alegórie. V literatúre baroka je hlavným heslom "márnosť nad márnosť".
Delíme ho na: -NÁBOŽENSKÝ: KATOLÍCKY, PROTESTANTSKÝ-SVETSKÝ: ŠĽACHTICKÝ, MEŠTIANSKY, ĽUDOVÝ

Talianska literatúra: TORQUATO TASSO: Oslobodený Jeruzalem: epos.
Nemecká literatúra: HANS CHRSTOFFEL VON GRIMMELSHAUSEN:  Dobrodružný Simplicius Simplicissimus.
Anglická literatúra: JOHN MILTON: Stratený raj, Raj znovu nájdený: sú to dva duchovné eposy.
Česká literatúra: JAN ÁMOS KOMENSKÝ: centrom pozornosti jeho tvorby je človek, ktorý je prameňom dobra a zla. Napísal didaktické dielo Veľká didaktika: zaoberá sa tu otázkami výchovy a vzdelávania. Presadzoval vyučovanie v materin skom jazyku. Orbis pictus – jazyková obrázková učebnica
skom jazyku. Orbis pictus – jazyková obrázková učebnica.

Slovenská literatúra:
Didakticko-reflexívna poézia: často sú to prebásnené príslovia, mravoučné porekadlá o rozmanitých spoločenských javoch.

PETER BENICKÝ: napísal zbierku Slovenské verše. Všíma si ľudské chyby, ale aj prednosti, moralizuje , odporúča pracovitosť a ironizuje pretvárku. Kritika spoločnosti, hlavne pánov a šľachty.

HUGOLÍN GAVLOVIČ: bol príslušníkom františkánskej rehole. Napísal dielo Valaská škola mravúv stodola: je to studnica životných múdrostí a skúseností pastierov. Vedú čitateľa k cnostnému a zbožnému životu. Oslava dobra a kladných hodnôt. Skladá sa z 22 nót a každá časť sa začína pastierskym spevom o nejakom výjave zo Starého zákona. Po tomto úvode nasleduje 59 samostatných didakticko-reflexívnych básní.

Cestopisná a memoárová próza: rozmach tejto prózy súvisel s tureckými vpádmi na Slovensko, s náboženským prenasledovaním.
DANIEL KRMAN ml.: Cestovný denník: Dynamickým a jednoduchým štýlom zachytáva príbeh cestovania. Zaujíma sa o život obyvateľov krajín, ktorými prechádza. Zaujíma sa o zvyky, obyčaje, odev, sociálne podmienky. Oboznamuje čitateľa s dôležitými historickými udalosťami. Všíma si slovanské národy.

Vedecká a popularizačná literatúra: MATEJ BEL: písal vo viacerých jazykoch. Zaoberal sa históriou, národopisom, jazykovedou, zemepisom. Svoje poznatky zhrnul do encyklopedického diela: Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku: všíma si tu niekoľko stolíc, zastáva sa obyvateľstva pred osočovateľmi. Napísal aj úvod ku gramatike Pavla Doležala – Gramatika slovensko-česká.

Ľudová slovesnost
Ľudová tvorba sa vyznačovala sociálnymi piesňami, rozprávkami a divadelnými hrami. Sociálne piesne pripomínali kontrasty medzi chudobnými a bohatymi. Boli to zbojnícke piesne proti nevoľníctvu a nespravodlivosti. Najmä piesne o Jurovi Jánošíkovi, ktoré mali baladický charakter. V značnej miere sa prejavovali Púbostné, vojenské a žartovné piesne. Prózu zastupovali historické povesti a čarovné rozprávky o hrdinoch, víťazstve dobra a zla, o ochrane utláčaných. Hrdinovia sú bystrí, dôvtipní, šikovní, odvážni (Popolvár najväčší na svete, Panzodaj šťastia, lavička, Popoluška, 0 troch grošoclc, Neboj sa a pod.) - ustálené úvodné a záverečné vety, trojstupňová bradácia, boj dobra a zla, pravideiné použitie čísloviek. Rozprávky čerpali z legiend a exempiel. Rozvíjali sa pranostiU, príslovia, porekadlá, detský folklór, vyčítanky, rečňovanky a piesne.

Matej Bel (1684-1749)
Najvzdelanejší autor. Za vedecké zásluhy bol povýšený do zemianskeho stavu, dostal označenie" Magnum decus Hungaria" - veľká ozdoba Uhorska. Pochádzal z Očovej, skoro osirel. Absolovoval univerzitu v Halle. Počas štúdia prejavil všestrannné záujmy: teológia, filozofia, medicína, prírodné vedy, jazyky, nové pedagogické smery. Po štúdiách bol farárom a lektorom lýcea v Bratislave. Tam pôsobil v duchu pedagogického realizmu, s ktorým sa zoznámil v Nemecku. Zmodernizoval latinsko-humanistickú školu, zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov (zemepis). Zomrel náhle vracajúc sa z Nemecka. Tvorba: 50 diel, štúdií, článkov v nemčine, latinčine, maďarčine, bibličtine. Zaoberal sa v nich históriou, geografiou, národopisom, uhorskou literatúrou a kultúrou, jazykovedou, hospodárskymi a prírodnými vedami.

Vo vedeckej práci prebojúva nové metódy - kolektívnu prácu, postup podľa vopred stanoveného plánu, štúdiu prameňov a archív. materiálu a kritický prístup k faktom (tieto črty predchádzajú osvietenskú vedu). Prejavili sa v diele "Úvod do dejím dávneho a súvekého Uhorska", kde zverejnil podrobný plán na preskúmanie Uhorska zo stránky národopisnej, historickej a jazykovednej. V diele sa dotýka spôsobu života, charakteristickými vlastnosťami slovenského národa.

Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku - tlačou vyšli iba štyri zväzky. Obsahujú zemepisné, národopisné, historické a prírodovedné poznatky z uhorských stolíc ako bratislavskej, liptovskej... Bel tu zhromaždil historické pramene k dejinám Uhorska v práci Príprava k dejinám Uhorska.
Písal aj úvody k iným knihám, napríklad ku gramatike Doležala: Gramatika slovensko-česká. Podal tu rozčlenenie slovanských jazykov, s uznaním sa vyjadril o národnom jazyku, ktorý v ničom nezaostáva za prednosťami svetových jazykov.

K jeho zásluhám patrí aj pokus o vydávanie novín: Nova Posoniensia (Bratislavské noviny), ktoré prinášajú správy o kultúrnych udalostiach.
Hugolín Gavlovič (1712 - 1787)

Slovenský básnik. Narodil sa v Poľsku v Czarnom Dunajci. Detstvo prežil v Trstenej na Orave.V Žiline vyštudoval teológiu a filozofiu. Bol príslušníkom františkánskej rehole a kňazom. Pri vstupe do rehole si zmenil meno na Hugolín (pôvodné meno Martin Gavlovič). Ako kazateľ pôsobil v Blahove, Žiline, nakoniec ako vychovávateľ a kaplán v rodine Madoscányiovcov v Horovci. Tam aj zomrel.

Je autorom veršovaných prác s náboženským mravoučným charakterom. Škola kresťanská, Škola duchovná, Kameň pomoci, Kniha o márnosti sveta, Päťsto naučení o dobrých mravoch.

Veršovaná skladba: Valašská škola mravův stodola... písaná medzi pastiermi na salaši. Cieľom bolo čitateľovi dať bohatstvo mravných ponaučení a praktických rád v najrozmanitejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a najmä svetských, občianskych morálnych zásad. Prameňom mravných ponaučení a praktických rád je humanistická a baroková knižná učenosť, ale aj autorove vlastné skúsenosti a poznania.
Skladba je rozdelená na 21 častí "pastierskych nôt", po ktoých nasleduje 59 didakticko-reflexívnych básní "konceptov". V básni autor poúča o spol. správaní, pranieruje opilstvo, vyslovuje odpor k vojne, oslavuje lásku k vlasti, zvelebuje prácu, vyzdvihuje význam vzdelania a učenosti, poukazuje na dôvtip, nadanie a schopnosti chudobného ľudu, podčiarkuje dôležitosť sedliackej práce pre ľudskú spoločnosť, rozhorčuje sa nad sociálnou nespravodlivosťou, označuje pánov za príčinu biedy a súženia ľudu, vystupuje proti vykorisťovaniu poddaných. Jeho kritika sociálnej nezrovnalosti neprekračuje rámec barokovej kresťanskej filantropie. Oživujú ju ohlasy ťudovej poézie, zveršované anekdoty a bájky. Básne sú písané severozáp. slov. nárečím s českými prvkami.