Narodil sa 30. 3. 1820 v Krupine
Zomrel 20. 4. 1872 v Radvani nad Hronom
Pseudonym: Ondřej Krasislav Sládkovič

Pochádza z rodiny učiteľa a literáta. Zapájal sa do práce v študentskom Ústave reči a literatúry, kde zastával funkciu zapisovateľa, a za pomoci učiteľa Jána Slujku založil slovenský spevokol. Od začiatku vstupu do literatúry sa prejavil ako rodený básnik. Usiloval sa vysloviť svoje vlastné i generačné pocity a z viacerých stránok nadviazať na domáce tradície. Odpoveď na otázky, čo je národ a v čom je zmysel ľudskej existencie, nachádzal v Hegelovej filozofii. Pod jej vplyvom vnímal svet ako ustavičný zápas pozitívneho princípu s princípom negatívnym, ako pôsobenie „absolútneho ducha“, ktorý usmerňuje vývin k mravnosti a dokonalosti. Považuje sa za autora intímnej poézie. Národnú myšlienku – slovenskú aj slovanskú – dokázal spojiť apoteózou slovenskej ženy. Jeho poetické slovo neustále nadobúdalo vlastenecký náboj. Básňami chcel spoločensky účinkovať, posilňovať vlastenecké povedomie.

Silným inšpiračným zdrojom boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. Vyjadroval sa k rôznym životným otázkam, objavoval i „neobjavenú“ krásu v slovenskej prírode, v ľude a jeho kultúre.
Svedectvom jeho ustavičného hľadania sú fragmenty a torzá. Národný život prinášal nové problémy, na ktoré si považoval za potrebné reagovať, napr. na útoky proti spisovnej slovenčine. S nadšením vítal revolúciu 1848 – 49. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach.

V 60. rokoch sa prezentoval najmä ako „príležitostný básnik“. Súčasne písal aj básne, v ktorých životné problémy vnímal z hľadiska nadčasových hodnôt. Poézia tohto obdobia bola prevažne reflexívno-meditatívna. Typické pre celú jeho tvorbu bolo ustavičné hľadanie nových možností básnického výrazu. Umelecký prejav bol mnohostranný, a aj keď zaznamenával isté výkyvy, zreteľné bolo hľadačstvo vo výraze i vo verši. Popri poézii sa venoval prekladaniu (A. S. Puškin, A. S. Chomiakov), písaniu publicistických článkov, recenzií a posudkov. Najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka je Marína (dvakrát do maďarčiny, češtiny, poľštiny, francúzštiny). Na jeho počesť sa od roku 1960 každoročne usporadúva Sládkovičova Radvaň, krajská súťaž v umeleckom prednese.

Pôsobenie
· 1839 – 40 vyučoval v dome Pavla Pišla, kde spoznal Marínu
· 1838 – 39 pôsobil ako pomocný učiteľ, Ladzany
· 1841 spolu so Samuelom Jurkovičom sa pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti
· 1842 – 43 vychovávateľ, Hodruša
· 1844 – 47 vychovávateľ v rodine Pavla Bezegha, Rybáre pri Sliači
· 1847 vysvätený za kňaza
· 1847 – 56 farár, Hrochoť
· 1849 zaistený a vyšetrovaný
· 1856 do konca života evanjelický farár, Radvaň nad Hronom
· 1867 predseda Zpěvníkového výboru

Tvorba
Vrcholmi jeho básnického diela i štúrovskej poézie sú skladby:
· 1846 Marína
· 1853 Detvan
· 1843 – 44 Sôvety (veršované rozhovory)

Príležitostné básne
· 1848 Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti
· 1848 Nehaňte ľud môj
· 1853 Detvan (5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka)
· 1858 Milica
· 1861 Svätomartiniáda
· 1863 Pamiatka na deň 4. augusta (zakladanie Matice slovenskej)
· 1864 Lipa cyrilo-metodejská (pamiatka slovanských vierozvestcov)
· 1863 Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí
· 1866 Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti

Súborné dielo
· 1839 Sobrané básne
· 1861 Spisy básnické
· 1961 Dielo I-II
· 1972 Poézia