Honoré de Balzac: Otec Goriot

O autorovi -(1799 - 1850) narodil sa v Tours v rodine štátneho úradníka sedliackeho pôvodu. Po absolvovaní kolégia odchádza do Paríža. Tu študuje právo, avšak onedlho štúdium ukončí, pretože sa naplno začína venovať literárnej umeleckej tvorbe. Ako mladý spisovateľ vo veľkom meste stáva sa i on obeťou mnohých podvodníkov. Píše pod rôznymi menami, často krát na objednávku romány a poviedky, čo mu však nevynáša veľmi veľa. Aspoň aký - taký úspech žne s románom Šuani. Dostáva sa do víru parížskej spoločnosti,  žije typickým slobodomyseľným bohémskym životom, všetky peniaze, ktoré utŕži za svoju tvorbu míňa na drahý a poväčšine nevkusný nábytok. Neprestáva naďalej literárne tvoriť, no napriek tomu sa mu výraznejšieho obdivu a ocenenia dostáva až po jeho smrti. Dlho a zaujímavo si píše z neznámou poľskou šľachtičnou pani de Hanska. Práve ona sa tesne pred Balzacovou smrťou stáva jeho manželkou, na ktorú tak dlho čakal. Na základe tejto ženby konečne získal šľachtický titul. Pre večné množstvo dlhov a prácu, ktoré mu značne podlomili zdravie, predčasne  22. augusta 1850 zomiera.

Dokopy vytvára až 90 románov - Cyklus Ľudská komédia, ktorý môžeme rozdeliť na tri časti - Filozofické štúdie (Šagrénova koža ...), Analytické štúdie (Fyziológia manželstva ...) a Štúdie mravov (Gobseck, Otec Goriot ...). 

„Táto dráma nie je výmysel, ani román. All is true - je taká pravdivá, že prvky v nej môže každý vybadať u seba samého, možno vo vlastnom srdci."

Honoré de Balzac - Otec Goriot

Téma

Život francúzskych meštianskych vrstiev, ich bieda, radosti a starosti. Typické ľudské trápenia, ktoré nás zamestnávajú ešte aj v súčasnosti. Príbeh prehnane obetavej otcovskej lásky, ktorá bola z druhej strany prijímaná, ale neopätovaná a nedokázaná skutkami aspoň spolovice takými dobrosrdečnými, ako bola ona sama.

Idea

Autor čitateľovi poskytuje svoj pohľad na spoločnosť 19. storočia vo Francúzsku, hlavne na moc peňazí, ktorá v tom období mala úplnú nadvládu, stála nad všetkým. Keďže nedostatok peňazí mohol autor pocítiť sám na sebe, nemal problém sčasti svoje životné peripetie ponúknuť jednej z najvýznamnejších charakterových postáv - Eugénovi de Rastignac, mladému študentovi, ktorý pochopí, že do vysokej spoločnosti mu určite nepomôže česť a pravda, iba ak lož, pretvárka a hmotné zabezpečenie. 

Charakteristika postáv

Otec Goriot - vlastným menom Jean - Joachim Goriot bol stálym obyvateľom penziónu pani Vauquerovej, kde sa nasťahoval potom, čo ho jeho dve dcéry presvedčili, že je čas ísť na dôchodok. Pôvodne bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, ktorý však počas nej využil okamžite svoju životnú šancu . Malo mu to zabezpečiť financie až do konca života, avšak nestalo sa tak. Doplatil na svoju prílišnú lásku k dvom dcéram, ktorým chcel vždy len dobre (dobre ich vydal, platil za nich dlhy u úžerníka, čo si zapýtali to mali ....).Pôvodne jeho cit k nim bol v medziach, ale po smrti svojej milovanej manželky sa láska sklamaná smrťou preniesla na dcéry. „Ozaj, milý pán môj, čože som ja? Biedna mŕtvola, ktorej duša je všade tam, kde sú moje dcéry." Obetavosť akú im prejavuje miestami dosahuje až posadnutosť.

Spočiatku počas svojho aktívneho podnikavého života, je dobrácky, živý, vždy veselý, no postupne sa z neho stáva otupený, ťarbavý a večne zamyslený človek. V penzióne nepriamo odmietaný, často bol stredobodom všeobecného výsmechu, aj svojím stálym postupom na vyššie a vyššie poschodie, čím sa úroveň bývania znižovala a znižovala. S radosťou prijíma Rastignaca ako milenca svojej dcéry, pretože cez neho sa môže dostať k informáciám o nej. Kedysi mala oňho záujem aj samotná majiteľka penziónu, pani Vauquerová. Jej túžba však pominula potom, čo jej verná priateľka vyhovorila slušného pána z hlavy a v okamihu, keď si celý dom vymyslel, že vydržiava mladé milenky (jeho dcéry).

Eugéne de Rastignac -  „Eugéne de Rastignac mal črty pravého Juhofrancúza, jeho bielu pleť, čierne vlasy, belasé oči. Jeho správanie, spôsoby, zvyčajné držanie tela prezrádzali synčeka zo šľachtickej rodiny, v ktorej už prvá výchova sa zakladala na tradícií dobrého vkusu. I keď si šetril šaty a v robotné dni dodieral vlaňajšie obleky, predsa si kedy-tedy mohol vyjsť oblečený ako elegantný mladík." Spočiatku je len skromným študentom presvedčeným, že svetu vládne spravodlivosť.  V priebehu deja sa však mení,  v okamihu je z neho mladík bažiaci po spoločenskom postupe. V plnení svojich predsavzatí je veľmi dôsledný. S odvážnymi heslami skáče priamo do vysokej parížskej spoločnosti, vždy odhodlaný a schopný urobiť čokoľvek. „Ak si chceme niečo vydobyť v nebi, treba ísť rovno k pánu bohu!" Nevinnosť, s ktorou prvý krát prechádzal ulicami Paríža po čase zaniká a tvár nadobúda rázne ošľahané, skutočnosť skrývajúce črty. Jediné, čo ho výrazne odlišuje od ostatných vydržiavaných milencov (ľúbi Delphinu de Nucingen) francúzskych žien je ľudskosť, schopnosť prejaviť súcit, ktorá sa za mlada v ňom vypestovaná ešte stále uchovala.

Grófka Anastasia de Restaud -je staršou dcérou otca Goriota. Ako manželka pána de Restaud sa okamžite začlenila do vysokej spoločnosti a ako mladá a krásna žena sa zase zapáčila mnohým mladým mužom, dokonca sa jeden z nich stáva jej milencom. K otcovi sa správa milo, ale to iba preto, že od neho stále niečo chce (peniaze). V skutočnosti sa zaň ho hanbí, dokonca nepríde ani na pohreb. So svojimi nádhernými aristokratickými črtami zapôsobila i na Rastignaca, ktorého však vo chvíli, keď sa nešťastne prezradí, zatráca na večné veky (Rastignac spomenie jej otca, Goriota). Nenávidí svoju sestru, čo sa ešte viac upevní, keď jej Delphine vezme Eugéna, ktorého aj tak sama pred tým odvrhla.

Barónka Delphine de Nuncigen -je mladšou dcérou a už od detstva túži po veľkých peniazoch, práve preto sa vydáva za bankára. Svojho otca ma trocha radšej ako Anastasia, ale aj tak ho len využíva. Strmhlav sa rúti do vzťahu s Eugénom. Nenávidí svojho manžela, ktorý sa jej dokonca vyhráža, že jej nevráti majetok.

Dej

Príbeh sa začína odohrávať v penzióne, ktorý nám do detailov predstavuje rozprávač, nezúčastniteľ deja spolu s jeho všetkými osemnástimi obyvateľmi. „V obyvateľoch penziónu bolo možné tušiť drámy už dovŕšené alebo ešte sa len odohrávajúce; pravda, nie drámy, ktoré sa hrajú pri svetle rámp medzi pomaľovanými kulisami, ale drámy živé i nemé zároveň, drámy mrazivé, ktoré prudko dojímali srdce, drámy nepretržité."

Pani Vauquerová, majiteľka slušného, ale zanedbaného penziónu pre tých nemajetných, si spomína na príchod pána Goriota. Pôvodne mala oňho záujem, ale jej milá kamarátka ju odradila od zámerov. V okamihu keď obyvatelia penziónu zistili, že za starým pánom chodia mladé ženy, a že on sa sťahuje o poschodie stále vyššie, bol jeho osud spečatený. Iba sa z neho smiali a robili si žarty.

„Krásavice vás ľúbia, pán Goriot, slniečko vás vyhľadáva." Stav sa mení vo chvíli, keď Eugéne Rastignac, mladý študent z chudobnej šľachtickej rodiny, zistí, že tie mladé dámy sú skutočne Goriotove bohato vydaté dcéry.

Pôvodne prichádza Rastignac do Paríža z francúzskeho vidieka za štúdiom, avšak vedomie, že má za sesternicu vikomtesu de Beauséant, tak známu v aristokratických kruhoch, a túžba zaskvieť sa medzi šľachtou, ho nenecháva spávať a preto sa s ňou ihneď kontaktuje. „V Paríži úspech je všetko, je to kľúč k moci." Nečakane sa dostáva na ples, na ktorom sa zoznámi s grófkou Anastasiou de Restaud. Zahorí k nej obdivom, ale neskoršia návšteva u nej nie je podľa jeho predstáv. Zisťuje, že má milenca. Nešťastne sa zmieni i o otcovi Goriotovi, čím sa ďalší úspech u barónky pokladá za nepravdepodobný. Následne na to, sa od sesternici podozvedá o minulosti toho starého pána, čo v ňom prebudí nesmierne silnú úctu. „Vy ste statočný, čestný človek." Uvedomuje si, aká je skutočná moc peňazí, tie si vymodliká nakoniec od svojich sestier, ktoré vrúcne miluje, „Srdce sestry je diamant čistoty, hlbina nežnosti!". Odkladá štúdium na neskôr a plne sa  začína venovať svojmu spoločenskému vzostupu.

O pokrytectve spoločnosti a zároveň o svojich plánoch ho informuje Vautrin, obchodník, ktorý je v skutočnosti skvele zakamuflovaný zločinec Oklamsmrť. „Pri skúmaní vecí pozemských som zistil, že sú dve možnosti: alebo trpká poslušnosť alebo vzbura." Práve on chce podniknúť akciu na veľké bohatstvo ich mladej spoluobyvateľky Victorine. Eugéne dostáva čas na rozmyslenie, či sa skutočne podujme na čin a odchádza do divadla so svojou sesternicou. Pri opere spoznáva pani de Nucingen, druhú Goriotovu dcéru. Nežnými slovíčkami lahodí jej uškám a cestu  má otvorenú, aj keď iba k jej srdcu, pretože peniaze jej spravuje manžel. Zaľúbený sa ďalej zadlžuje životom na vysokej nohe. Problém s peniazmi by ľahko vyriešil Vautrinov plán spojený s vraždou. Finančne ho však zachraňuje otec Goriot, ktorý mu z posledných peňazí kupuje zariadený byt. Žiada iba maličkú izbičku na jeho poschodí. Zmenu situácie chce Rastignac vyriešiť, ale nedokáže to. Vautrin ho omámi a na druhý deň je už dedič veľkého majetku mŕtvy. Zločincovi sa napriek tomu nepodarí ujsť s peniazmi. Obyvateľka penziónu pani Michonneauová spolu s políciou a kamarátom Poiretom ho otrávia a následne zatknú. Obaja sa s Vauquerovským domom musia rozlúčiť potom, čo ich ostatní pre udavačstvo znenávideli. Rastignac trpí. Veď nepriamo zavraždil človeka, ale už nemôže nič iné robiť. Prichádza do nového bytu, ktorý mu slávnostne odovzdáva jeho milovaná Delphine. „ Čím vášnivejšia a úprimnejšia je láska, tým musí byť zastretejšia a tajomnejšia." „Láska je ako náboženstvo, ale jej kult je nákladnejší ako kult ostatných náboženstiev," komentuje Eugéne svoj milostný vzťah.

Na druhý deň ráno je mladík je svedkom návštevy oboch dcér u svojho otca. Bedákajú, žobronia, prosia o peniaze. Pomôcť odpadnutému starému mužovi však Anastasia nedokáže. Iba ak Delphine má otvorenejšie srdce pre svojho otecka. V ten večer je ples, Delphine má ísť spolu s Rastignacom, ktorému sa ale nepozdáva Goriotov stav. Na prísny rozkaz sa nakoniec ide prezliecť. Celú cestu na miesto „plné bahna" (vznešená spoločnosť) sa venuje skľučujúcim myšlienkam. „Videl tri hlavné prvky spoločnosti: poslušnosť, boj a vzburu; rodinu, svet a Vautrina. A netrúfal si rozhodnúť sa. Poslušnosť bola nudná, vzbura nemožná a boj neistý." Na plese má čudný pocit. „Za diamantmi oboch sestier videl biednu posteľ, na ktorej ležal otec Goriot." Po plese, kde sa rozlúčil s odchádzajúcou, láskou sklamanou sesternicou, sa ponáhľal do penziónu. Pán Goriot mal vysoké horúčky, blúznil zo sna:„Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti..". Chcel mať svoje dve dcéry v posledných chvíľach života pri sebe, ale ani Rastignac nedokázal nevďačnice presvedčiť. Miestami ich ospravedlňoval, miestami ich hanil: „Venoval som im celý život, a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase a ja zomriem, cítim to." Na koniec, keď už je Goriot v bezvedomí prichádza Anastasia. V tej chvíli posledný krát vydýchne. Vždy milované dcéry posielajú na pohreb, ktorý po finančnej stránke zabezpečil sám Eugéne, iba koče s rodinnými erbmi. Pán Goriot tak odchádza v samote a skromnosti. Pohreb vôbec nie je veľkolepý, zúčastňuje sa ho iba mladý študent s verným kamarátom Bianchom, ktorý mu pomáhal v starostlivosti o mŕtveho. Rastignac sa s úctyhodným už mŕtvym lúči. 

„Pozrel do hrobu a pochoval v ňom poslednú slzu mladého muža, slzu, ktorá sa zrodila z posvätného vzrušenia čistého srdca, slzu, aké zo zeme, kam padnú, vytrysknú rovno k nebesiam."

Rozbor

Dielo je vytvorené „realistickou" rukou autora, čo môžeme spozorovať už na prvý pohľad. Hlavným hrdinom je človek z bohatšej spoločenskej vrstvy, aj keď ku koncu života svoj majetok stráca. Dobrá je psychologická prepracovanosť postáv, jazyk diela je ovplyvnený postavami, aká postava také vyjadrovanie ( Vautrin - zločinec so slušným vystupovaním, Vauquerová - nevzdelaná žena, Goriot - slová plné lásky k svojim dcéram ... ). Postavy sa vyvíjajú, najlepšie viditeľné na Rastignacovi - spočiatku nevinný chlapec, na koniec vetrom ošľahaný a zocelený Parížan. Objavuje sa i konflikt odohrávajúci sa v Eugénovej duši - byť naďalej etický, morálny, či sa zmeniť na egoistického milovníka peňazí. Asi najrealistickejším prvkom sú samotné tvrdé, resp. skutočné opisy francúzskej spoločnosti, jej nemorálnosti, pokrytectvo, pretvárka....   

Záver

Na samotných opisoch je vidieť, že autor vie, o čom rozpráva. Zanedbaný penzión, nevinnosť Rastignaca a jeho neskoršia premena, krutosť šľachty.... To všetko zažil autor sám. A ešte i v súčasnosti nám svoje pocity sprostredkúva veľmi príjemným spôsobom, prostredníctvom diel, ktorým venoval obrovské množstvo svojho drahocenného času. Obdivujme, ako dokázal s tak verným zápalom vytvoriť vyše deväťdesiat románov a pritom každému z nich venovať niečo vlastné, charakteristické.

Mňa osobne držala táto kniha celý čas v napätí. Naozaj sa Rastignac zmení natoľko, že všetky hodnoty, ktoré človeka zušľachťujú v ňom nadobro zaniknú? Stane sa obeťou povýšeneckej spoločnosti, vyhľadávajúcej iba zábavky, či rozkoše? Rozuzlenie a záver ma v mojich predpovediach uistili. I z človeka ušľachtilého, môže túžba, žiadostivosť a neschopnosť v istých okamihoch racionálne uvažovať, vytvoriť tvora, ktorý chce iba to materiálno, ktoré je všade okolo nás a postupne zaplavuje celé naše životy. 

„A uvidíme, kto z koho!"