Kompozícia – Dej

Balada sa kompozične člení na tri časti:

1. Subjektivizovaná časť – 13 slabičný verš ( rým – aa bb cc ) Dielo sa začína lyrickými časťami. Využíva sa 1. os. sg., čo čitateľovi jasne poskytuje dôkaz, že celá balada je fikciou autora. Autor je nekľudný, nemá ani zďaleka pocit naplnenia či pohody, poddáva sa sentimentu, smútku. Nie je spokojný s dobou, avšak uvedomuje si, že nemá možnosť niečo zmeniť. Preto sa ponára do vlastných predstáv. Vo svojich snoch opisuje rodný kraj ( Považie ), prírodu ( Váh ), ovečky, pastierikov, mamičky, ktoré čítavajú svojím deťom rozprávky, a zároveň isté časti plní vlastnými pochmúrnymi pocitmi. Čitateľovi predstavuje aj hlavného hrdinu – divného Janka, ktorý je obrazom jeho samého.

 „Často blúdim, táram sa cez celý boží deň, hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň, na ktorý by si oprel boľavú hlavičku a zadriemal zmorený aspoň len trošičku. Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj, pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!“

„Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami, tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami a medzi nimi žije ak otec v rodinke, každičkú zná menovať, každičkú zastáva, medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?“

Je Vstúpenie – možnosť vo sviatok vzdať úctu Bohu, ale Janko sa do kostola nechystá. Nie je ani slávnostne oblečený a iba sa túla popri Váhu. Po zotmení prichádza domov, bez slov sa navečeria a odchádza opäť zahĺbený do vlastných myšlienok. V závere sa rozhoduje svoj čin zavŕšiť za každú cenu, čo nasvedčuje i správanie zvierat – cítia smrť.

„Tmí sa. Pomedzi tŕnie nad Váhom na skalu  vyjde, obzrie sa – dobre nezájde od žiaľu, zaplače – ale ticho v bôľnej duši jeho -           a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.“ 

„Pole ak jedna čierna šatka pamoková, ktorú nosí za mužom osirelá vdova, do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého, a nocou plakať chodí ku hrobu milého: mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje, a nemá viac na svete krem jednej nádeje.“

2. Text balady ľudového typu – 7 – slabičný a 6 – slabičný verš ( rým abcb ) Začína text ľudového typu balady. Autor veľmi stručne načrtne poveru: Na Vstúpenie sa vo Váhu zjavuje Zakliata panna. Mládenec, ktorý pobozká, avšak musí mať celý odev naopak, ju môže odkliať. Potom mu má panna vyplatiť všetko, čo si zažiada, či to bude striebro alebo zlato. Dej postupne začína gradovať a Janko je úplne rozhodnutý pre svoj čin. Poháňa ho i skutočnosť, že zakliata dievčina naozaj žije, keď ju uvidí vo vode. Tam zazrel vec, ktorá bola napoly chlpatá ryba a napoly človek. Šuhaj skáče do vody.

,, Jedenásť bilo – tri štvrte sú preč, dvanásť sa blíži pomaly ... “ 

„Junák na holé kľakne kolená, zaspieva Bohu pesničku - krížom sa žehná, na nebo pozrie a bozká čiernu zemičku. Ešte sa krížom tri ráz prežehná, pobozká krížik, pátričky - vtom „Amen!“ povie a z brehov hodí sa do vzbúrenej vodičky.“

„Čľup–voda berie pred sebou hrnie mladého Janka zakryje a do samého bieleho rána vlnami hučí a vyje.“

„Dvanásta bije v diaľke hodina, mesiac nad vodou zasvietil, naprostred Váhu na čiernej skale, pannu zakliatu osvietil.“

3. Obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu – 13 – slabičný verš ( rým aa bb cc ) Zvestovanie pastierika o veľkom čine, ktorý spáchal divný Janko. Nesplnil veľmi dôležitú podmienku – neprevrátil si vrecká naopak. Teraz leží mŕtvy na brehu Váhu pod svrčinou a načúva tichému šepotu prírody. Konečne je pokojný.

„Videl som sokola, videl som zbitého: videl som Janíka na Váhu mŕtveho. Išiel Janík, išiel paničku odklínať – Ale nemal šťastia, musel tam zakapať. Do vodičky skočil, múď si neprevrátil – Janík mladuštičký svoj život utratil.“

„Hora, voda hučí, vetríček podúva – Janík pod svrčinou na brehu načúva.“

Rozbor

Janko Kráľ sa rád prikláňa k ľudovej tvorbe a ľudovým prvkom, čiže využíva najmä zdrobneniny, ktorými zároveň trocha rozjasňuje celý dej, ktorý sa odohráva v prevažne smutnej, pochmúrnej nálade, napr. pastierik, dolinôčka, mamička ....

Jazykové prostriedky:

• prirovnania – „... pole ak jedna čierna šatka...“; „ ... Žijú ak dve halúzky v háji obidvoji.“
• personifikácie - „ ... rozišli sa mraky ....“
• stupňovanie - „ ... Jedenásť bilo, trištvrte sú preč, dvanásť pomaly odbilo...“
• metafory – „ ... rosa života ...“ ; „spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie, v tak biednom stave moja duša letí ...“
• epitetá – tichá dolinka, radostné kraje, večný pokoj ...

Záver

Janko Kráľ v celej svojej tvorbe ukázal seba samého – ako dobrého syna, vlastenca, básnika... S touto úlohou sa popasoval i v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, kde sa opäť predstavuje on sám ako hlavný hrdina, pričom čitateľovi poskytuje tentoraz obraz svojej duše a mysle. Asi najzaujímavejšie na tom je to, že stavy jeho psychiky nie sú také akoby sme mohli očakávať, práve naopak. Vo vnútri je Kráľ utrápený, smutný, nespokojný. Podľa môjho názoru to plne súvisí s vtedajšou dobou, s dobou v ktorej síce žil, miloval a túžil, ale nemohol roztvoriť krídla podobne ako orol. Nemal príležitosť letieť, nechať sa iba voľne unášať vetrom, pretože obdobie revolučných rokov na Slovensku mu na to nedalo príležitosť ani priestor. Ale aj napriek tomu sa so svojím osudom vyrovnal a vytvoril diela, ktoré v slovenskej literatúre obsadzujú výsostné miesta.

„Janko Kráľ je veľmi nadaný prostonárodný básnik; písal tiež len drobné básne, ale všetko trvalej hodnoty. On je ten riedky v počtu mnohých poetov, ktorý zná duše a srdcia národa básniť...“

Pavel Hečko: Orol, 1873