Dej

Príbeh sa odohráva v troch hlavných dejstvách.

Dejstvo I.

Začína sa Milušiným oznámením svojmu otcovi, učiteľovi Orieškovi, že grófka súhlasila s opravou dedinskej školy. Orieška je nadšený, z celého srdca vrúcne ďakuje svojej dcére, ktorá dokázala vo svojej panej vyvolať národne uvedomenie: „Ach, dievka moja! Veď keby viac bolo takých dcér na Slovensku, ako si ty, azda by naša vyššia šľachta neprijímala k svojím deťom guvernantky, spoločnice až hen kdesi z Hamburgu a z Londýna, ktoré potom našu domorodú šľachtu tak hrozne národu odsudzujú.“ Grófka sa dozvedá, že čoskoro k nej príde jej snúbenec Ľudovít, ktorého vlastne ani nepozná, ale od detstva mu je sľúbená. Pri vymýšľaní spôsobu, ako privítať vzácneho hosťa, o ktorom je známe, že je maďarón, prichádza na panstvo obyčajný ľud – žnice a ženci, ktorí prosia o dovolenie zorganizovať veľkú obžinkovú slávnosť. Keďže má Elíza k slovenskému ľudu vypestovaný dobrý vzťah, dovolí im slávnosť a sama zvolí za hlavnú pannu svoju spoločnicu Milušu.

Dejstvo II.

Grófka s hlavným podnetom od slobodomyseľnej Miluši sa rozhodne, že si s kamarátkou vymení úlohu, čiže Miluša bude grófkou a grófka Milušou. Výmena je naplánovaná i na slávnosť obžinkov. Ľudovít Kostrovický prichádza nečakane rýchlo na panský dvor aj so školským priateľom Rohonom, inžinierom. Tí sa však tiež dohodnú, že si úlohy vymenia. A tak Rohon vystupuje ako mladý barón. Prijíma ich oboch Miluša už ako Elíza. Muži situáciu dobre zvládajú a slečna s nimi drží krok. Vyprovokuje medzi nimi silnú debatu a hovorí: „ Ó, mne sa veru také vlastenectvo hnusí, ktoré má v škaredom odrodilstva hriechu svoj koreň; Kto nie priateľ ľudu, ten nie je vlastenec, lež márny šarlatán alebo streštenec, ktorý len nesvornosť rozsieva v krajine!“ Ľudovít zrazu uvidí v miestnosti obraz na ktorom je namaľovaná ako žnička mladá Elíza a hneď sa do nej zaľúbi. Rohon je zase zahľadený iba do Miluše. Na scéne sa objaví i grófka, ktorá však hrá nevzdelanú dedinskú dievčinu. Aj tak však silne zapôsobí na baróna. K Rohonovi, k myslenému budúcemu manželovi, krásavica nezahorí láskou, takou ako by pôvodne mala, jedine výčitky mu predostiera: „Bo muž, ktorý svojho života zásady sťa oblek premieňa, ako vietor duje časných výhod, ktorý pre hmotné ohľady vyšším záujmom ducha sa spreneveruje... taký v mojich očiach žiadnej ceny nemá.“

Dejstvo III.

Do Milušinho srdiečka sa dostáva Rohon, ktorému už nedokáže zatajovať, kto vlastne je a prezradí sa. Jeho to náramne poteší, pretože sa nemusí obávať a vyznať sa i on, okrem iného i zo svojej lásky k nej: „ Osvietená grófka! Už ďalej nemôžem odolať návalom trápnych srdca bojov.“ Neskôr sa to dozvedá i samotná grófka. Ľudovít zmorený láskou k pravdivej grófke sa túla všade po dedine, ale nájsť ju nemôže. „Ach, darmo chodím po záhrade a po dedine, darmo hľadám a vypytujem sa ľudí ..“ Stretáva ju na oslave. Postupom času sa aj z neho stáva pravý Slovák. Stretáva Oriešku, ktorý bohužiaľ o zámenách nemá poňatia a tak opisuje pred mládencom, ktorý si jeho dcéru vziať za manželku v najlepšom svetle. „Ó, ja som jej predovšetkým lásku k národu svojmu slovenskému do srdca vštepoval; veď láska k národu je predmet pravého vlastenectva, osvietený pane!“ Zatiaľ, čo hra medzi mladými pokračuje, Capková, stará komorná, stihne všetko, že jeho syn chce za manželku iba slúžku Milušu, vyžalovať barónovi Kostrovickému. „Ľúto mi je – ale nezaslúži pardon tá nevďačná dievka – musím ju oddialiť stadiaľto...“ Starý pán sa nechá ovplyvniť a okamžite si zavolá svojho syna, ten rýchlo argumentuje : „Ach, apko, či sme my azda dáki iní tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud? Či ho večne máme len zberbou prezývať a v nemúdrej pýche nad ním sa nadchýnať, pretože nám prajný viac nadelil osud? Či nie je on náš ľud pracovitý , tichý?“ Práve tu možno postrehnúť zmenu v Ľudovítovi, ktorý je odhodlaný vziať si rozkošne krásnu dedinskú dievku, pannu z obžinkových slávností. Úlohy sa vracajú nakoniec do pôvodného stavu, po dôkladnom učiteľovom vysvetlení. Rohon s Milušou a Ľudovít s Elízou tak môžu vystrojiť dvojitú svadbu.

 „Slováci nech žijú! To nech nám bude dňom zmierenia sviatočným!“

Rozbor

Veselohra bola napísaná na prelome romantickej a realistickej literatúry, takže v nej nachádzame prvky romantické i realistické.

Znaky romantizmu – šťastný koniec, vyriešenie beznádejnej zápletky, zmierenie šľachty s obyčajným ľudom.

Znaky realizmu – ukážka skutočného vzťahu medzi šľachtou a poddanými. Palárik využíval hovorový jazyk ( skomoleniny z nemčiny, maďarčiny i slovenčiny ), aforizmy, príslovia, porekadlá, čím sa nielen táto hra, ale i celá jeho tvorba stala atraktívnejšou širokému okruhu divákov. „Zmierenie“ v názve skutočne pripravuje čitateľa ( alebo diváka ) na realistické zblíženie sa dvoch vrstiev, ich spriatelenie a nadobudnutie rovnocennosti vo vzájomnom vzťahu. Idea zámeny osôb nemala viesť k zrušeniu spoločenskej nerovnosti, ale k prelomeniu odcudzenia. Autor chcel zároveň poukázať na vlastenectvo slovenskej inteligencie, ktorého základom je láska k ľudu. Práve prostredníctvom tohto vlastenectva si inteligencia získava rešpekt u šľachty.

Záver

Palárik dokázal i v ťažkom období stále ostať verný svojmu národu, čo určite nezapôsobilo emotívne iba na mňa. Veď kto z nás, by vo vtedajšej dobe urobil takisto. Asi iba málokto, pretože vidina lepšieho života s maďarským občianstvom by bola lákavejšia a jednoznačne jednoduchšia ( podobne ako Ľudovít ), ale nie svedomiu spôsobilejšia. Preto ďakujme pánovi Palárikovi . Keby nebolo jeho, dramatická tvorba, ktorá sa dostávala k obyčajnému ľudu v minulosti najbližšie, by určite nebola na takej úrovni ako v skutočnosti bola.

„... nič tak neúčinkuje na vývin života národného ako podarené dramatické básnictvo.“

Ján Palárik