Už ťa, domku, opúšťajú,
spevné hlasy kolom rednú,
ústa spevkýň umlkajú,
starí spevci v hroboch blädnú.

I tí, čo ti najviac priali,
tí priatelia ľudu zbožní,
už sa ti tam pomíňali
ochrancovia velkomožní.

I ja sa už preč od teba
odoberiem s tvárou smutnou,
modriny už hynú neba,
pozri, vrchy kolom žlutnú.

Jak ti bude v tej pustote,
tu bez mojích rozpráv a dúm?
ty sa zmoríš o samote,
mňa cudziny ohluši šum!

Ale prejdú dlhé zimy,
preženú sa vetry chladné,
dolinami zas šírymi
usmejú sa jará vnadné.

I v nenašskej mne tam zemi
samotlivé prejdú roky,
do otčiny vytešený
napravím zas moje kroky.

Potom, domku, sa vidíme,
zas budeme potom svojí,
spolu sa zas zabavíme
tu v tej stráni na pokoji.