Moliére - Lakomec

Klasicizmus – charakteristika obdobia

Sedemnáste storočie prebiehalo v znamení pokroku vedy a záujmu o vesmír a prírodne deje. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc - kritizovali absolutistické monarchie, obdivovali parlamentné zriadenie v Anglicku. Vláda sa podľa nich mala usilovať o blaho ľudu – čo najmenej potláčať slobodu jednotlivca. Cirkev sa stáva terčom kritiky, Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Skončenie dlhotrvajúcich vojen zapríčinilo prehĺbenie krízy feudalizmu, nastáva rozmach buržoázie – urýchľuje sa rozvoj priemyslu a obchodu, vznikajú manufaktúry – rozklad cechového zriadenia, volanie francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou v roku 1789.


Literárny klasicizmus

Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Nadväzuje na ideály humanizmu a renesancie, čím sa stavia proti základným tendenciám barokového umenia. Klasicizmus vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ Cogito ergo sum - výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti.

Vzorom pre klasicizmus bola antika a antické umenie. Podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná, orientácia je skôr na rozum než na cit, podstatný je záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti. Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou: „Krásne je len to, čo je pravdivé“ - tzv. kŕčovitá krása. Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti. Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:

• Harmonická súmernosť
• Logická jasnosť
• Jednoduchý dej bez odbočení
• Presnosť jazykového vyjadrovania
• Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupné)

Literatúra klasicizmu sa delila podľa antického vzoru na vysoké a nízke žánre. K vysokým sa zaraďovali óda, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa v nich vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta – napr. P. Corneille: Cid ). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy (napr. úžerník v diele Moliera: Lakomec) a majú prevažne komický charakter. Autori, ktorí sa v tých časoch venovali vážnym štýlom boli predurčení k úspechu, no treba podotknúť, že postupom času sa záujem o ich diela vytrácal. Je však paradoxné, že autori, ktorí boli zástupcami nízkych žánrov boli viacmenej zatracovaní a úspechu sa takmer nedožili a dnes sa ich hry tešia omnoho väčšej obľube ako v minulosti.

Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným, povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad. Nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu - napr. lakomec Harpagon, statočný hrdina Cid, oklamaná milenka – tzv. umelecký obraz človeka.

V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň. Vytvárala sa tzv. klasicistická dráma, ktorá dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:

•Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín)
•Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste)
•Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)
Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú, prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).


Klasicistická tvorba

Keďže klasicizmus vznikol vo Francúzsku, aj najväčšie dramatické diela sú z Francúzska - Cid od Pierra Corneilla. Námet čerpal zo španielskej rytierskej tragédie Cidova Mladosť od de Castra. Hlavná postava Don Rodrigo - Cid je kresťanský rytier, ktorý je oddaný svojmu kráľovi, rodine a viere. Tragédia je založená na rozpore citu(lásky) a rozumu(cti). Cid zabije svojej milej otca, pretože urazil jeho otca a napriek tomu, že Xiména Cida miluje, žiada jeho smrť – musí si zachovať česť. Rozhodnutie kráľa je zmierlivé – posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje tu malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovala na jediný cieľ. Corneillovi hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, ale s vypätim vôle ich premáhajú, aby splnili svoje občianske a morálne povinnosti. Je tu dodržaná jednota deja, miesta ale času nie (dej sa odohráva počas dlhšieho časového úseku). Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej došlo k prelínaniu žánrov.

V tomto období vznikla aj nová - psychologická tragédia, ktorej predstaviteľom bol Jean Racine. Bol to žiak a obdivovateľ Pierra Corneilla. Vo svojich hrách zobrazil ničivú vášeň, ktorou trpia hlavné postavy. Táto vášeň plodí nenávisť a rozklad. Jeho vrcholné dielo je tragédia Faidra - príbeh o žene zachvátenej živelnou láskou k nevlastnému synovi. Námet čerpal od antického dramatika Euripida. Ďalší významný autor bol Jean de la Fontaine, ktorý napísal 12 zväzkové Bájky. Komponoval svoje bájky ako malé drámy, v ktorých mohol vďaka alegorickosti tohto útvaru podať obraz spoločnosti vo Francúzsku v 17. storočí. Písal bájky napr. o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti.


Život autora

Jean Baptiste Poquelin Moliére, dramatik, režisér, divadelný riaditeľ, sa narodil 15.1.1622 v Paríži, v dome s názvom „Pavillon des singes“ (dom u opíc). Bol prvorodeným synom bohatého čalúnického majstra Jeana Poquelina a pri krste dostal meno Jean-Baptiste. Matka malého Jeana umrela, keď mal iba 9 rokov, v máji 1632 na tuberkulózu. Jej veno bolo rozdelené medzi štyri deti. Po roku sa otec znovu oženil. Jeho deti si však ani macochy dlho neužili. Zomrela po necelých troch rokoch.

Veľký vplyv na budúceho Moliéra mal starý otec Louis Cresse, ktorý bol veľkým milovníkom divadla. Vodieval svoje vnúčatá na predstavenia rôznych ľudových komikov a neskôr aj do divadla v Burgundskom paláci. S tým však otec vôbec nesúhlasil, lebo zo svojho najstaršieho syna chcel mať nástupcu v dielni, v obchode a aj vo funkcii kráľovského komorného čalúnika. V roku 1634 odišiel Moliére študovať na jezuitskú školu do Clermontu kde zostal až do roku 1639. Učil sa latinčinu, dejepis, zemepis, matematiku a zoznámil sa tu aj s antickou literatúrou. Neskôr študoval v rodnom Paríži na právnickej fakulte, ale keď sa jeho otec dozvedel, že sa viac venuje divadlu ako škole, poslal ho študovať na vidiek do Orleánsu. Práve tu získal Jean-Poquelin právnický titul. Po ukončení tejto školy sa chcel venovať predovšetkým divadlu, ale jeho otec s tým zase nesúhlasil. To bolo dôvodom ich hádky.

Odvtedy prestal kráčať v otcových šľapajách. Požiadal ho o vyplatenie peňazí, ktoré mu zanechala matka a pomocou nich spolu s dvomi súrodencami a inými hercami založil roku 1643 tzv. Slávne divadlo. To zo začiatku prosperovalo, ale po roku existencie začalo postupne upadať. Najskôr stratilo priestory a následne v auguste 1645 bol Moliére kvôli svojim dlhom poslaný za mreže. Priatelia ho síce dostali von, no Slávne divadlo už nevskriesili. Pripojili sa k inej hereckej skupine a na konci roku 1645 odišli hrať na vidiek do južného Francúzka. Moliére sa však chcel vrátiť späť do Paríža a to sa mu aj podarilo.

Objavil sa na javisku pred kráľovským dvorom po tom ako Corneille zahral svoju nudnú tragédiu Nikomedes a šikovne uviedol frašku Zaľúbený doktor. Herecký výkon, ako aj fraška sama, veľmi pobavili kráľa Ľudovíta XIV. Moliérova skupina dostala sálu Petit Bourbon, v ktorej sa striedali s talianskymi hercami. Postupom času Talianov svojimi skvelými výkonmi úplne vytlačili. Avšak sálu museli zbúrať kvôli kolonáde Louvre. Moliér dostal ako náhradu sálu Palais Royal. V tejto sále napokon aj zomrel pri hrání svojej poslednej komédie Zdraví – nemocný. Stalo sa tak roku 1673.
Záhadou je jeho pseudonym Moliére. Nevie sa presne, prečo si ho vybral. Niektorí historici sa domnievajú, že meno prevzal od libertina Moliéra d’Esseretina, ktorého zavraždili roku 1624. Iní si myslia, že jeho pseudonym je odvodený od niektorého z názvov juhofrancúckych dedín Moliéres, ktoré pravdepodobne navštívil. Ďalšia verzia je, že Moliére si vytvoril „botanické“ herecké meno Mont-Lierre, ako to bolo v tých časoch zvykom. Mont-Lierre je skladačka so slov „hora“ a „brečtan“. Z neho sa potom vyvinulo Moliére, ktoré si zvolil za svoj podpis.


Tvorba

Moliére bol tvorivým autorom. Počas svojho života napísal 33 komédií, v ktorých sa inšpiroval antickou drámou a talianskou fraškou – jednoduchou podobou komédie. Takmer polovica diel tvorí základ komediálneho repertoára všetkých divadiel. Snaží sa v nich komicky vyjadriť nedostatky francúzskej spoločnosti.

Prvá hra, ktorá priniesla Moliérovi väčší úspech má názov Zaľúbený doktor. Menší úspech slávili hry Ľúbostný vzdor a Lietajúci doktor. Jeho život priaznivo ovplyvnila komédia Smiešne preciózky. Hry Škola pre mužov a Škola žien sú kritikou francúzskej spoločnosti, hovoria o vášni a vzťahoch medzi oboma pohlaviami. Skvelým dielom bola Verseilleská improvizácia, kde si aj sám zahral.

O Moliérovi sa však nedá povedať, že bol nejaký rádový a typický klasicistický autor. Vyvolal vlnu kritiky, pretože jeho Škola žien a iné diela boli napísané v piatich dejstvách, čím porušil formu dovtedy vyhradenú len pre tragédie. Bola porušená aj schéma troch jednôt(miesta, času a deja). Nemôžeme si však myslieť, že Moliére bol nejaká čierna ovca klasicistickej literatúry. Jeho diela samozrejme niesli hlavné znaky klasicizmu, napr. jasne vykresľuje charaktery postáv(Lakomec a iné).

V známej komédii Zdraví-nemocní zosmiešňuje hypochondrov - ľudí, ktorí si namýšľajú chorobu. V ďalšom diele Mešťan šlachticom je terčom posmechu jednoduchý človek, ktorý napodobňuje šľachtu. V roku 1688 vydal Moliére svoje najznámejšie dielo Lakomec kritizujúce pokrytectvo a lakomstvo, ktoré deformuje charakter človeka a ničí vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Ďalšie významné dielo Don Juan kritizuje citovú nestálosť a neúprimnosť.

Vyvrcholením Moliérovej tvorby sú diela Tartuffe a Mizantrop. Tartuffe hneď po svojom uvedení vzbudila veľký rozruch, pretože autor v nej poukázal na nečestné praktiky jednej cirkevnej spoločnosti, ktorá sa snažila ovplyvňovať celú francúzsku spoločnosť. Reprezentovala svoje záujmy za pomoci pretvárky a podvodov. Hlavná postava - Tartuffe je pokrytec a vagabund, ktorý sa snaží za pomoci pretvárky dostať do rodiny bohatého mešťana, podvod je však odhalený a Tartuffe odchádza naprázdno. Mizantrop je čisto Moliérovým dielom, do ktorého neprevzal žiadny cudzí motív. Hlavný hrdina nenávidí ľudí a stráni sa ich – odľud, človek bez vzťahu k ľuďom (misó, misien - nenávidieť, anthropos – človek).


Komédia

Termín komédia pochádza z gréckeho slova komódia, komos – veselý sprievod, oide – spev. Jej podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka. Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda voči kladným postavám nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť, šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom.

Obyčajne už základný konflikt je v komédii komický, lebo hlavný hrdina si buď určí nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo si volí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, hovorí sa o charakterovej a o situačnej komike. Vychádza z toho, čo prevažuje, lebo charakterová komika sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky a situačná bez charakterovej. V komédii má veľký význam aj náhoda – pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej.

Komédia vznikla z osláv boha Dionýza. V porovnání s tragédiou však predstavovala každodennosť, reálny život v nej prevládal nad výnimočnosťou a vznešenosťou. Jej prvým významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vo Francúzsku vyvinula hra zvaná fraška a v Taliansku commedia dell’arte, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu. Je to typ improvizovanej komédie s ustálenými postavami. Z nej neskôr vznikla vo Francúzsku Moliérova komédia, v ktorej tento žáner dosiahol vrchol.
Postavy

Harpagon - Kleantov a Elizin otec, zaľúbený do Mariany
Kleant – Harpagonov syn, Marianin milý
Eliza – Harpagonova dcéra, Valérova milá
Valér – Anzelmov syn a Elizin milý
Mariana – Kleantova milá a Harpagonova vyvolená
Anzelm – Valérov a Marianin otec
Frozína - dohadzovačka
Majster Šimon - sprostredkovateľ
Jakub – Harpagonov kuchár a kočiš
Šidlo – Kleantov sluha
Pani Klaudia – Harpagonova slúžka
Ovsík, Trieska – Harpagonovi lokaji
Policajný komisár a jeho pisár


Obsah Lakomca

Celý dej sa odohráva v Paríži, v dome starého vdovca Harpagona. Je to najväčší lakomec, pokrytec a úžerník v okolí, každý ho len ohovára a smeje sa mu. Je chorobne posadnutý peniazmi a aj keď je veľmi bohatý, snaží sa ešte čo najviac zarobiť. Nedbá pritom na city a potreby svojich detí, vyberá im partnerov podľa ich majetku. Jeho dcéra Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom, syn Kleant miluje chudobnú dievčinu Marianu. Tú však chce aj Harpagon, Frozína mu pri tom pomáha dohadzovaním. Kleanta chce dať za ženu bohatej vdove, ktorá dá veľké veno a Elizu vydať za starnúceho boháča Anzelma.

Šľachtic Valér, ktorý hľadá svojich stratených rodičov, pri putovaní náhodou zachráni topiacu sa Elizu a zamiluje sa do nej. Ona mu lásku opätuje, no keďže už má vybratého muža, ich prekážkou je práve Harpagon. Preto Valér ide ako správca do jeho služby, neustále mu lichotí a vtiera sa mu. Využíva každú príležitosť, aby si získal jeho priazeň.

Kleant veľmi miluje chudobnú dievčinu Marianu a chce jej pomôcť z biedy. Bohužiaľ ani on nemá peniaze a preto si dá vybaviť pôžičku. No keď príde na to, že úžerníkom, ktorý chce také vysoké úroky je jeho vlastný otec, veľmi sa s ním poháda a vyčíta mu jeho chamtivosť. Harpagon ho chce vyhodiť z domu, Kleant rozmýšľa o úteku s Marianou.

Harpagon má v záhrade zakopaný majetok. Neustále ho chodí kontrolovať a každého, kto je len trochu podozrivý, obviňuje. Lenže Kleantov oddaný sluha Šidlo vystihne moment jeho neprítomnosti a poklad ukradne. Chce tým pomôcť svojmu pánovi a preto mu ho hneď dá. Keď to Harpagon zistí, zrúti sa mu celý svet. Už v ničom nevidí zmysel života, je ochotný všetkých povešať a aj seba samého. To je práve tá najvhodnejšia chvíľa na vyriešenie všetkých problémov. Kleant využije Harpagonovu chorobnú túžbu po ukradnutej truhličke a dá mu ju pod podmienkou, že povolí jeho svadbu s Marianu a tiež svadbu Elizy s Valérom. U Harpagona zvíťazí lakomstvo nad láskou, takže to schváli a najmä keď Anselm, v skutočnosti otec Valéra a Mariany, zaplatí všetky náklady. Na konci sú teda šťastní všetci a každý ide za svojím najhodnotnejším – deti za láskou a ,,Ja za svojou milovanou truhličkou."1 (Harpagon)


Charakteristika postáv

Harpagon

Je to starý chorľavý vdovec, najväčší lakomec, pokrytec a úžerník v celom okolí. Je veľmi bohatý a zhŕňa peniaze, kde sa len dá. Je nimi tak posadnutý, že neprihliada na nič iné, len na ne. Nezaujímajú ho city detí, vyberá im finančne najvýhodnejších partnerov. Synovi Kleantovi pridelí bohatú vdovu a dcére Elize starého Anzelma, ktorý nepýta veno. Jeho deti to odmietajú a pohádajú sa s ním, pretože už majú svojich vyvolených. No najhoršie je, že Harpagon túži po Kleantovej milej – Mariane.
Šidlo: „Cha-cha, ten a ľúbiť? Chce byť celému svetu na posmech? Či je láska pre takých ako je on?"

Vôbec nie je sebakritický a neprekáža mu obrovský vekový rozdiel. Navyše sa nechá oklamať dohadzovačkou Frozínou, ktorá mu falošne zaručuje svadbu. Harpagona nikto nemá rád, každého si znepriatelil svojím bezcitným správaním. Peniaze sú mu viac ako dobré meno, česť a cnosť.

Šidlo o ňom výstižne hovorí: ,,Veľkomožný pán Harpagon je zo všetkých ľudí odľud najneľudskejší, smrteľník zo všetkých smrteľníkov najbezcitnejší a najskúpejší. Niet takej služby, ktorá vy vystupňovala jeho vďačnosť natoľko, aby otvoril hrsť. Nepoznám nič chladnejšie a bezcitnejšie ako jeho prejavy priateľstva a priazne. A slovo dať mu je také odporné, že keď sa chce zahroziť, nepovie j a t i d á m, ale j a t i p o ž i č i a m!“

Harpagon je tak nenásytný, že ešte aj pri svojej svadbe myslí na peniaze. „Ale porozprávala si sa ty, Frozína, s matkou aj o tom, aké veno môže dať dcére? Lebo veď kto by si bral dievča s prázdnymi rukami!“

Napriek svojmu obrovskému majetku si nepriznáva, že je bohatý. ,,Čože?! Ja že som majetný? Kto to tvrdí je luhár. Na tom niet zrnka pravdy a oplan každý, kto púšťa do sveta také klebety.“

Peniaze sú Harpagonovi jediní priatelia. Je ich otrokom a žije v neustálom strachu, že ho niekto okradne - nedokáže si ich užiť. Všetkých upodozrieva, dokonca aj svoje deti. Ale najviac si to vždy odnesie služobníctvo – napr. Kleantov sluha Šidlo. ,,Prac sa z môjho domu, ty kmín bohov, ty šibenec!... ...Nechcem mať okolo seba špehúňa, čo jednostaj pchá nos do mojich vecí, odroňa, ktorého oči striehnu na každý môj krok, hlcú pohľadom všetko, čo mám, a snoria na všetky strany, ako ma ošklbať.“

Všetok majetok má neustále pod dozorom, no napriek tomu sa stále bojí. Šidlo mu hovorí: ,,Doparoma ako by vás mohol niekto ošklbať? Ste stará hus na šklbanie! Veď všetko zamykáte a vo dne v noci strážite.“
Harpagon: ,,Či sa to okolo mňa nehemží špicľami, ktorí len tak jastria, čo robím?“

Pred jeho odchodom ho radšej prehľadá, aby sa uistil. Stačí, že len pes zabrechá a už beží skontrolovať svoj poklad. ,,Ej, nie je to veru malá starosť ukrývať doma toľké peňažstvo. Blažený ten, čo si celé svoje imanie dobre uloží a nechá si, len koľko potrebuje na súrne výdavky. V riadnom pomykove je človek, keď má nájsť, čo hneď v celom dome, bezpečnú skrýšu.“

Je tak naviazaný na svoje peniaze, že krádež ho takmer privedie do šialenstva. „Zlodej! Zlodej! Vrah! Mordár! Spravodlivosť, ó, spravodlivé nebesá! Som stratený! Som zavraždený. Krk mi podrezali. Ukradli mi moje peniaze. Drahí moji priatelia! Ozbíjali ma o vás. A keď mi vás vzali, stratil som svoju oporu, svoju útechu, svoje potešenie. Všetkému je koniec. Už nemám čo hľadať na svete. Bez vás mi žiť nemožno! Nuž rýchlo po komisárov drábov, žalárnikov, sudcov, po mučidlá, šibenice, katov! Všetko do nohy dám povešať, a ak tie peniaze nenájdem, obesím sa aj ja.“
Komisár: „Koho upodozrievate z krádeže?“
Harpagon: „Každého a žiadam, aby ste zatkli celé mesto aj s predmestiami.“

K svojím deťom sa správa mrzko. ,,Vlastné deti ma zrádzajú a pridávajú sa na stranu k mojím nepriateľom.“
Kleant: ,,Či je ti človek hneď nepriateľom, keď povie, že si majetný?“

Je maximálne šetrný a keď uvidí Kleanta v peknom oblečení hneď mu vynadá: ,,Veď keby to človek na tebe od hlavy po päty zrátal, bol by to pekný kapitál. Sekáš pána ako dáky gróf a keď sa takto fintíš, je ako sväté, že ma okrádaš.“

No pravda je tá, že Harpagon nedá deťom ani korunu. Všetko premieňa len na peniaze: ,,Krk dám na to, že v tých parochniach a stužkách, čo máš na sebe, je aspoň dvadsať pistolí. A dvadsať pistolí, uložených čo len na jeden denár z dvadsiatich, vynesie osemnásť libier, šesť sous a osem denárov.“

Harpagonova ziskuchtivosť nepozná hraníc, zhŕňa toliar za toliarom za každých okolností, no nie preto, aby ich využil, ale pre dobrý pocit, že ich má. Získava peniaze na pôžičkách, ktoré dáva pod vysokým úrokom. Dostane sa do sporu zo svojím synom, pretože Kleant si musel požičať peniaze a tým úžerníkom bol jeho vlastný otec.
Kleant: ,,Aspoň vidieť, do čoho vháňa mladých ľudí prekliate lakomstvo otcov. Kto je podľa teba väčší zlosyn, ten, kto si požičiava peniaze, lebo ich potrebuje, alebo ten, kto kradne peniaze, ktoré nepotrebuje?“
Služobníctvo sa, samozrejme, tiež nevyhne Harpagonovej skúposti. Pri príprave večere pre Anzelma im poriadne "pritiahne kohútik". Kuchár Jakub si pýta peniaze, lenže Harpagon o tom nechce ani počuť.
„Večne len peniaze! Títo ľudia ani čoby nevedeli povedať nič iné, iba peniaze, peniaze, peniaze! Na jazyku majú len jediné slovo: peniaze. Vždy len melú: peniaze. Večne vyhúdajú tú istú pesničku: peniaze."...

,,Treba navariť takých jedál, ktorých sa nezje veľa, ale ktoré chytro zasýtia.“ Slúžke Klaudii zase vraví toto: „Ak daktorá fľaša dostane nohy, alebo sa rozbije, budem vás ťahať na zodpovednosť a strhnem vám to z pláce.“ Chce ušetriť aj na alkohole a svojim sluhom prikazuje: „Hosťom nalievajte len vtedy, keď budú smädní a nie tak, ako to mávajú vo zvyku niektorí nemožní lokaji, ktorí hostí jednostaj vynukujú a pripomínajú im pijatiku aj vtedy, keď sa im o tom ani nesníva. Vyčkajte, kým vás viac ráz požiadajú a nezabudnite zakaždým priliať hodne vody.“

Jakuba jeho žgrlošstvo veľmi nahnevá a úprimne mu to dá najavo: „Pán Harpagon, poviem vám otvorene, že ste svetu iba na posmech. Na všetkých stranách si ma ľudia kvôli vám doberajú. Sú v siedmom nebi, keď si vás môžu vziať na mušku a do omrzenia sypať všakovaké historky o vašom skupánstve. Nikto vás nepomenuje inakšie, iba lakomec, skupáň, žgrloš a úžerník.“ Lenže Jakubovi sa úprimnosť nevyplatila, pretože Harpagon nedokáže takúto pravdu prežiť.
Valér: „Sú povahy, ktoré nestrpia odpor, priečne nátury, ktorým pravda oči kole, ktoré sa vždy vzoprú proti rovnej ceste zdravého rozumu.“

Harpagon je veľmi naivný a neodhalí vtierača Valéra. Má rád len jeho a Frozínu, lebo mu neustále lichotia. Len zaslepene počúva jeho chvály a nechá sa klamať. ,,To je chlapec, jedna radosť! Hovorí ako Biblia. Šťastný, kto má takého sluhu.“

No aj keď je zaslepený týmto podlizovaním, nikdy sa nezmení a za žiadnu cenu nepustí groš. Frozína, ktorá mu dohadzovala Marianu, potrebovala pomoc s peniazmi, klamala mu ako sa dalo, no nedostala nič, len pekné slová. Čo sa týka pomoci druhým, je úplne bezcitný. Jakub: „Lebo nemať, pán môj, súcit so svojim blížnym, na to treba mať srdce z kameňa.“
Šidlo: „Keď Harpagon zazrie prosebníka, chytajú ho kŕče. Čo by priam človek skapíňal, prstom by nehol. To je preňho toľko, ako na smrť ho raniť, srdce prebodnúť, útroby vytrhnúť."

Harpagon je však aj vynaliezavý. Dlho nevedel, že aj jeho syn miluje Marianu a zradou to zistí. Kleant predstiera, že sa mu vôbec nepáči, ale len preto, aby mu ju sprotivil. Vtedy Harpagon prefíkane klame synovi, že si to s ňou rozmyslel a chcel mu ju ponechať. Kleant prizná svoje city a Harpagon sa dozvedá pravdu.


Kleant

Harpagonov syn, rozvážny mladý muž, ktorý je presným opakom otca. Je ťažko skúšaný životom a musí sa starať o seba sám, pretože otec nemá záujem. „Veď videl svet niečo krutejšie ako bezcitné žgrlošstvo, ktorým nás ten človek kvári, alebo neslýchanú skúposť, ktorou nás umára?“

Kleant nemá inú možnosť ako zarábať si hraním alebo požičiavať si peniaze pod vysokými úrokmi. „Načo mi bude potom majetok, keď sa teraz musím na všetky strany zadlžovať, len aby som po psote, po biede vyžil.“

Je zaľúbený do chudobnej dievčiny Mariany a zdôveruje sa s tým sestre Elize. Eliza: „Rada ťa vypočujem, braček. Čo mi chceš povedať?“
Kleant: „Veľa vecí v jednom slove, sestrička. Ľúbim.“

Je čestný a ani pri svojej láske nezabúda na „synovskú“ povinnosť, ktorou je viazaný k otcovi. „Viem, že som odkázaný na otca a že ako syn musím sa podrobiť jeho vôli, viem, že sa nemáme viazať sľubmi bez súhlasu tých, čo nás priviedli na svet, že nebesá ich urobili pánmi našich túžob a že je našou povinnosťou oddávať sa im len podľa vôle rodičov. Viem, že rodičia nezaslepení pochabými vášňami mýlia sa omnoho menej ako my a vidia oveľa lepšie, čo potrebujeme. Preto máme viac veriť svetlu ich múdrosti ako zaslepenosti svojej vášne.“

Kleant je štedrý a súcití s chudobnými na rozdiel od otca, no proti jeho skúposti je bezmocný. „Predstav si, sestrička, aká by to bola radosť uľahčiť údel milovanej bytosti a nevtieravo vypomôcť slušnej rodine v jej skromných potrebách. Uváž, aká je to protiveň, keď pre otcovo lakomstvo nemôžem túto radosť okúsiť.“
Je takisto odvážny a kvôli svojej láske ochotný aj utiecť z domu. „Ak to bude otcovi proti vôli, som rozhodnutý odísť s milovaným dievčaťom do sveta. Aspoň strasiem zo seba tie neznesiteľné okovy jeho skupánstva, ktoré už toľké roky vláčim.“

Keď sa dozvie, že jeho otec je mu sokom v láske, rozmýšľa, ako svadbu prekaziť. Predstiera pred ním, že ju nemiluje a vôbec sa mu nepáči, len aby mu ju sprotivil. Lenže Harpagon odhalí pravdu a nenávisť medzi nimi ešte viac vzrastie. Harpagon: „Čože, ty pačmaga, ty sa mi opovažuješ liezť do kapusty?“
Kleant: „Ba ty lezieš do mojej, lebo ja som v nej bol prvý.“
Harpagon: „Či nie som ti otcom? A nie si mi ty ako syn povinný preukazovať úctu?“
Kleant: „V takomto prípade nie sú deti viazané úctou k rodičom. Láska nepozná nikoho.“

Kleant sa nebojí provokovať Harpagona – zoberie mu prsteň a dáva ho Mariane. Harpagon to skoro nemohol vydržať, ale musel, inak by vyšla najavo jeho skúposť. Takisto pred ním Kleant vyznáva lásku Mariane. „Dovoľte teda, slečna aby som sa vám priznal, že som na svete nevidel pôvabnejšiu ženu, ako ste vy, že si neviem predstaviť väčšie šťastie, ako nájsť zaľúbenie vo vašich očiach a že možnosť nazývať sa vaším mužom je podľa mňa slávou a blaženosťou, ktorej by som vďačne dal prednosť pred údelom najmocnejších kniežat sveta.“


Eliza

Harpagonova dcéra, Kleantova sestra. Je zaľúbená do Valéra, ale napriek tomu je veľmi opatrná. „Veľmi sa bojím, že vás ľúbim byľku viac, ako by som mala.“

Je citlivá a bojí sa lásky.
Valér: „Ale, milá Eliza, čoho sa obávate za to, že ste mi naklonená?“
Eliza: „Storakých vecí odrazu: otcovho hnevu, výčitiek rodiny, ľudských rečí, no najmä vrtkavosti vášho srdca, Valér, a toho trestuhodného chladu, ktorým sa vy muži najčastejšie odplácate za horúce prejavy čistej lásky.“
Valér: „Nehľadajte na mne chyby len preto, že vám tak káže ničím nepodložený strach a nemiestna opatrnosť."

Na druhej strane je aj odvážna, oponuje otcovi. „Prepáč otec, ale ja sa nechcem vydávať. Radšej sa zmárnim, ako by som mal ísť za takého muža. Či svet videl, aby otec takto vydával dcéru?"

Poukazuje tým na jeho zastaralosť, spolu s Kleantom predstavuje mladú generáciu, ktorá sa búri a je ochotná bojovať za svoje názory. Eliza tiež súcití s Kleantom. „Viem, aké trápenie a žiaľ môžu také prekážky vyvolať, a ubezpečujem vás, že osudy vašej lásky sledujem s najvrúcnejšou účasťou."

Vyčíta otcovi jeho agresívnosť. „Ach, otec, prosím ťa, učloveč sa trochu vo svojich citoch a nežeň svoju otcovskú právomoc do krajnosti. Nedaj sa strhnúť hnevom v prvom návale, dopraj si čas a rozváž, čo chceš urobiť. Keď sa dozvieš, že nebyť Valéra, už dávno by ma tu nebolo, nebudeš sa čudovať, že som sa mu sľúbila.“
Harpagon: „Pre mňa by bolo lepšie, keby ťa bol nechal utopiť.“


Valér

Pôvodom urodzený šľachtic, ktorý v detstve stratil svoju rodinu, keď stroskotala na lodi. Vydáva sa hľadať svojho otca, o ktorom sa dozvedel, že je nažive a po ceste náhodou zachráni topiacu sa Elizu. Zahorí k nej láskou a ona mu city opätuje. „A kým žiť budem, ľúbiť vás neprestanem.“

V ceste im však stojí Harpagon, pretože už pre ňu vybral ženícha. Valér z lásky k nej prestáva putovať a ide do Harpagonovej služby ako správca domu. Eliza: „Znova a znova vidím v duchu tie vytrvalé prejavy vašej vrúcnej lásky, ktorú nenaštrbil ani čas ani prekážky. Pre ňu ste zanechali rodičov i otčinu zastavili tu svoje kroky, zatajili kvôli mne svoje postavenie a vstúpili do služby môjho otca, len aby ste ma mohli vídať.“
Valér je však skromný: „Zo všetkého, čo ste spomenuli, zaslúži si vašu pozornosť len moja láska.“

Za každú cenu sa chce zapáčiť Harpagonovi. Je ľstivý a vytrvalý. „Veď vidíte, k akej prefíkanej úslužnosti som sa musel uchýliť, aby som sa vplichtil k nemu do služby, za akou maskou sympatie a citovej zhody sa schovávam a na akého človeka sa deň čo deň hrám, aby som si získal jeho náklonnosť.“ Vo všetkom mu prikyvuje a to dokonca aj vtedy, keď ho má rozsúdiť s Elizou, čo sa týka svadby. ,,Verabože, peniaze sú cennejšie ako všetko na svete.“

„Najlepším receptom, ako si získať ľudí, je vystatovať sa pred nimi ich vlastnými záľubami, prikyvovať ich zásadám, okiadzať ich slabosti a tlieskať im na všetko čo robia. Môžeme ich smelo klamať do očí, lebo aj najprešibanejší sadnú lichoteniu zakaždým na lep.“

Svoje konanie ospravedlňuje týmto výrokom: „Pri zamestnaní, ako je moje, úprimnosť, pravda, štipku trpí, ale za to, že si ich nemožno získať inakšie, nenesú vinu tí, čo lichotia, ale tí, čo chcú, aby sa im lichotilo.“

Svojím správaním si však znepriatelil služobníctvo, pretože sa na ich úkor snaží zapáčiť Harpagonovi. Keď Jakub pýta peniaze, Valér hovorí: „Jakživ som nepočul bezočivejšiu odpoveď. Akýže to zázrak pripraviť dobrú hostinu za hodne peňazí! Ak je kuchár na voľačo súci, prichystá lacnú hostinu.“ Potom kuchár vymenúva, čo bude treba navariť. „Vari si pán Harpagon pozval hostí, aby ich žranicou zniesol zo sveta? Nikdy si nepočul, že nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili.

Valér je zdvorilý, ale keď si naňho Jakub „vyskočí“, len tak sa nenechá urážať a zbije ho. Na konci sa náhodou príde na to, kto je skutočný otec Valéra a to potom, ako vyrozpráva všetkým svoj príbeh. Anzelm sa prizná, že je otec Mariany a Valéra.


Mariana

Kleantova milá, Valérova sestra a Anzelmova dcéra. Je to veľmi pekné mladé dievča, do ktorého sa Kleant hneď zamiluje. „Príroda nestvorila bytosť ľúbeznejšiu. Očarila ma v tej chvíli, keď som ju po prvý raz zočil. Žije so svojou starou dobrou mamou, ktorá skoro stále chorľavie. Nevieš si predstaviť, ako ju tá zlatá stvora má rada.“

Má síce urodzený pôvod, ale žije v biede, pretože v detstve stratila svojho bohatého otca, keď stroskotali na lodi. Je pokorná a skromná. „Ach, bože, či ja môžem o niečom rozhodovať? Ja nie som svojou paňou a najviac, ak si môžem niečo zbožne priať.“

Je ohľaduplná, nemyslí len na seba, ale v prvom rade na svoju matku. „Aj keby som nedbala na mnohé ohľady, ktoré viažu naše slabé pohlavie, je tu úcta, ktorú cítim k matke. Vždy ma vychovávala s nevýslovnou láskou a nevedela by som sa odhodlať na to, aby som jej spôsobila žiaľ."

Mariana je postava, kvôli ktorej vznikne spor. Má si zobrať Harpagona, napriek tomu, že k nemu necíti nič, len odpor. „Nevieš si predstaviť, aká hrôza chytá človeka, keď sa blíži k derešu, na ktorý ho majú priputnať.“

Zamiluje sa do Kleanta, ktorý ich často navštevuje. „A keby som si mohla sama voliť, spomedzi všetkých by som si jeho vybrala.“ Pred Harpagonom sa prizná, že cíti určitú náklonnosť voči Kleantovi a nechce mu byť proti vôli macochou. „Dávam vám slovo, že ak sa nebudem musieť podrobiť krajnému nátlaku, nikdy neprivolím k manželstvu, ktoré vy vás zarmútilo.“


Frozína

Frozína je dvojtvárny typ, pokrytec, tiež idúci za svojím cieľom len kvôli peniazom. Nehľadí pri tom na ľudské city len na to, čo by z toho mohla získať. Jej „povolanie“ je dohadzovačka. „Dohadzujem jedno-druhé, núkam ľuďom svoje služby, slovom, robím všetko, aby som čo naviac vytĺkla zo skromného nadania, ktoré mám. Stvorám, ako som ja, nedal pánbožko iný dar ako prefíkanosť a šikovnosť.“

Chce zorganizovať svadbu Harpagona a Mariany, lebo si myslí, že tým niečo získa. Šidlo ju však upozorňuje. „Ak z neho, čo len kvapku vyžmýkaš, budeš, namojhriešnu, šikovnica. Upozorňujem ťa, že v tomto dome aj peniaze stoja groš.“
 Frozína: „Nič sa ty neboj, ja viem, ako treba na ľudí, aby zmäkli. Poznám recept, ako si ich nakloniť, poštekliť im srdce a udrieť im na citlivú strunku.“

Harpagon nemá u Mariany žiadnu šancu, ale Frozína ho presviedča, aký je krásny a falošne mu lichotí. „Ach, bože, ako vy len dobre vyzeráte! Tvár vám kypí zdravím. Počkajte. Ľaľa, tu, medzi očami máte znak dlhého života. Ukážte ruku. Bože, aká čiara života! Vás bude treba zahlušiť.“

Na každú otázku vždy dokáže rýchlo reagovať. „Aj to je taká zvláštnosť, ktorú som vám mala spomenúť. Ide o to, že dievča cíti k mládencom ukrutánsky odpor a v obľube má len starcov.“

Ale týmto konaním nič nedosiahla, pretože Harpagonove lakomstvo nedokázala prekonať. Spôsobila o to väčšiu pohromu, lebo Harpagon sa nechcel vzdať Mariany. Keď zistila, že nič nedostane, stavia sa na druhú stranu proti Harpagonovi a pomáha dať do kopy Kleanta a Marianu. No jej povolanie nikomu nepomohlo, iba viac skomplikovalo situáciu. V istom zmysle sa podobá na Harpagona.


Šidlo

Je to vedľajšia postava, ale tiež dosť ovplyvňuje a zasahuje do diania. Je to Kleantov sluha, ktorý je oddaný svojmu pánovi. Vybavuje mu pôžičku s Majstrom Šimonom. Neznáša Harpagona pre jeho skúposť a dokonca túži po krádeži jeho majetku. „Juj, takýto človek by si naozaj zaslúžil to, čoho sa bojí. Či by som bol rád, keby som ho mohol okradnúť!“ Neskôr aj pomôže Kleantovi, keď mu dá truhličku, čo vyrieši všetky problémy. „Ak mám byť úprimný, váš pán otec by ma svojím počínaním ľahko priviedol do pokušenia, aby som ho okradol. A ešte by som tú krádež pokladal za záslužný čin.“

Anzelm

Je to stratený otec Valéra a Mariany, vlastným menom Thomas d’Alburcy. „Je to šľachtic rodom a navyše jemný, vážny, múdry a náramne bohatý.“ Vracia sa do Neapola, aby si vzal Harpagonovu dcéru Elizu, ale keď zistí koho má skutočne rada, nestavia sa jej do lásky. „Nemám v úmysle nasilu sa ženiť alebo si robiť nároky na zadané srdce.“ Vtedy tiež prichádza na to, že objavil svoje stratené deti. Dá im požehnanie a vystrojí im svadby. „Milé deti, nebo ma vám nevrátilo preto, aby som sa staval proti vašim túžbam.“

Anzelm je síce veľmi bohatý, ale na druhej strane veľkorysý. Nerobí mu problém uhradiť všetky náklady na svadby a komisára.
Z jeho vystupovania je zrejmé, že je to statočný a čestný muž, ktorý sa dokáže tešiť zo šťastia druhých.



Vzťahy a konflikty

Harpagon – Kleant (otec – syn)

Kleant sa odjakživa neznášal so svojím otcom. ,,Otec a syn sú sťa oheň a voda." Má na to však aj konkrétne dôvody. Nevidí v ňom pravého otca, ale len prekážku v citoch a v živote. Keď si chce požičať peniaze, ktoré mu otec sám nemá záujem zabezbečiť, musí si zobrať pôžičku pod vysokými úrokmi. Pri stretnutí s dotyčným však zistí, že je to jeho otec: „Ako, otče? To sa vy dávate na takéto zločinecké obchody? Opovážite sa po tomto postaviť pred oči sveta? Že si, česť a meno obetujete nenásytnej žiadostivosti zbierať toliar k toliaru a pre zisk používate všetky najhoršie spôsoby, aké nevynašli aj najpovestnejší úžerníci?“

Harpagon si však za žiadnu cenu neprizná chybu a dokonca chce Kleanta vyhodiť z domu. Ich rozpor sa ešte viac vystupňuje, keď pôjde o lásku. Harpagon sa zamiluje do Mariany, Kleantovej milej. Vyžaduje od svojho syna úctu a chce si ponechať Marianu pre seba. Kleant sa jej však nevzdá ani za nič. ,,Láska nepozná nikoho." Napokon u Harpagona zvíťazí lakomosť a túžba po peniazoch a dá prednosť svojmu pokladu pred Marianou.
Harpagon a Kleant silno kontrastujú. Či už v zovňajšku – Harpagon je starý a odpudivý, zatiaľčo Kleant mladý a atraktívny – ale najmä v názoroch. Harpagonove rozhodovanie je vo všetkých situáciách podmienené jeho "láskou" k peniazom, pedstavuje zastaralosť. Kleant na druhej strane prichádza ako mladá generácia, ktorá sa ozýva a dáva najavo svoju nespokojnosť. Narozdiel od svojho otca ja štedrý a pomohol by ostatným, no nemá na to prostriedky.

Harpagon - Eliza (otec – dcéra)

Vzťah medzi Harpagonom a Elizou je veľmi podobný tomu predošlému. Harpagon so svojou dcérou nevychádza dobre, nepočúva jej názory a chladne zasahuje do jej citov. Vyberá jej partnera, samozrejme, len kvôli peniazom.
Harpagon: „Čo sa týka tvojho brata, tomu som vyhliadol jednu vdovu, o ktorej som sa dnes dozvedel, a pokiaľ ide o teba, vydám ťa za pána Anzelma."
Elizabeth: „Za pána Anzelma?“
Harpagon: „Áno za pána Anzelma. Je to zrelý mladý muž, je mu viac než päťdesiat a jeho obrovský majetok každý obdivuje.“
Elizabeth: „Prepáč otec, ale ja sa nechcem vydávať."
Harpagon: „A ja dcérka, ja, miláčik zase prosím, chcem, aby si sa vydala.“
Keď sa Harpagon dozvie o krádeži, nehanbí sa povedať svojej dcére toto: „Pre mňa by bolo lepšie, keby ťa bol nechal utopiť.“ Niet sa čo čudovať, že ho neznáša.


Harpagon – služobníctvo

Kedže Harpagon nemá dobré vzťahy ani len so svojimi deťmi, nedá sa očakávať, že by sluhovia boli nejakou výnimkou. Posadnutosť k peniazom ho núti vyhodiť ich pred výplatou. Takisto šetrí na príprave večere a poháda sa za to s kuchárom Jakubom.
Jakub: „Koľko vás bude za stolom?“
Harpagon: „Osem alebo desať, ale jedla stačí počítať len s ôsmimi. Keď je jedla pre osem osôb, je
dosť aj pre desať.“
Jakub: „No dobre. Bude treba päť hlbokých a štyri plytké misy. Polievka...predjedlo...“
Harpagon: „Ba kieho výra! Tým by sa nasýtilo celé mesto.“
Služobníctvo ho za všetko pochopiteľne nenávidí a v jeho neprítomnosti sa mu vysmieva, ba dokonca preklína ho. Šidlo: ,,Bodaj cholera uchytila lakomcov i lakomstvo!"  „Tak zlého človeka, ako je tento starý naničhodník som namôjveru ešte nevidel a nič by za to nedal, že je posadnutý diablom."
Jediný Jakub mu to dokáže povedať do očí a aj to až po dlhom prehováraní. Nakoniec sa mu za to ujde palicou. Harpagonove správanie privedie Šidla do pokušenia okradnúť ho, čo aj urobí.

Harpagon – Frozína

Frozína sa snaží oklamať Harpagona jej chválenkárskymi rečami a myslí si, že mu dokáže prejsť cez rozum. Lenže vždy keď sa jedná o peniaze, Harpagon odhalí úmysly každého vtierača. Dá sa nachytať na klamstvá, aký je krásny, ale jeho inštinkt mu prikáže nepustiť ani halier. ,,Bodaj ťa tislo! Aby ťa čerti vzali, ty pes lakomý! Darmo som dorážala. Odolal, žgrloš! Neváha preto prejsť na druhú stranu a obrátiť sa proti Harpagonovi.

Harpagon – Valér (pán – správca domu)

Valér je jeden z mála tých, ktorých má Harpagon rád. Je to samozrejme vďaka Valérovej pretvárke. Chce si získať jeho priazeň, aby privolil na svadbu s Elizou. Pri každej príležitosti kritizuje sluhov a vychvaľuje Harpagona. ,,To je chlapec, jedna radosť! Hovorí ako Biblia. Šťastný, kto má takého sluhu.“ No ten na všetky kamarátstva zabudne, keď ho Jakub krivo obviní z krádeže truhličky. Jeho snaha bola márna.
Valér si myslí, že ho obviňuje za zatajeneie ich vzťahu s Elizou a tak dochádza k omylu. Harpagon: „Ako keby si nevedel, čo mám na mysli. Márne by si sa pokúšal zapierať, vec mi je známa, o všetkom ma informovali. Ako je možné takto zneužiť moju dôveru, klamne sa ku mne priplaziť s úmyslom ma zradiť a vyviesť mi takýto kúsok.“
Valér: „Veď pane, všetko už viete. Nechcem sa vykrúcať a nič vám zapierať. Nechajte ma aspoň povedať svoje dôvody.“
Harpagon: „Aké môžeš mať dôvody, biedny zlodej?“
Valér: „Láska!“
Harpagon: „Pekná láska, pekná to láska, na môj veru! Láska k mojim peniazom.“


Problémy

Problém lakomstva

Hlavnou myšlienkou v tejto hre je kritika lakomstva stelesneného Harpagonom. Táto zdegradovaná bytosť posadnutá peniazmi, si ani nedokáže uvedomovať dôsledky svojich činov. Toto konanie však neničí len charakter človeka, ale aj vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Harpagon je naozaj ukážkový lakomec, pre ktorého sú peniaze niečím, čo ho drží pri živote. Dokáže pre ne obetovať všetko – lásku svojich detí, priateľstvo a dokonca aj lásku k svojej milej. Ale bez peňazí nedokáže žiť – keď ich stráca, život pre neho prestáva mať zmysel. Čo je ešte viac zarážajúce, Harpagon tieto peniaze vôbec nepotrebuje! Má všetkého dosť, ale nedokáže si to užiť, lebo sa neustále bojí, že ho niekto okradne. Paradoxné je, že práve tento Harpagonov strach dovedie Šidla k pokušeniu urobiť to.

Nemá s nikým kladné vzťahy, každý ho chce len vyžiť, no ani to nie je možné – nikdy by nepustil ani korunu. ,,Pekných slov, chvál koľko chceš, ale o peniazoch ani reči!"

Láska s prekážkami

Kvôli svojmu lakomstvu sa hnusí taktiež svojím deťom, ale jemu to neprekáža. Ešte aj na nich chce zarobiť. Vôbec sa nepozerá na ich city – vyberá im partnerov proti vôli, len pre peniaze. Deti sa tajne stretávajú so svojimi milými a snažia sa otcovi nejako prejsť cez rozum. Harpagonovi sa pomenovanie otec vôbec nehodí. Deti privádza jeho skúposť do zúfalstva, východisko vidia len v úteku.

Generačný problém

Harpagon a jeho deti predstavujú veľký vekový rozdiel a to sa prejavuje aj v odlišnosti ich názorov. Vôbec nevidia zmysel v honobení majetku. „Ach otec, čo záleží na vene, keď sa triafa za ženu poriadna osoba?" „Načo mi bude na staré kolená majetok, keď sa teraz musím na všetky strany zadlžovať, len aby som po psote, po biede vyžil.“

Pokrytectvo

Pokrytectvo, ktoré pramení z túžby získať osobné výhody poznáme z každodenného života. Nevyhli sa mu ani postavy v tejto hre. Stelesnené sú tu dvoma postavami – Frozínou a Valérom. Frozína sa snaží vytĺcť niečo zo svojho nadania a preto prefíkane lichotí zjavu Harpagona.

Zatialčo ona to robí z túžby po peniazoch, Valér sa podlizuje z lásky k Elize. Nemá inú možnosť ako si získať Harpagonovu priazeň a presvedčiť ho tak, aby povolil ich svadbu. ,,Ale za to, že si ich nemožno získať inakšie, nenesú vinu tí, čo lichotia, ale tí, čo chcú, aby sa im lichotilo." Nakoniec táto snaha vyšla nazmar – vyriešilo sa to náhodou a vďaka Harpagonovej neprekonateľnej skúposti na peniaze.
Prostredníctvom tejto postavy sa snaží autor poučiť ľudí, aby sa vyvarovali prehnanej naviazanosti na peniaze. Lakomstvo vôbec nie je na smiech, ale tak, ako ho v Harpagonovi stvárnil Moliére je až smiešne a čitateľ či divák sa môže dobre pobaviť.


Rozbor

Lakomec je klasicistická dráma – konkrétne komédia. Zápletka v tejto hre nie je prvoradá, dôležitá je myšlienka, ktorú toto dielo má odkázať čitateľom. Kompozične je komédia rozdelená do piatich dejstiev, čím je dosť rosziahle. Zároveň zrovnoprávňuje komédiu s tragédiou, pretože dovtedy mali päť dejstiev len tragédie. Moliére takisto nedodržal veršovanú formu a nebál sa porušiť klasicistickú normu. Je tu však dodržaná jednota miesta, času aj deja.

V hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo – keď Harpagon hovorí o strachu z krádeže truhličky. Moliére používa väčšinou jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, aby mu pochopili aj jednoduchí ľudia, ktorým je toto dielo venované. No nezabúda aj na vznešené vyjadrovanie, keď napríklad Kleant vyznáva lásku Mariane.

Z výrazových prostriedkov sa tu vyskytujú miernejšie vulgarizmy, ktoré používa Harpagon. ,,Odroň, oplan, šibenec, galgan, kmín bohov..." Autor sa nevyhýba ani frazeologizmom, ktoré sú blízke ľudu - ,,Opovažuješ sa mi liezť do kapusty?" ,,Ste stará hus na šklbanie" Najčastejšie sú metafory – ,,Aspoň zo seba strasieme tie neznesiteľné okovy, ktoré už toľké roky vláčime." ,,Z kože vyletím." Valér použil tento výrok, keď sa snažil imponovať Harpagonovi: ,,Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili." Ďalej tu nájdeme bežné prostriedky ako zdrobneniny, prirovnania, epitetá a i.

Moliére využíva obidva druhy humoru – situačný – takmer fraška. Nájdeme ho v scéne, kedy Jakub mení svoju podobu (kuchár a kočiš). Druhý je slovný humor používajúci hyperbolu - Frozína lichotí Harpagonovi a neuveriteľne zveličuje jeho neexistujúce prednosti. Moliére využíva komiku gesta, oblečnia a celkového výzoru postavy. Lakomec sa končí ako väčšina Moliérových hier – buď zasiahne kráľ (v tomto prípade Anzelm), alebo prídu listy, ktoré celkom menia situáciu, neznámi rodičia spoznávajú svoje deti. Je tu využitá zámena postáv – Valér sa vydáva za sluhu, Anzelm je neapolský šľachtic. Hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov (Šidlo, Jakub, Frozína), ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím konaním posúvajú dej dopredu.


Vlastný názor

Túto knihu som dostal s odporučením od predošlých čitateľov, a tak som mal istú záruku dobrého čítania. A táto skvelá komédia ma nesklamala. Pri pousmievaní sa, ba až nechápavom krútení hlavou nad lakomcovým konaním, som si uvedomil, ako zle peniaze dokážu ovplyvniť človeka. Ničia rebríček hodnôt a ak si to sám neuvedomí, je proti nim bezmocný.

Zistil som, že táto zlá vlastnosť je častá aj u dnešných ľudí. Tým, že Moliére zosmiešnil Harpagona ako otroka peňazí, núti aj nás vyvarovať sa prílišnej naviazanosti na peniaze. Toto dielo dokáže osloviť čitateľa a vrelo ho odporúčam.