Maroško žil v chudobnej rodine - dcéra matere Kramlíkovie si vzala Plájbása Kozovie na Vyšný koniec. Narodil sa im synček Maroško. Maroško žil v chudobnej rodine - otec pracoval v garbiarni vo fabrike a mama umývala riady do Weissov na Rohu. Neskôr však mala viac detí a tak bola v domácnosti pri nich. Inak sa to nedalo. Po večeroch sa rodina starala o svoje gazdovstvo. Malý chlapec Maroško mal okrem rodičov aj starích rodičov – volali sa Stračkovci a mal i starú mamu Kramlíkovie. Mal zábavný život malého šibala, hoci nie vždy boli jeho zážitky iba úsmevné... Zistil, že deti sa s ním kamarátia iba ak má nové hračky. Nebol z toho veru rád. Dôkazom neúprimnosti ostatných detí k Maroškovi bolo i to, že mu zničili basu, po ktorej veľmi túžil, ba aj cimbal. Akonáhle nebolo hračiek, jeho “kamarátmi“ už neboli.

Jeho rodičia sa ho snažili učiť tomu aby rád pracoval a práca bola preňho zábavná... Maroško teda rodičom pomáhal – napríklad nosil drevo, či zašiel do obchodu. Dokonca s otcom chodil kosiť. So starým otcom Stračkom mu bolo tiež dobre... Ten z neho chcel z neho spraviť riadneho chlapa, kŕmil ho slaninou a dal mu vždy obliznúť si z pálenky, vraj aby sa nikoho nebál. Brával ho na nočné výlety na vežu. Ba i do hôr. Maroško mal šťastie - skamarátil sa s Mišom Mrázikom, Ankou Krdankou, Jánom Červeňom a Paľom Kľučkajom. Boli z nich dobrý kamaráti. Spolu šantili v prírode. Chodievali k Váhu. Postavili hrad Zlatý kŕč, chytali ryby, chodievali do hory kde bol výhľad na Ďumbier a Kriváň. No tieto veselé príhody neskôr skončili, prišla totiž jeseň – a v jeseni nastúpil Maroško do školy. Hneď prvé dni úbohé chlapča krivo obvinili, že strelil mendelku do ucha Hanke Pištákovej... Chlapec dostal výplatu od slečinky. V škole prežil mnoho krivých svedčení na seba, krívd, posmeškov. Maroška sa však i tak pilný žiak s chuťou k učeniu, chcel byť múdry a učený chlapec. Preto i veľa čítal, aby mu škola ešte lepšie išla. Vo voľnom čase okrem toho choval zajačiky na ich dvore.

Prvý krát mu ich zabil zlý kocúr... Maroško bol nešťastný. Horšie však bolo, keď Maroškovu rodinu postihlo nešťastie! Akoby nestačilo že sú chudobný, ešte im aj zhorel dvor kde chovali zvieratká. Oheň však poškodil i maštaľ ba dokonca aj strechu domu. Maroško chcel zachrániť svoje zajačiky, no neskoro... Chudáčik už druhý krát o svojich maznáčikov prišiel. Maroškov život po tejto zlej udalosti však pokračoval ďalej. Ako sa stalo, ako nie, jeho mamička ulovila dlhočiznú, jednometrovú rybu hlavátku. Maroško pochopil, že keby boli bohatí, tak by sa to nestalo. Obecná rada totiž rozhodla, že ryba im nepatrí, tak im rybu vzali. Maroškovi to nedalo, lebo vedel že takto si dovoľovať môžu len k chudobným ľuďom... A tak sa chlapci hrali na Jánošíkovú družinu. Maroško jej velil. Aby sa o tejto družine vedelo, kradli podaktorým susedom hydinu, teda sliepky. Nebolo to pekné, ale bolo to kvôli odčineniu nepríjemnej krivdy – odobratia veľkej ryby.

A oplatilo sa to. Postupom času sa stal s malého chlapčaťa už pomerne veľký a rozumný chlapec. Maroško sa stal žiakom piateho ročníka ! Práve v tomto peknom období sa začali dôležité voľby snemu. Tu sa prejavilo jeho národné povedomie. Maroško totiž chcel aby vyhral Slovák, aby sa lúdia nedali len-tak presvedčiť Maďarom s pálenkou. Chlapec bol šikovný a tak sa mu to podarilo. Musel však vybiť okná niektorým ľuďom. Takl sa uvedomelým konaním aj on pričinil o víťazstvo Slovenského kandidáta... Šikovný to bol chlapec, aj milý a pozoruhodný. Škola – tá je i naďalej jeho obľubou. Darí sa mu, pretože sa pilne učí a nelajdačí. Chystá sa do meštianky. Aj jeho najbližšia rodina na jeho túžbu po učení nezabúdajú. Stále ho v tom podporujú, upresňujú a utvrdzujú. Predsa sú len skúsení, vedia teda že len vtedy niečo dobrého dokáže. Maroško totiž určite niečo dokáže.