Rozbor niektorých básní

Albatros
Albatros je báseň, v ktorej je človek a príroda úzko spätá. Básnik označil albatrosa ako hrdého kráľa azúru. Tento Albatros predstavuje aj človeka, ktorý sa odmieta podriadiť spoločnosti. Posádka predstavuje spoločnosť, ktorá svojou mocou zviera týchto albatrosov. A preto ak si tieto vtáky nedajú pozor, sami sa pripravia o svoju slobodu.
Cit.: Na doskách paluby padnúc im do zajatia, hrdý kráľ azúru sťarbavie zhanbený... - Krídla, ktoré boli symbolom jeho voľnosti, sú preňho už len prekážkou.
Cit.: Belostné krídla hneď žalostne sa mu sklátia a ako veslá sa vlečú s ním po zemi. - Z kráľa azúru sa stáva troska.
Cit.: Ten plavec s krídlami aký je smiešny, ľavý! On krásny pred chvíľou aký je škaredý! - V poslednej strofe už autor pred čitateľa predloží prirovnanie albatrosa k nemu samému, čiže k básnikovi. Básnikovi, ktorý odmieta spoločnosť a jej pravidlá.
Cit.: Básnik sa podobá kniežaťu vzdušných plání, čo zo striel smeje sa a sídli v nečase. - Vo výšinách sú síce všetci slobodný, ale na zemi sú nepochopení a ich krídla sú ich prekážkou.
Cit.: Však na súš zahnaný a krikom lovcov štvaný pre krídla obrovské pohnúť sa nevládze.

Človek a more
V tej to básni sa prelína človek a príroda v jedno. Je to hra so základnými pojmami Baudelairovej tvorby, s dušou aj duchom.
Cit.: Ó, človek voľnosti, miluješ oceán!
Ako tvár v zrkadle skúmaš sa na hladine,
Kým vlna rodí sa a v inej hynie.
Tvoj duch sa vyrovná i jeho hlbinám.
Hneď na začiatku nazve človeka človekom voľnosti, čím dáva najavo že duch človeka je vždy voľný. Ďalej porovnáva dušu človeka s hlbinami oceánu. Prichádza na to, že duša a duch sú dvoma stránkami ľudskej bytosti a more je vlastne zrkadlom človeka. Duša je ako hladina oceánu, nekonečná, niekedy rozbúrená, inokedy pokojná. Duch je zase hlbina oceánu, ktorú pozná len človek sám.
Cit.: Rád vnikáš do hĺbky, z ktorej tvoj obrazu žije,
Okom i rukami zvieraš ho hĺbavý
A tvoje srdce vše vlastný tep zastaví
V hučaní neskrotnej a divej elégie.
Človek je ako more. Rád sa ponára do svojho vnútra, v ktorom je voľný a neobmedzený. Aj keď vidíme ako sa na povrchu javí oceán, či už vlnobitím alebo hladinou ako zrkadlo, nevieme čo skrýva v hlbinách pod hladinou.
Cit.: Obaja temní ste, zovretí do kosti!
Nikto sa, človeče, k tvojmu dnu nepriblíži.
Nik nezrel, oceán, bohatstvá v tvojej skrýši.
Všetko si držíte žiarlivo v tajnosti.
Táto strofa potvrdzuje už povedané, že človek a more sú si podobní, temní a zastretí, nikto ich vlastne nepozná úplne.
Cit.: A predsa stáročia, čo z pamäti sa tratia,
trváte bez citu v nemennom súboji,
natoľko smrť a krv oboch vás opojí,
vy veční sokovia a neúprosní bratia!
Aj keď človek a more sú si podobný, navzájom sa ničia, človek more znečisťuje a more zas ničí človeka svojou silou, či už búrkami, vlnobitím či dokonca tsunami. Ale dá sa tu vidieť aj hlbší význam. Večný boj, medzi hĺbkou a hladinou, duchom a dušou, vnútri nás ktorý bojujeme celý život.

Ábel a Kain
Námet tejto básne čerpal z biblie. Práve táto báseň sa stala v období Baudelairovho života veľmi poburujúcou. Táto báseň z biblickou tematikou spočiatku nebola pochopená. Celá je postavená na kontrastoch, v jednom dvojverší opisuje Ábela a v druhom Kaina a takto sa to strieda v celej básni. Pomocou Ábela chcel Baudelaire opísať spoločnosť. Ábel bol poslušný syn ktorý sa riadil pravidlami. Zas Kain bol synom nie príliš obľúbeným a aj v hospodárstve skúšal nové metódy. Keď videl že uznanie si nezíska, zabil svojho brata. Preto v tejto básni Kain predstavuje jedincov, ktorý sa vzpierajú spoločnosti a odmietajú jej pravidlá. Tak isto ako Baudelaire či iný prekliaty básnici. Básnik považuje Kaina za dobrého a nepochopeného tvora.
Cit.: Ábel náš, spi a pi a žer!
S úsmevom Boh ti stále žičí.
A Kain náš, do bahnistých dier
zalez a skap tam ako ničí!
Kain ostane naveky ten, ktorý je odsúdený na povesť zlého a preto musí znášať svoje utrpenie.
Cit.: Ábel náš, pozri: zrie ti lán
a stádo bučí od tučnoty.

A Kain náš, tvojim útrobám
vyhráva suka večnej psoty.
Tu básnik oznamuje Ábelovi že jeho úroda prekvitá, čiže spoločnosti sa ako väčšine darí pritiahnuť ľudí na svoju stranu a podriadiť si ich. A Kain nemá nič, čiže tých čo sa vzoprú je málo.
Cit.: Ábel náš, len si brucho hrej
pri peci otcovského domu.

A Kain náš, v jeme špinavej,
jak šakal, tras sa zimou k tomu!
Tu poukazuje na podlizovanie, ktoré stále pretrváva medzi nami, a Kain aj napriek tomu že predstavuje silného jednotlivca sa musí stiahnuť do úzadia.
Cit.: Ábel náš množ sa ako vši,
aj tvoje zlato vrhá hrudky.

A Kain náš s ohňom na srdci
na uzde drž si tieto chúťky!
Tí ktorí neodporujú spoločnosti môžu ďalej plodiť potomkov, ktorí budú pokračovať v ich tradíciách. Naopak tí jednotlivci ktorí sa vzopreli nemôžu ďalej rozosievať odpor k pravidlám spoločnosti.
Cit.: Ábel náš, jak ploštica les
vypásaš v čoraz väčšom šíku.

A Kain náš, rodinu si vleč
po ťažkých cestách do zániku!
Tieto dvojveršia nadväzujú na predošlé, že tých z toho Ábelovho rodu je čoraz viac, a naopak tých z Kainovho rodu je čoraz menej, a budú mať vždy ťažkú cestu ktorá vedie do ich zániku.
Teraz sa začína druhá časť básne, ktorá je tiež písaná v dvojveršiach.
Cit.: Ach, Ábel náš, raz pohnoja
aj tebou dymiaci kus zeme.

A Kain náš, musíš do boja,
veď nemáš dielo zavŕšené!
V prvom dvojverší hovorí Ábelovi že nik nieje nesmrteľný a že aj on sa raz pominie. Kaina zas povzbudzuje a vyzýva do boja aby sa nevzdával a bojoval za svoje názory a slobodu.
Cit.: Ábel náš, je ti hanebne:
kopijou rýľ je porazený.

A Kain náš, vystúp na nebe
a Boha zvrhni navždy k zemi!
Nakoniec, označiť rýľ za všetko staré a neprogresívne, ktoré je porazí kopija, ktorá predstavuje všetko nové a perspektívne.

Litánie k Satanovi
Tak isto ako v básni Ábel a Kain Baudelaire čerpal z biblie, a opäť si vybral postavu ktorú všetci kresťania zavrhujú. Podľa Baudelaira Satan zohráva v živote spoločensky odvrhnutých ľudí veľkú úlohu. Báseň je písaná v dvojverší, za ktorým vždy nasleduje verš: „ó, Satan zmiluj sa nad mojou skľúčenosťou!“, a končí Modlitbou, samozrejme k Satanovi.
Cit.:Ó, Anjel múdrosti, ó, Anjel premeny,
Boh s trpkým údelom, bez chvály, zradený,

Ó, Knieža exilu, tebe sa krivda činí,
ty, čo vždy mocnejší dvíhaš sa z prahlbiny,

Ty, ktorý všetko vieš, večný kráľ podzemia,
ránhojič, čo na slasť úzkosti premieňa,

Ty, čo aj páriom, aj tým, čo lepru nosia,
cez rozkoš tušiť dáš, jak vonia v raji rosa,
Satan drží svoju ochrannú ruku a lieči všetky rany tým menej uznávaným v spoločnosti. Je boh, ktorý sa nestráni biedy ľudí a stará sa o nich, nikoho neodcudzuje.
Cit.:To s tebou mocná Smrť, tá stará metresa,
bláznivú Nádej nám splodila – nebesá!
Satan uznáva smrť, a dáva pomocou nej všetkým zatrateným novú nádej. Nebráni ľuďom ich vlastnej ceste, nenúti ich dodržiavať nijaké pravidlá.
Cit.:Ty, čo vieš, do akých hlbočín prazeme
žiarlivý Hospodin skryl drahé kamene,
Jediný vie kde sa ukrývajú drahé kamene Boha, čo môžu byť jeho chyby alebo veci ktoré chce nechať navždy ukryté.
Cit.: Ty, čo si starcom dal magickú pružnosť vôní,
keď spití padajú v tme pod kopytá koní,
Tu opäť vidíme, že sa stará aj o tých odvrhnutých, čiže v tomto prípade opilcov.
Ako som už spomenul, záver tejto básne tvorí Modlitba k Satanovi.
Cit.: Sláva a chvála ti, Satan môj, na výšine
nebies, kde vládol si, aj dolu v hlbočine
pekiel, kde zvrhnutý snívaš svoj tichý sen!
Učiň, nech v onen deň pri tebe spočiniem
pod Stromom poznania – v tej chvíli, keď ti čelo
šumenie koruny jak v Chráme obostrelo!
Na začiatku tej to záverečnej strofy, Modlitby, Baudelaire vzdáva hold Satanovi, aj keď už nekraľuje na nebesiách, ale v hlbočine pekiel a prosí ho aby zmiloval naj jeho dušou, keď bude opäť kraľovať.
Základnou myšlienkou básne bolo ukázať ľudom, že všetci sme len ľudia, aj keď niektorý robia veľa chýb a nesprávajú sa tak ako by sa podľa mravných a spoločenských zásad mali.

Charles Baudelaire písal väčšinou v štvorveršových strofách alebo formou sonetu. V jeho básňach najčastejšie využíval daktylo-jumbovsku stopu. Písal umeleckým jazykom, v ktorom využíval hlavne symboly a expresívnosť. V jeho dielach nachádzame veľa symbolov, ako napríklad: albatros – slobodný človek, hladina – duša, hlbiny – duch, Ábel – spoločnosť, Kain – vzpierajúci sa jednotlivec, rýľ – zastaralé názory, Satan – boh, čo stojí pri odvrhnutých, atď. Ďalej v jeho dielach nájdeme aj mnoho iných básnických prostriedkov, ako sú gradácia, epiteton, rečnícka otázka, personifikácia prirovnanie, atď.

Záver
Charles Baudelaire a jeho zbierka Kvety zla ma oslovila už dávnejšie, keď som prvý krát začul jej názov. Vtedy som ešte netušil čo vlastne v sebe skrýva a ani som sa k nej nedostal. Keď som si ju však mohol vybrať ako tému môjho referátu, neváhal som. Vedel som, že ma čaká náročná, ale určite aj zaujímavá práca. S poéziou sa pracuje určite náročnejšie ako s prózou a hlavne ak ide o takého významného francúzskeho básnika ako je Charles Baudelaira. Jeho básne sú plné symbolov, ktoré sa dajú len ťažko vysvetliť a často majú aj viac významov. Mnohým z nich som vôbec neporozumel. Je však krásne čítať si jeho básne dookola a stále v nich nachádzať nové a nové dimenzie. Na Charlesovi Baudelairovi najviac obdivujem to, že sa dokázal vzoprieť všetkému čo mu stálo v ceste a išiel svojou vlastnou cestou. Nevyhýbal sa žiadnym témam a nachádzal krásu aj v tých najhnusnejších veciach. Obdivujem na ňom že sa dokázal vytrhnúť zo sveta v ktorom žil, pod vplyvom rôznych drog a omamných látok, sadnúť si za stôl, zobrať čistý papier a pero, a písať tak nádherné básne. Bol však vtedajšou spoločnosťou nepochopený, a tiež je pre mnohých ľudí nepochopený ani dnes, ale jedno je isté, je to jeden najvýznamnejších básnikov histórie.

Dúfam že môj referát aj vám priblížil Baudelairov život a jeho tvorbu. Možno ste nad jeho básňami len krútili hlavou a pomysleli ste si že to bol úplný blázon, alebo ste v ňom uvideli nepochopeného génia, určite vám však vŕtajú v mysli jeho myšlienky a názory, a možno vás môj referát inšpiruje k tomu, aby ste siahli po Kvetoch zla a začítali sa do týchto tajomných veršov. Aj keď poézia nieje taká obľúbená ako próza, určite je zaujímavá, a núti človeka sa viac zamýšľať nad textom, a až potom sa vám ukáže v celej svojej kráse a tajomnosti. Určite to nebola posledná poézia ktorú som čítal a ešte po nejaké básnickej zbierke siahnem.