Moderna (80. roky 19.stroročia až 20. roky 20. storočia)

Umelecký smer ktorý vznikol ako reakcia na realizmus. Umeleckú modernu predstavujú tri smery: symbolizmus, dekadencia, impresionizmus. Všetky smery sa navzájom prelínali, ovplyvňovali a zjednocovala ich hlavne jedinečnosť autorského subjektu. Spisovatelia boli sklamaní zo súčastnej spoločenskej situácie a vyjadrovali vzdor proti spoločnosti. Moderna sa snažila preniknúť až do podvedomia postáv a hľadala nový rozmer indivídua. Hrdina bol často samotár. Smery ako racionalizmus a naturalizmus sa zamerali na racionálny prístup ku skutočnosti. V spoločnosti sa do popredia dostáva vrstva zbohatlíkov, a spoločnosť mravne upadá. Spoločenský význam umenia klesá.

Parnasizmus vznikol pred symbolizmom, ale pôsobil aj súčastne s ním. Parnasisti sústredili svoju poéziu do troch zborníkov s názvom Súčasný Parnas (sídlo múz). Zmyslom poznania je dokonalá krása a umenie sa má stať samo sebe cieľom. Nie obsah, ale forma básne bola dôležitá. Inšpirovali sa antikou.

Symbolizmus vznikol ako reakcia na naturalizmus a parnasizmus. V Európe zaujala popredné miesto. Zakladateľom bol Charles Baudelaire. Skutočnosť je zložitejšia, ako nám ju podávajú zmysli. Symbolizmus sa snaží vniknúť do podstaty skutočnosti cez vnímanie a estetický zážitok tvorcu. Vzťah ku skutočnosti je založený na iracionalite. Symbolisti považovali minulosť a záujem o dejiny za nepotrebnú a štylizovali sa do role nepochopených, prekliatych. Hľadali nové priestory v sne, mimo reality, v neznáme a podvedomí.

Dekadencia je opúšťanie tradícií v poézii. V dekadentskej literatúre dominovali motívy smrti, zániku, chorobných javov vo veľkomeste, zdôrazňovali sa patologické stavy ľudského vedomia, nespútaná sexualita a výstredné pocity. V tomto období vznikla skupina autorov, ktorých nazývali prekliaty básnici.

Predstavitelia

Jean Arthur Rimbaud (1854-1891)
Jeho otec bol bohém a opustil rodinu. Ovplyvnila ho prísna výchova matky a úteky z domu. Inšpiroval ho Baudelaire a Rousseau. Bojoval v koloniálnom vojsku, dezertoval. Prešiel celú Somálsku púšť a nakoniec sa usadil v Harrare. Umrel na rakovinu. Jeho talent bol zrelý už v prvých básňach ktoré namieril proti rodnému mestu a v karikatúrach proti kresťanstvu a žene. Ako prvý čiastočne rozrušil celistvosť a jednoliatosť tematických, vetných a slovných prvkov básnického diela.
Diela: Pri hudbe, Vystrašené deti, Moje tuláctvo, V zelenej krčmičke, Pobyt v pekle, Iluminácie.

Paul Verlaine (1844 – 1896)
Básnik, syn dôstojníka, úradník. Spriatelil sa z Rimbaudom. Ich priateľstvo však bolo veľmi búrlivé. Verlaine na neho dokonca raz aj vystrelil, za čo dostal 2 roky vezenia. Konvertoval ku katolicizmu. V diele „Romanca bez slov“ sa odráža kríza ich vzťahu. A v zbierke „ Múdrosti“ úsilie o vnútornú čistotu, ktorú hľadá vo viere. Neskôr sa však vrátil k bohémskemu životu. Často sa nazýval „úbohý Léliane“, a napísal aj rovnomennú báseň. Patril medzi zakladateľov symbolizmu.
Diela: Prekliaty básnici, Moje väzenie, Vyznania, Saturnské básne, zb. Múdrosti

Guillaume Apollinaire (1880 – 1918)
Vlastným menom Wilhelm Kostrowicki. Bol vedúcou osobnosťou avantgardy. Jeho tvorbu veľmi ovplyvnili pobyty v Nemecku a v Prahe. Na verdunskom fronte sa zranil a dva razy mu operovali lebku. Spoznal sa s Picassom. Utvoril kubofuturizmus, čo je spojenie výtvarných prvkov s civilizačnými výdobytkami. Vo svojich básňach spájal statiku s dynamikou a každej myšlienke dával konkrétne miesto. 38 ročný zomrel v Paríži na Španielsku chrípku. Zaujímal sa o nižšie spoločenské vrstvy, ako napríklad Rómov, tulákov, či obyvateľov predmestí. Jeho tvorba mala veľký význam pre vývin literatúry modernizmu, mal veľký vplyv na mladšie generácie. Jeho tvorba bola „nákazlivá“, čo tvrdil, tomu aj uverili.
Diela: zb. Zahnívajúci čarodej, Alkoholy (najväčší ohlas mala báseň Pásmo), manifest Futuristická protitradícia, Kaligramy, divadelná hra Ňadrá Tiresiove

Charles Baudelaire
„Sú chvíle, keď pochybujeme o mentálnom zdravý pána Baudelaira, a sú chvíle, keď o ňom už nepochybujeme. Väčšinu času sa jednotvárne a premyslene opakujú rovnaké slová, rovnaké myšlienky. Odporné sa tu stretáva s hanebným a odpudzujúce sa tu spája s hnusným.“ Gustave Bourdin

Charles Baudelaire je vlastne básnikom, ktorý zahajuje modernú francúzsku poéziu, aj keď svojim životom ešte spadá do obdobia vrcholného realizmu. Bol nepriateľom romantickej vášne a sentimentality ako aj pozitivizmu a zjednodušeného realistického pohľadu na svet. Bol jedným z prvých v galérii prekliatych básnikov. Jeho poézia vzbudzovala smelosť a objavovanie smutných, často až brutálnych stránok života. Baudelaire vytvoril estetiku škaredého, ktorá dávala inšpiráciu mnohým veľkým básnikom po ňom. Jeho diela boli plné symboliky. Z jeho básní vidíme pocit nudy, zúfalstva a odporu ku všetkému vytvorenému spoločnosťou. Dielo Charlesa Baudelaira však zapôsobilo najsilnejšie po jeho smrti a rozhodný vplyv je najviditeľnejší v 90. rokoch 19. storočia.

Životopis
Charles Pierre Baudelaire sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. Jeho matka bola Carolin Archenbaut Defaisová a otec, Joseph Francoise Baudelaire, teológ, bývalí vysoký úradník v Napoleonovom senáte. Jeho rodičia boli veľmi rozdielny. Keď jeho otec zomrel, jeho matka si zobrala veliteľa vojenského práporu Jacquesa Aupicka. Táto udalosť bola jednou z prvých dramatických následkov v Baudelairovom živote, pretože to považoval za zradu a nikdy sa nezbavil svojho vzdoru. S matkou a otčimom sa presťahovali do Lyonu, pretože tam prevelili jeho otčima, no zakrátko sa opäť vrátili do Paríža.

Výborný študijný prospech mu zachránil kariéru, pretože v roku 1839 bol vylúčený zo školy Collége Louis – le – Grand za zlé správanie, a preto, lebo odmietol udať spolužiaka. Prihlásil sa na Právnickú fakultu, ktorú však rýchlo zanechal a viedol slobodný život. Počas dvoch rokov spoznával bohémsky život a nadväzoval prvé známosti s významnými ľuďmi ako napríklad Honoré de Balzac. Rodičia sa rozhodli radikálne zasiahnuť do života Charlesa a poslali ho do Indie. Charles odmietol dráhu diplomata ktorú mu ponúkol Aupick. 9. júna 1841 nastúpil na parník Južné moria, ktorý smeroval do Kalkaty. Do Indie sa však nikdy nedostal, lebo kapitán lode bol nútený poslať ho pre zlé správanie domov už z ostrova Bourbon. Po návrate sa Charles začal zaujímať o otcove dedičstvo.

Po získaní majetku sa odsťahoval z domu a začal žiť dandyovským životom. Zoznámil sa s mulatkou Jeanne Duvalovou, ktorá ho dokonale využívala. Za dva roky utratil polovicu dedičstva a tak ho matka vyhlásila za finančne nesvojprávneho. Rodinný notár mu vyplácal mesačne menšie sumy. Baudelaire bol nútený žiť skromnejším životom. Zarábal si výtvarnými a literárnymi kritikami. Zaradil sa k skupine umelcov, kde zvoľna prepadal ópiu a hašišu. Schádzali sa len aby sa mohli oddávať drogám. A vďaka týmto pokusom o zmyslovú extázu dosahovanú drogami, snívaní a poéziou, vyrástol trs najkrajšej francúzskej poézie 19. storočia.

Po neúspešnom pokuse o samovraždu sa nakrátko nasťahoval k mame, ale onedlho opäť odišiel. V tom istom roku vyšiel oznam že čoskoro uzrú svetlo sveta Baudelairove Lesbičky, čo je prvý názov Kvetov zla. Keď objavil diela amerického básnika Edgara Allana Poea, okamžite začal jeho diela prekladať. Roku 1847 ochorel a býval u Jeanne Duvalovej.

Kratšie básne uverejňoval v časopisoch, vydával Poeove diela, rozhodol sa napísať hru Opilec, ktorá zostala nedokončená.
V júni roku 1855 vydal 18 básní pod názvom Kvety zla. V roku 1857 mu zomrel otčim a vydal zbierku básní Kvety zla. Táto kniha vyvolala úžas až škandál. Baudelaira vyhlásili za básnika ohrozujúceho morálku národa. Z Kvetov zla muselo byť vyškrtnutých 6 básní a musel zaplatiť pokutu 300 frankov.

V roku 1860 sa u Baudelaira prejavili prvé príznaky mozgovej mŕtvice. Vyšlo mu 2. vydanie Kvetov zla rozšírených o 35 básní. V roku 1862 opäť pocítil smrteľnú úzkosť, ako sám povedal: „Zaváňam krídlom imbecility.“ Odišiel do Belgicka kde napísal knihu ironických a sarkastických postrehov s názvom Úbohé Belgicko!

Vo februári 1865 sa jeho zdravotný stav prudko zhoršoval. Ranila ho mozgová mŕtvica spojená s ochrnutím pravej polovice tela a afáziou reči. Charles Baudelaire umrel 31. augusta 1867 v Paríži. Pohreb mal 2.9. na Montparnaskom cintoríne, kde je Baudelaire pochovaný v hrobke svojho otčima.

Tvorba
Tvorba Charlesa Baudelaira sa skladá hlavne z básní, kritík, rôznych esejí a prekladov E. A. Poea. Písať kritiky začal s finančných dôvodov, pokračoval v tom celý život. Okolo roku 1846 objavil diela amerického básnika E. A. Poea a okamžite ich začal prekladať. Čerpal z nich veľkú inšpiráciu. Baudelaire sa preslávil aj svojimi krátkymi prózami a esejami na rôzne témy a venované rôznym osobnostiam či udalostiam. Napríklad: Esej o hašiši či Esej o víne... Jeho hlavným zameraním boli básne. Často písal sonety. Najskôr ich uverejňoval v rôznych časopisoch. Neskôr vydával zbierky, ako napríklad Lesbičky (prvý názov Kvetov zla). Počas pobytu v Belgicku písal belgické listy, ktoré prerástli do knihy Úbohé Belgicko! Vyvrcholením jeho básnickej tvorby bola zbierka básní, ktorú vydal v roku 1857 pod názvom Kvety zla. Svojho ocenenia sa dočkala až po jeho smrti. Druhým najvýznamnejším Baudelairovým dielom sú Malé básne v próze.

Kvety zla
„Vložil som do tejto hroznej knihy celé svoje srdce, celé svoje zmenené náboženstvo, celú svoju nenávisť." (Baudelaire o svojej básnickej zbierke Kvety zla)
Názov tejto básnickej zbierky u nás vyvoláva zmiešané pocity, ktoré sa prehĺbia po jej prečítaní. Aj keď zo začiatku bola táto zbierka básní zatracovaná, teraz je však obdivovaná a patrí medzi skvosty francúzskej literatúry. Zo začiatku to bolo len niekoľko básničiek vydávaných v rôznych časopisoch, potom prišli aj prvé krátke zbierky ako Lesbičky, až 25. júna 1857 oficiálne vyšla zbierka básní Kvety zla (Les Fleurs du mal). Kniha nevyvolala taký ohlas ako sa čakalo. Jeden kritik sa o tom vyjadril takto: „Po Kvetoch zla má tu básnik, čo im dal rozkvitnúť, len dve možnosti: alebo si preženie hlavou guľku, alebo sa stane kresťanom.“ Medzi ľuďmi vyvolala táto zbierka úžas, ktorý presiahol do škandálu. 16. júla zbierku zabavili a Baudelaire spolu s vydavateľom boli predvolaní pred súd. Baudelaire bol vyhlásený za básnika ohrozujúceho morálku národa a z knihy kvetov zla museli byť vyškrtnuté najpoburujúcejšie básne: Lesbos, Prekliate ženy, Léthé, Tej, ktorá je príliš veselá, Šperky a metamorfózy vampírove. Všetky vyškrtnuté básne boli o ženách, ktoré Baudelaire vykreslil ako prvý v pravom svetle, bez veršov plných romantického tajomstva. Tá doba ešte nebola pripravená na tak veľkého básnika. Tento básnik predbehol svoju dobu o niekoľko rokov a nedočkal sa už chvály za svoje skvostné dielo. Pre opovrhnutie touto knihou bola zbierka básní Kvety Zla vydaná aj spolu so zakázanými básňami až po jeho smrti. Skladala sa z piatich dielov, ktoré sú zhrnuté do jednej knihy. Názvy dielov sú: Splín a ideál, Víno, Umelé raje, Kvety zla, Revolta. Kvety zla boli aj názvom celej tejto knihy.