rečnícka otázka: „Ó, Mária bola skvelé dievča, či mi ju nezávidel celý pluk?“
„Či to nie je dostatočná príčina na úprimné vydýchnutie?“

inverzia: „Všetko, všetko obstrihnete, podľa svojich filigránskych rozmerov: myšlienky, túžby, snahy, sny, plány, ideály... v mene veľkej, samospasiteľnej lásky, len aby ste nás mohli čím ľahšie a bezpečnejšie strážiť, áno, len preto to robíte!“


3.3.3. Trópy

metafora: „Lebo toto bol deň, v ktorom mi bolo milosrdným a zároveň milosť nepoznajúcim osudom dopriate vyprázdniť kalich najvyššej a najhroznejšej rozkoše do poslednej kvapky, až po dno...“
„ Na mesto sa spustilo z plamenných nebies tupé ticho, ktoré akoby pochovalo všetky známky života.“
„Takéto urážky sa obyčajne do smrti neodpúšťajú, ženú krv do líc už iba pri spomienke, zmenia náklonnosť v najdivokejšiu nenávisť a vyvolávajú bezohľadnú pomstu.“

epiteton: „Ale ja mám vždy akúsi nepochopiteľnú hrôzu pred nimi.“
„Daromná námaha – Míny niet.“
„Čo je to za rozkošná náhoda...“

personifikácia: „Na Mínino srdce zaľahol asi veľký smútok, lebo už viac neprehovorila ani slovo.“

hyperbola: „Vy úbohé, ničomné, egoistické a slabé plemä!“

prirovnanie: „Či ona nie je bielou, nežnou konvalinkou, ktorá je len dovtedy svieža, kým ju neodtrhnú ruky surovca?“


3.3.4. Štýl autora

Ján Hrušovský sa vo svojej novele Muž s protézou zameral hlavne na psychologizáciu postáv. Dopodrobna vykreslil i tie najmenšie detaily v psychike človeka zničeného vojnou a vlastným sklamaním v láske. Myslenie človeka zobrazuje miestami drsne, no veľmi realisticky. V myšlienkach jedného človeka zobrazuje absenciu morálky po 1. svetovej vojne, celkový citový a duševný úpadok človeka ako jednotlivca i celej spoločnosti. Pri zobrazovaní využíva množstvo figúr a trópov, ktoré v texte neplnia iba estetickú funkciu, no taktiež pomáhajú pri vykresľovaní charakterov hlavných postáv. Autor si taktiež vyberá zaujímavé a nezvyčajné motívy, ktoré dokáže vďaka svojmu rozprávačskému talentu bravúrne spracovať.


4. Môj názor na vybranú časť štruktúry analyzovaného diela

Po prečítaní názvu knihy Muž s protézou som si ako prvé predstavila nejakého muža, ktorý prišiel vo vojne o ruku alebo nohu. Potešilo ma, že sa moje predstavy veľmi líšili od skutočnosti. Muž, ktorý má namiesto srdca protézu. Nie ruka, ani noha, ale srdce. Táto myšlienka ma zaujala. Ako je možné, že jeden človek si môže myslieť, že mu vyoperovali srdce a miesto neho mu do hrude vsadili kovovú protézu? Nejaký blázon alebo zúfalec? Seeborn je len obyčajný človek, akých chodia po svete stovky, len už nechce znova a znova prežívať bolesť a sklamanie. I keď by ste možno odsúdili jeho správanie voči Míne, bezohľadnosť a ľahostajnosť, podľa mňa bol v podstate dobrý človek. Mal len tú svoju protézu, pretože jeho pud sebazáchovy bol silnejší ako u iných. Protéza mu vlastne umožňovala prežiť v čase, kedy ľudia bojovali nezmyselnú vojnu a ani nevedeli, prečo. Jediný rozdiel medzi ním a hocakým iným človekom je v tom, že on si svoje chyby a slabosti dokázal priznať. Páči sa mi, ako dokázal Hrušovský vystihnúť Seebornovu povahu. Nevymenoval v jednej vete, aký bol; na každej stránke som nachádzala nové črty jeho osobnosti a veľakrát ma jeho počínanie prekvapilo, v niektorých veciach by som sa zachovala rovnako a niekedy úplne opačne. Seeborn má až príliš veľa chýb a to sa mi na ňom páči najviac, lebo práve chyby robia človeka ľudskejším. veľ hrdinovia dnes už aj tak nie sú v móde.