1. Život a dielo Jána Hrušovského

Ján Hrušovský sa narodil 4. februára 1892 v Novom Meste nad Váhom v rodine advokáta. Ľudovú školu vychodil v Martine, v roku 1909 dokončil obchodnú školu v Revúcej. Nasledujúce dva roky pôsobil ako praktikant Slovenskej banky v Novom Sade, neskôr ako účtovník v podniku Petra Makovického v Ružomberku. V roku 1913 narukoval a takmer celú 1. svetovú vojnu prežil na frontoch ako vojak rakúsko – uhorskej armády. Po vojne pôsobil v redakciách niektorých slovenských novín – v r. 1918-19 v redakcii Slovenského východu v Košiciach, v r. 1919-20 v Národných novinách v Martine. V r. 1920-21 počas študijného pobytu v Taliansku pracoval pol roka ako tlačový pridelenec na čs. veľvyslanectve v Ríme. Neskôr pracoval ako redaktor Slovenského denníka v Bratislave a od roku 1925 v redakcii Slovenskej politiky, v ktorej pracoval v rokoch 1939 až 1941 ako šéfredaktor. V r. 1941-44 bol pracovníkom Úradu propagandy klérofašistického slovenského štátu. Od roku 1946 až do penzie v r. 1956 pracoval v redakcii časopisu Sloboda. Jeho život vyhasol 7. marca 1975 v Bratislave.

Do literatúry vstúpil článkami a fejtónmi v týždenníku Dolnozemský Slovák a po návrate z Nového sadu poviedkami v Národných novinách. Sľubný rozbeh mladého prozaika na čas zastavila 1. svetová vojna, ktorá sa neskôr stala námetom niektorých jeho diel. Rovnako jeho tvorbu ovplyvnil aj poprevratový pobyt v Taliansku. Písal prózy zo života remeselníkov a študentov, poviedky s vojnovou tematikou i dobrodružné romány, medzi ktoré patrí román o živote Jánošíka. Jadro prínosu Jána Hrušovského do slovenskej literatúry tvoria najmä jeho novelistické zbierky, v ktorých sa snažil o nastolenie novej problematiky a nových námetov.

O svojej novele Muž s protézou sa vyjadril: „Prv než som dal túto prácu do tlače, uznal som za vhodné rozpovedať jej obsah svojmu dobrému priateľovi a prísnemu sudcovi, ktorého mienku si nadovšetko vážim. Vyčítal mi, prečo sa pohybuje môj dej v cudzom, navyše ešte v rakúskom prostredí, ktoré je nášmu cíteniu a celému nášmu myšlienkovému svetu úplne vzdialené. Bolo by vraj primeranejšie, keby som dej nechával odohrávať našimi ľuďmi v našom prostredí. Na to by som mohol odpovedať, že vec sa odohrala v Rakúsku a ja sa teda musím držať pravdy. Myslím však, že urobím správnejšie, keď odpoviem, že nemá naprosto žiaden význam, či sa vec odohrala tam alebo tu, zápisky Maximiliána Seeborna pokladám za ľudský dokument, ktorý nemá s nacionálnou chúlostivosťou nič do činenia a zaslúži si, aby nebol na úkor spoločnosti pozmeňovaný. Nezmieňujem sa o celej veci preto, že by som svojej práci pripisoval nejakú dôležitosť a zvláštnu cenu, ide mi jedine o to, aby konečne aj u nás bola vyslovená zásada absolútnej nezávislosti beletrie od panujúcich politických predsudkov.“

Prehľad tvorby: Zo svetovej vojny (1919); 2. vydanie pod názvom Stála vojna stála (1971)
Takí sme boli. . . (1920)
Pompiliova Madona (1923)
Muž s protézou (1925)
Zmok a iné poviedky (1925)
Dolorosa (1925)
Peter Pavel na prahu nového sveta (1930)
Jánošík (1934)
Dráma na ostrove (1935)
Búrka nad Devínom (1936)
Verný hrdina (1936); 2. preprac. vydané pod názvom Javorový generál (1968)
Prízrak (1941)
Sprisahanie proti svetu (1942); 2. preprac. vyd. pod názvom Ruže a trón(1969)
Starý Martin v živote a ľuďoch (1947)
Stalo sa v našom mestečku (1957)
Kariéra(1961)
Pohroma (1962)
Umelci a bohémi (1963)
Čarovný kľúč (1966)
Rákócziho pochod (1968)
Povesť o dvoch železných dvoroch (1972)
Rozmarné poviedky (1974)
Výbery: Pompiliova Madona a iné rozprávky (1956)
Pompiliova Madona a iné prózy (1966)
Prípad poručíka Seeborna (1976)
2. Obsah

Novela sa skladá z dvoch častí:
1. Na úvod
2. Rozpráva Seeborn

1. Na úvod: Prvá časť je tvorená autorovými spomienkami na poručíka Seeborna, s ktorým bojoval na benátskom fronte počas 1. svetovej vojny. Seeborn bol veľmi uzavretý človek, často menil nálady, aj preto ho ostatní vojaci volali barón Rébus. Autor spomína i na jeho hrdinské činy počas bojov, kedy sa vrhol na nepriateľa len s bičíkom a nepriateľ, prekvapený jeho odvahou, sa vzdal bez boja. Seeborn zomrel 17. novembra 1917 na sklonku rakúsko – uhorskej ofenzívy proti Talianom. Padol len sedem krokov od Talianmi obsadeného územia vo chvíli, keď sa len s hŕstkou vojakov rútil na nepriateľský guľomet. V poslednej chvíli ešte kričal na autora, aby mu pomohol, no ten už nemohol, lebo Seeborn utrpel smrteľný priestrel brucha. Na druhý deň preberal autor Seebornovu pozostalosť. Zanechal po sebe iba pár osobných vecí, medzi ktorými bola ženská fotografia a tenká, husto popísaná knižka: Seebornove zápisky. Autor bol veľmi prekvapený, lebo nikdy nevidel poručíka písať, nebol žiadny sentimentalista a o živote sa vyjadroval až príliš drsno.

„Že si Seeborn viedol zápisky, bolo mi prekvapením. Po prvé, nikdy sme ho nevideli písať a po druhé, sám sa vysmieval práporčíkovi Nikimu, ktorý si svedomito zapisoval do knižočky udalosti dňa.“ Autor si knižku nechal a ostatné veci poslal Seebornovej rodine, lebo tak si to Seeborn želal. Seebornove zápisky nie sú kompletné, chýba im začiatok; stránky pravdepodobne vytrhol v zúrivosti sám Seeborn. Autor podáva tieto zápisky len s nepatrnými opravami.

2. Rozpráva Seeborn: Druhú časť tvoria samotné zápisky poručíka Seeborna.
c. a kr. poručík Maximilián von und zu Seeborn žije so svojou priateľkou, herečkou Ernou. Seeborn si namýšľa, že má namiesto srdca protézu, vďaka ktorej je obrnený voči všetkým citom, predovšetkým voči láske. Pri prechádzke pozdĺž delostreleckých kasární stretáva svoju dávnu lásku, Mínu z Riedenburgu, ktorú nevidel celý rok.

„Prechádzka pozdĺž delostreleckých kasární. Zmrákalo sa, vzduch bol vlažný, cigara dobrá, v jazere kŕkali žaby. - Seeborn! – volal na mňa niekto za chrbtom. Hlas, ktorý ma kedysi sladkou muzikou uspával, hlas obostretý ľahunkým závojom, hlas teplý, mäkko sa vlniaci... Obrátim sa a vidím Mínu rýchlo za mnou kráčajúcu.“ (3)

Po ich stretnutí sa v Seebornovi začali prebúdzať dávno pochované city, ktoré sa však vďaka predchádzajúcemu sklamaniu a nove protéze zmenili na hlbokú nenávisť a túžbu po pomste. Seeborn sa začne s Mínou stretávať čoraz častejšie a v jeho hlave sa zrodí dokonalý plán pomsty. Túži iba po jednom – vrátiť Míne všetko utrpenie, ktoré musel kvôli nej prežiť i s úrokmi. „Vidíš Mína, teraz mi šľahla nádherná myšlienka mozgom. Čo za skvostná myšlienka! Uskutočním ju s bezohľadnou dôslednosťou a vypočítavo, ako dravec. Na franforce rozdriapem tvoju úbohú, smutnú dušu a prisahám ti, že kochať sa budem v tvojich trýzniach.“(4)

Jedno popoludnie, keď sedel i s Ernou v kaviarni, pri vedľajšom stola zbadal Mínu so svojím snúbencom, advokátom dr. Viliamom Schroderom. Ten je vďaka chorobe oslobodený od vojenskej povinnosti. S Mínou sa stretávajú čoraz častejšie, až jedného dňa mu oznámi, že kvôli nemu zrušila svoje zasnúbenie s dr. Schroderom. Seeborn musí neustále myslieť na Mínu, no taktiež na vojnu, ktorá ho kruto poznačila. Spomenul si na príhodu s kadetom Matejom Pongauerom. Pongauer si večer pred útokom začal písať závet. Ostatní vojaci sa ho pýtali, prečo sa rozhodol písať závet práve teraz. On im však povedal, že predtým nemal potrebu to urobiť, lebo vedel, že nepadne. Teraz má však predtuchu, že sa už z frontu domov nevráti. Kadet Pongauer na druhý deň skutočne zomrel. Odvtedy začal aj Seeborn veriť na predtuchy.

„Pokiaľ ide o mňa, doteraz som ešte nikdy nemal myšlienku na smrť. Jednoducho, necítil som takú potrebu, nehlásila sa vo mne. I v tých najťažších chvíľach bol som si istý... áno, ťažko to vysvetliť. Slovom, vedel som, že sa mi nič nestane."

Seebornov vzťah s Ernou začal pomaly, ale isto chladnúť. Keď Erna odišla za rodičmi na návštevu, cítil sa voľný a potajomky dúfal, že sa už nevráti. Seeborn opäť pokračoval vo svojich nekalých plánoch. Postupne si začal získavať Mínu na svoju stranu, stretávajú sa čoraz častejšie. Nepociťuje však skutočnú radosť z Míninho záujmu, bráni mu v tom protéza. Sám seba prirovnáva k zbytočnému človeku Pečorinovi, hrdinovi z Lermontovovho románu Hrdina našich čias. V sne sa so svojím vzorom stretáva.
Najskôr nevie, kto je tento záhadný cudzinec, no po chvíli zisťuje, že je to Pečorin. Seeborn rozprával Pečorinovi celý svoj príbeh, sklamanie v láske, opísal mu i operáciu, pri ktorej mu dobrí lekári vyoperovali srdce a namiesto neho mu do hrude vsadili tichú kovovú protézu, čím sa stal podobným Pečorinovi. Pečorin mu ale neveril, tak mu chcel Seeborn protézu ukázať. Roztvoril hruď, no namiesto protézy vytiahol živé, tlčúce, krvácajúce srdce. Zahanbený a zničený odhodil srdce do krovia a prosil Pečorina, aby ho pustil za Mínou. Ten ho však pustiť nechce a zhodí Seeborna do priepasti. V tej chvíli sa Seeborn prebudil.

„- Vidíš ho? Vidíš? - tancoval okolo mňa a pchal mi pod nos svoje krvácajúce srdce, ktoré bolo nervami a žilami spojené s vnútrom hrude. Tu ma zrazu prešla všetka hrôza a divým som sa stal teraz ja. Strašný hnev ma zachvátil nad veľkým sklamaním. Veď som naisto rátal s jeho protézou.“

Na druhý deň dostane list od bývalého snúbenca Míny z Riedenburgu, v ktorom dáva Seebornovi jasne najavo, že i napriek rozchodu s Mínou jej bude vždy nablízku, aby chránil jej česť. Medzičasom sa Erna vrátila z návštevy a do uší sa jej dostali klebety o vzťahu medzi Seebornom a Mínou. Začína žiarliť, čo ešte viac prehlbuje priepasť v ich vzťahu. Rovnako žiarli i mína na Ernu. Seeborn sa musí rozhodnúť medzi dvoma ženami, a preto okamžite prerušuje vzťah s Ernou. Erna sa ho snaží ešte prehovoriť a obnoviť ich vzťah, no nakoniec odchádza z bytu i zo Seebornovho života.

„Oj, už dávno sme čakali na tento deň, ktorého príchod bol neodvratný, veď všetky príznaky hovorili o jeho blízkom príchode. Len to sme nevedeli, že bude tak chabo dramatický a že budeme musieť hrať komédiu, aby sme z akejsi hanby pred sebou zakryli chatrnosť našich citov.“

Seeborn si hneď na druhý deň zmenil izbu, kde mu nič nepripomínalo minulosť a hlavne Ernu. Seeborn dostal náhle rozkaz v ktorom stálo, že ho odvelili na front. Mína túto správu znášala dosť ťažko, čo naopak Seebornovi spôsobovalo ohromnú radosť. 17. júna 1917 sa konečne stalo to, na čo Seeborn už dlho čakal. Od rána prenasledovala Seeborna predtucha o Míninej návšteve. Preto vyzdobil svoju izbu, kúpil dokonca i konvalinky, Mínine obľúbené kvety, ktorých vôňa mu ju vždy pripomínala a netrpezlivo čakal na jej príchod. Mína skutočne večer prišla a prvý raz sa oddala Seebornovi z čistej lásky. Seeborn ale necítil to isté a celý milostný akt bral iba ako zadosťučinenie a ako ďalší z nástrojov pomsty.

„Hehe, tu je celá, celučká. Pasiete sa pohľadom víťaza na jej úbohej bezradnosti, prežívate celú rozkoš deptateľa. Rastiete do výšky. Naberáte ohromné dimenzie. stávate sa bohorovným. A súčasne horíte brutálnou nedočkavosťou vrhnúť sa na ľudskú šelmu, zdeptať a rozgniaviť to nádherné biele telo, vtopiť sa doň a zaniknúť akosi nadobro...“

Pred odchodom na front sa Seeborn zúčastnil na špiritistickom sedení v krčme U čierneho orla. Tento zvyk sa ujal v kádri a rituály sa konajú pred každým odchodom na front. Zúčastniť sa ho musí každý vojak. Rituál spočíval v tom, že duch, ktorého vyvolali veštil vojakom, ako dopadnú v bojoch. Najobľúbenejším duchom bol Metamon, ktorý nikomu neuprel medaily a často veštil pohodlnú smrť v perinách. Vyvolali ho i ten večer. Keď prišiel rad na Seeborna, zrazu sa otvorili okná, vietor zahasil lampu a stôl, za ktorým sedeli vojaci sa rozbil, ostala z neho iba kôpka trosiek uprostred izby. V tej chvíli si Seeborn uvedomil, že jeho život a pomsta sa pomaly napĺňajú. Mína začala navštevovať jeho izbu čoraz častejšie. Spočiatku sa tešil na noci a chvíle strávené so svojou milenkou Mínou.

Jeden večer sa však všetko zmenilo. Keď vstúpil do izby a uvidel stáť Mínu v jeho izbe, protéza v jeho srdci spôsobila, že všetka radosť z neho vyprchala. Rozzúrený začal Míne rozprávať pravdu o sebe, o protéze, o pomste, zosypal na ňu všetku svoju nenávisť. V tej chvíli konečne pochopil, ako sa cíti človek s protézou – bol úplne izolovaný od okolitého sveta. Pochopila to i Mína z Riedenburgu. Dielo pomsty bolo dokonané. O dva dni po tomto incidente čítal Seeborn v novinách článok o smrti Wilhelminy z Riedenburgu, ktorá zomrela na srdcovú porážku.

„Ako bolo na súdnej pitve zistené, ide o náhlu srdcovú porážku, ktorá nebohú pri prechádzke krásnym lesom prekvapila a ihneď usmrtila.“

Seeborn ale necítil úplne nič. Pri prechádzke po salzachskom lese, kde našli Míninu mŕtvolu, stretol Seeborn advokáta Schrodera, ktorý ho vyzval na súboj. Seeborn súhlasil, no aby ani jedného nepovažovali za vraha, dohodli sa, že budú losovať. Koho meno vyžrebujú, ten sa sám zastrelí. Los padol na Schrodera. Seeborn odišiel z lesa a počul, ako sa zo Schroderovej zbrane ozval výstrel.

„Vrátil som sa chodníčkom k rieke. Keď som vystupoval na násyp, padla v lese suchá rana. Bol to nádherný chlapík, ten advokát Schroder.“
V deň Seebornovho odchodu na front sa konal aj pohreb Míny z Riedenburgu. Počas cesty mal Seeborn tú istú predtuchu ako kedysi kadet Pongauer a bol celkom pokojný.

„Dnes v noci, keď sme prechádzali cez brixenskú stanicu a všetci kamaráti hlboko spali, prikvačilo ma sčista-jasna to isté, čo kedysi kadeta Pongauera a neskôr poručíka Wellera. Mám v srdci sladkú istotu, že nájdem, čo hľadám. Aký som pokojný...“

3. Štruktúra analyzovaného diela

3.1. Ideovo – tematický plán

3.1.1. Časopriestor

Dej sa odohráva v Salzburgu, v priebehu roku 1917, kedy vo svete zúrila 1. svetová vojna

3.1.2. Téma

Zobrazenie krajných polôh dezilúzie a chýbajúcej morálky počas 1. svetovej vojny prostredníctvom osudov poručíka Maximiliána von und zu Seeborna.

3.1.3. Motívy

srdca - protézy: Je to hlavný motív celého diela. Zobrazuje morálny úpadok človeka, ktorý si nechal vyoperovať srdce a nahradil ho kovovou protézou. Lekárska veda si v tej dobe nevedela predstaviť možnosť transplantácie srdca. Srdce predstavovalo schránku všetkých citov a duše človeka. Ľudská bytosť bez srdca je iba telesná schránka, obal bez “náplne“. Ide tu o kontrast medzi citmi, morálkou a láskou v srdci, v porovnaní s absolútnou absenciou morálky, ktorú spôsobuje prítomnosť protézy. Autor tak obrazne priblížil situáciu, odohrávajúcu sa v srdciach mnohých ľudí, ktorí po 1. svetovej vojne stratili všetky ideály a vieru v dobro spoločnosti. Aby sa ubránili ďalšiemu prípadnému sklamaniu, stali sa necitlivými voči problémom iných.

lásky: Prejavuje sa hlavne vo vzťahu míny a Seeborna. Mínina láska je čistá a vrúcna, ona je ochotná urobiť pre ňu všetko. Na druhej strane až sadistická láska Seeborna, ktorá sa rozvíja vďaka prítomnosti protézy v jeho srdci. Kedysi Mínu i on miloval skutočnou a čistou láskou, no tá sa stratila vo chvíli, keď ho Mína pred rokom opustila. Vrúcnu a nesebeckú lásku pociťuje k Míne advokát Schroder, túži po tom, aby bola šťastná, i keď to možno bude bez neho.

pomsty: Seeborn túži oplatiť Míne bolesť, ktorú mu ich rozchodom spôsobila, preto pripravuje plán dokonalej pomsty. Chce ju úplne psychicky zničiť rovnako, ako zničila ona jeho. Myšlienke na pomstu zasvätil celý život, nedokáže rozmýšľať nad ničím iným. Paradoxne sa nástrojom jeho pomsty stáva práve láska.

nenávisti: Poručík Seeborn nenávidí Mínu, lebo mu veľmi ublížila, nenávidí Ernu, lebo ho zväzuje, nenávidí vojnu, lebo v nej stratil ideály, nenávidí spoločnosť a všetkých ľudí v nej, lebo ho nechápu, lebo sú takí istí ako on – zlí, skazení, pomstychtiví a bezohľadní. Jeho obrovskú nenávisť taktiež spôsobuje protéza namiesto srdca, ktorá mu nedovoľuje odpúšťať hriechy minulosti a tešiť sa z prítomnosti.

vojny: Nachádzame ho pri Seebornovych spomienkach na zážitky z frontu, no vojna je i každodennou súčasťou jeho života. Najväčším nedostatkom vojny je, ako vplýva na obyčajných ľudí – strácajú všetko, čomu verili; vojaci na frontoch nebojujú za ideály, len o prežitie. Vojna zdevastovala krajinu a milióny sŕdc nahradila protézami.

smrti: Prejavuje sa hlavne v závere príbehu, kedy zomiera Mína Schroder a nakoniec i samotný Seeborn, ktorý zomrie vnútorne – prostredníctvom protézy a neskôr vo vojne.

3.1.4. Rozprávač

1. časť – Na úvod: - rozprávanie v 1. osobe (ja - rozprávanie) - subjektívny rozprávač
- rozprávača predstavuje autor – Ján Hrušovský

2. časť – Rozpráva Seeborn: - rozprávanie v 1. osobe (ja - rozprávanie) – subjektívny rozprávač
- rozprávačom je Seeborn

3.1.5. Postavy
Maximilián von und zu Seeborn: c. a kr. poručík Maximilián von und zu Seeborn prežil vo svojom živote veľa bolesti a sklamania, preto sa takpovediac “obrnil“ voči okolitému svetu, aby už nemohol znova zažívať utrpenie. Nahovoril si, že mu vyoperovali srdce a namiesto toho mu do hrude vložili protézu, vďaka čomu sa stal úplne necitlivým človekom.

„Lebo zamenil som srdce za protézu a žije sa mi lepšie než predtým s tým bláznivým, náladovým krámom.“

Žil dvojtvárnym životom: spoločnosť ho považovala za tichého, pokojného a rozvážneho vojnového hrdinu, statočného vojaka, ktorý je vždy ochotný pre dobro spoločnosti a ostatných ľudí riskovať vlastný život. Jeho myšlienkové pochody ale zostali pre ostatných utajené, vojaci z jeho jednotky ho preto začali volať barón Rébus.

„Raz vážny, uzavretý, potom bez všetkého prechodu veselý, zhovorčivý, o chvíľku roztúžený, hneď zas roztržitý, až mrzutý... Jedným slovom človek nepredvídateľných nálad, netušených hĺbok a nepreniknuteľných tajov. Jeho chrabrosť bola bezpríkladná a mužstvo ho zbožňovalo s tou dojemnou láskou, ktorá robí v bitke i z tej najchabejšej chásky neohrozených hrdinov.“

Vnútorne pociťoval obrovskú ľahostajnosť voči celému svetu, v ktorom videl len zlo, skazu a nenávisť a týmto hodnotám prispôsoboval i svoj život, čo sa mu vďaka protéze úspešne darilo. Rovnako ako otrasné zážitky z vojny ovplyvnilo jeho konanie sklamanie v láske k Míne, ktorá ho opustila z vypočítavosti. Seebornovým vzorom sa stal Pečorin, hrdina z Lermontovovho románu Hrdina dnešných čias, s ktorého filozofiou sa sám stotožňoval.

„A prečo chcem byť Pečorinom? A prečo je to skvostnou myšlienkou?“

Stala sa z neho bytosť uzavretá pred svetom, celý svoj život sústredil na jedinú vec – pomstu. Myšlienka, že sa Míne odplatí za bolesť, ktorú mu spôsobila, sa stala jediným zmyslom jeho života.

„Myslím na to, ako uteká čas a ako sa blíži hodina, v ktorej dovŕšim svoje nádherné dielo. Obdivujem sám seba, že som taký pokojný a necítim nijakú nerozhodnosť. Ibaže na to neprestajne myslím, áno, celý čas myslím na tú blížiacu sa hodinu a predstavujem si všetko vo veľmi jasných farbách.“

Celkový jeho pohľad na ženy bol veľmi negatívny, bral ich iba ako hlúpe a bezvýznamne plemeno, bezcitné pokušiteľky mužov, čo sa odrážalo i na jeho vzťahu k Erne.

„Ó, ženy! Ó, dych pravekov! Ó, matky, manželky, milenky, dcéry i vy všetky ostatné neznáme: vanie z vás puch diluviálnych húštin, z ktorých ste sa blížili šelmovitým krokom, plné krásnych i strašlivých inštinktov, neľútostné, bezcitné a milosti neznajúce. Vo vašich pohľadoch sa kmitajú záblesky prašelmy, vaše červené pery chutia teplou krvou, ostrosť vašich bielych zúbkov pripomína nemilosrdný chrup ostrovida, vo vlnistých záhyboch vášho úsmevu sa skrývajú všetky rozkoše neba i hrôzy inferna, vaše ružové nozdry sa chvejú neznámymi vášňami, z uspávajúcej melódie vašej reči vyznieva šum vzdialených pravekov, hladkosť vášho bieleho tela vynucuje si predstavu číhajúcej zmije, narkóza vašich sladkých bozkov preniká nám do najskrytejších hĺbok, vaše mäkké objatie zatracuje i vykupuje...“

Aj on však niekedy podľahol krásam ženského tela a láske, no v tom okamihu sa opäť začal prejavovať vplyv protézy.

„Áno, vysvetliť som jej chcel, ako strašne, priam na smrť ju ľúbim, ja, človek s protézou namiesto srdca. Moje „výpočty“? Na smiech. Celý čas som o nich nevedel. Ako keby mi boli vymizli z mozgu. Ako keby nikdy ani neboli. Ohlásili sa len vtedy, keď som roztvoril dvere a videl prostred izby stáť Mínu s rozpustenými vlasmi. Či vo mne náhle všetko nestvrdlo? Nie, nie, nesprávne hovorím. Niečo iného sa stalo so mnou: keď som vkročil dnu a zavrel za sebou dvere, ako keby mi niekto cudzí surovým násilím vytrhol z najtajnejších hĺbok to moje vlastné „ja“ a sám vstúpil dnu na jeho miesto – hovorím „niekto cudzí“, avšak predsa dávno povedomý...“

Po vykonaní pomsty a po Míninej smrti, zabil v sebe aj poslednú nádej na šťastie a lásku. Teraz sa stal skutočne prázdnym a „zbytočným človekom“ ako jeho vzor Pečorin, zostala z neho len telesná schránka bez citu a záujmu o svet okolo seba.
„Áno, som teda už naozaj človekom s protézou namiesto srdca, a ak som o tom niekedy pochyboval, dnes už niet nijakých pochybností. Ó, teraz by som si už smelo mohol rozorvať hruď pred nočným návštevníkom z Kaukazu...“

Mína z Riedenburgu: Wilhelmina z Riedenburgu pochádzala z bohatej a vysoko váženej rodiny. V minulosti ukončila svoj vážny vzťah so Seebornom kvôli vypočítavosti a onedlho na to sa zasnúbila s advokátom Schroderom. Táto cudná, nežná a krásna mladá žena však ešte stále prechováva k Seebornovi hlboké city, preto po ich opätovných stretnutiach zruší zásnuby a oddáva sa láske. Neustále žiarli na Ernu, s ktorou Seeborn ešte stále žije.
„Áno, všetko bolo ako predtým, len v Míninom srdci nastal sladký pokoj a tichá radosť z najnovšej lásky c. a kr. poručíka Maximiliána von und zu Seeborna. Úplnú blaženosť Wilhelminy z Riedenburgu ruší už len tá malicherná, ale v jej očiach veľmi dôležitá okolnosť, že znovunájdený miláčik...hm... jednoducho povedané, že tento mladý človek ešte vždy spáva s hviezdou soľnohradskej činohry, s tou protivnou Ernou, v jej očiach veľkou hriešnicou.“

Naivne verí v skutočnú lásku medzi Seebornom a ňou, netuší, že jeho city nie sú také čisté ako jej. Rozhodne sa preto oddať Seebornovi nielen dušou, ale aj telom. Stáva sa jeho milenkou.

„Biela, nádherná panna! Aký to zázrak! Celá izba sa kúpala v jase, keď sa jej z pliec zviezla i batistová košieľka a obnažila Mínino nežné, panensky tvrdé telo. Ohromné! Vidieť prvýkrát milenku v telesnej nahote, a to ešte milenku takých skvelých, dokonalých tvarov, takých elegantných línií, akou je Mína z Riedenburgu, ktorej históriu tu zaznačujem.“

Keď sa dozvedá, že Seeborn, ktorého tak veľmi ľúbi, ju iba využil, aby vykonal svoju pomstu, zrúti sa jej celý svet.

„A Mína z Riedenburgu? Bledá ako plátno hľadel tak smutne, tak nevýslovne smutne na mňa, že moja zúrivosť dosiahla stupeň nepríčetnosti.“ „A ona ešte vždy neprehovorila ani slovo, ani sa nebránila.“

Po tvrdom precitnutí nakoniec zomiera symbolicky na “zlomené srdce“ – teda na srdcovú porážku.

Erna: Seebornova priateľka, s ktorou žije v spoločnom byte, je herečkou, hviezdou soľnohradskej činohry.

„Ernin úspech bol skvelý. Štyrikrát ju vyvolali pred rampu a vo svojom ostužkovanom, fantastickom kroji je skutočným škovránkom. I kytice jej hádzali k nohám mladí nadšenci a starí paralytici v lóžach.“

Miluje Seeborna a rovnako ako Mína na neho veľmi žiarli. Jej krása a šarm priťahujú pohľady mnohých mužov, už z jej povolania vyplýva, že býva rada stredobodom pozornosti.

„Prechádzame sa po nástupišti a Erna rozkladá rukami, ako asi pocestuje, ako sa bude nudiť a ako jej bude ľúto. Mnohé zraky premeriavajú Erninu postavu a odhadujú v duchu rozkoš, ktorú vie poskytnúť. Najmä starý plukovník delostrelectva je bezočivý a zíza Erna celý čas do tváre. Erna to zbadá a zamračí sa. Ja sa však neklamem. Keby to bol mladý poručík od dragúnov, iste by sa nemračila.“

Keď nakoniec ich vzťah stroskotá, obaja vedia, že to všetko bola iba fraška, rovnako ako ich láska bola len pretvárka, preto rozchod znáša veľmi ľahko.

Viliam Schroder: Advokát a snúbenec Míny z Riedenburgu, ktorý sa vďaka svojej chorobe vyhol vojne.

„Pekný chlapík, tento advokát Schroder. Tvrdý, svalnatý, dobre urastený, ba až niečo prirobustný. Myslím, že by som mohol na neho žiarliť, keby nie protéza namiesto srdca – a tá hrozná prietrž. Lebo ozaj mal prietrž, nemožný bol Mínin snúbenec. “

K Míne cíti ozajstnú lásku a aj po ich rozchode sa snaží chrániť ju a byť jej vždy nablízku.

„Rozhodnutím slečny Wilhelminy z Riedenburgu nemám viac práva miešať sa do jej súkromných záležitostí. Nemôže mi však zabrániť ani slečna Wilhelmina z Riedenburgu, aby som s hlbokou účasťou nenasledoval jej ďalšie osudy. Pretože viem, že zmenu v životnej dráhe slečny Míny z Riedenburgu zapríčinila len Vaša prítomnosť, dovoľujem si Vás upozorniť, pán poručík, že ak sa nezachováte voči slečne Wilhelmine z Riedenburgu tak, ako sa svedčí na gentlemana a dôstojníka, vyvodím z toho konzekvencie.“

Po Míninej smrti sa snaží očistiť jej pamiatku, preto sa vyberá za Seebornom a vyzve ho na súboj. Los padne na neho, preto sa sám zastrelí vlastnou zbraňou.

kadet Matej Pongauer: Mladý vojak, ktorého príbeh ovplyvnil aj poručíka Seeborna. Pred svojou smrťou mal predtuchu, že sa už domov z frontu nevráti. Nikto mu nechcel uveriť, no keď na druhý deň zahynul v boji, ostatní vojaci vrátane Seeborna prestali brať predtuchy na ľahkú váhu.
Autor: Postava autora, teda Jána Hrušovského sa objavuje len v prvej časti diela. Objasňuje Seebornov príbeh, je akýmsi sprostredkovateľom Seebornovych zápiskov. Slúžil so Seebornom na vojne a bol posledným človekom, ktorý videl Seeborna živého, no už ho nemohol zachrániť.

Pečorin: táto postava je iba symbolická. Seeborn sa s ním stretáva iba vo sne, je jeho vzorom a stelesňuje všetky upadajúce hodnoty nielen Seeborna, ale aj celej spoločnosti. Je typom prázdneho a “zbytočného“ človeka.

major Hanse: Starý chlipník, tučný a ohavný chlap, ktorý si rád vypije a v každej žene vidí len pobehlicu. Keď začne hovoriť zle o Míne, má spor so Seebornom.

3.1.6. Konflikt

1. Medzi postavami: - Seeborn má konflikt s majorom Hansem, ktorý urážal Mínu z Riedenburgu.
- Seeborn sa dostáva do sporu s bývalým Míniným snúbencom, advokátom Schroderom. Po Míninej nečakanej smrti chce Schroder očistiť Míninu pamiatku, preto vyzval Seeborna na súboj. Aby ani jeden nemali problémy so zákonom, rozhodli sa žrebovať. Koho určí los, ten sa zastrelí. los padol na Schrodera, ktorý následne spáchal samovraždu.
- Konflikt medzi Seebornom a Ernou spôsobili znovu prebudené city k Míne a túžba po pomste, ktorá sa dala uskutočniť len tak, že si Míninu lásku prikloní na svoju stranu. Vyústilo to do ukončenia ich vzťahu.
- Konflikt medzi dvoma ženami, mínou a Ernou, ktoré obe milujú toho istého muža – a tým je Seeborn.
- Mína a Seeborn sa dostávajú do konfliktu, keď ho Mína z vypočítavosti opusti a tak isto v závere, kedy vyjde najavo Seebornova nenávisť k Míne. Mína túto skutočnosť nedokáže zniesť, zomiera náhle na srdcovú porážku.
- Mína sa rozhodla zrušiť zásnuby s advokátom Schroderom, čím sa obaja dostali do konfliktu.

2. So spoločnosťou: Mína sa po rozchode s advokátom Schroderom i napriek všetkým okolnostiam rozhodla pokračovať v nereálnom vzťahu s poručíkom Seebornom.

3. Vnútorný: Seeborn zvádza neustály boj so sebou samým. na jednej strane mu protéza nedovoľuje cítiť ľútosť, či lásku, no na druhej strane sa začína objavovať znovu nájdená láska k Míne. protéza je však silnejšia a tento bezcitný stroj mu nakoniec určí cestu, ktorou sa má vybrať.

3.1.7. Ideový rozbor, posolstvo

Hrušovský chce poukázať na ľudskú bezohľadnosť a ľahostajnosť. Po vojne nastáva úplný rozvrat morálky a hodnôt spoločnosti ako aj človeka samotného. Vojna nespustošila len krajinu, zanechala hlbokú stopu v srdciach nielen miliónov vojakov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí prestali veriť v hodnoty ako láska, odpustenie, či súcit.

„Svet sa ide vyvrátiť od základov, štáty zanikajú, spoločnosť sa rúca, áno, dejú sa veci úžasné, ohromujúco príšerné, celé ľudské pokolenie zachvátilo šialenstvo vzájomného vraždenia, za najvyššiu cnosť sa pokladá čím väčšie krviprelievanie, státisíce denne hynú na všetkých svetových frontoch – a ja to všetko nepozorujem, pre mňa je to všetko bezvýznamné, ľahostajné, ako keby ani nejestvovalo a mňa sa už vôbec netýkalo. Áno, necítim s tým všetkým nijakú vnútornú spojitosť.“

3.1.8. Významové zafarbenie diela

Významové zafarbenie diela je tragické.

3.2. Kompozičný plán

3.2.1. Kompozičný postup

V diele autor využíva v prvej časti retrospektívny kompozičný postup a v druhej časti nachádzame kronikársky kompozičný postup s prvkami retrospektívy, čo môžeme pozorovať napríklad pri Seebornovych úvahách a spomienkach.
3.2.2. Horizontálne členenie textu

Novela Muž s protézou sa skladá z dvoch kapitol: 1. Na úvod
2. Rozpráva Seeborn , ktoré sa ďalej členia na odseky.

3.2.3. Fázy sujetovej organizácie

1. expozícia (úvod): Autorove objasnenie Seebornovho príbehu, jeho smrť a posledná vôľa, ktorej konateľom je samotný autor.

2. kolízia (zápletka): Stretnutie Míny a Seeborna po roku od ich rozchodu, následné zrušenie zásnub a Seebornova chorobná túžba pomstiť sa Míne .

3. kríza (vyvrcholenie): Seeborn naplnil svoj plán pomsty – získal si Míninu lásku a prinútil ju, aby sa mu oddala dušou i telom.

4. peripetia (obrat v deji): Mína spoznáva Seebornovu pravú tvár, zisťuje, že jeho láska nebola skutočná, išlo mu iba o pomstu.

5. rozuzlenie (záver): Mínina smrť; súboj medzi Seebornom a Schroderom, kedy zomiera advokát Schroder a Seebornova predtucha o smrti.

3.2.4. Vertikálne členenie textu

pásmo rozprávača: rozprávač je subjektívny
pásmo postáv: tvoria ho dialógy medzi postavami a vnútorné monológy

3.3. Jazykový plán

3.3.1. Príznakové jazykové prostriedky

Hrušovský využíva takmer všetky vrstvy slovnej zásoby, prevažuje spisovný jazyk. Nájdeme tu slová štylisticky neutrálne a množstvo citovo zafarbených slov.

3.3.2. Figúry

apoziopéza: „Už počul ojedinelé posmeľujúce výkriky, videl napriahnuté ručné granáty, zašľahal i plameň z ústia pušky... ešte krátky okamih života...“
„Napochytre spravené drôtové prekážky boli kanonádou už nadobro rozhádzané, strojové pušky štekali len pozriedka, praskanie pušiek ustávalo...“
„Dobrý, úbohý barón Rébus... A nadovšetko veľmi úbohý...“

elipsa: „Cigary sme si svorne podelili, knižočku som si nechal – tak bolo určené na poslednej strane – a ostatné veci som poslal na udanú adresu.“

epifora: „A tento tu, naozaj, tento bledý, hrobom páchnuci cudzinec nemohol byť nik iný než Pečorin! Môj veľký, nemilosrdný Pečorin! Strašný Pečorin!“

anafora: „Urážajú ma Ernine gestá, uráža ma jej náhly spád hlasu, uráža jej smiech, jej spôsob reči, jej chôdza.“

paradox: „Tá nepochopiteľná, ohavná perverzita spôsobiť komusi blízkemu bôľ, kochať sa v jeho slzách, sýtiť sa pohľadom na duševnú trýzeň, tešiť sa potlačenými vzdychmi – a sám týmto bôľom bezhranične trpieť, súčasne však nájsť najvyššiu rozkoš vo vlastnom utrpení.“
rečnícka otázka: „Ó, Mária bola skvelé dievča, či mi ju nezávidel celý pluk?“
„Či to nie je dostatočná príčina na úprimné vydýchnutie?“

inverzia: „Všetko, všetko obstrihnete, podľa svojich filigránskych rozmerov: myšlienky, túžby, snahy, sny, plány, ideály... v mene veľkej, samospasiteľnej lásky, len aby ste nás mohli čím ľahšie a bezpečnejšie strážiť, áno, len preto to robíte!“

3.3.3. Trópy

metafora: „Lebo toto bol deň, v ktorom mi bolo milosrdným a zároveň milosť nepoznajúcim osudom dopriate vyprázdniť kalich najvyššej a najhroznejšej rozkoše do poslednej kvapky, až po dno...“
„ Na mesto sa spustilo z plamenných nebies tupé ticho, ktoré akoby pochovalo všetky známky života.“
„Takéto urážky sa obyčajne do smrti neodpúšťajú, ženú krv do líc už iba pri spomienke, zmenia náklonnosť v najdivokejšiu nenávisť a vyvolávajú bezohľadnú pomstu.“

epiteton: „Ale ja mám vždy akúsi nepochopiteľnú hrôzu pred nimi.“
„Daromná námaha – Míny niet.“
„Čo je to za rozkošná náhoda...“

personifikácia: „Na Mínino srdce zaľahol asi veľký smútok, lebo už viac neprehovorila ani slovo.“

hyperbola: „Vy úbohé, ničomné, egoistické a slabé plemä!“

prirovnanie: „Či ona nie je bielou, nežnou konvalinkou, ktorá je len dovtedy svieža, kým ju neodtrhnú ruky surovca?“

3.3.4. Štýl autora

Ján Hrušovský sa vo svojej novele Muž s protézou zameral hlavne na psychologizáciu postáv. Dopodrobna vykreslil i tie najmenšie detaily v psychike človeka zničeného vojnou a vlastným sklamaním v láske. Myslenie človeka zobrazuje miestami drsne, no veľmi realisticky. V myšlienkach jedného človeka zobrazuje absenciu morálky po 1. svetovej vojne, celkový citový a duševný úpadok človeka ako jednotlivca i celej spoločnosti. Pri zobrazovaní využíva množstvo figúr a trópov, ktoré v texte neplnia iba estetickú funkciu, no taktiež pomáhajú pri vykresľovaní charakterov hlavných postáv. Autor si taktiež vyberá zaujímavé a nezvyčajné motívy, ktoré dokáže vďaka svojmu rozprávačskému talentu bravúrne spracovať.

4. Môj názor na vybranú časť štruktúry analyzovaného diela

Po prečítaní názvu knihy Muž s protézou som si ako prvé predstavila nejakého muža, ktorý prišiel vo vojne o ruku alebo nohu. Potešilo ma, že sa moje predstavy veľmi líšili od skutočnosti. Muž, ktorý má namiesto srdca protézu. Nie ruka, ani noha, ale srdce. Táto myšlienka ma zaujala. Ako je možné, že jeden človek si môže myslieť, že mu vyoperovali srdce a miesto neho mu do hrude vsadili kovovú protézu? Nejaký blázon alebo zúfalec? Seeborn je len obyčajný človek, akých chodia po svete stovky, len už nechce znova a znova prežívať bolesť a sklamanie. I keď by ste možno odsúdili jeho správanie voči Míne, bezohľadnosť a ľahostajnosť, podľa mňa bol v podstate dobrý človek. Mal len tú svoju protézu, pretože jeho pud sebazáchovy bol silnejší ako u iných. Protéza mu vlastne umožňovala prežiť v čase, kedy ľudia bojovali nezmyselnú vojnu a ani nevedeli, prečo. Jediný rozdiel medzi ním a hocakým iným človekom je v tom, že on si svoje chyby a slabosti dokázal priznať. Páči sa mi, ako dokázal Hrušovský vystihnúť Seebornovu povahu. Nevymenoval v jednej vete, aký bol; na každej stránke som nachádzala nové črty jeho osobnosti a veľakrát ma jeho počínanie prekvapilo, v niektorých veciach by som sa zachovala rovnako a niekedy úplne opačne. Seeborn má až príliš veľa chýb a to sa mi na ňom páči najviac, lebo práve chyby robia človeka ľudskejším. veľ hrdinovia dnes už aj tak nie sú v móde.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Hrušovský- Muž s protézou