V diele sú 3 typy zemanov:
1.Imrich Jablonský- majetný úradník, predstaviteľ konzervatívca. Má dve dcéry, nie je prístupný novým myšlienkam, chce mať viac, nechá sa opantať kapitalistom Hermanom Bauerom, nestráca však charakter a nie je zlý.
2. Kazimír Podolský- Jablonského švagor, večere trávi v herni, prišiel o všetok majetok aj ženu a stáva sa z neho ľudská troska
3.Eugen Dušan- Jablonského sused, má skromný majetok, nie je náročný, používa moderné metódy. Netúži po prepychu, vzdelaný filozofujúci zeman, patrí do inteligencie spolu s vlasteneckým učiteľom Holanom.
Vajanský vidí záchranu zemianstva v spojení s inteligenciou (sobáš Milka Holana- národnouvedomelého syna učiteľa a Ely- dcéry zemana). Najviac sympatií má Milko, ktorému je bližší čin ako národnostné horlenie. Nič si nenahovára, myslí reálne. Herman je ľahkovážny dobrodruh.

Terézia Vansová

Veľkú pozornosť zameriavala na rozvoj ženského hnutia a roku 1898 zakladá prvý časopis slovenských žien Dennica, v ktorej sa literárne prejavili také osobnosti ako Krasko, Jesenský, Roy, Rázus a iní.
Literárnu tvorbu začala veršami, ktoré pod názvom Moje piesne uverejňovala v Orle. Spočiatku je charakter jej umeleckej prózy viac sentimentálno-romantický než realistický. Sem patrí román Sirota Podhradských, viacero noviel a poprevratový román Kliatba.

Hlavnou postavou románu Sirota Podhradských je meštianske dievča Viola Podhradská, krásna a šľachetná, ktorú však prenasleduje nepriazeň osudu: zomrie jej matka, otec vyjde na mizinu a navyše ho obvinia z podpaľačstva a ubijú na smrť. Viola potom žije u ujca Vilinského, kde zažíva ústrky a málo porozumenia. Nakoniec zahoria vzájomnou láskou s najstarším Vilinského synom Imrichom a všetko sa končí dobre a šťastne, najmä keď sa celkom neočakávanou zhodou okolností podarí očistiť aj pamiatku Violinho otca.
Hlavnou postavou románu Kliatba je zvrhlý zeman Fekete, sadisticky vyvražďujúce svoje ženské obete. Aj v tomto diele sa Vansová podriaďuje súdobému literárnemu vkusu a svoj román napĺňa postromantickými náladami, krvavými dobrodružstvami a lacnou sentimentalitou.

Druhá línia Vansovej tvorby má dokumentárny základ v tom, čo sama zažila, čo počula rozprávať o svojej a manželovej rodine. Takýto pôvod majú črty a anekdotické príbehy Julinkin prvý bál, Ohlášky, Prsteň a iné. Dokumentárny podklad má aj rozprávanie Paľko Šuška, spomienkové dielo Danko a Janko, dobrodružstvá malých hrdinov i rozsiahlejšie práce Ján Vansa, Pani Georgiadesová na cestách a ďalšie. V rokoch 1893-1895 uverejnila v Slovenských pohľadoch sériu osemnástich próz pod názvom Z našej dediny. Najvýznamnejšou dramatickou prácou je jej činohra v piatich dejstvách Svedomie.

Elena Maróthy-Šoltésová

V Martine Šoltésová výrazne zasiahla do kultúrneho života. Zapája sa do činnosti spolku slovenských žien Živena, prispieva zásadnými článkami do časopisu Dennica, od roku 1910 stojí na čele časopisu Živena, ktorý má podobne ako Dennica aj literárny charakter. Prvú poviedku Na dedine publikovala roku 1881 v Slovenských pohľadoch. Ďalšia črta a poviedka sú Prípravy na svadbu a V čiernickej škole. Postupne si okrem dedinského prostredia všíma aj život panských rodín. Do tohto okruhu jej tvorby sa dostávajú novely Prvé previnenie, Popolka, Za letného večera a toto jej obdobie ,,ideálneho realizmu“ najvýraznejšie zastupuje dvojzväzkový román Proti prúdu. Výnimočné postavenie v slovenskej literatúre majú jej dvojdielne zápisky Moje deti- dva životy o kolísky po hrob. Je to kniha o deťoch, v ktorej sa vrúcny materinský cit, prenikavá schopnosť pozorovať a vidieť, výchovný takt, ale už aj vybrúsený literárny štýl spojili do vzácneho umeleckého celku. Autorka si nevedie len ,,mechanický“, ,,bežný“ denník zo dňa na deň, od príhody k príhode, ale vyberá si ich tak, aby okrem detských ,,portrétov“ mohla aspoň naznačiť to nepostihnuteľné a ťažko definovateľné vo vzťahu dieťaťa k matke, k súrodencom a vôbec k životu. Usmievavé čaro drobných detských dobrodružstiev i opravdivý hlboký smútok matky, ktorá nakoniec stratila obe deti, sú v diele stvárnené v takej ľudskej čistote ako v máloktorom inom umeleckom diele našej literatúry. Osobitnú lyrickú pôsobivosť dosahuje autorka aj využívaním džavotavej podoby detského výrazu a jeho vývinu. Kniha, ktorá je vrcholom jej tvorivého úsilia, bola preložená do viacerých európskych jazykov. Treba ešte dodať, že umelecky hodnotnejší je jej prvý diel, ktorý sa končí smrťou dcéry. Jej memoáre Sedemdesiat rokov života zahŕňajú len prvých dvadsať rokov autorkinho životopisu.
Šoltésovej literárnokritická činnosť, ktorá sa rozvinula hlavne s časopisom Živena, mala dve podoby. Prvú z nich zapĺňala starostlivosť o tvorbu jej literárnych spoločníčok, ktoré žili mimo kultúrnych centier. Druhou formou jej literárnokritickej praxe boli články- portréty autorov alebo jednotlivých diel.

Pavol Országh-Hviezdoslav

Narodil sa vo Vyšnom Kubíne. V Miškovci si osvojil maďarčinu natoľko, že sa pokúšal uplatniť svoj prebúdzajúci sa básnický talent, vidí svoje veľké vzory v tvorbe Petöfiho a Aranya. Nevie o tom, že sa dá básniť aj v materčine. V rozhodujúcej chvíli mu prichádzajú na pomoc viacerí poprední oravskí národovci, ktorí obrátili jeho pozornosť na slovenskú poéziu. Po vzniku Československej republiky (1918) sa stal členom jej prvého revolučného Národného zhromaždenia.
Spolu s Kolomanom Banšellom na jar 1871 ich pričinením vychádza almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej nastupujúcej generácie od čias štúrovcov. Okrem drámy Otčim v ňom publikoval štrnásť lyrických básní. V Orle publikoval cyklus šestnástich lyrických básní Jesenné zvuky.
Pre Hviezdoslavov básnický jazyk je typické:
-vytváranie neologizmov, ktoré majú často výrazný nečakaný charakter (ctín, hať, studný, diaľ, čar)
-do textov vkladá úvahy
-využíval:
-onomatopojické slová napodobňujúce prírodné zvuky (čľup, čvrkať, štrkať, zurkať, mukot, šústať)
-inverziu (zmenu slovosledu)
-vsuvky v zátvorkách, pomlčky, výkričníky, otázniky a priamu reč
-zvláštne častice a spojky (vyžaduje si to metrický pôdorys)