Kompletná literatúra pre 2. ročník

Literárny a kultúrny vývoj v Európe od druhej polovice 19. storočia po dvadsiate roky 20. storočia

Kultúrnu atmosféru tohto obdobia sprevádza vznikanie i zanikanie skupín, experimentov, narúšajúci sa vzťah vnútornej spätosti kultúry so spoločenskými procesmi. Osamostatňovanie a vyčleňovanie sa kultúry, vedy a umenia zo spoločenskej tradície charakterizuje podstatnú časť pohybov v kultúre, ale aj prudké napredovanie vo vede. Veda a umenie sa stali priestorom na experimenty, ktoré viedli k prehodnoteniu dovtedajších predstáv o svete, prírode, spoločnosti i človeku ako indivíduu.
Po filozofii idealizmu sa na konci storočia presadzuje vo vede pozitivizmus. Vznikol ako špecifický filozofický systém, ktorý mechanicky zahŕňal nové poznatky vedy z rokov 1850-1870. Pestoval úctu k faktu, presnému pozorovaniu a experimentu.
Na kultúrny a umelecký život v 60. a 70. rokoch 19. storočia mal nepriamy, no rozhodne nie zanedbateľný vplyv spoločensky rozporný záujem o darwinizmus. Západoeurópska literatúra riešila vzťah medzi nízkou a vysokou literatúrou. Naturalizmus otvoril ,,dvere“ do vysokej literatúry príbehom o sociálnej zvrátenosti doby, alkoholizme, telesnej i mravnej zakrpatenosti, ale i pesimizmu. Za realizmus sa v literatúre a umení pôvodne označovalo hnutie, ktoré vzniklo vo francúzskej kultúre v polovici 19. storočia a žiadalo, aby umenie opustilo romantické sny a vrátilo sa ku skutočnosti. Umenie malo zobrazovať život najnižších spoločenských vrstiev bez prikrášľovania, malo od tvorby priniesť všedné témy.

Slovenská literatúra porevolučných a matičných rokov

Po porážke revolúcie roku 1848-1849 sa slovenské národné hnutie dostalo do novej situácie. Prísľuby o rovnoprávnosti národov Uhorska sa neuskutočnili. Viedenská vláda nastolila absolutistický režim. Uskutočňoval ho v rokoch 1852-1859 Alexander Bach. Prísny tlačový zákon, cenzúra a maďarizácia bránili rozvoju národného a spoločenského života. V roku 1852 prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady. Od roku 1849 viedenské Slovenské noviny za podpory J. Kollára začali presadzovať tzv. staroslovienčinu, čiže upravenú češtinu ako úradný jazyk Slovákov. Martin Hattala vypracoval Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá pravopisne upravovala stredoslovenské nárečie podľa etymologických (historických) zásad. Otázka spisovného jazyka bola definitívne vyriešená. Keďže v tomto období nevychádzali literárne časopisy, ich úlohu prevzali almanachy (Nitra, Concordia, Lipa) a cirkevné časopisy (Katolícke noviny, Cyril a Metod a Cirkevné listy).

Po páde Bachovho absolutizmu (1859) a prijatím októbrového diplomu (1860) nastalo uvoľnenie režimu. Roku 1861 začal vychádzať politický časopis Pešťbudínske vedomosti. Hlásal rovnoprávnosť národov Uhorska a stal sa organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia, ktoré bolo v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7. júna 1861. Prítomní prijali dokument známy ako Memorandum slovenského národa. Francisci a Daxner boli na čele delegácie, keď išli s memorandom za cisárom. Memorandum žiadalo uznanie slovenského národa a slovenského jazyka v rámci uhorského štátu. Z celého súboru požiadaviek sa uskutočnila iba nepatrná časť. Boli zriadené slovenské gymnáziá, vyššie v Revúcej a dve nižšie v Martine a v Kláštore pod Znievom. V roku 1863 bola založená Matica slovenská, ktorá sa stala celonárodnou inštitúciou. Prvé slávnostné zhromaždenie sa konalo 4. augusta 1863 v Martine. Za prvého predsedu zvolili katolíckeho biskupa Štefana Moysesa a za podpredsedu evanjelického superintendenta Karola Kuzmányho.

Jadro programu Matice slovenskej tvorili kultúrne a literárne otázky. Za dvanásť rokov svojej existencie sa vydávaním letopisov, zborníkov, kalendárov a čítaniek zaslúžila o rozšírenie literárneho jazyka i osvety v širokých ľudových vrstvách. Šesťdesiate roky sa v dejinách slovenskej literatúry nazývajú matičným obdobím. V tomto období začali vychádzať i literárne časopisy (Sokol), satiricko-humoristický časopis Černokňažník a almanachy (Lipa, Minerva, Tábor).

V roku 1867 vznikla politická strana Nová škola (Ján Palárik), ktorá v Pešti vydávala Slovenské noviny. Usilovala sa o dorozumenie s maďarskou liberálnou stranou. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zanikli vyhliadky na spravodlivé riešenie postavenia slovenského národa. Uhorská vláda neuznávala Slovákov ako národ. Začalo sa prenasledovanie slovenských národovcov a inštitúcií. Boli zatvorené slovenské gymnáziá a v roku 1875 Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. V tomto období odchádzajú príslušníci štúrovskej generácie a umelecký charakter ich tvorby ustupuje novému štýlu. Romantizmus ustupuje realizmu.
Literárny vývoj po revolúcii možno rozdeliť na tri obdobia:
1.obdobie- roky absolutizmu (1849-1859), keď literárny život stagnoval
2.obdobie- uvoľnenie politického života (1860-1867)- bolo obdobím zvýšenej aktivity romantikov a živej publicistiky
3.obdobie (1868-1875) je formovaním mladej literárnej generácie a odumieraním romantizmu v literatúre a v myslení slovenskej spoločnosti.

Literatúra postromantizmu (1850-1870)- prechod medzi romantizmom a realizmom

Literatúra mladej nastupujúcej generácie sa od typicky romantických diel odlišuje najmä nasledovnými znakmi:
-obľúbenými sa stávajú krátke prozaické útvary
-predmetom záujmu sa stávajú bežné príhody zo všedného života
-štýl sa približuje hovorovej reči
-nový typ hrdinu, muž činu
-stále častejšie sa objavuje sociálna tematika
-mnoho diel má humorno-satirický nádych
-popri romantických konfliktoch a iných znakoch romantizmu, ktoré ešte v dielach prežívajú sa objavujú rozsiahlejšie popisné časti
Predstavitelia: Ľudovít Kubáni, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomenský, Jonáš Záborský a Ján Palárik.
V dielach Ľudovíta Kubániho vidieť rozpor medzi romantickým pohľadom na svet a novými svetonázorovými prvkami. Redigoval rukou písaný beletristický časopis Hronka. Písal najmä krátke humorné poviedky. Napísal básne Slzy osudu a Sahara, epos z poľských dejín Radziwillovna, kráľovná poľská, epické príbehy zo súčasného života Hlad a láska, Suplikant, Čierne a biele šaty, Pseudo-Zamojski, Emigranti a nedokončený historický román Valgatha.
Charakteristickou Kubániho prozaickou prácou je poviedka z učiteľského prostredia Mendík.

Mendík

Ústredný konflikt nie je romantický. Prejavuje sa v drobných, humoristicky podfarbených nezrovnalostiach.
Obsah: Ústrednou postavou je sirota- mendík (pomocník), ktorý trpí vrtochmi rechtora, jeho panovačnej manželky a rozmaznaného syna. V poviedke sa preplietajú dve dejové línie: osud siroty a prekážky v romantickej láske mladých ľudí, rechtorovej dcéry Sidónie a evanjelického kaplána Trnovského. Rechtorova žena chce zabezpečiť dcéru vydajom za bohatého, ale primitívneho, odpudzujúceho mäsiara Volovca. V postave mäsiara sústredil autor všetky negatívne vlastnosti namysleného zbohatlíka. Postava rechtora Šípika, ktorý váha medzi súcitom s mladými a budúcnosťou dcéry po boku bohatého ženícha, predstavuje starý svet. Rád prenecháva rozhodnutie svojej manželke, pretože sám je nerozhodný človek. Nútenému sobášu Sidónie s mäsiarom Volovcom zabránila náhoda. Z úlohy ženícha sa mäsiar dostáva do úlohy zlodeja v dome nevesty. Mendík odhalí zlodeja a dopomôže k šťastiu Sidónie a nesmelého kaplána Trnovského. Pani rechtorka vyšla na posmech a víťazstvo ideálnych zaľúbencov bolo zaistené. Kaplán sa postaral o lepší osud mendíka a Volovec po návrate z väzenia sa rozhodol nikdy sa neoženiť.

Kubáni svoje postavy charakterizoval aj ich jazykovým prejavom. Rechtor sa vystatoval svojou latinčinou a Volovec rozprával skomoleným nárečím. Poviedka nerieši veľké spoločenské konflikty, všíma si len tragikomické príbehy. Krížením karikatúry s rovinou sociálneho a ľudského súcitu autor dosahuje ideovú určitosť a umeleckú zrelosť. Humorný, miestami ironický pohľad na skutočnosť je typický pre väčšinu poviedok zo súčasnosti.

Do romantickej literatúry štúrovcov zasiahol prozaik Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomenský. Nové žánre, ktoré priniesol do slovenskej literatúry sú humor a satira, humorestka, groteska, besednica, fejtón a anekdota. Jeho najväčšie cestopisy sú Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma a Zo Slovenska do Itálie. Obdobou cestopisov sú dojmy z výletov Výlet do Tatier, Priechod cez Čertovicu a Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. V humoristickom časopise Černokňažník a v Národných novinách uverejňoval satirické Listy Štefana a Ďura Pinku. Slovnú a situačnú komiku využíva v humoreskách, ktoré vyšli pod názvom Zozbierané žarty a rozmary. Príbehy Radvanský jarmok, Študentský majáles a Cestovanie na vakácie majú autobiografický charakter. Poľovačku na medvede literárne zvečnil v reportážnej črte Poľovačka na medveďov. Na podobnú tému napísal svoju najrozsiahlejšiu novelu Lipovianska Maša s podtitulom Rozprávka zo života ľudu slovenského. Prelínajú sa v nej prvky sentimentálneho romantizmu s dokumentárne opisným realizmom.

Lipovianska Maša

Námet: slovenská dedina a Lipovianska Maša v 2. polovici 19. storočia
Téma: zobrazenie dediny s kladmi aj zápormi- opis života železiarskeho priemyslu a robotníkov
Konflikt: láska dvoch mužov k jednej žene, jeden z nich nositeľ kladných hodnôt, druhý záporných
Idea: tradičné rozdelenie dobra a zla, odsúdenie predsudkov, oslava prírody
Kompozícia: dielo začína prológom, dej je chronologický
Hlavné postavy: Janko Dubec, Anička Dymáková, Ravasy, pán Dymák

Obsah: Charakter postromantickej prózy má príhoda o romantickej láske medzi Aničkou Dymákovou, vnučkou majiteľa huty, a ideálnym slovenským mládencom Jankom Dubcom. O Aničku sa uchádzal aj uhlomerač Ravasy, intrigán, maďarón a vrah. Keď Ravasy pozná, že nemôže získať lásku Aničky, rozhodne sa Janka odstrániť násilím. Vie, kadiaľ chodieva cez horu, a preto podpílil podpery mostíka nad priepasťou. Do priepasti však spadne obchodník z mestečka. Ravasy zbadajúc svoj omyl, obral ho o peniaze a mŕtvole vrazil do srdca Jankovu dýku. Medzitým napadne na poľovačke poranený medveď Dymáka. Z pazúrov rozzúreného medveďa ho zachráni Janko. Ravasy, vracajúc sa medzi poľovníkov, spadne do pasce na medvede. Janka odvedú žandári ako vraha obchodníka. Robotníci nájdu v lese polomŕtveho Ravasyho, ktorý sa prizná k vražde. Janka oslobodia a dej sa končí svadbou Aničky a Janka. Záver novely vyznieva v duchu štúrovského romantizmu: dobro zvíťazilo nad zlom.
Dej a aj zakončenie deja je sentimentálno-romantický.

Realistické prvky v diele:
-opisy prírody (až dokumentárny charakter)
-hlavný hrdina je muž činu
-využívanie hovorových prvkov jazyka

Jeho najlepším dielom je Vlastný životopis, ktorý vychádzal po jeho smrti v Slovenských pohľadoch a knižne vyšiel pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života v roku 1956.
Oboznamuje v ňom čitateľov so životom Slovenska v rokoch 1830-1880. Dielo je dokumentárne, sú to vlastne kronikárske záznamy vo forme denníka. Autor rozpráva vecne, vtipne, nevystupuje ako ústredná postava, ale ako interpret doby. Humoristické spoločenské príbehy svojou umeleckou hodnotou prevyšujú jeho beletriu.
Triezvy pohľad na prítomnosť a vízie do ďalekej budúcnosti vidieť v tvorbe Jonáša Záborského. Narodil sa v Záborí, v turčianskej zemianskej rodine. Národné povedomie nadobudol na gymnáziu v Kežmarku. Študoval teológiu v Prešove. Počas štúdia filozofie v Halle sa zoznámil s Ľ. Štúrom, s ktorým sa nezhodol v názoroch na úlohu zemianstva u nás. Po požiari fary v Rankovciach prestúpil do katolíckej cirkvi a stal sa kaplánom na nemeckej fare. Po revolúcii odišiel roku 1850 do Viedne. Tu vydal v ,,staroslovenčine“ zbierku Žehry, ktorú štúrovci odsúdili ako prejav zastaraných literárnych šablón. Znechutený nedorozumeniami s predstaviteľmi národného života a politickými pomermi utiahol sa na biednu faru v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti.

Zbierka básní vyšla pod názvom Bájky. Napísal hrdinskú báseň- náboženský epos Vstúpenie Krista do raja. Publikoval z neho len časť pod názvom Vstúpenie Krista do pekiel. Napísal drámy zo slovensko-uhorských dejín Bitka pri Rozhanovciach, zo srbsko-uhorských dejín Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska a z rusko-poľských dejín Lžedimitrijady čili Búrky lžedimitrijovské v Rusku.

Napísal aj veselohru Najdúch, v ktorej vtipne rozpráva dej okolo nemanželského dieťaťa mladého zemana a statkára Gejzu Kobozyho a zvedenej sedliackej dievčiny Maňuše Rojkovičovej. Zvedené dievča, donútené biedou, donesie svoje dieťa na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca, mladý pán Gejza, ju dá zatvoriť, aby ju donútil mlčať. Ľud sa o tom dozvie a chce sa pánom pomstiť. V poslednej chvíli zachráni panstvo od pohromy farár. Oslobodené dievča si odnáša svoje dieťa, ktoré napokon predsa ako ,,najdúch“ ostane Gejzovi. Ďalšiu časť deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho. Chce ich vyhrať pán Gejza, ale na podplatenie voličov potrebuje peniaze. Preto sa usiluje získať Ľudmilu, dcéru bohatej statkárky. Tá ho odmieta a dá svoju ruku Jablonkaymu, ktorý dobre zmýšľa s ľudom a nakoniec voľby vyhrá. Statkárka a mladý pán Gejza vyjdú na posmech. Veselohra je ostrou kritikou mravného úpadku zemianstva.

Napísal poviedky Panslavistický farár, Hlovík medzi vzbúreným ľudom, Šofránkovci, Chruňo a Mandragora. Parodický charakter má ,,fantastická hrdinská báseň“ Faustiáda.

Ostrou satirou na zemianstvo a byrokraciu je rozsiahla próza Dva dni v Chujave. Základným kompozičným princípom je kontrast medzi svetom, prehradený spoločenskými konvenciami. Povesť sa delí na dve časti.
Prvá časť Deň škaredý predstavuje prítomnosť, bezcieľnosť živoriaceho ľudu v zapadnutej obci Chujava, kde sú domy na spadnutie a ľudia hľadajú útechu v alkohole. Dej sa odohráva v roku 1865. Do dediny prichádzajú úradníci z mesta vyberať poplatky a pokuty. V šestnástich kapitolách jednoduchou gradáciou scén, spájaných osobou rozprávača, hromadí autor pohromy, ktoré za jediný deň padli na obec. Ľud zdiera nielen vrchnosť, ale aj štyria krčmári a dvaja statkári. Dedinčania musia zaplatiť pokutu, pretože prichystali malé kôpky štrku na stavbu cesty a tí, čo sa búria, sú palicovaní. Richtár sa bojí vrchnosti a súhlasí so všetkým, čo mu nariadia. Sedliaci a želiari tajne i zjavne repcú a východisko nachádzajú v alkohole. Záverečné obrazy prvej časti predstavujú naturalistický obraz Chujavy.

Druhá časť Deň pekný je rozšíreným epilógom, rozprávaním o tom, čo sa stalo po rokoch, keď sa všetko na dobré obrátilo. Do zanedbanej Chujavy prišiel za farára Ľudomil Rastic, ktorý sa spojil s úradníkom Rozumovským, advokátom Stupnickým a učiteľom Semenákom. Najprv si kládli malé, dosiahnuteľné ciele: zriadili detskú opatrovňu, postavili školu, spoločnú sýpku a požičovňu obilia. Neskôr odkúpili majetok statkára Kobzayho a po požiari začali stavať nové domy pre dedinčanov. Najskôr získali deti a mladých ľudí a postupne celú dedinu. Premohli pasivitu, individualizmus a zaostalosť ľudu. Druhá časť je vlastne dialógom o metóde a cieľoch reformnej práce národnej inteligencie na dedine. Autor tu vsúva mnoho úvah o sociálnych reformách a kladie dôraz na mravné ponaučenie.

Ján Palárik redigoval noviny:
-Cyril a Metod
-Katolícke noviny pre dom a cirkev
-Priateľ školy a literatúry
-Slovenské noviny (Nová škola)

Bol autorom niekoľkých učebníc a spoluorganizátor politickej strany Nová škola. Bol aj teoretikom drámy, svoje názory na drámu zhrnul vo viacerých prácach, najznámejšie sú: Dôležitosť národnej dramatickej literatúry a Ako má byť veselohra usporiadaná.
Drámu považuje za najdokonalejší stupeň umeleckej literatúry a za dôležitý agitačný prostriedok.
Znaky jeho tvorby:
-komédie omylov
-komika pramení zo skomolenia a zo zámeny osôb (niekedy dvojitej) a nedorozumení
-hovorový jazyk, aforizmy, príslovia, porekadlá
-blízke širokému okruhu divákov
-nadväzuje na kocúrkovskú tematiku
Napísal tri veselohry: Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
Literárny druh: dráma
Literárny útvar: veselohra
Námet: slovenská dedina v 2. polovici 19. storočia
Konflikt: dvojnásobná zámena osôb, ktorá mala byť skúška lásky
Kompozícia: 3 dejstvá
Idea: spoločenské a národné zmierenie šľachty a ľudu, propagácia spolužitia Maďarov so Slovákmi v Uhorsku a propagácia Novej školy
Hlavné postavy: Elena Hrabovská, Miluša Oriešková, Ján Rohoň, Ľudovít Kostrovický, Orieška
Obsah: Zápletku vytvoril dvojnásobný motív dvojníctva. Zámena postáv mala byť previerkou skutočnej lásky. Mladá slobodomyseľná grófka Elíza Hrabovská a jej spoločnica Miluša Oriešková, učiteľova dcéra, si vymenili úlohy, aby podrobili skúške ženícha baróna Ľudovíta Kostrovického. Ten si po príchode do kaštieľa vymenil totožnosť s priateľom inžinierom Rohoňom. Reťaz komických zámen sa rieši na dožinkovej slávnosti, ktorá sa stala slávnosťou zmierenia ľudu a šľachty. V závere sa nádejné manželské páry, grófka a barón, Miluša a inžinier nájdu a všetko sa končí šťastne ako v rozprávke. Idea zámeny osôb nemala viesť k zrušeniu spoločenskej nerovnosti, ale k prekonaniu odcudzenia medzi šľachtou a ľudom.


LITERÁRNY REALIZMUS

Realizmus v svetovej literatúre

19. storočie je charakteristické priemyselnou revolúciou, zanikaním feudalizmu a rozvojom kapitalizmu. S rozvojom priemyslu je spätý aj rozvoj prírodných vied, ktorý našiel ohlas aj vo filozofii pozitivizmu. Zdôrazňoval objektívne poznanie skutočnosti. Za skutočné pokladal iba to, čo sa dalo zmyslami overiť, skúsenosťami a experimentmi dokázať. V tomto období sa spisovatelia snažili objektívne zobraziť skutočnosť, reálny život, ľudské vzťahy a charaktery. Umeleckú metódu tohto zobrazovania nazývame realizmom. Spisovatelia zobrazovali človeka v prostredí, v ktorom žije, nielen v zhode, ale aj v ustavičných konfliktoch. Typickou postavou realizmu je obyčajný človek. Realisti vykresľujú typické charaktery v typických spoločenských podmienkach. Realisti majú kritický postoj k spoločnosti, k spoločenskému systému. Realisti vychádzajú z objektívnej skutočnosti, ku ktorej majú racionálny postoj. Realizmus nachádza postavy vo všetkých spoločenských vrstvách, začínajúc podsvetím a končiac najvyššími kruhmi buržoázie a aristokracie. Pre realistu bol rozhodujúci zmysel pre skutočnosť, ktorú vyjadril originálnym spôsobom a oživil skúsenosťami z vlastného života. Realistický autori pravdivo zobrazovali nedostatky spoločnosti, boli kritikmi a žalobcami, pričom často využívali iróniu a satiru. Nové témy sa prejavili aj v nových žánroch. V realizme má prevahu próza (poviedka, novela, román).

Realistický autori vytvárajú postavu (charakter), typ, ktorá má byť vzorovým reprezentantom istej spoločenskej vrstvy alebo užšie vymedzeného typu ľudí. Realizmus si vyberá všedné témy každodenného života. Na literárnu scénu privádza aj postavy z najnižších vrstiev. Opisuje veci a udalosti, ktoré by sa mohli zdať nezaujímavými práve pre svoju zdanlivú všednosť. Aj takýmto spôsobom sa približuje jednoduchému človeku. V realizme sa stávajú vysokoaktuálnymi sociálne problémy najmä dedinského človeka.

Anglicko

Prechod od romantizmu k realizmu predstavuje tvorba sestier Bronteových. Charlotte Bronteová napísala román Jana Eyrová. Je to romanticko-realistický príbeh siroty, jej lásky i prekážok, s ktorými sa musela boriť.
Emily Bronteová napísala román Búrlivé výšiny, v ktorom na pozadí romantickej scenérie realisticky zobrazuje vzťahy medzi ľuďmi na anglickom vidieku.

K najvýznamnejším anglickým realistickým spisovateľom patrí Charles Dickens. Opisoval najnižšie vrstvy a detské postavy prežívajúce tragické osudy (kritika školského systému), ktoré končili harmonicky. V jeho dielach boli aj romantické prvky (tajomnosť, ale aj romantický konflikt- sen- skutočnosť).

V prvom románe Pamäti Klubu Pickwickovcov zobrazil Anglicko 19. storočia. Vo voľne pospájaných príbehoch zobrazuje putovanie pána Pickwicka a jeho troch priateľov po anglickom vidieku so zámerom lepšie poznať život. Dôležité miesto v Dickensových románoch zaberajú problémy výchovy detí. Pokrytectvo spoločnosti odhaľoval v románe Oliver Twist, ktorý je obžalobou anglickej zaostalosti v sociálnych otázkach. Na osuch osirelého chlapca prežívajúceho veľa trpkosti a ponižovania vniká do prostredia najbiednejších londýnských vrstiev. Román David Copperfield má autobiografické črty. Spoločenské a triedne protiklady zachytáva román Malá Doritka. Skromná a pracovitá Anny (Doritka) je oporou rodiny, ktorej sebavedomý otec sa dostane do väzenia pre dlžníkov. Popularitu medzi čitateľmi a poslucháčmi si získal Vianočnými knihami, rozprávkami, ktoré verejne prednášal. Vyžarovala z nich láska k blížnym a zdôraznenie pozitívnych ľudských vlastností.
Rusko- dochádza k prehĺbeniu psychologizácie, hlboko skúma človeka

Básnikom, prozaikom a dramatikom, ktorý zobrazil sociálne protirečenia ruskej spoločnosti, bol Ivan Sergejevič Turgenev. Zobrazoval zbytočného človeka. Napísal zbierku poviedok Poľovníkove zápisky a romány Rudin a Otcovia a deti.

Anton Pavlovič Čechov napísal poviedky Chameleón, Smrť úradníka, Izba číslo 6, Vaňka a Dáma so psíčkom, prózu Step, hry Čajka, Ujo Váňa, Tri sestry a Višňový sad. Je autorom krátkych próz a dramatických hier. Čechovove hry sa nazývajú  ,,náladové“.

K prvým predstaviteľom realizmu v próze a dráme patrí Nikolaj Vasilievič Gogoľ. Pristupuje humoristicky, typický ,,smiech cez slzy”. Napísal zbierky poviedok z Ukrajiny Večery na laze neďaleko Dikaňky a Mirhorod, cyklus Peterburské poviedky, poviedku Plášť, komédiu Revízor a román Mŕtve duše.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ- Mŕtve duše (nedokončený román)
Námet: ruský vidiek, 2. polovica 19. storočia
Téma: život statkárov a úradníkov v porovnaní so životom zmáhajúcej sa buržoázie
Konflikt: je postavený na metódach, akými chce hlavný hrdina nadobudnúť majetok, skupovanie mŕtvych duší
Idea: odsúdenie egoizmu, hromadenia majetkov, ľudskej hlúposti
Kompozícia: rozprávač-autor, 2 časti: I. diel má 11 kapitol
II. diel je nedokončený (5 kapitol)
Hlavné postavy: Pavel Ivanovič Čičikov, Sobakevič, Pľuškin, Korobočková, Andrej Ivanovič, Nozdrivov
V diele nenachádzame žiaden veľký dej, nepôsobí uceleným románovým dojmom, ide skôr o zbierku príbehov, epizód. Román je akoby galéria portrétov ruských statkárov a úradníkov. Najväčším dobrodružstvom hrdinovho putovania sa stávajú ľudia, s ktorými sa stretáva. Zobrazuje na nich morálne nedostatky, zaostalosť patriarchálneho Ruska, primitívnosť privilegovaných vrstiev. Dialógy diela pôsobia humorne, odkrývajú sa pomocou nich charaktery postáv.

Jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu je Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Napísal sociálno-psychologický román Biedni ľudia, romány Zápisky z mŕtveho domu, Ponížení a urazení, Zločin a trest, Idiot, Diablom posadnutí a Bratia Karamazovovci.

Znaky jeho tvorby:
-metóda psychologickej analýzy
-hlboký filozofický pesimizmus
-hlavný žáner sociálno-psychologický román
-výnimočnosť charakterov a situácie (vypäté a hraničné situácie)
-presné zobrazovanie skutočnosti
-urazení a ponížení hrdinovia
-ľudská bieda, nešťastie, utrpenie
-hľadanie človeka v človeku
-veľa výnimočných postáv

Fiodor Michajlovič Dostojevskij- Zločin a trest
Námet: Rusko v 2. polovici 19. storočia
Téma: život študenta Raskoľnikova, jeho duševné rozpoloženie po čine
Konflikt: morálny- vyplýva zo samotného dobra a zla v človeku, vina vs. trest, svedomie vs. sloboda
Idea: kritika spoločnosti a ľahostajnosti k ľudskému utrpeniu a ťaženia z neho, odsúdenie vraždy
Kompozícia: rozprávač-autor, vnútorné monológy a neukončené dialógy, 6 častí a epilóg
Hlavné postavy: Raschoľnikov, Soňa Marmeladovová, komisár, Duňa, Porfirij

K vrcholom literatúry kritického realizmu patrí tvorba Leva Nikolajeviča Tolstého. Jeho lekár vydal knihu Jasnopolianske zápisky, ktoré sú kronikou Tolstého života a opisom života ruskej spoločnosti a kultúry. Napísal kratšie práce Detstvo, Chlapčenstvo, Junošstvo a Sevastopoľské poviedky a románovú epopeju Vojna a mier. V románe Anna Kareninová Anna opúšťa manžela i dieťa pre milovaného muža. Alexej Karenin sa staral iba o svoju kariéru. Nedotkla sa ho Annina nevera, bál sa spoločenského škandálu. Anna sa dostáva do konfliktu so spoločnosťou a končí život samovraždou (pod kolesami vlaku). Autor spája objektívny spôsob rozprávania so symbolickými motívmi, ktoré vyvolávajú nepokoj, strach i smrť. Román nie je len hľadaním zmyslu lásky a rodiny v ľudskom živote, psychologickou sondou do vnímavej ženskej duše, ale aj obrazom Ruska druhej polovice 19. storočia. Zachytáva napr. i rozmach železničnej dopravy.
Námetom románu Vzkriesenie je skutočný súdny prípad: porotca, šľachtic Nechľudov, spozná v odsúdenej prostitútke dievčinu, ktorú kedysi zviedol a otrasený jej osudom sa rozhodne napraviť svoju vinu. Ponúka jej manželstvo, opúšťa svoj majetok a nasleduje ju na Sibír. Hrdinka odmieta jeho ponuku a rozhodne sa spojiť svoj život s politickým spoluväzňom. Na príbehu viny a jej vykúpenia autor zobrazil všetky vrstvy ruskej spoločnosti. Odsudzuje morálku vyššej spoločnosti, byrokraciu na ruských súdoch a ťažké podmienky vo väzeniach.

Charakteristika románov:
1.odráža sa v nich jeho filozofia –tolstoizmus
2.všetky 3 romány (Vojna a mier, Anna Kareninová, Vzkriesenie) dostali pomenovanie ,,romány rieky“ pre mohutný dej s rýchlym dejovým spádom
3.jeho romány sú zaľudnené postavami z rozličných spoločenských vrstiev, prevládajú: ruská šľachta, inteligencia, úradníci, ale aj spodina, kočiši, povaľači, prostitútky

Tolstoizmus:
-kresťanská etická koncepcia
-hlása nenásilné a nepretržité mravné sebazdokonaľovanie
-svet sa môže zmeniť, iba ak nikto nebude schopný vedome páchať zlo
Lev Nikolajevič Tolstoj- Vojna a mier (filozoficko-historický román)
Námet: Rusko na začiatku 19. storočia, vojna s Napoleonom (1805-1820)
Téma: obrana Ruska pred Napoleonom, život ruskej šľachty, ich miesto v národnom zápase Rusov
Konflikt: postavený na snahe Rusov potlačiť Napoleona
Idea: oslava ruského národa, jeho armády, zdôrazňovanie ruskej jednoty, v Rusku sa začala deformačná porážka Napoleona
Kompozícia: román: epopeja (4 zväzky)
Hlavné postavy: Pierre Bezuchov, Nataša Rostovovová, Andrej Bolkonský

Francúzsko

Veľkorysý pohľad na spoločnosť ako celok a na miesto jednotlivca prináša tvorba Stendhala, vlastným menom Henri Beyle. Významný esejista a prozaik bol zarytým nepriateľom aristokracie, preto bojoval v Napoleonovej armáde. Stendhalova tvorba je poznačená jeho rušným životom. Román Červený a čierny zobrazuje pomery vo Francúzsku v prvej polovici 19. storočia. Julien Sorel ctižiadostivý mladý muž, sa rozhodne skoncovať s chudobou a zvolí si kariéru dôstojníka. Po Napoleonovej porážke sa dáva na kňazskú dráhu, stáva sa vychovávateľom, pomocou šarmu si získava ženy a postupuje po spoločenskom rebríčku. Keď postrelí svoju prvú milenku, dostáva sa pred súd, odmieta milosť a obviňuje spoločnosť. Odsúdia ho na trest smrti a popravia. V konflikte, v ktorom proti sebe symbolicky stojí čierna farba spoločnosti a červená farba ľudskej túžby po plnom a vášnivom živote, Julien dobrovoľne prehráva.

Námet z idealizovanej talianskej renesancie prenesený do 20. rokov 19. storočia využil v románe Kartúza parmská. Mladý šľachtic, plný ideálov, utečie z despotického domova a pridá sa k Napoleonovi. Je však svedkom jeho porážky pri Waterloo. Sklamaný sa vracia do Talianska, kde sa pripravuje v seminári na kňazské povolanie. Po štúdiách sa dostáva do najvyššej spoločnosti. Vášnivá povaha a milostné dobrodružstvá sa stanú príčinou jeho pádu. Svoj dobrodružný život končí v kartuziánskom kláštore.

Stendhalovi hrdinovia sú ľudia vášnivý, nepoddajní, v ustavičnom konflikte s úzkoprsou, pokryteckou spoločnosťou, v ktorej nemôžu uskutočniť svoje sny. Autor je odporcom spoločenskej konvenčnosti a všednosti. Jeho realistická metóda sa vyznačuje úsilím verne zobraziť spoločenské pomery a súčasne prehĺbiť psychologickú analýzu. Štylistickou skratkou chcel čo najstručnejšie vyjadriť svoje myšlienky.

Zakladateľom kritickorealistického románu vo francúzskej literatúre je Honoré de Balzac. Cyklus Ľudská komédia obsahuje vyše 90 románov a poviedok, ktoré zobrazujú francúzsku spoločnosť 19. storočia. Autor rozdelil cyklus na Štúdie mravov, ktoré osvetľujú sociálne účinky, Filozofické štúdie, ktoré vykresľujú príčiny spoločenských síl, a Analytické štúdie, v ktorých vysvetľuje princípy všetkého diania vo svete. V Ľudskej komédií vystupuje viac než 2500 postáv, mnohé z nich vo viacerých románoch, čo dáva celému dielu jednotu a rytmus. K štúdiám mravov patrí román Gobseck, v ktorom vykreslil typ úžerníka, tvrdošijne sa držiaceho svojich zásad. Najčítanejším románom z cyklu Filozofické štúdie je Šagrénova koža. Námet o tajomnom kúsku kože čerpal autor z orientálnych rozprávok. Mladý šľachtic chce skoncovať so životom, pretože nemá dosť síl napísať dielo Teória vôle. Starinár mu daruje osliu kožu, ktorá splní všetky jeho želania. Stane sa bohatým a slávnym, získa lásku žien, ale koža sa zmenšuje a tým sa kráti aj jeho život. Strach zo smrti ho prenasleduje a nakoniec naň aj zomiera. Balzac zdôrazňuje, že túžba po moci má zhubné následky. Z Analytických štúdií napísal iba Fyziológiu manželstva.
Honoré de Balzac- Otec Goriot
Námet: Paríž v 2. polovici 19. storočia
Téma: francúzsky meštiansky život vykreslený na osudoch otca Goriota a študenta Rastignaca
Konflikt: 1. vnútorný: v Rastignacovi bojuje túžba po spravodlivosti s túžbou po peniazoch a spoločenskom uznaní
2. slepá láska otca a nevďačnosť a ľahostajnosť dcér
Idea: odsúdenie zvrátených hodnôt francúzskej spoločnosti
Znaky literárneho obdobia v diele:
-objektívne zobrazenie spoločnosti, reálny život, ľudské vzťahy a charaktery, zobrazenie človeka v prostredí v ktorom žije, jeho ustavičné konflikty, pozornosť k všednému životu, postavy zo všetkých spoločenských vrstiev (začínajúc podsvetím až po najvyššie spoločenské vrstvy), zobrazovanie sociálnych problémov človeka, postavy vytvára metódou charakterovej typizácie
-postavy opisuje dôkladne z vonka i z vnútra, pričom tieto rozmery ľudskej osobnosti sú navzájom prepojené
-väčšina postáv je typickým zástupcom svojej vrstvy
Kritický realizmus: realizmus, ktorým je napísané dielo má už všetky znaky kritického realizmu. Spoločnosť nielen opisuje, ale aj ostro odsudzuje všetko, čo v nej spoznáva ako zlé a skazené
Výroky:
-Vautrin: ,,Paríž je veľmi čudné bahnisko. Tí, čo sa v ňom zablatia na koči sú statoční ľudia, tí čo sa v ňom zablatia pešo sú naničhodníci.“
-de Beauséant: ,,Čím chladnejšie budete kalkulovať, tým väčšmi budete napredovať. Bite neľútostne, budú sa vás báť. Berte mužov a ženy len ako poštové kone, ktoré zanecháte uštvané na každej zastávke. Tak dospejete až na vrchol túžob. Naučte sa nedôverovať svetu.“
-Rastignac rozmýšľa: ,,Chcieť byť veľkým alebo bohatým. Či to nie je toľko ako sa rozhodnúť klamať, krčiť sa, plaziť, vypínať, líškať sa, pretvarovať?“
-Eugene: ,,Keď ti budú vo svete rozprávať to najhoršie, uver to. Niet takého juvenála, ktorý by vedel opísať hrôzu zakrytú zlatom a drahokamami.

Balzacove romány majú ustálenú kompozíciu. Na začiatku sú vždy pomerne podrobné opisy prostredia a postáv. Až potom sa zauzľuje dej a stupňuje sa smerom k záveru, ktorý má zvyčajne tragický náboj. Medzi postavami sú najviac zastúpení mešťania. Postavy prechádzajú z jedného diela do druhého. Základným problémom, ktorý vo svojich dielach rozoberá je sociálny i mravný úpadok francúzskej spoločnosti. Naivní a dobrácki ľudia sa stávajú obeťou bezohľadných karieristických ľudí. Snaží sa vytvoriť ľudské typy, v ktorých by stelesnil všetky hlavné znaky svojej doby. Postavy stavia do situácií, v ktorých musia prejaviť svoj charakter. Zvyčajne kladie dôraz na jednu určujúcu vlastnosť postavy (podobný princíp ako Moliére).

K autorom, ktorí zobrazovali psychickú krízu človeka vo vtedajšej spoločnosti, patrí Gustave Flaubert. K jeho najvýznamnejším románom patrí Pani Bovaryová. Hrdinka, žena vidieckeho lekára, romanticky túži po veľkej láske. Jej milenci ju využívajú a opúšťajú, keď nemá peniaze. Pretože sa nechce stať úžerníkovou milenkou, končí život samovraždou. Manžel, ktorý až po ženinej smrti zistí jej neveru, postupne chradne a zomiera. Kritika považovala dielo za vzor realistického románu. Politické udalosti po roku 1848, sklamania z veľkých snov a túžob zobrazuje Flaubert v románe Citová výchova. Ústrednou témou románu je nenaplnená láska študenta k vydatej žene. Román striedaním súčasnosti a minulosti pripomína filmovú techniku.

K významným francúzskym novelistom a románopiscom patrí Guy de Maupassant. V spoločenskokritickom románe Miláčik zobrazuje mladého karieristu, ktorému ženy pomôžu vyšvihnúť sa z biedneho prostredia do vládnucich kruhov. Realisticko-satirickým obrazom života vyššej spoločnosti je román Mont-Oriol. Na živote rôznorodých postáv (sedliaci, podnikatelia, lekári, aristokrati) zosmiešňuje honbu za majetkom. Napísal aj novelu Guľôčka.

Na francúzsky realizmus nadväzoval naturalizmus. Jeho charakteristickým znakom bolo úsilie o vystihnutie tzv. životnej pravdy, chápanej v duchu pozitivizmu. Človeka zobrazoval ako súčasť prírody, ako fyziologicky a sociálne determinovaného (predurčeného) tvora pôsobením dedičnosti alebo vplyvom prostredia. Súvisí s pojmami pozitivizmus, darwinizmus a determinizmus.

Predstaviteľ naturalizmu Emile Zola v románoch Brucho Paríža, Zabijak a Germinal zobrazil ťažké životné a pracovné podmienky robotníkov. Prostredie svojich hrdinov dobre poznal. Venoval sa pozornému štúdiu ich charakteru. V jeho diele sú silné realistické tendencie a do popredia sa dostáva sociálny a humanistický akcent.


Nemecko

Významným realistickým spisovateľom v nemeckej literatúre, ktorý inklinoval k naturalizmu, bol Gerhart Hauptmann. V komédii Bobrí kožuch zobrazil rôzne vrstvy pruskej spoločnosti. Túžbu prostých ľudí po plnšom náboženskom živote vyjadril v novele Apoštol a v románe Emanuel Quint, blázon v Kristu. Z antickej histórie sú drámy Ifigénia v Aulide a Elektra. Roku 1912 mu udelili Nobelovu cenu.
Švajčiarsku prírodu a život ľudu plasticky opísal po nemecky píšuci básnik a prozaik Gottfried Keller. V novelách Romeo a Júlia na dedine a Šaty robia človeka kritizoval lakomstvo, lenivosť a ziskuchtivosť. Na sklonku života napísal román Martin Salander, v ktorom zdôraznil, že vidina moci a zisku ničí ideály človeka.


Nórsko

Henrik Ibsen napísal veršovanú drámu Peer Gynt, v ktorej sa prelína sen so skutočnosťou. V dráme Nora bojuje za emancipáciu žien a v dráme Staviteľ Solness zobrazuje disharmonický vzťah dvoch generácií.
Kronikárom nórskeho života bol spisovateľ a publicista Björnstjerne Björnson. Ako novinár nekompromisne obhajoval utláčané národy. Roku 1907 vystúpil na mierovom kongrese v Mníchove proti pomaďarčovaniu Slovákov. Hlásal rovnoprávnosť žien (v divadelnej hre Rukavička), statočnosť v podnikaní i v žurnalistike. Na tradíciu ľudových rozprávok nadviazal v poviedkach z dedinského prostredia Veselý chlapec a Rybárča. Báseň Áno, milujeme túto krajinu sa stala nórskou štátnou hymnou. Za celoživotnú tvorbu dostal roku 1903 Nobelovu cenu.


Poľsko

Boleslaw Prus sa zaslúžil o rozvoj moderného poľského románu. Epopeja Bábka zobrazuje rozkvet a úpadok meštianstva. Veľký úspech dosiahol historickým románom z čias Ramzesa XIII. Faraón. Nositeľ Nobelovej ceny Henryk Sienkiewicz je autorom významnej trilógie z histórie Poľska 17. storočia Ohňom a mečom, Potopa a Pán Wołodyjowski. Z obdobia Nerónovho Ríma je román Quo vadis, v ktorom stvárňuje úpadok pohanského Ríma a prenasledovanie kresťanov, ktorých viedli apoštoli Peter a Pavol. Dej vrcholí obrazom horiaceho Ríma a hromadnými popravami kresťanov, ktorí boli krivo obvinení z podpaľačstva. V epilógu rekapituluje posledné roky Nerónovej vlády a jeho pád.


Maďarsko

Z maďarských spisovateľov realistického obdobia vynikol Imre Madách svojou veršovanou filozofickou drámou Tragédia človeka, v ktorej hľadal odpoveď na otázku úlohy jednotlivca v ľudských dejinách. Praotec Adam po vyhnaní z raja chce poznať svoju budúcnosť. Lucifer mu umožní v sne putovať dejinami. Keď sa prebudí, chce pod ťarchou vízií spáchať samovraždu. Výkrik Evy ho zadrží. Hra sa končí slovami Stvoriteľa: ,,Človeče, ver si, bojuj, vytrvaj!“
Významné miesto v realistickej próze predstavuje Kálmán Mikszáth, ktorý vstúpil do literatúry poviedkami zo slovenského prostredia Slovenskí rodáci. V románe Posledný hradný pán vytvoril grotesknú postavu grófa nedeckého hradu, ktorý žije ako stredoveký rytier a vychádza na posmech svojimi plánmi na dobytie Bystrice. V románe Podivné manželstvo kritizuje konzervatívny život maďarskej šľachty na začiatku 19. storočia.


Česko

Mladá generácia spisovateľov vystúpila spoločne v almanachu Máj s pomerne vyhraneným programom. Najvýznamnejším básnikom a prozaikom tejto skupiny bol Jan Neruda. Do povedomia súčasníkov vstúpil ako fejtonista v Národních listech. Debutoval básnickou zbierkou Hřbitovní kvítí. Symbolika cintorína tu nie je iba obvyklou kulisou romantickej poézie, ale predstavuje pochmúrnu spoločenskú situáciu v období Bachovho absolutizmu. Výber z Nerudovej tvorby vyšiel pod názvom Knihy veršů. V básni Poslání na Slovensko vyjadruje lásku k Slovensku, ale i obavy o jeho osud. Písně kosmické sú konfrontáciou obrovského vesmíru s fyzickou malosťou človeka. V roku 1883 vyšla Nerudova zbierka Balady a romance, kde využil ľudové, kresťanské a historické motívy, ktoré smerujú svojím významom k súčasnosti. Zbierka Prosté motivy je spoveďou osamelého starnúceho básnika. Symbolicky je rozdelená podľa ročných období na Jarní, Letní, Podzimní a Zimní. Posledná básnická kniha Zpěvy páteční vyšla až po Nerudovej smrti. Je v nej desať básní väčšinou hymnického rázu a vlasteneckého obsahu. Do prvej knihy próz Arabesky zahrnul poviedky, črty a obrázky z pražského prostredia. Kladie v nich väčší dôraz na analýzu ľudských pováh ako na dej. Klasickým dielom českého realizmu sú Povídky malostranské.

Najpopulárnejším autorom historickej beletrie je Alois Jirásek. Vzbudil pozornosť už prvým románom Skaláci, v ktorom zobrazil ľudovú vzburu proti cudziemu panstvu. Z prostredia Litomyšle revolučných rokov 1848-1849 čerpal námet pre Filosofskú historiu. Boj Chodov za zdedené práva vykresľuje román Psohlavci. Veľký obraz českých dejín vytvoril v trilógii Mezi proudy, Proti všem a Bratrstvo, ktorý pozostáva z troch častí: Bitva u Lučence, Mária a Žebráci. Z obdobia národného obrodenia čerpá námet päťdielny román- kronika F.L.Věk. Obrodenský proces vo svojom rodnom kraji zobrazil v štvordielnej kronike U nás, v ktorej kladie dôraz na sociálnu problematiku. Posledným jeho historickým románom je Temno. Medzi skvosty jeho próz patria Staré pověsti české. Napísal 12 hier, medzi ktorými sú historické hry Jan Hus, Jan Žižka, Jan Roháč a rozprávková hra Lucerna. Osobitný význam mali hry Vojnarka a Otec.
Slovenská realistická literatúra

Slovenský realizmus mal 2 fázy:
1.fáza 1880-1900V popredí národnostná problematika, odrodilstva (zemianska
problematika).Zobrazuje dedinu ako kolektív, pateticky,
idealisticky, ako zdroj národnej sily. Píše sa najmä román.
2.fáza 1900-1918Do popredia sa dostávajú sociálne problémy, prvky kritiky.
Zobrazuje aj sociálne problémy dediny, detail zo života dedinského
človeka. Je posilnená psychologizácia, citlivejšie a aktívnejšie
reaguje na podnety svetovej literatúry. Píšu sa najmä poviedky
a novely.

V1. fáze v roku 1871 Koloman Banšell a P. O. Hviezdoslav zostavili almanach Napred, v ktorom sú básne so sylabotonickým veršovým systémom. Hurban a štúrovci sa rozrušili najmä kvôli básni Len ma ľúb, pretože autor na 1. miesto kládol lásku k svojej milej a až potom k národu.
V roku 1880 zanikol štúrovský časopis Orol. V tom istom roku Škultéty a Vajanský uviedli Kritické listy, v ktorých boli ich názory na slovenský jazyk ako by mal vyzerať. V roku 1881 boli obnovené Slovenské pohľady. V roku 1882 založili Kukučín, Jége a Vámoš spolok Slovákov študujúcich v Prahe pod názvom Detvan.
V1. fáze písali najmä Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín, Vansová a Šoltésová. Ústrednou politickou stranou bola Slovenská národná strana, ktorá bojovala za práva Slovákov na vyššej politickej úrovni, ktorá je odtrhnutá od toho konkrétneho, čo sa deje v ľude.
V 2. fáze vznikol časopis Hlas. Hlasisti hlásali, že funkciou literatúry je osvetová činnosť. Základ národa videli v ľude, a preto zdôrazňovali drobnú každodennú prácu medzi ním, úsilie za lepšie hospodárenie a boj proti alkoholizmu. Autori časopisov Prúdy a Dennica odsúdili názor hlasistov a spoločne vystúpili v Zborníku slovenskej mládeže. Centrom kultúrneho života sa stal Martin, kde vznikla tlačiareň, kníhkupectvo a múzeum, ktoré založil Andrej Kmeť. V 2. fáze písali najmä Timrava, Tajovský a Jesenský.



Svetozár Hurban-Vajanský

Bol najstarším synom významného predstaviteľa štúrovského ideového a revolučného hnutia, prozaika Jozefa Miloslava Hurbana, čo malo vplyv na formovanie jeho vnútorného myšlienkového sveta.
Znaky jeho tvorby:
-hlavná téma: možnosť obnovy slov národného života, dedinská tematika je okrajová
-dedinský ľud nechápal- nedvižná masa, neschopná vytvárať si svoj osud a spravovať si svoje záležitosti
-diela sú schematicky a ideologicky zaťažené
-opieral sa o ruskú literatúru (Turgenev), nadviazal na tradíciu romanticko-sentimentálnej poviedky
-v prozaickom diele vidieť podnety z nemeckej literatúry
-idealizuje vzťahy zemianstva k národu; precenil úlohu zemianstva, statkárstva a inteligencie- dielo čiastočne znehodnotené a skresľuje situáciu na Slovensku o poslednom štvrťstoročí 19. storočia
-uprednostňuje mužské postavy pred ženskými
-žánre- najmenej dedinská poviedka, viac spoločenská novela a spoločenský román, bezsujetové rozprávanie (beznámetové, len úvahy), fejtóny, recenzie

redigoval Národné noviny a Slovenské pohľady. Napísal básnické zbierky Spod jarma a Verše, súbor siedmich žánrovo rôznorodých besedníc Obrázky z ľudu, novely Letiace tiene, Kandidát, Podivíni a Podrost, romány Suchá ratolesť, Koreň a výhonky a Kotlín, cestopisy Volosko-Venecia, Sofia-Pleven a Dubrovník-Celinje a zbierku Tatry a more.
V prvej vlne vývoja slovenskej realistickej literatúry zohral popri Slovenských pohľadoch ako najdôležitejšom literárnom periodiku významnú úlohu literárno-spoločenský mesačník Dennica.

Svetozár Hurban-Vajanský- Tatry a more
-vyjadril v nej pocity z vojny v Bosne a Hercegovine
-venoval ju českému poetovi Adolfovi Heydukovi, autorovi spevov o Slovensku, pôvodcovi zbierky Cimbál a housle
Kompozícia: 7 častí: Zvuky, Maják, Jaderské listy, Sny a báje, Ratmir, Herodes, Dozvuky. Použil sylabotonický verš. Časti Jaderské listy a Herodes sú najrealistickejšie, Maják a Sny a báje romantické.
Z básnických prostriedkov nevyužíva alegóriu či symbol.
-Vajanského próza

Letiace tiene
Námet: slovenská dedina, 2. polovica 19. storočia
Téma: proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského i hospodárskeho života
Konflikt: postavený na špekulácii nemeckého podnikateľa, ku ktorému sa pridá zeman Jablonský; zemianstvo vs. inteligencia
Idea: autor poukazuje na úpadok zemianstva a varuje pred spojením sa s buržoáziou, východisko vidí v spojení so slovenskou inteligenciou
Kompozícia: chronologický dej rozdelený na 8 kapitol
Hlavné postavy: zeman Imro Jablonský, jeho žena Mária Jablonská, dcéry Adela a Ela, Kazimír Podolský, rechtor Holan, jeho syn Milko, Herman, Bauer, Eugen Dušan, žid Zweigental, Prathy
V diele sú 3 typy zemanov:
1.Imrich Jablonský- majetný úradník, predstaviteľ konzervatívca. Má dve dcéry, nie je prístupný novým myšlienkam, chce mať viac, nechá sa opantať kapitalistom Hermanom Bauerom, nestráca však charakter a nie je zlý.
2. Kazimír Podolský- Jablonského švagor, večere trávi v herni, prišiel o všetok majetok aj ženu a stáva sa z neho ľudská troska
3.Eugen Dušan- Jablonského sused, má skromný majetok, nie je náročný, používa moderné metódy. Netúži po prepychu, vzdelaný filozofujúci zeman, patrí do inteligencie spolu s vlasteneckým učiteľom Holanom.
Vajanský vidí záchranu zemianstva v spojení s inteligenciou (sobáš Milka Holana- národnouvedomelého syna učiteľa a Ely- dcéry zemana). Najviac sympatií má Milko, ktorému je bližší čin ako národnostné horlenie. Nič si nenahovára, myslí reálne. Herman je ľahkovážny dobrodruh.

Terézia Vansová

Veľkú pozornosť zameriavala na rozvoj ženského hnutia a roku 1898 zakladá prvý časopis slovenských žien Dennica, v ktorej sa literárne prejavili také osobnosti ako Krasko, Jesenský, Roy, Rázus a iní.
Literárnu tvorbu začala veršami, ktoré pod názvom Moje piesne uverejňovala v Orle. Spočiatku je charakter jej umeleckej prózy viac sentimentálno-romantický než realistický. Sem patrí román Sirota Podhradských, viacero noviel a poprevratový román Kliatba.

Hlavnou postavou románu Sirota Podhradských je meštianske dievča Viola Podhradská, krásna a šľachetná, ktorú však prenasleduje nepriazeň osudu: zomrie jej matka, otec vyjde na mizinu a navyše ho obvinia z podpaľačstva a ubijú na smrť. Viola potom žije u ujca Vilinského, kde zažíva ústrky a málo porozumenia. Nakoniec zahoria vzájomnou láskou s najstarším Vilinského synom Imrichom a všetko sa končí dobre a šťastne, najmä keď sa celkom neočakávanou zhodou okolností podarí očistiť aj pamiatku Violinho otca.
Hlavnou postavou románu Kliatba je zvrhlý zeman Fekete, sadisticky vyvražďujúce svoje ženské obete. Aj v tomto diele sa Vansová podriaďuje súdobému literárnemu vkusu a svoj román napĺňa postromantickými náladami, krvavými dobrodružstvami a lacnou sentimentalitou.

Druhá línia Vansovej tvorby má dokumentárny základ v tom, čo sama zažila, čo počula rozprávať o svojej a manželovej rodine. Takýto pôvod majú črty a anekdotické príbehy Julinkin prvý bál, Ohlášky, Prsteň a iné. Dokumentárny podklad má aj rozprávanie Paľko Šuška, spomienkové dielo Danko a Janko, dobrodružstvá malých hrdinov i rozsiahlejšie práce Ján Vansa, Pani Georgiadesová na cestách a ďalšie. V rokoch 1893-1895 uverejnila v Slovenských pohľadoch sériu osemnástich próz pod názvom Z našej dediny. Najvýznamnejšou dramatickou prácou je jej činohra v piatich dejstvách Svedomie.

Elena Maróthy-Šoltésová

V Martine Šoltésová výrazne zasiahla do kultúrneho života. Zapája sa do činnosti spolku slovenských žien Živena, prispieva zásadnými článkami do časopisu Dennica, od roku 1910 stojí na čele časopisu Živena, ktorý má podobne ako Dennica aj literárny charakter. Prvú poviedku Na dedine publikovala roku 1881 v Slovenských pohľadoch. Ďalšia črta a poviedka sú Prípravy na svadbu a V čiernickej škole. Postupne si okrem dedinského prostredia všíma aj život panských rodín. Do tohto okruhu jej tvorby sa dostávajú novely Prvé previnenie, Popolka, Za letného večera a toto jej obdobie ,,ideálneho realizmu“ najvýraznejšie zastupuje dvojzväzkový román Proti prúdu. Výnimočné postavenie v slovenskej literatúre majú jej dvojdielne zápisky Moje deti- dva životy o kolísky po hrob. Je to kniha o deťoch, v ktorej sa vrúcny materinský cit, prenikavá schopnosť pozorovať a vidieť, výchovný takt, ale už aj vybrúsený literárny štýl spojili do vzácneho umeleckého celku. Autorka si nevedie len ,,mechanický“, ,,bežný“ denník zo dňa na deň, od príhody k príhode, ale vyberá si ich tak, aby okrem detských ,,portrétov“ mohla aspoň naznačiť to nepostihnuteľné a ťažko definovateľné vo vzťahu dieťaťa k matke, k súrodencom a vôbec k životu. Usmievavé čaro drobných detských dobrodružstiev i opravdivý hlboký smútok matky, ktorá nakoniec stratila obe deti, sú v diele stvárnené v takej ľudskej čistote ako v máloktorom inom umeleckom diele našej literatúry. Osobitnú lyrickú pôsobivosť dosahuje autorka aj využívaním džavotavej podoby detského výrazu a jeho vývinu. Kniha, ktorá je vrcholom jej tvorivého úsilia, bola preložená do viacerých európskych jazykov. Treba ešte dodať, že umelecky hodnotnejší je jej prvý diel, ktorý sa končí smrťou dcéry. Jej memoáre Sedemdesiat rokov života zahŕňajú len prvých dvadsať rokov autorkinho životopisu.
Šoltésovej literárnokritická činnosť, ktorá sa rozvinula hlavne s časopisom Živena, mala dve podoby. Prvú z nich zapĺňala starostlivosť o tvorbu jej literárnych spoločníčok, ktoré žili mimo kultúrnych centier. Druhou formou jej literárnokritickej praxe boli články- portréty autorov alebo jednotlivých diel.

Pavol Országh-Hviezdoslav

Narodil sa vo Vyšnom Kubíne. V Miškovci si osvojil maďarčinu natoľko, že sa pokúšal uplatniť svoj prebúdzajúci sa básnický talent, vidí svoje veľké vzory v tvorbe Petöfiho a Aranya. Nevie o tom, že sa dá básniť aj v materčine. V rozhodujúcej chvíli mu prichádzajú na pomoc viacerí poprední oravskí národovci, ktorí obrátili jeho pozornosť na slovenskú poéziu. Po vzniku Československej republiky (1918) sa stal členom jej prvého revolučného Národného zhromaždenia.
Spolu s Kolomanom Banšellom na jar 1871 ich pričinením vychádza almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej nastupujúcej generácie od čias štúrovcov. Okrem drámy Otčim v ňom publikoval štrnásť lyrických básní. V Orle publikoval cyklus šestnástich lyrických básní Jesenné zvuky.
Pre Hviezdoslavov básnický jazyk je typické:
-vytváranie neologizmov, ktoré majú často výrazný nečakaný charakter (ctín, hať, studný, diaľ, čar)
-do textov vkladá úvahy
-využíval:
-onomatopojické slová napodobňujúce prírodné zvuky (čľup, čvrkať, štrkať, zurkať, mukot, šústať)
-inverziu (zmenu slovosledu)
-vsuvky v zátvorkách, pomlčky, výkričníky, otázniky a priamu reč
-zvláštne častice a spojky (vyžaduje si to metrický pôdorys)
Epika
Znaky epickej tvorby:
-je písaná vo veršoch
-zobrazenie života ľudu
-sústreďuje sa na vykreslenie jednotlivých postáv
-hlavná téma eposov je spor zemianstva a jeho vzťah k sedliactvu
-námet na diele Ežo a Gábor Vlkolínsky čerpal zo spomienok na život (Vlkolín- Vyšný Kubín)
-hromadenie synoným na zdôraznene myšlienky
-inverzia v slovoslede
-sylabotonický verš

Hájnikova žena
Význam Hájnikov ženy v slovenskej literatúre tkvie v tom, že na jednej strane završuje predchádzajúci vývin a na strane druhej začína novú etapu.
Žáner: lyricko-epická skladba, prevláda epika. Lyrické sú piesne, opisy prostredia, ktoré slúžia na spomalenie, oživenie deja. Lyrika má náznakovú funkciu- príroda naznačí, že sa niečo stane- súlad s postavami
Kompozícia: Pozdrav- lyrická báseň, oslava hornooravskej prírody, liečivá sila, istota autora, atmosféra pokoja. Má 15 kapitol (spevov)

Zbohom- lyrická báseň, atmosféra pokoja
Dielo je budované v 3 rovinách a výrazných protikladoch:
1.spoločenský: ľud vs. šľachta
2.morálny: morálna čistota vs. zhýrilosť
3.situačný: tichá príroda vs. dramatické situácie v deji
Idea: oslava mravnej sily slovenského ľudu
Sujetové členenie textu:
1.expozícia: 1.-4. spev, oboznámenie sa s postavami, dobou a prostredím
2.kolízia: 5.-7. spev, začína sa konflikt
3.zauzľovanie: 8.-9. spev
4.vyvrcholenie:9.spev
5.rozuzľovanie: 10.-12. spev, pomätenie, trest
6.harmonický záver: 13.-15. spev

Obsah: Artuš Villáni sa pokúša zviesť Hanku Čajkovú, ženu hájnika Miška. Tá ho nakoniec v sebaobrane zabije a zošalie z toho. Miško vezme vinu na seba, ale po jej pravdivej výpovedi ho súd oslobodí. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa.
Hviezdoslavov básnický jazyk v diele Hájnikova žena:
využíva:
-metaforu (lož zmámila, mŕtvy je bôľ)
-personifikáciu (chalupa sa neľaká, hrmavica prešla dolinou)
-prirovnania (noc ako v rohu)
-zvukomaľbu (ó, koľko krkavcov tu kráče; hučí potok, hučí tu v smrečí, tam v bučí)
-anafora (vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte)
-pleonazmus- opakovanie významovo podobných slov- synoným (čo mrcha svet v nás skváli, zmorí)
-hyperbolu (len okamih tam pobudnutia, už mŕtvie bôľ, už slabnú putá)
- klimax- stupňovanie významu mŕtvie bôľ
slabnú putá
tlak voľneje
oživujú nádeje

- antiklimaxvy k žitiu privediete
vzkriesite
zotavíte
vyliečite z rán
-mnohotvary (van- závan, hviezdka- hviezda, čečimlaď- mladá čečina)
-dialektizmy (jel)
-deminutíva (záhradôčka)
-pejoratíva (ochlasta, mamľas)
-skracovanie (tys´, ktos´)
-elipsu- vynechávanie časti vety (čo nohy mladé- všetko na ne)
Charakteristika postáv:
-Michal Čajka- čestný, svedomitý, sebavedomý, priamy, je úctivý, ale nikomu sa nepoklonkuje, zodpovedný, racionálny, charakterný, povinnosti si plní vzorne, Hanku má úprimne rád
-Hanka Čajková- milá , pozorná, verná, robotná, krásna, dôverčivá, nežná a starostlivá matka, hoci je z bohatej rodiny a má mnoho pytačov, čaká len na Michala, Artuš je jej svojím nadbiehaním protivný, hoci je to veľký pán
-Artuš Villáni- sebecký, bezohľadný, panovačný, neznáša prehru, nezvyknutý na odmietnutie, povýšenecký
Ežo Vlkolinský
Námet: vyšný Kubín – Vlkolín, 2. polovica 19. storočia
Téma: vzťahy zemanov a sedliakov, obraz života v sedliackych a zemianskych rodinách
Konflikt:spoločenský- medzi sedliakmi a zemanmi
rodinný- medzi matkou a synom
Idea: riešenie otázky zemanov a sedliakov, vyriešil ich splynutím
Kompozícia: epos, dej prebieha zhruba 1 rok
Dej:1. smrť Beňa Vlkolinského
2. Ežo stavia Máj Žofke
3. roztržka medzi matkou a synom
4. Ežo odchádza k strýkovi Eliášovi
5. pytačky a svadba
6. zmierenie Eža s matkou prostredníctvom vnuka Benka

Charakteristika postáv:
Ežo- zemiansky mládenec, hrdý, ochotný pomáhať mame, riadi si svoj život sám, cieľavedomý, ochotný zmieriť sa z matkou
Estera- matka, zarytá zemianka, panovačná, hrdá, neústupná, neústupnosťou stráca syna
Eliáš- Ežov strýko, zarytý zeman, skúpy, vypočítavý, Eža prichýli len z pomsty

Dej Gábora Vlkolinského prichádza k rovnakému záveru iným spôsobom. Jeho osou je postupný hospodársky i morálny úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského. Gábor po tom, čo sa jeho súrodenci rozleteli po svete a jeho rodičia prepadli vášni alkoholu, zostáva so svojím zemianstvom celkom sám; odmieta ho aj dievča, ktoré mu sľúbili. Vtedy mu Ežo poradí, aby sa priženil k Blažkovcom, teda do sedliackej rodiny.

Hoci je medzi vznikom oboch ,,vlkolinských“ eposov pomerne značný časový odstup, v istom zmysle tvoria jeden celok. Deje obidvoch diel prebehajú takmer paralelne. Aj pokiaľ ide o osoby, je medzi nimi úzky vzťah: viaceré postavy Eža Vlkolinského prechádzajú aj do Gábora Vlkolinského, iba v inom dejovom začlenení.
Rozsahom menšie epické skladby sú Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu, Poludienok, Večera a Prvý záprah.
Napísal aj biblické básne Agar, Ráchel, Kain, Vianoce a Sen Šalamúnov.
Medzi ,,kratšiu epiku“, ako ju sám pomenoval, patria epické skladby U kaplice, Anča, Zuzanka Hraškovie a ďalšie.
Napísal aj epické skladby s roľníckou tematikou- Oráč a kosec, historickou tematikou- Rastislav, Pribina, Ľútosť Svätoplukova, povesťových látok- Jánošíkova stupaj a fantastických námetov- Pomsta mŕtvych, Topeľci.

Lyrika
Zbierku Krb a vatra tvoria tri oddiely Z rodinného krbu, Jesenné zvuky a Spevy slobody. V roku 1885 v almanachu Živena vychádza prvý diel cyklu Letorosty a v nasledujúcom roku cyklus Sonety, ktorý obsahuje 21 zneliek.
V Sonetoch v istom zmysle prehodnocuje svoj vlastný prístup k chápaniu poézie ako niečoho božského. Básnik si definitívne uvedomuje nemožnosť úplného odpútania sa od reality pozemského sveta, pretože v ňom nachádza príliš mnoho zlého. Sú napísané v sylabotonickom veršovom systéme.
Zložitosť problematiky pravdy, dobra a krásy odhaľuje v rozsiahlom cykle Letorosty. Úvodná báseň tohto cyklu zahŕňa zásady básnikovej tvorby. Letorosty ako celok predstavujú umelecky najcennejšiu zbierku slovenskej poézie.
Napísal cyklus básní Žalmy a hymny, Prechádzky jarom a Prechádzky letom, Stesky, Dozvuky a Krvavé sonety.
V závere Dozvukov sa pokúša naznačiť budúci obraz sveta, ktorý je zásadne protichodný prítomnému svetu, obklopujúcemu básnika.
Krvavé sonety sú prejavom básnikovho rozhorčenia nad vojnou a jej bezvýhradným odsúdením, pokusom o morálnu a spoločenskú analýzu tohto javu. No popritom verše sonetov napĺňa aj básnikova osobná bolesť, ba až zúfalstvo nad vedomím, koľko zla, biedy a ťažkostí prináša ľuďom vojna.

Dráma
Vytvoril hry Vzhledanie, Pomsta, Otčim, no ozajstný vrchol predstavuje tragédia Herodes a Herodias. Pri umeleckej realizácii sa opieral o dielo Shakespeara a jeho preklady Hamleta a hry Sen noci svätojánskej sa javia ako priama súčasť umeleckej prípravy na vytvorenie vlastného, originálneho dramatického diela. Inšpiroval sa starovekými dejinami židovského národa a Bibliou. Tragédia má 5 dejstiev a podľa Shakespearovho vzoru je napísaná sčasti veršom (blankversom, päťstopovým 10-slabičným jambickým veršom bez rýmov) a sčasti prózou.
Preložil vrcholné diela Shakespeara, Goetheo, Schillera, Mickiewicza, Slowackiho, Puškina, Lermontova, Petöfiho, Aranya a Madácha.


Martin Kukučín

Martin Kukučín, občianskym menom Matej Bencúr, sa narodil v Jasenovej na Orave. Po získaní lekárskeho diplomu pôsobil krátky čas v Prahe a roku 1893 sa stal lekárom v obci Selce na ostrove Brač v Dalmácii. Jeho pokusy usadiť sa na Slovensku sa nevydarili. V roku 1907 odišiel s manželskou do Južnej Ameriky. Po prvej svetovej vojne pobudol zimu 1922-1923 v Martine. V roku 1928 zomrel a pochovali ho na záhrebskom cintoríne a v tom istom roku previezli jeho telesné pozostatky a slávnostne pochovali na Národnom cintoríne v Martine.
Znaky tvorby:
-hlboká viera autora v každého človeka a jeho láskavý vzťah k obyčajnému človeku
-slovenskú dedinu vykreslil v idylickej podobe a takmer všetky poviedky končia harmonicky
-liek na spoločenskú chorobu hľadal v osobnej náprave jednotlivca
-zaslúžilo sa o demokratizáciu slovenskej literatúry, opisoval všetky spoločenské vrstvy, jeho práce boli určené všetkým vrstvám
-hrdinami väčšinou bývajú ľudia s drobnými neresťami, pre ktoré má veľké pochopenie

Prvú poviedku Na hradskej ceste uverejnil roku 1883 v Národných novinách. Z tematickej stránky v ňom prevažujú dedinské, menej študentské alebo pražské motívy. Zo žánrovej stránky je jeho dielo neobyčajne pestré. Nachádzajú sa v ňom črty, poviedky a novely, spoločenský román, románová skladba i cyklus historických románov, ale aj cestopisné črty, divadelné hry, literárna i spoločenská publicistika.
V poviedkach kladie zjavný dôraz na charakterovú a psychologickú kresbu postáv, ako aj na jemné humorné ladenie krátkych próz s využitím slovnej a situačnej komiky. Patria sem poviedky a črty Z teplého hniezda, Neprebudený, Veľkou lyžicou, Tri roje cez deň a Rysavá jalovica.
Rysavá jalovica je typickým príkladom humoristického zobrazenia skutočnosti. Je to obrázok zo života dvoch susedov, krpčiara Adama Krta a jeho kmotra Adama trnku. Dej o kúpenej i stratenej rysavej jalovici a dôsledkoch, ktoré z nedorozumenia vyplynú, pripomína idylu obrátenú naruby, je predzvesťou nového života, líšiaceho sa od pokojného a harmonického dedinského života, spestreného len jarmokmi a oldomášmi.
V próze O Michale autor rozpráva príbeh dedinského kraviara Jana Pecúchovie a jeho tragický príbeh mrzáka husiara Ondráša Machuľu.

Neprebudený je jednou z mála Kukučínových prác, v ktorých sa konflikt končí tragédiou, hoci tlmenou poznaním, že pre Ondráša je smrť vykúpením.
Ďalej napísal prózy Na obecnom salaši, Z našej hradskej, Pred skúškou, Vianočné oblátky a Mladé letá.
Spomienkou na vlastné študentské roky v revúcej je rozsiahla novela Mladé letá. Ústredná dejová zápletka zaberá neveľký časový a zemepisný priestor. Rozvíja sa v čase od rozdávania polročných vysvedčení do konca školského roku. Jej dejiskom sú Revúca, Ratková a Motišovce. Tu dokázal Kukučín sústrediť toľko záberov zo študentského života i zo života dedinských farárov a rechtorov, že Mladé letá sú aj pomerne širokým obrazom života slovenských vzdelaneckých vrstiev. Vlastný dejový konflikt novely sa viaže na ,,ľúbostný trojuholník“- Miška Jahodu, Ferka Putorisa a Eleny Zvarinovej.
Spomienkový základ má aj úsmevná próza Úvod k vakáciám a Vianočné oblátky.
Na ostrove Brač pokračoval v písaní krátkych próz, no vytvoril aj niekoľko cestopisných prác a tu sa zrodilo aj jeho románové dielo Dom v stráni.

Dom v stráni
Kompozícia: dvojzväzkový román, 18 kapitol, rozprávačom je autor, častejšie vnútorné monológy, dej je počas 1 roka chronologický, sčasti retrospektívny
Námet: prostredie dalmatínskej dediny
Téma: obraz spolužitia dvoch spoločenských vrstiev, prenikanie kapitalizácie na chorvátsku dedinu
Konflikt: medzi Nikom a Katicou- problém v nemožnosti naplnenia lásky dvoch ľudí z rozdielnych stavov; rozpad patriarchálneho sveta
Idea: autor poukazuje na rozdiel medzi dvoma vrstvami, sedliakmi a statkármi a nemožnosť ich splynutia; vyjadruje ľútosť nad zánikom starého patriarchálneho sveta istoty
Charakteristika postáv:
-Mate Berac- silný jednotlivec s pozitívnymi vlastnosťami, predstaviteľ sedliackej patriarchálnosti
- Katica- najmladšia Beracova dcéra, hrdá, vypočítavá, odmieta sa stotožňovať s ostatnými težackými dievčatami
-Niko- mladý statkár, ľúbi Katicu
-Šora Anzula- Nikova mama, predstaviteľka statkárstva, múdra, rozvážna
-Zandome- predstaviteľ podnikateľskej sféry, najlepší Nikov priateľ
-Dorica Zorkovičová- mladé šikovné dievča, Šora Anzula ju vychovávala pre svojho syna v kláštore
-Paško Bobica- mladý, usilovný sedliak, nerozvážny, ľúbi Katicu
Napísal cestopisné črty V Dalmácii a na Čiernej hore a Rijeka – Rohič – Záhreb. Na týchto dielach je pozoruhodné, že ich autor beletrizuje, to znamená, že do nich vnáša prvky umeleckej prózy. Podobný ráz majú aj ďalšie dva cestopisy Prechádzka po Patagónii a Dojmy z Francúzska.
Prozaické dielo z dvadsiatych rokov zastupuje najmä päťzväzková románová skladba Mať volá. V románe sa zamýšľa nad príčinami vysťahovalectva, nad zmyslom peňazí, pričom obrat k lepším časom spája s mravnou obrodou ľudských vzťahov. Celým románom preniká silná túžba po domove.

V dvojzväzkovom románe Lukáš Blahosej Krasoň sa vracia do rokov uzákonenia štúrovskej spisovnej slovenčiny, keď sa obidva práve sa formujúce národy, český a slovenský, ocitli pred riešením vzájomných vzťahov.
V štvorzväzkovom románe Bohumil Valizlosť Zábor ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského národa.
Na román Bohumil Valizlosť Zábor v mnohom nadväzujú historické novely Košútky a Klbká, zobrazujúce boj slovenských dobrovoľníkov a próza Rozmajrínový mládnik z čias Bachovho absolutizmu.
Napísal štvordejstvovú divadelnú hru Komasácia, hru Bacúchovie dvor a Obeta.
Roky 1890-1894 predstavujú vrcholné obdobie Kukučínovej poviedkovej tvorby. Prehlbuje sa v nej umelecká koncepcia a zdokonaľuje sa aj kompozícia. Toto obdobie reprezentujú najmä prózy Na podkonickom bále, Zakáša – darmo je, Mišo, Dies irae, do školy, Zo stupňa na stupeň, Zápisky zo smutného domu a Keď báčik z Chochoľova umrie.
V poviedke Zakáša – darmo je vykresľuje vznik, priebeh nepriateľstva a konečné zmierenie dvoch starých priateľov.
Najpozoruhodnejšia poviedka je Mišo II. Nadväzuje na autorovu staršiu prózu Mišo. Kým v prvej vykreslil rázovitú postavu dedinského sluhu, poddajného zvodom alkoholu, no popritom človeka dobrého srdca, v druhej ide o vtipný obrázok, podarenú figúrku svojho pomocníka Lešeho, ktorý ho preváža na mulici za pacientmi. Etickým zámerom poviedky je otázka ľudského šťastia, povinnosť a sebaobetovanie.
Historickým pozadím pre tematickú i dejovú líniu poviedky Dies irae je cholerová epidémia z roku 1874.

Keď báčik z Chochoľova umrie
Námet: slovenská dedina, 2. polovica 19. storočia
Téma: nevydarený obchod so zemanom
Konflikt: predaj neexistujúceho jačmeňa
Idea: zobrazenie a odsúdenie zemianstva, ktoré upadá mravne i majetkovo
Charakteristika postáv:
-Aduš- lenivý, nezodpovedný, ľahtikársky, luhár
-Ondrej- cieľavedomý, pohotový, pracovitý, šikovný, snaživý, ziskuchtivý


Božena Slančíková-Timrava

Znaky tvorby:
-jej tvorbu možno rozdeliť do 4 skupín:
1.diela s dedinskou tematikou
2.vidiecka inteligencia
3.protivojnový námet
4.autobiografický charakter
-poviedky z počiatočného obdobia väčšinou zobrazujú jednu postavu alebo typický príbeh
-vo svojich poviedkach a novelách zachytáva celú atmosféru života vidieckej spoločnosti
-objavovanie ľudí, ktorí nedokážu nájsť v spoločnosti plný zmysel života a cítia sa v nej zbytoční
-všetky základné konflikty majú sociálno-ekonomické pozadie
-dievčenské postavy sa navonok správajú tak, ako si to vyžaduje spoločnosť
-téma jej próz je vždy dedinská
-jej tvorba predstavuje vlnu kritického realizmu
-postrhala všetky ilúzie o dedine ako ich vykreslil najmä Kukučín
-kritizovala všetky spoločenské vrstvy najmä honbu za majetkom, zaostalosť, náboženskú pretvárku
-do slovenskej literatúry vniesla veľké množstvo ženských postáv rozličného typu (napr. dedinské slečinky- dcéry farárov a učiteľov, odvážne dedinské ženy, naivné dievčatá čakajúce na ženícha, životom utrápené ženy bojujúce o šťastie)

Napísala poviedky a črty Za koho ísť, Darmo, Kandidát ženby, Zvrchovaný čas a Pomocník.
Vo všetkých je obsiahnuté autorkino životné poznanie, jej skúsenosť.
Líniu kratších próz z prostredia slovenskej dediny do konca 19. storočia zastupujú poviedky Na jednom dvore, Mojžík, Mocnár, Márnosť všetko, Ondro Hľonzo, Ťapákovci.
Z druhého okruhu Timraviných poviedok po roku1896, tzv. ,,panských“ upútajú najmä diela Ťažké položenie a Veľké šťastie.
V Ťažkom položení zachytáva atmosféru života vidieckej spoločnosti, presnejšie, vidieckej inteligencie, s ktorou sa zoznamujeme- ako je to v Timraviných dielach bežné- pri kartách, zábavách, ale len veľmi zriedka pri práci. Ide tu o typy zbytočných ľudí, ktorých predstaviteľom je nevesta statkára Metoda Karmana, Júlia.
V novele Veľké šťastie sa už stretávajú dva svety: sedliacky a panský. Z troch ženských postáv zaujme svojím bezočivým správaním Józa Jakubičová, ktorá hovorí každému do očú aj tie najnepríjemnejšie pravdy. Má to svoj pôvod v jej vnútornej bolesti z neopätovanej lásky.
Diela s protivojnovou tematikou sú Hrdinovia a Skon Paľa Ročku.

Hrdinovia
Námet: slovenská dedina za 1. svetovej vojny
Téma: 1. svetová vojna a rozvrat, ktorý spôsobila po našich dedinách
Kompozícia: dielo je členené na 12 kapitol
Konflikt: postavený na rozličnom vzťahu postáv k vojne
Idea: zápas ľudskosti s antihumánnou podstatou 1. svetovej vojny, odsúdenie vojny
Hlavné postavy:
-Baláň- okresný notár, veľmi pretvarovačný, zbabelý, podlízavý
-Štefan Širický- mladý podnotár, opakom Baláňa, odsudzoval klamstvo, falošnosť, bol tichý, odsudzoval vojnu ako zlo
-Líza Malinská- mladá, pekná učiteľka, ktorá sa páčila Širickému a on jej, sebavedomá, rozmaznaná, pyšná, samoľúba
Nadpis ,,hrdinovia“ je myslený idylicky.

V poviedke Skon Paľa Ročku tvoria vojnové udalosti len pozadie života hlavného hrdinu: Paľo si dokaličil ruku, aby nemusel ísť na vojnu a aby Zuzku, dievča z bohatej rodiny, nevydali za iného. No láska sa pri ich chudobe čoskoro vytráca a zostáva po nej iba Paľov zúfalý protest proti svetskej nespravodlivosti, umocnený jeho beznádejou z vedomia blížiacej sa smrti.
Poslednú tematickú oblasť Timravinho prozaického diela tvoria dve práce autobiografického charakteru. Je to románová novela Skúsenosť a novela Všetko za národ.

Skúsenosť
Námet: Dolný Kubín (Vodňany), začiatok 20. storočia
Téma: život vedúcej skupiny slovenského meštianstva
Konflikt: 1. Marína vs. vdova Bukovičová
2. maska národovca vs. skutočný charakter
Idea: Timrava podala typický obraz vtedajšieho slovenského malomesta, smelo ukázala na prázdnotu, falošnosť a nečestnosť slovenskej buržoázie
Kompozície: novela, cielene autobiografická
Charakteristika postáv:
-pani Bukovičová- bohatá a povýšenecká s maskou národovkyne, v spoločnosti usmievavá a príjemná dáma, no doma žena- tyran
-Marína Majtánová- vysoko prevyšuje pani Bukovičovú a jej okolie, je schopná žiť aj plným, opravdivým citovým životom, je úprimná

V novele Všetko za národ autorka, vystupujúca pod menom Viera Javorčíková, si s odstupom času premieta svoju mladosť a od nej vlastnú cestu k literatúre, ktorú tak významne poznamenali osudy samej spisovateľky.
V období po roku 1918 napísala aj niekoľko divadelných hier: Chudobná rodina, Páva, Odpoveď a Prekážky.

Jozef Gregor-Tajovský

Narodil sa v Tajove pri Banskej Bystrici. Strednú školu navštevoval v Banskej Bystrici, kde sa denne stretával s násilnou maďarizáciou. Z Banskej Bystrice odišiel študovať do Kláštora pod Znievom na učiteľský ústav. Päť rokov pôsobil ako učiteľ a za tento krátky čas bol nútený vymeniť šesť učiteľských miest. Dôvodom boli nezhody s vrchnosťou (cirkevnou i štátnou) pre národné presvedčenie. Keďže nechcel byť nástrojom pomaďarčovania slovenských detí, zanechal učiteľstvo a roku 1898 odišiel- už ako známy spisovateľ- študovať na obchodnú akadémiu do Prahy. Tu aktívne pracoval v študentskom spolku Detvan, ktorý mal značný vplyv na jeho ďalšie literárne formovanie. Po návrate zo štúdií pracoval ako úradník vo viacerých peňažných ústavoch. Po vypuknutí svetovej vojny musel narukovať, no onedlho sa dostal do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. Roku 1919 sa vrátil do vlasti, žil v Martine, neskôr sa presťahoval do Bratislavy. Zraňovaný nástupom fašizmu a zložitými udalosťami tridsiatych rokov zomiera roku 1940.

Znaky tvorby:
-písaval krátke prózy, črty a poviedky z dedinského prostredia
-snažil sa poukázať na osud najchudobnejších ľudí a ich biedu
-poviedky z dedinského prostredia majú humorné, niekedy až ironické ladenie
-rozprávane autora vyvoláva ilúziu ústneho podania a má anekdotický charakter
-poviedky sú založené nie na deji a zápletkách ale na postavách (malí biedni ľudia čestní, pracovití, prostí)
-Tajovský ľudí neidealizuje a ich chyby nezakrýva
-používa hovorový jazyk pre ľudí zrozumiteľný
-prózy majú až dokumentárny nádych
-príbeh často rozpráva niektorá z postáv, čím sa vytvára atmosféra autentickosti
-postavy vykresľuje na základe opisu detailov ich výzoru a reči

Napísal poviedky Na mylných cestách, Omrvinky a Z dediny. Kladie v nich dôraz na dokumentárnu stránku zobrazenia s úsilím vytvoriť dojem až presvedčenie, že ide o ústne podanie.
Prvé vývinové obdobie Tajovského prozaickej tvorby charakterizuje nový obraz dediny, pre ktorý je prízračná predovšetkým sociálna skutočnosť. Najzjavnejšie sa to prejavuje v poviedkach priamo zachytávajúcich spoločenské zlá Maco Mlieč a Apoliena.

Maco Mlieč
Námet: slovenská dedina, 2. polovica 19. storočia
Téma: život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže brániť
Konflikt: vyplýva z neschopnosti Maca uvedomiť si svoje ponižujúce postavenie
Idea: oslava ľudskej čestnosti a charakternosti povýšenej nad materiálne statky
Charakteristika postáv:
-Maco Mlieč- pracovitý paholok. Maco sám mohol za svoj osud, zanedbával sa. Macove morálne vlastnosti sú v ostrom kontraste s jeho odpudzujúcim zovňajškom, ale aj s charakterovými vlastnosťami gazdu a richtára v jednej osobe
-gazda- nevďačník, no nakoniec Macova dobrota pohla aj s ním a prebudilo sa v ňom svedomie
V Apoliene vykresľuje obraz slúžky, ktorá stratila sluch od bitky, ktorou ju denne doma v opilosti častoval vlastný otec. Patrí teda do okruhu próz, v ktorých odhaľuje následky alkoholizmu. V poviedke už nie je rozprávačom sám autor, ale priamy účastník deja- jeden z učňov remeselníka, u ktorého Apoliena slúži. Výsmešný postoj k hluchej slúžke sa u učňov postupne mení na pochopene a súcit.
V prvom období prozaickej tvorby upútal v prvom rade ako portrétista. V druhom období autor viac vstupuje do spoločenskej problematiky.
Umelecky najúčinnejšie sú príbehy, ktoré zachytávajú objektívnu tragiku, vyplývajúcu z prenajímania človeka ako pracovnej sily, čo platí o všetkých jeho ,,chlebových poviedkach“: Horký chlieb, Na chlieb, Mišo, alebo sa vyznačujú dojímavým súcitom s trpiacimi, bezmocnosťou v riešení osobných problémov pri naprávaní krívd- Mamka Pôstková a napokon aj istou dávkou zhovievavosti k slabostiam svojich hrdinov- Umrel Tomášik.
Napísal aj prózu Rozprávky z Ruska.

Znaky dramatickej tvorby:
-odstránil moralizátorstvo z hier
-situačnú komiku nahradil komédiou
-konflikt sa týka dedinského človeka a jeho medziľudských vzťahov
- vnára sa do vnútra postáv a odkrýva skutočnosti, ktorými sa slovenská literatúra nezaoberala
-vyznačuje sa žánrovou pestrosťou- písal komédie, tragédie, jednoaktovky
-tematicky sa viaže k slovenskej dedine, zobrazuje jej nezdravé prejavy: posudzovanie človeka podľa majetku, sobáše z rozumu a zlé medziľudské vzťahy
-prostredníctvom ochotníckeho divadla pôsobil na ľudové vrstvy, ktoré sa nedostali ku knihám

Napísal veselohru Ženský zákon a vážnu hru Nový život, drámu Statky zmätky a jednoaktovky Matka, Tma, Hriech a V službe.
Po roku 1918 vznikajú jeho drámy Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci a Hrdina. V týchto hrách sa už odkláňa od súčasnej tematiky.

Ženský zákon
Námet: 2. polovica 19. storočia
Téma: reálne zobrazenie života na dedine v jeho vážnej i humornej podobe, vykreslenie kladných aj záporných ľudských vlastností

Konflikt: Mara a Zuza sa ženú za majetkom, ktorý je pre nich dôležitejší ako šťastie ich detí. Nechcú pustiť deti z domu, pretože by nemal kto pracovať. Dora umocní konflikt svojimi intrigami a klebetami a spustí tak lavínu nedorozumení a ohováračiek.
Idea: autor sa zameriava na charaktery postáv, ktoré sú typickými predstaviteľmi vtedajších nižších vrstiev
Kompozícia: veselohra v 4 dejstvách
Charakteristika postáv:
-Zuza Javorová- vdova, manžel jej umrel pred piatimi rokmi, hrdá, tvrdohlavá a neústupčivá
-Anička- Zuzina dcéra, skromná, poslušná, dobre vychované dievča
-Mara Malecká- Zuzina sesternica, tvrdohlavá, priebojná, nejde jej o šťastie syna, dôležité sú pre ňu peniaze
-Jano Malecký- uhliar, Marin muž, rozvážny, tolerantný, rozumný, liezli mu na nervy večné zbytočné intrigy a hádky, je spojencom detí
-Miško Malecký- ich syn, regrút, slušný dobrý mládenec, verný
-Števko- paholok u Javorových
-Dora- dedinská klebetnica a dohadzovačka, príživníčka
Znaky realizmu v diele:
-autor reálne zobrazil dedinu svojho detstva, sociálny i duchovný život dedinského ľudu
-postavy majú kladné aj záporné vlastnosti, autor poukazuje na ich chyby a zlé vlastnosti, neústupnosť, tvrdohlavosť, uvzatosť, honbu za majetkom a lakomstvo
-dôležité sú motívy konania, uvažovanie postáv a analýza, čo ich viedlo k činom
-postavy sa počas deja vyvíjajú a menia pod vplyvom udalostí a lásky svojich detí

Statky zmätky
Námet: slovenská dedina, koniec 19. storočia
Téma: zobrazenie priebehu zaujímavého majetkového sporu a jeho vplyvu na ľudské vzťahy
Konflikt: túžba po majetku proti úprimnej láske a cti. Zdrojom konfliktu sa stala túžba Palčíkovcov získať lacnú pracovnú silu, Ďurko chce svadbou získať majetok, Zuzka lásku, Palčíkovci ,,robotníkov“.
Idea: odsúdenie túžby po majetku, sobášov z rozumu
Charakteristika postáv:
-Palčíkovci- majetní bezdetní vypočítaví manželia, chcú mať stále viac
-Ľavkovci- stredná vrstva, chamtiví, pyšní na svojho syna, ochotní spreneveriť sa morálnym zásadám
-Kamenskí- chudobní ale priami, otvorení, šťastie dcéry je im prednejšie ako majetok
-Ďurko- namyslený, sukničkár, nedospelý, ľahtikár
-Zuzka- patrí k najkrajším Tajovského postavám, po ťažkých životných skúsenostiach sa rozhodne ísť vlastnou cestou a rozhodne sa vychovať svojho syna sama
Ľudmila Podjavorinská

Ľudmila Podjavorinská, vlastným menom Ľudmila Riznerová, sa narodila v Horných Bzinciach ako ôsme dieťa v chudobnej učiteľskej rodine. Podjavorinská začala tvoriť veľmi mladá. Prvú besednicu Turecká svadba uverejnila ako pätnásťročná. Navyše, je prvou slovenskou ženou, ktorá svoje básne vydala knižne. Do literatúry vstúpila v deväťdesiatych rokoch zbierkou lyrických veršov Z vesny života. Ďalej napísala rozsiahlejšie epické básne Po bále, Na bále a Prelud. V jej Baladách sa obracia k tradícii básnickej romantiky. Napísala aj zbierku Piesne samoty, krátke prózy Ondráš, V otroctve a Žena a veselé humoristické obrázky z dedinského života Sokovia, Na záletoch a Pod svietňou.

Osobitnou kapitolou Podjavorinskej literárneho diela je tvorba pre deti vo veršoch i v próze. Vymaňuje slovenskú detskú literatúru z područia didaktizmu a mravokárstva, pričom detstvo chápe ako plnohodnotnú etapu ľudského vývinu, ktorá nie je len prípravou na dozrievanie, ale má aj svoj vlastný zmysel, svoje etické normy a osobitný estetický svet. Za základné funkcie ľudského života v období detstva pokladá lásku, priateľstvo a ďalšie citové vzťahy, tvorivú činnosť, a teda aj odkrývane života ako zázraku a radosti. Jej predstavivosť je založená na personifikácii, na aktualizácii postupov a prostriedkov ľudovej slovesnosti. Ďalej vychádza z charakteru detskej hry a z poznania detskej povahy, čo sa najviac prejavuje v jej väčších epických útvaroch, vo veršovaných rozprávkach Zajko-Bojko a Čin-Čin. Rozsiahlejšia poviedka Baránok Boží predstavuje typ sociálnej prózy pre deti, v ktorej obrátila pozornosť na boľavú stránku detstva.


Ján Čajak

Hoci Čajak vstúpil do literatúry s tzv. druhou vlnou realistických spisovateľov, väčšina jeho próz nesie znaky začiatočného obdobia.
Čajakove ľudovýchovné poviedky, zhrnuté do niekoľkých knižných súborov Tri rozprávky, Pred oltárom, Suchoty a Jožkova svadba rozširujú tematickú škálu slovenskej prózy záujmom o životné prostredie dolnozemských Slovákov.
Kým poviedky čerpajú námety zo života dedinského ľudu, jeho románový pokus Rodina Rovesných sa zaoberá problematikou ,,stredných“ vrstiev. Zobrazuje v ňom hmotný a mravný úpadok rodiny bohatého obchodníka, zapríčinený predovšetkým zradou národných ideálov a odvrhnutím tradičných hodnôt slovenského života. Oproti nemu ako ideálny protiklad je vzostup mladého chudobného obchodného pomocníka, zaslúžene odmeneného práve za vernosť tomu, čo rodina Rovesných zradila. Zaujímavou postavou je učiteľ Pavel Poničan. Do jeho životnej cesty vložil autor utrpenie a prenasledovanie slovenskej inteligencie v predprevratovom období a zároveň v nej stelesnil nejednu autobiografickú črtu. Z kompozičnej stránky sa román skladá z troch dejových línií, ktoré však navzájom nesúvisia a slúžia autorovi viac-menej ako prostriedok na vyslovenie vlastných náhľadov na sproblematizované spoločenské otázky. Román Rodina Rovesných napokon zaostáva za Čajakovými kratšími prózami aj nižšou jazykovou kultúrou.