Literárny a kultúrny vývoj v Európe od druhej polovice 19. storočia po dvadsiate roky 20. storočia

Kultúrnu atmosféru tohto obdobia sprevádza vznikanie i zanikanie skupín, experimentov, narúšajúci sa vzťah vnútornej spätosti kultúry so spoločenskými procesmi. Osamostatňovanie a vyčleňovanie sa kultúry, vedy a umenia zo spoločenskej tradície charakterizuje podstatnú časť pohybov v kultúre, ale aj prudké napredovanie vo vede. Veda a umenie sa stali priestorom na experimenty, ktoré viedli k prehodnoteniu dovtedajších predstáv o svete, prírode, spoločnosti i človeku ako indivíduu.
Po filozofii idealizmu sa na konci storočia presadzuje vo vede pozitivizmus. Vznikol ako špecifický filozofický systém, ktorý mechanicky zahŕňal nové poznatky vedy z rokov 1850-1870. Pestoval úctu k faktu, presnému pozorovaniu a experimentu.
Na kultúrny a umelecký život v 60. a 70. rokoch 19. storočia mal nepriamy, no rozhodne nie zanedbateľný vplyv spoločensky rozporný záujem o darwinizmus. Západoeurópska literatúra riešila vzťah medzi nízkou a vysokou literatúrou. Naturalizmus otvoril ,,dvere“ do vysokej literatúry príbehom o sociálnej zvrátenosti doby, alkoholizme, telesnej i mravnej zakrpatenosti, ale i pesimizmu. Za realizmus sa v literatúre a umení pôvodne označovalo hnutie, ktoré vzniklo vo francúzskej kultúre v polovici 19. storočia a žiadalo, aby umenie opustilo romantické sny a vrátilo sa ku skutočnosti. Umenie malo zobrazovať život najnižších spoločenských vrstiev bez prikrášľovania, malo od tvorby priniesť všedné témy.

Slovenská literatúra porevolučných a matičných rokov

Po porážke revolúcie roku 1848-1849 sa slovenské národné hnutie dostalo do novej situácie. Prísľuby o rovnoprávnosti národov Uhorska sa neuskutočnili. Viedenská vláda nastolila absolutistický režim. Uskutočňoval ho v rokoch 1852-1859 Alexander Bach. Prísny tlačový zákon, cenzúra a maďarizácia bránili rozvoju národného a spoločenského života. V roku 1852 prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady. Od roku 1849 viedenské Slovenské noviny za podpory J. Kollára začali presadzovať tzv. staroslovienčinu, čiže upravenú češtinu ako úradný jazyk Slovákov. Martin Hattala vypracoval Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá pravopisne upravovala stredoslovenské nárečie podľa etymologických (historických) zásad. Otázka spisovného jazyka bola definitívne vyriešená. Keďže v tomto období nevychádzali literárne časopisy, ich úlohu prevzali almanachy (Nitra, Concordia, Lipa) a cirkevné časopisy (Katolícke noviny, Cyril a Metod a Cirkevné listy).

Po páde Bachovho absolutizmu (1859) a prijatím októbrového diplomu (1860) nastalo uvoľnenie režimu. Roku 1861 začal vychádzať politický časopis Pešťbudínske vedomosti. Hlásal rovnoprávnosť národov Uhorska a stal sa organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia, ktoré bolo v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7. júna 1861. Prítomní prijali dokument známy ako Memorandum slovenského národa. Francisci a Daxner boli na čele delegácie, keď išli s memorandom za cisárom. Memorandum žiadalo uznanie slovenského národa a slovenského jazyka v rámci uhorského štátu. Z celého súboru požiadaviek sa uskutočnila iba nepatrná časť. Boli zriadené slovenské gymnáziá, vyššie v Revúcej a dve nižšie v Martine a v Kláštore pod Znievom. V roku 1863 bola založená Matica slovenská, ktorá sa stala celonárodnou inštitúciou. Prvé slávnostné zhromaždenie sa konalo 4. augusta 1863 v Martine. Za prvého predsedu zvolili katolíckeho biskupa Štefana Moysesa a za podpredsedu evanjelického superintendenta Karola Kuzmányho.

Jadro programu Matice slovenskej tvorili kultúrne a literárne otázky. Za dvanásť rokov svojej existencie sa vydávaním letopisov, zborníkov, kalendárov a čítaniek zaslúžila o rozšírenie literárneho jazyka i osvety v širokých ľudových vrstvách. Šesťdesiate roky sa v dejinách slovenskej literatúry nazývajú matičným obdobím. V tomto období začali vychádzať i literárne časopisy (Sokol), satiricko-humoristický časopis Černokňažník a almanachy (Lipa, Minerva, Tábor).

V roku 1867 vznikla politická strana Nová škola (Ján Palárik), ktorá v Pešti vydávala Slovenské noviny. Usilovala sa o dorozumenie s maďarskou liberálnou stranou. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zanikli vyhliadky na spravodlivé riešenie postavenia slovenského národa. Uhorská vláda neuznávala Slovákov ako národ. Začalo sa prenasledovanie slovenských národovcov a inštitúcií. Boli zatvorené slovenské gymnáziá a v roku 1875 Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. V tomto období odchádzajú príslušníci štúrovskej generácie a umelecký charakter ich tvorby ustupuje novému štýlu. Romantizmus ustupuje realizmu.
Literárny vývoj po revolúcii možno rozdeliť na tri obdobia:
1.obdobie- roky absolutizmu (1849-1859), keď literárny život stagnoval
2.obdobie- uvoľnenie politického života (1860-1867)- bolo obdobím zvýšenej aktivity romantikov a živej publicistiky
3.obdobie (1868-1875) je formovaním mladej literárnej generácie a odumieraním romantizmu v literatúre a v myslení slovenskej spoločnosti.

Literatúra postromantizmu (1850-1870)- prechod medzi romantizmom a realizmom

Literatúra mladej nastupujúcej generácie sa od typicky romantických diel odlišuje najmä nasledovnými znakmi:
-obľúbenými sa stávajú krátke prozaické útvary
-predmetom záujmu sa stávajú bežné príhody zo všedného života
-štýl sa približuje hovorovej reči
-nový typ hrdinu, muž činu
-stále častejšie sa objavuje sociálna tematika
-mnoho diel má humorno-satirický nádych
-popri romantických konfliktoch a iných znakoch romantizmu, ktoré ešte v dielach prežívajú sa objavujú rozsiahlejšie popisné časti