Narodil sa 30. novembra 1914 v Krompachoch v sedliackej rodine. Zo siedmich detí bol najmladší. Keďže pre telesnú slabosť sa nemohol vydať na učiteľskú dráhu, rozhodol sa ísť na gymnázium do Levoče, kde hneď vstúpil do malého seminára. V roku 1934 po maturite študoval v seminári v Spišskej Kapitule. V tom čase tam študovali aj Janko Silan, Paľo Ušák-Oliva, Maroš Madačov či Peter Galan. Tu sa M. Šprinc začal hlbšie zoznamovať so svetovou kultúrou, najmä s katolíckymi velikánmi ako Papini, Lippert, Claudel, Maritain, ale aj s jeho obľúbencom Rilkem. Po kňazskej vysviacke (2. 2. 1939) pôsobil ako kaplán v Spišskej Novej Vsi, odkiaľ v roku 1942 odišiel do Bratislavy. Tu sa stal riaditeľom Slovenskej katolíckej akadémie. Od roku 1943 redigoval katolícky mesačník Kultúra. Po skončení vojny sa stal generálnym tajomníkom Ústrednej charity.

Emigrácia

V júni 1945 odišiel do emigrácie. Cez Rakúsko a Bavorsko sa dostal do Ríma. Ešte v tom istom roku sa stal pápežským legátom III. vatikánskej misie pre utečencov v Rakúsku a Nemecku. Povojnovým exulantom pomáhal aj ako sociálny pracovník vatikánskeho Centrálneho úradu pre obete vojny. V júli 1946 ako jeden z prvých slovenských exulantov po 2. svetovej vojne prišiel do USA. Cleveland sa stal jeho druhým domovom. Na clevelandskej vyššej škole benediktínov učil moderné jazyky, pričom študoval na Western Reserve University, kde v roku 1953 dosiahol akademický titul magister umenia. V roku 1957 sa stal profesorom jazykov a filozofie umenia v Borromeo v Ohio, kde pôsobil až do svojej smrti. M. Šprinc zomrel 31. 5. 1986 v Clevelande. Nad jeho rakvou sa s ním rozlúčil básnik Karol Strmeň.

Básne z exilu

Aj keď to znie smutne, ale až exil poskytol M. Šprincovi obrovské priestory, v ktorých sa rozvinul jeho nevšedný literárny a organizačný talent a postavil ho na čelné miesto slovenských exilových spisovateľov. Po slovenskom literárnom debute sa práve v exile rozvinula jeho literárna tvorba do nadpriemerných kvalít a rozmerov. V emigrácii vydal vyše dvadsať knižných publikácií. Hneď po príchode do USA písal cestopisné eseje a reportáže (K slobodným pobrežiam, 1949). O rok vydal spolu s Karolom Strmeňom ďalšiu básnickú zbierku Putovné piesne. Po exilovom debute nasledovala zbierka za zbierkou: Svätý Andrej-Svorad (1952), Na Floride sám (1953), Matka krásneho milovania (1954), Tvárou k slnku (1955), Z poludnia a polnoci (1960), Mladosť orla (1962), Oči moje pútnice (1965), Andante (1967), Bratislavský park (1968), Piesne z Palidora (1970), Odkaz (1970), Korálový ostrov (1973), Sonety o kráse (1976), Tiché vody (1977), Nezhasínajte hviezdy (1980), Z diaľky (1982)...

Takmer každá básnická zbierka M. Šprinca je doslova priam až bytostne spätá s prírodou. „Ona mu privieva nielen spomienky na detsvo, na domov, ale v cudzom svete akoby v nej a práve cez ňu sa posúval k ďalším duchovnejším a hĺbavejším rozjímaniam o podstate života a cestách k Bohu” (J. Frátrik). A preto M. Šprinca nazývali aj básnikom prírody.

Angažovanosť

V exile sa rozvinul aj úžasný Šprincov organizačný talent. Za oceánom sa s celým elánom doslova vrhol na kultúrno-organizačnú prácu. Založil edíciu Slovo, bol redaktorom štvrťročníka Most. V roku 1956 spolu s Andrejom Žarnovom založili Spolok slovenských spisovateľov a umelcov, v ktorom bol tajomníkom. Organizoval a zúčastňoval sa každej väčšej a významnejšej udalosti krajanov. Podľa mnohých sa M. Šprinc stal „srdcom a krvou” celého slovenského pulzovania v exile. Obrovské dielo M. Šprinca utužovalo krajanov a nás na Slovensku posilňovalo v nádeji na zmeny. M. Šprinc bol naozaj živý most, ktorý spájal zahraničný exil s naším kresťanským domovom.