Štúrovci
- O Štúrovcoch
- Ľudovít Štúr
- Samo Chalúpka
- Janko Kráľ
- Ján Botto
- Revolúcia (1848-1849)
O Štúrovcoch
Je mnoho kníh, ktoré spomínajú mená týchto mladých vzdelancov no je len málo takých, ktoré spomínajú a spájajú mená týchto autorov v jeden harmonický celok. Je a bolo známe, že u slobodných národov sa kultúrna práca a tvorba podobá veľkému orchestru, v ktorom má každý svoju úlohu a tú môže plniť dokonale, lebo jej dáva svoju dušu, svoj talent, svoje všetko. Avšak u malých, potlačených národov, medzi ktoré patrilo aj Slovensko, nebolo orchestra. Vždy sa vyskytli iba jednotlivci, na ktorých boli kladené veľké úlohy. To však naopak spôsobilo to, že sa plne nemohli venovať ani jednej.
Až štúrovci, ako prví pochopili, čo chýba národu slovenskému, a tak, ako prví tvoria orchester. Nejde tu o mechanickú súdržnosť, ale o istú bratskú krv, pretože čo nepovedal jeden, povedal druhý, a to tak, akoby to povedal ktorýkoľvek z nich, bez ohľadu na to kde sa práve nachádzal. A tak ako orchester, v ktorom dirigentom bolo srdce mohli čeliť i tým najťažším prekážkam, a ako mohutná zurčiaca rieka budiť a prebúdzať vyschnuté byle národa.
Ak chceme pochopiť veľkosť diela štúrovcov, musíme spoznať obdobie, v ktorom žili, a v ktorom tvorili. Bolo to obdobie „smrtného spánku“ (Fándly) a „hniloby predkov“ (Bajza). V tom čase sa za maďarizáciu škôl a teda aj za uhorskú ideológiu stavali aj slovanskí zemania a cirkevní vzdelanci. A taktiež je i historicky podložený fakt, že do maďarskej opozície sa slovenská inteligencia dostáva len postupne, a to len s požiadavkami jazykovými. Sociálne práva pre Slovákov žiadali až štúrovci, ktorých pri tom brzdila už spomenutá vlna maďarizácie. Potvrdzujú to i slová Hurbana na sneme v Záhrebe: „Opustený je národ slovenský od svojej šľachty, opustený od meštianstva, opustený z väčšej čiastky od kňažstva svojho...“ O tom, že to nebol názor len jednotlivca nás presvedčí i výrok Hodžov v Slavomierskom: „Kňažstvo, učiteľstvo, šľachta, meštianstvo a všetko, čo len kus hlavy nad vrstvu pospolitosti ľudovej zdvihlo, všetko je od národa svojho a nášho slovenského, všetko je proti nemu.“ Áno, hniloba predkov i súčasníkov, smrtný spánok minulých i prítomných je atmosféra, ktorú našli štúrovci.
A čo urobili? Ako prví ukuli Slovákom spoločný program kultúrny a sociálny, oni prví ukázali Slovákom svetlo nádeje, tak ako to napríklad o sebe napísal Janko Kráľ: „maják v čiernej noci, lampa v zapadnutej izbe“. Túto nádej však neponechali iba nehmatateľnú. Ich najdôležitejším cieľom bolo toto svetlo zhmatateľniť, ich cieľom boli činy. Ich láska patrila ich povinnosti. Pociťovali, že niet idey, ktorá by národ celistvo spájala, a pochopili, že jediným riešením je začať od počiatku. Bolo to však ťažké a namáhavé a oni často zúfalí, váhajúci, nad prínosom svojej práce. Tak napríklad Janko Kráľ, ktorý napísal verš: „Načo som ja medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel.“ Oni však verili, že všetko sa dá zmeniť, ich viera bola silnejšia ako kopance neprajníkov. Boria legendy „tak bolo súdené...“ slovami „Keď ide komu do života, i smrti sa chopí“ a učinili slovo telom, chopili sa smrti, išli do revolúcie, lebo chceli národ svoj vyviesť von zo zakliatia a z povestí, von na pole dejov.
Osamostatnenie slovenčiny je jedným zo spomínaných činov štúrovcov, no pre svoju podstatu je činom najdôležitejším, preto aj najpodstatnejšie štúrovské argumenty sa vzťahovali protirečenie bibličtine a obhajovanie slovenčiny. Podľa Štúra je reč biblická v mladom slovenskom živote len starožitnosťou: „za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol bola obmedzená.“ Hurban dôvodil takisto: „Pokým Slováci spali, pokým ukazovali, že žijú iba v modlitbe a v duchovnej piesni, dovtedy stačila bibličtina.“
Čo ešte robili štúrovci? Vraj básnili, rečnili, vydávali, budovali. Ale len to? Historici, ktorí sa nimi zaoberali ich takto časovo vymedzili, no ich dielo a činy sa časovo obmedziť nedajú, pretože to, čo vytvorili časovo prečnelo dobu a zasahuje aj nás. Ich myšlienky vyrastajú z doby no prerastajú ju. O ich diele nám viac povie láska, pretože len tá nám vie popísať úsilie, ktoré vynaložili. Kde tú lásku hľadať? V ich dielach, v dielach, ktoré mali, majú a budú mať , čo povedať budúcim generáciám.
Ich diela vychádzali z romantizmu, z ktorého podržali myšlienku nacionálnu, ideu, že malý národ ako to povedal Hurban: „má právo na intenzívnu veľkosť ako národ veľký.“ Z romantizmu vylúčili anarchickosť a aristokratickosť a nahradili ich ľudovosťou a demokratizmom. Z poézie, ktorú Štúr chápal ako čosi zavŕšeného, tiež vylúčili všetko subjektívne. Chceli a boli v teórii vedome protiromantický, pretože nepripúšťali osobné vzrušenia, city, žiale. Týmto činom chceli dostať národ do polohy jediného inšpiračného prvku. A tak básnili o národe, vlasti, slobode, spievali „bolo a bude.“ Oni prví vnikli do hlbín národnej podstaty a vylovili odtiaľ hodnoty, ako môže len ten, kto sa vie započúvať do mlčania a poskladať z kúskov celok. Básnili tiež o pravlasti všetkých básnikov, o domove a spolu o vesmíre, o ktorom jeden z nich napísal „môj dom v ktorom bývam konca-kraja nemá.“ Básnili o blížnych i o sebe, o čujných a skôr ešte nečujných prameňoch kolektívneho žitia, o čase, v ktorom žili, o vlastnom osude, o bolesti pre nič, o nevyhnutnosti ľudského úsilia a o zmare všetkého.
Na ich diela priamo a vo veľkej miere vplýval život, život prešľahoval do ich poézie, no ich poézia prešľahovala do života len málo. Zdá sa preto, ako už Sládkovič na smrteľnej posteli vyslovil, že „Slovenský básnik slávy nemá“, že je len jedným z fanatikov, ktorý náruživo bežia po ozvene a nedostávajú ju. Je to však iba pohľad doby, v ktorej žili pretože, nás ohromujú melódie, ktoré stvorili, za ťažkých podmienok na svojich primitívnych nástrojoch, melódie, pri ktorých sa nám ešte dnes zviera srdce. Sú tvorcami diel, ktoré svedčia o tom, že už oni boli schopný vidieť slovenskosť. Marína, Detvan, Smrť Jánošíkova, verše Janka Kráľa, sú to diela ktoré nám majú stále čo povedať a dať. Ak je na nich povlak patiny, to preto, lebo „patina je odmenou majstrovských diel.“ Ak ich však dnes zašantročíme, ak dnes dopustíme, aby sa zo slovenského vedomia vytratilo to, čo sa nimi začalo, neobjavíme ich už nikdy a budeme oveľa chudobnejší na cestách za sebapoznaním, čo napokon v poslednej hlbine znamená aj za sebastvorením.
Ľudovít Štúr
Syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny (rodenej Michalcovej), sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci. Vo svojom rodisku získal základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Györ) v Maďarsku.Usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka si všimol najmä profesor Petz, prebudil u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľ. Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. V roku 1829 založili študenti Spoločnosť česko-slovenskú. Medzi hlavné úlohy Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov.Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných.
Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav.
V školskom roku 1836-37 sanehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu.Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - redovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými osobnosťami slovanského sveta.
V školskom roku 1836-37 sa dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok.
V roku 1838 sa ako 24-ročný zapísal na univerzitu do Halle, ktorú navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami. V Čechách navštívil aj P. J. Šafárika, ktorý ho upozornil na zostrenú politickú situáciu, ktorá panovala.
Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi, ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku - maďarského národa. Zay si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.
Po príchode z Nemecka sa usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.
Tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V ktorom prosili Slováci o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku . Vo Viedni sa však o osude Slovenského prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Prosbopisu zamietol.
Začiatkom roka 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom spolku Tatrín.Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala u Štúra už dlhší čas. V liste F. Palackému sa sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Keďže českí lingvisti ochotu nepreukázali, a aj Štúrove názory na slovenčinu sa časom sformovali do novej konkrétnej koncepcie, rozhodol sa pre novú formu spisovného jazyka, ktorý by v jednotnej reči spojil katolíkov aj evanjelikov.
11. júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojim zámerom.
V tomto roku (1843) sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča silneli a ich vyhrotenie v decembri 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Štúra z tejto funkcie. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea.
V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Lipt. Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Ľ. Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a kvôli forme jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen poniektorí českí vlastenci, ktorí Štúrovu slovenčinu chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a najmä Ján Kollár. Oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov sťažoval cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín.
V roku 1846 vydal spis Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v r. 1851-52. Takto kodifikovaná slovenčina sa neskôr stala jednotným jazykom Slovákov.
V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne obchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni.
Búrlivé udalosti vo Francúzsku v roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. V otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Preto boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko - maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Zároveň organizoval Štúr zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Z toho dôvodu vydala maďarská vláda na Štúra zatykač. Napriek perzekúcii sa mu podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít vymôcť si národné práva od maďarskej vlády, boli Štúr s Hurbanom odhodlaní na boj.
15. - 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými členmi boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných a sociálnych práv.Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z reakcie cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu za boj proti maďarským radikálom, sa Štúr ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína, stroskotali. Štúr v tomto období pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti.
Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií Ľ. Štúra, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke v decembri 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil. Zomrel 12. januára 1856 v Modre ako štyridsaťročný.
Básne Ľudovíta Štúra:
K lipe (báseň na symbol Slovanov)
Ku Křiváni (na pamiatku výstupu na Kriváň 16. augusta 1841)
Nitra mila, Nitra
Darmo dokola tekáte (báseň napísaná po smrti brata Karola)
Pred bránou mesta stojí chrám (báseň napísaná po smrti brata Karola)
Duchy otcov, preč letíte (báseň napísaná po smrti otca)
Majže sa dobre, kraj (báseň o rodnom kraji)
A. O. (báseň venovaná pamiatke Adely Ostrolúckej)
Na matkinej mohyle (báseň napísaná po smrti matky)
Maj sa dobre, dom (báseň na rodný dom)
Pri pomníku J. Hollého (báseň sa spievala pri odhalení pomníka na Dobrej Vode)
Děvín, milý Děvín
Nestoru slovenskému Jiřímu Palkovičovi
Pomněnky z Děvína
Žel nad Puškinem
Toužba (báseň venovaná Márii Pospíšilovej)
Rozžehnání (báseň na rozlúčku Márii Pospíšilovej)
Uvítanie (Štúrov návrat z Halle)
Óda na Zobor
Tvorba a diela Ľudovíta Štúra:
1831 prvé básnické pokusy
1836 v prvom ročníku Hronky vyšla prvá tlačená báseň Óda na Hronku
1838 v pražských Květoch uverejňoval cyklus básní Dumky večerní, až do augusta 1840
1839 počas štúdií v Halle navštívil kraje Lužických Srbov a z tejto cesty napísal cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839, ktorý vyšiel v Časopise Českého musea v roku 1839
1841 napísal dielo Starý a nový věk Slováků v staročeštine, ktoré vyšlo prvýkrát až v roku 1935 v origináli, po slovensky prvýkrát v roku 1994
1843 vydal anonymne v Lipsku národno-obranný spis Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren - Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov
1845 vydal vo Viedni polemický spis Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus - Devätnáste storočie a maďarizmus
1846 vydal diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej
1851 dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft - Slovanstvo a svet budúcnosti (v nemčine), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščago, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine
1852 dokončil spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, vydaný v Prahe v roku 1853
1853 vyšla v Bratislave básnická zbierka Spevy a piesne
Samo Chalupka
Básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu.
Brat Jána Chalupku. Narodil sa 27. februára 1812 v rodine učiteľa a kazateľa a od svojho otca získal aj prvé školské vzdelanie. Tri roky študoval na lýceu v Kežmarku a dva v Rožňave. Od roku 1827 študoval filozofiu a teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol v roku 1829 jedným zo zakladateľov študentského samovzdelávacieho spolku Společnost česko-slovanská. R. 1830 odišiel ako dobrovoľník na pomoc poľskému povstaniu proti cárskemu režimu čím si získal náklonnosť a úctu Ľudovíta Štúra. No z Poľska sa vrátil do Bratislavy ranený. Po návrate sa venoval literárnej činnosti, ktorá patrí k veľmi významným začiatkom Štúrovej básnickej školy. Neskôr pôsobil ako vychovávateľ v Liptove. V roku 1834 uverejnil v Fejérpatakyho kalendári tri básne, ktoré vzápätí prevzal Kollár do II. zväzku svojich Národných zpievaniek, ktoré pokladal za dobre vydarenú napodobeninu ľudových piesni. Potom študoval rok na teológii vo Viedni, popri študovaní sa zúčastňoval tajných schôdzok poľskej mládeže odkiaľ tlačil a pôsobil na činnosť slovenského krúžku v Bratislave. V roku 1834 presvedčil Štúra pod vplyvom jeho listu aby opustil povolanie hospodárskeho úradníka a vrátil sa do Bratislavy. Ako farár krátko pôsobil v Chyžnom, potom v Jelšavskej Teplici. Chalupka v rokoch 1830-1840 písal pomerne málo, no aj tak horlivo študoval dejiny a slovanskú ľudovú epiku a zbieral slovenské ľudové povesti a piesne pre svoju zbierku Spevy Sama Chalúpku, ktorá vyšla v roku 1868. Ako člen tajného spolku Vzájemnost prevzal na seba úlohu napísať ľudu prístupné dejiny Slovákov, aby v nich poukázal na príčiny jeho poroby a vzbudil v ňom vôľu bojovať proti maďarskému útlaku.
Dejiny síce nenapísal, ale sledovaný cieľ dosiahol svojimi básňami. Ideu boja za slobodu národa mohol najlepšie uplatniť v takej látke, ktorá mu dávala najviac možnosti zovšeobecnenia. Od roku 1840 pôsobil v Hornej Lehote, kde zotrval až do svojej smrti 10.mája 1883. Pred svojim skonom určil, aby na jeho náhrobok dali vyryť toto dvojveršie z básne Branko: " Pravde žil som, krivdu bil som - verne národ môj ľúbil som."
Písať začal v bibličtine počas štúdia na bratislavskom lýceu. Jeho tvorba odráža jeho vlastenecké cítenie, boj za slobodu, za dôstojné postavenie človeka zbaveného útlaku.
Z roku 1829 sa zachoval rukopis Repertorium dispositionum s básnickými náčrtmi a veršami, v ktorých vychádzal z antickej básnickej kultúry. Platí to aj o jeho básňach uverejnených v almanachu Plody v roku 1836. V 40. rokoch sa pripojil k Štúrovmu jazykovému hnutiu a s istými výhradami Štúrovu kodifikáciu prijal. V tomto období sa výrazne mení aj jeho poetika. Zdrojom inšpirácie sa mu stala ľudová pieseň a historický spev. Básnik písal ešte asi tridsať rokov, pričom vrchol dosiahol v 60. rokoch. Jeho tvorba je po celý čas vzácne vyrovnaná, necítiť v nej porevolučnú depresiu ako u ostatných romantikov, autor je predovšetkým hrdinským rapsódom čiže nejakým potulným rozprávačom hrdinských spevov. Chalupkovo básnické dielo nie je rozsahom veľké. Knižne vydal svoje dielo až 1868 pod názvom Spevy. Zbierka obsahovala 24 básní, ktoré patria k umelecky najprepracovanejším dielam slovenskej poézie. V básňach dominuje historická, vojenská a zbojnícka tematika. K básňam so zbojníckou tematikou patrí Likavský väzeň, kde uväznený hrdina pevne verí v možnosť vybojovať slobodu pre slovenský národ. Do Jánošíkovej viery preniká viera Chalupkova, viera štúrovskej generácie. Aj v básňach s historickou tematikou sa vyskytuje hrdina z rodu Jánošíkovho napríklad v básni Branko. Jeho zmýšľanie a presvedčenie je výrazom štúrovských postojov. Jedným z najkrajších a najznámejších Chalupkovych diel je zveršovaná povesť Turčín Poničan. Báseň s výraznými folklórnymi črtami využíva i zlomok uspávanky z Poník a motívy ukrajinskej ľudovej piesne. Vrcholným dielom Chalupkovej hrdinskej epiky je báseň Mor ho!, zo Sokola ktorý vyšiel v roku 1864.
Prvotná tvorba:
Koníku môj vraný - prvé básne; ponášajú sa na ľudové piesne Jánošíkovská tematika.
Likavský väzeň - Uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Verí, že sa mu podarí z väzenia dostať.
Junák - Jánošík a jeho hôrni chlapci bojujú proti mocipánom, hoci presile troch mocných stolíc všetci padnú v boji.
Kráľohorská - Autor vyzýva Jánošíkovu družinu, aby bojovali za slobodu a povstali proti rivde.
Protiturecká tematika:
Boj pri Jelšave
Turčín Poničan - Veršovaná povesť o osude slovenskej ženy, ktorú Turci odvliekli do otroctva. V otroctve stretáva svojho syna, ktorého Turci odvliekli ešte keď bol malý. On chce aby zostala pri ňom a pomohla mu vychovávať jeho syna. Ona sa však chce vrátiť domov. Víťazstvo lásky k národu nad materinskými citmi.
Branko - Veršovaná povesť o zvolenskom zbojníkovi podobnému Jánošíkovi.
Hrdinská báseň:
Mor ho! - Dej básne má 172 veršov a je stručný. Autor zobrazuje slovenský kraj, zvažujúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov a ich cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov. Boj Slovákov za svoju krajinu počas okupácie Rímskou ríšou. Napísal ju v čase novej aktivizácie národného života po Memorandovom zhromaždení roku 1861 a založení Matice slovenskej roku 1863. Podobne ako v iných básňach, aj v básni Mor ho! použil historický námet na to, aby posilňoval svojich súčasníkov a nastupujúce generácie do aktívneho boja za slobodu. Chalupka svojím básnickým dielom tvorivo nadviazal na ľudovú pieseň, zužitkoval jej tvárne prostriedky, melódiu i verš. Vytvoril špecifický typ hrdinského spevu. Historické námety aktualizoval, cez ne vyslovoval pocity a túžby svojej generácie. Vo vývine slovenskej historickej epiky je pokračovateľom Jána Hollého a tvorcom romantického historického spevu.
Janko Kráľ
Narodil sa 24.04.1822 v Liptovskom Mikuláši v rodine mäsiara a krčmára a zomrel 23.05.1876 v Zlatých Moravciach.
Bol básnik, významný reprezentant štúrovskej generácie, aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848 – 1849, publicista a revolucionár.
Od roku 1828 navštevoval ľudovú školu v Liptovskom Mikuláši kde získal iba úplne základné vzdelanie. Vyššie vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1835 - 1837 na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1837 - 1841 na lýceu v Levoči, v rokoch 1841 - 1842 študoval na lýceu v Kežmarku a od roku 1842 študoval na lýceu v Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činností Ústavu reči a literatúry československej. Tu začal s písaním jeho prvých veršov. V roku 1844 na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra odišiel z Bratislavy a v štúdiu už ďalej nepokračoval. Začal pracovať ako praktikant v advokátskej kancelárii v Pešti, neskôr veľa cestoval po Slovensku, a Uhorsku. Zastával revolučné stanovisko v protifeudálnom hnutí. Vyzýval sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné, Dolné a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolal ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 3. 3. 1848.
Tvorba:
Spočiatku písal v češtine, neskôr začal používať spisovnú slovenčinu a bol jedným z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu slovenčinu. Svoje básnické diela uverejňoval v almanachu Nitra, v neskoršom období tiež v časopisoch Orol tatranský, Sokol, zriedkavo i v časopisoch Černokňažník, Tábor, Concordia, Priateľ školy a literatúry a iných.
Jeho poézia sa začleňuje do pozícií tvorby celoeurópskeho romantizmu. Štúr ho označil za najtalentovanejšieho básnika. Písal v intenciách dobového estetického kánonu najprv epické básne s historickou tematikou, neskôr nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti. Najmä jeho balady, vychádzajúce zo žriediel ľudovej slovesnosti, ktorými sa preslávil, ukázali novú cestu slovenskej poézii. Nikdy mu nešlo o prosté reprodukovanie ľudovej slovesnosti, ani o ich vecnú interpretáciu. Cez subjektívnu motiváciu konfliktov ich prenášal do najaktuálnejších morálnych a sociálnych relácií. Boli okrem iného dôkazom, že spisovná slovenčia je tvárny literárny jazyk, schopný vyjadriť aj najsubtílnejšie stavy lyrického subjektu. Sprítomňoval v nich svet mravného cítenia ľudu, úctu k ľudskej bolesti a odpor k panskej svojvôli.
Okrem balád a piesní vytvoril aj poéziu celkom iného charakteru, tzv. cyklické skladby. Básnická výpoveď tu využíva rozmanité prostriedky, postupy a formy: štylizované povesti, ponášky, dramatické monológy a dialógy, alegorické obrazy, reflexie, meditácie a programové výzvy. V snahe o celistvý pohľad kládol raz do popredia obraz imaginárnej skutočnosti, inokedy zase bezprostrednú realitu.
Pre príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie mu prischla prezývka „divný Janko. Patril k samotárom, vedel sa však zaujímať o zložité osudy slovenského národa a prežívať ich s hlbokou účasťou. Jeho poézia bola nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá, lebo vo svojej ľudskej podstate bol burič a revolucionár. Ostáva však reprezentatívnym básnikom slovenského literárneho romantizmu.
Poézia
-1844 Zverbovaný, Moja pieseň, Pieseň bez mena, Zabitý, Pesnička na kare a iné
-1845 - 1847 Orol, Potecha, Kvet, Pán v tŕní, Duma bratislavská, Kríž a čiapka a iné
-1848 Krajinská pieseň
-1848 Tri vŕšky
-1849 Šahy
-1849 Jarná pieseň
-1849 Duma dvoch bratov
-1861 Duma slovenská - na pamiatku zjazdu v Turčianskom Svätom Martine 6. júna 1861 - Memorandum Slovenského národa
Balady
-1844 Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
-1843 Pán v tŕní
-1843 Povesť
-1844 Zverbovaný
-1847 Kríž a čiapka
-1865 Skamenelý
Epos
-1843 Výlomky z Jánošíka
Romantická poviedka
-1846 Syn pustiny
Ostatné
-1844 Dráma sveta
-1861 Duma slovenská
Súborné dielo
-1952 Súborné dielo Janka Kráľa – Dráma sveta
Výbery
-1952 Moja pieseň
-1957 Balady
-1961 Balady a piesne
-1969 Zažíhaj svetlá
-1972 Poézia
-1976 Jarná pieseň
-1976 Janko Kráľ vo výbere Milana Rúfusa
Ján Botto
Narodil sa 27.01.1829 vo Vyšnom Skálniku otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn a zomrel 28.04.1881 v Banskej Štiavnici.
Bol básnik a najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu.
Pochádzal z roľníckej rodiny. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku, jednotriedna s nekvalifikovaným „precechtorom“ a spĺňala iba nenáročnú úlohu: naučiť najzákladnejšie vedomosti. Janka táto škola nijako nepútala a rád chodil „poza“. Vďaka nadaniu a postaveniu sa rozhodol odísť za vzdelaním. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. V rokoch 1847- 1851 študoval zememeračské inžinierstvo na polytechnike v Budapešti. Neskôr pôsobil ako zememerač, robil komasačné práce. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní a ku konci roku 1870 sa usadzuje natrvalo v Banskej Štiavnici.
Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave, nezúčastňoval sa na prácach v Ústave reči a literatúry československej a ani nevieme, či sa niekedy s Ľudovítom Štúrom stretol. Ale stretol sa s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Celý život sledoval pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich. Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom revúckeho slovenského gymnázia.
Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili, bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézií a jeho zameranie na básnické skladby, no básnicky sa začal prejavovať už v Levoči.
Tvorba:
Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošíkova.
Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej a maďarskej poézie.
Alegorické skladby
-1846 - Svetský víťaz
-1846 - Povesti slovenské
-1846 - Báj na Dunaji
-1847 - K mladosti
-Poklad Tatier
-Obraz Slovenska
Balady
-Dva hroby
-Z vysokých javorov lístočky padajú
-Tajný šuhaj
-Práčka na Rimave
-Rimavín
-Žltá ľalia
-Ctibor
-Margita a Besná
-Lucijný stolček
Vlastenecké a príležitostné básne
-Vojenské piesne
-Duma nad Dunajom
-K holubici
-Ohlas na „Hlas z Martina“, 6. lipeň
-1861 - Ku dňu 6. júna - vítanie martinského memorandového zhromaždenia
-4. august 1863, pri príležitosti vzniku Matice slovenskej
-Nad mohylou Jána Kollára
-Dumka na blahú pamäť Sládkovičovu
-Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy
-K hodom Slávy
-12. január 1870
-Vrahom
-vítal Memorandum, založenie Matice Slovenskej, Kníhtlačiarenského učeného spolku, pozdravil Slovanský zjazd v Moskve, vyslovil rozhorčenie nad zatvorením slovenského gymnázia v Revúcej
Skladby
-1846 - Pieseň Jánošíkova
-1858 - Krížne cesty
-1862 - Smrť Jánošíkova
Ľudové povesti
-1846 - Báj na Dunaji
-Báj Maginhradu
-Báj Turca
-Povesť bez konca
Formovanie a priebeh revolúcie 1848-49
16. septembra 1848 bola vo Viedni pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a za účasti približne 200 Slovanov vytvorená Slovenská národná rada (ďalej len SNR) ako hlavný politický orgán Slovákov. Osemčlenná SNR pozostávala z troch politických, troch vojenských členov a dvoch tajomníkov. Ako politickí členovia ju viedli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Vojenskými veliteľmi boli B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček. B. Nosák a D. Bórik získali funkciu tajomníkov. SNR mala mať dočasný charakter a po konsolidácii pomerov mala byť nahradená riadne volenými kandidátmi.
Vo Viedni sa konal i nábor dobrovoľníkov do slovenského vojska. S vedomím viedenskej vlády uskutočnila SNR v septembri 1848 vojenskú výpravu na Slovensko. Z Viedne sa pohlo asi 500 dobrovoľníkov smerom na južnú Moravu a odtiaľ k západoslovenským hraniciam.
Začiatok povstania sa sústredil najmä na myjavský a brezovský kraj. Pôvodne SNR plánovala obsadiť centrum územia - Turiec, odkiaľ by sa povstanie postupne rozšírilo na celé Slovensko. Nový strategický plán vychádzal najmä z dôvodu, že na západnom Slovensku žili poväčšine národne prebudení obyvatelia (nezanedbateľný bol vplyv J. M. Hurbana, ktorý tu ako kňaz pôsobil), ale aj kvôli možnosti ústupu k hraniciam v prípade nezdaru vojenských operácií. Výzbroj a výstroj povstalcov bola totiž na veľmi nízkej úrovni. Nezanedbateľným dôvodom zmeny plánu bol aj sociálny faktor - na kopaničiarov, ktorí tu bývali, sa nevzťahovalo nariadenie o zrušení poddanstva, čo mohlo byť ďalším z motivačných faktorov pre účasť v dobrovoľníckom vojsku. Na Myjave našla Slovenská národná rada svoje sídlo v dome pani Koléniovej, vdovy po evanjelickom farárovi. Povstanie bolo oficiálne vyhlásené 19. septembra 1848. Na myjavskom verejnom zhromaždení proklamoval Ľudovít Štúr v mene SNR samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom. Zároveň vyzýval do boja za národné a sociálne práva. Dobrovoľníci pomerne rýchlo získavali posilu. V druhej polovici septembra sa ich počet zvýšil na 6 000.
Najväčším víťazstvom, ktoré si Štúr osobitne cenil, bolo obsadenie Brezovej pod Bradlom, kde dobrovoľníci úspešne odrazili útok nepriateľského vojska. Štúr aj po skončení revolúcie nazýval tento deň "dňom veľkého víťazstva Slovákov". Svedčí o tom i jeho list J. M. Hurbanovi z 22. septembra 1849. Brezovskí maďarskí úradníci a zemania zo strachu zutekali a SNR miesta úradníkov obsadila národne orientovanými Slovákmi. Ďalšie vojenské akcie dobrovoľníkov počas septembrovej výpravy väčšie úspechy nepriniesli. Maďarské vojenské oddiely boli posilnené a zmenil sa aj postoj Viedne. Na Morave, kam sa dobrovoľnícke vojská po defenzíve utiahli, ich 28. septembra cisárska armáda odzbrojila.
Politické udalosti na jeseň 1848 dostali rýchly spád. Po zavraždení cisárskeho komisára a hlavného vojenského veliteľa grófa Lamberga v Budíne vyhlásil Ferdinad V. v Uhorsku stanné právo a rozpustil uhorský snem. Radikálni Maďari vyhlásenie cisára neakceptovali a vytvorili revolučný Výbor na obranu vlasti, ktorý plnil funkciu dočasnej uhorskej vlády. Po vypuknutí viedenskej revolúcie začiatkom októbra opustil panovník hlavné mesto a uchýlil sa do Olomouca.
Počas týchto udalostí našlo opäť svoje uplatnenie aj slovenské dobrovoľnícke vojsko. V tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do februára 1849, tvorili dobrovoľníci samostatné stotiny v cisárskom vojsku, ktoré bojovalo proti maďarskému revolučnému vojsku. Počas výpravy prešiel Štúr s dobrovoľníkmi územie severného Slovenska od Čadce po Prešov. Spojeným vojskám sa podarilo dočasne vytlačiť maďarskú armádu za rieku Dunaj.
Začiatkom marca 1849 nový panovník František Jozef I. rozpustil ríšsky snem v Kroměříži a vydal oktrojovanú ústavu (t.j. ústava vydaná bez súhlasu snemu). Okrem uznania niektorých občianskych práv ústava výrazne posilnila viedenskú centralizáciu, vyhlásila spoločné rakúske občianstvo, právny a súdny systém. Tým sa oslabilo nezávislé postavenie Uhorska. Štúr so svojimi spolupracovníkmi sa pokúšali využiť situáciu v krajine a ponúknuť panovníkovi konkrétny program realizácie slovenských pomerov v rámci habsburskej monarchie. V marcovom prosbopise sa žiadalo zriadiť slovenské kniežatstvo, ktoré by nepodliehalo uhorskej vláde, ale priamo orgánom viedenskej vlády. Na základe národnej rovnoprávnosti mal Slovensko reprezentovať vlastný snem. Prosbopis odovzdala slovenská deputácia, vedená J. Kozáčkom 20. marca 1849 v Olomouci cisárovi.
Koncom marca sa situácia na bojisku obrátila a začala sa vyvíjať v prospech Maďarov, ktorí vytláčali cisársku armádu z Uhorska. V apríli vyhlásil uhorský snem samostatnosť Uhorska a L. Kossuth bol vymenovaný za jeho guvernéra. Za týchto okolností uzavrel panovník dohodu s ruským cárom Mikulášom I., ktorý mu prisľúbil vojenskú pomoc.
V priebehu júna až augusta 1849 potom prebiehala tzv. letná výprava slovenských dobrovoľníkov, ktorí spoločne s rakúskou a ruskou armádou definitívne potlačili maďarskú revolúciu. 13. augusta 1849 pri Világoši maďarská armáda kapitulovala. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo oficiálne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave.
Aj po skončení revolúcie sa snažili slovenskí predstavitelia naďalej otvárať otázku budúceho politicko-správneho usporiadania Slovenska. Ani petičná akcia, ktorá sa na jeseň 1849 dostala k panovníkovi, sa však nestretla s väčšou ústretovosťou. Akýmsi ústupkom pre Slovákov malo byť vymenovanie troch slovenských vládnych dôverníkov, ktorí však nepodporili ani marcový prosbopis, ani petičné hnutie, a spočiatku sa so štúrovcami nezhodovali ani v iných kľúčových oblastiach, obzvlášť v postoji k novému spisovnému jazyku. Vládnymi dôverníkmi pre slovenskú otázku sa stali Ján Kollár, Ján Hlaváč a František Hánry, ktorí svoje funkcie zastávali do konca roku 1849. Potom ich úrad zanikol. Oktrojovaná ústava, vydaná 7. marca 1849 Františkom Jozefom I., ktorá pripúšťala možné zmeny v budúcom postavení Slovenska, prakticky nenadobudla účinnosť a v roku 1851 bola silvestrovskými patentami zrušená.
Revolúcia 1848/49 nepriniesla pre Slovákov očakávané výsledky. Vyňatie Slovenska z uhorského politického vplyvu ani získanie vlastnej národnej správy sa nepodarilo uskutočniť. Celkovým prínosom revolučného obdobia pre monarchiu bolo zrušenie poddanstva a niekoľko ďalších sociálnych zákonov, ktoré zostali v platnosti.
